Národnie Noviny, apríl-jún 1884 (XV/39-75)

1884-04-22 / nr. 47

Snem bude vraj zasedať do konca mája. tak že nové volby prevedú sa len koncom júna. Prehľad časopisov. Dnes zase môžeme regestrovať nový miernejší maďarský hlas. Uverejňujeme ho vzdor tomu, že sa nachodí ináč na pobočnom mieste, len v tak zvanej „prílohe.“ Nuž ale v dnešnej dobe rozsote­­ného chauvinistickébo prúdu miernejší, triezvejší ma­ďarský hlas musí vzbudiť istú pozornosť. Podáme teda významnejšie sady z článku „Nemzetovho“, ktorý vlastne uvažuje vplyv národností na charakter ma­ďarského ľudu, a len na konci ako vyzýva svojich ro­dákov k smierlivejšiemu, priateľskejšiemu chovaniu sa oproti Nemaďarom. Pôvodca článku, keď najprv uznal dobrý vplyv nemaďarských národností na cha­rakter Maďarov a keď zvolal, že: „Len ešte asi tridsať rokov mieru, a boli bysmezachrá­­není!“ . . . nasledovne privoláva svojím maďarským a za Maďarov považujúcim sa bratom: „Práve teraz prichádza nám veľmi vhod onen veľmi radostný obrat, ktorý nastal v chovaní sa našich rumunských a ob­­zvlášte slovanských spoluobčanov. Pre nebesá! Pri­jmime toto sbližovanie sa k nám s opravdovou vrúc­nosťou svojej maďarskej krve, stisnime podávanú nám ruku a nevypusťme ju z rúk svojich. . . Ne­čakajme všetko od štátnej politiky, ale jednotliví urobme všetko, čo je v prospech vlasti, vykonávajme aj sami, nakoľko stačíme, dobrú maďarskú politiku, menovite keď je to tak ľahká vec; nech prestane na spoločenskom poli onen napnutý pomer medzi nami a tak zvanými národnosťami. Spriateľujme sa s nimi, buďme oproti ním útli, shovievaví, tolerantní, ako sa to svedčí mocnejšiemu, panujúcemu. Nakolko mal som príležitosť prísť s nimi do potyku, vždy získal som si ten príjemný dojem, že sú omnoho lepší ľudia, než nám jich istý „tretí“ intrigant predstaviť sa usi­luje. . . Sú to pracovití, schopní, citliví, zväčša tichí, nevinní ľudia, ktorí vlastne obávali sa priblížiť k nám, mysliac, že opovrhujeme nimi. Koľkokrát sa stalo, že rozzúreno zasadli sme si k jednomu stolu, vzá­jomne hľadali sme nože vo vreckách, aby sme sa prípadne mohli brániť; neskorej však na jedno zne­nazdajky ušlé slovo padlo druhé, potom obznámenie sa, prívetivý rozhovor, konečne objímanie, bozkávanie, a rozišli sme sa ako bratia. . . Teringettét, bolo by to aj čudné, že my, ktorí dnes zajtra strávili sme tisíc rokov v jednej vlasti, konečne v tisícom prvom roku nevedeli by sme sa snášať. . . Preto ešte raz vravím, nech medzi nami panuje svätý pokoj, pria­teľstvo a nech sa čím častejšie sobáši Maďar so Srbom, Rumunom, Slovákom (a že i so židom, i to sa už subintelligitur) ...“ „Pesti Napló“ vysadol zase na vysokého koňa a takto z neho hovorí o veľkej politike: „Dnes panuje v Europe jedine dvorná politika, národom je nič do diplomacie. (Na túto prvú sadu musíme po­znamenať, že dľa nášho vedomia jestvujú, okrem Ruska, všade „parlamenty“, ešte i v Srbsku a Bul­harsku, ba vo Francii do konca republika a v Rakúsku mimo parlamentu ešte i delegácie ! Veď Europa, do nej zahrňujúc i Uhorsko, voždy chvastá sa so svojím konštitucionalismom, svobodomyseľnosťou — ba i celé panujúce stránky nosia názov „svobodomyseľných“. A preto táto žaloba, tento úvodný vzdych článku alebo je neospravedlnený, alebo väzí chyba v tom slávnom konštitucionalisme). Vo Viedni panuje veľká radosť vo dvorných kruhoch, že kráľ Franc Jozef konečne stretne sa s carom Alexandrom. Toto videnie dávno želala si ruská strana pri dvore, ktorá v alliancii s Ruskom vidí garanciu proti Europe. Pravda síce, že niet revolúcie, ale to nič nemení na dogme rusko­­rakúskej alliancie. S viedenskými a peštianskymi anarchistami by si vedeli pomôcť i bez Rusov. Ani to nenie príčina, že jestvuje ruská strana na dvore. Tá bola voždy i pred anarchistami. V Rakúsku po­zostáva ruská strana z absolutistov, Cechov a Slo­vanov. Tí hovoria: „Mit der Verfassung geht es nicht“ (s ústavou to neide) a hľadajú v ruskej alliancii silnú posiciu. Tí, ktorí chcú Rakúsko pretvoriť na slovanský štát, hlädajú pomoc u Ruska. Vojenská stránka chce výboj v oriente pomocou Ruska, pode­lenie tureckej ríše. Veľký zástoj u ruských stranníkov na dvore hrá strach pred Ruskom. Dnes netreba sa síce báť ruského nápadu, ale práve preto možno čara naladiť k priateľským citom. Kalnoky od počiatku ženie sa za ruským priateľstvom a Česi od jakživa ho odporúčajú Taaffemu, jako spôsob, vymaniť sa z nemeckého protektorátu. No báli sa obraziť Bis­­marcka. Keď sa ale Bismarck spriatelil s Ruskom, Kalnoky sa hodil do ruských ramien. Čo znamená stretnutie sa Alexandra s Franc Jozefom, vie iba Bismarck a Giers, maďarská vláda len to vie, že sa sídu a kde. Veľké obecenstvo upokoja tým, že je to záloh mieru. Len to je pri tom uspokojiteľné, že predbežne nebude vojny s Ruskom. Fadejevove plány s Italiou, Srbskom, Romaniou, panslavistické búrenie v Záhrebe, v Turci (!!) atď. prestane. (Slávne! Teda dajú nám nazpät Majláthom tajne, bez kontrolly revi­dovanú Maticu, školy atď.! Red.) My máme dosť času prihotoviť brannú silu, lebo na tej mnoho chybí, maďarský štát upevniť, keď nebude tak skoro vojny. Veríme, že nebude, lebo Rusko si ešte neoddýchlo a má dosť roboty doma; nadto robí výboje v Ázii. Ale za to Rusko neleoivie! Z lásky nespojuje sa s nami. Voľačo varí. Rudolfova cesta dokazuje, že nechcú Turecko roztrhať, lebo niečo takého vytvára Vystúpením Vajanského nebývalou silou pohlo sa to slabšie rameno našej krásnej literatúry. On sám rozopäl také krýdla, zajasal sa takým talentom oslnený, že pohnutie našich citov sústredňovalo sa v želaní: aby len mal dosť poľa a voľného vzduchu. Pravda, na druhej, na tej mocnejšej strane tiež zja­vil sa orol-král —Hviezdoslav; no, sláva za to Bohu! nechže sa vážia tie ramená, nech také preteky hlá­sajú hlbokosť, silu a budúcnosť slovenského ducha. Zostala nám temer jediná literatúra k predstaveniu Slováka vo vlastnom, rýdzom rúchu. Nuž plece k plecu! Kde nerozumejú poetovi, nech kriesi romancier. Jeden druhého neste do slovenských bytov i do širokého sveta... „Suchá ratolesť“ venovaná je Hviezdo­slavovi. Svojimi novellistickými prácami Vajanský otvoril v slovenskej literatúre novú školu. Starší naši písali pod vplyvom romanticismu. Práve keď prví novellisti slovenskí odchovávali sa v Prešporku pod správou Štúrovou, bol prišiel k víťazstvu v poľskej literatúre romanticismus. Naši všímali si slavianskych literatúr; s poľskou, ktorá mala nielen Mickiewicza, lež i ro­­mancierov znamenitých, obzvlášte sympathisovali. Tak nič prirodzenejšieho, ako že oni tiež pustili sa tým smerom. Kalinčák zaznamenal v svojom životopise, aký vplyv mal na neho Czajkowski. No ako v boji, vedenom za romanticismus proti klassicismu, dôvo­dilo sa, že posledný je cudzí duchu národnému, tak postupom času ukázalo sa, že jestli literatúra má učiť, vzdelávať národ, treba jej vstúpiť ešte do bliž­šieho spojenia so skutočnosťou, so životom. V Rusku už od Gogoľa z tejto pôdy vyrastá literatúra. Kon­com minulého roku zomrel Turgenev a až z ohlasov, zobudených jeho skončením, videli sme, akým bol obľúbeným i mimo Ruska, vo všetkých končinách vzdelaného sveta. Sotva jest druhého spisovateľa v Europe, ktorého smrť bola by spôsobila také hlboké, rytierskosť. Maďarský človek musí naplniť sa oba­vami, keď vidí dvor kamarátiť sa s carom. Z toho nič dobrého nepošlo. My sa bojíme ruského nepria­teľstva, jako i priateľstva.“ — Nuž tak, kto sa chce báť, bojí sa všetkého. Punctum. litike: V „Russkej Mysli“ píše Majkov o ruskej po­„Hlavná úloha zovnútornej politiky ruskej pozostáva po prvé v tom, zastaviť a nazad potisnúť nápor Rakúska a Nemecka, ktoré každodenne ohro­­žuje a umenšuje ruský vplyv na Východe, draho vy­dobytý v poslednom století; podruhé v zabezpečenie balkánskeho polostrova pred cudzími záchvatami a pred tlakom mocných na slabších, po tretie v tom, aby celý pravoslavný Východ bol ponechaný samému sebe. Len potom môže Rusko s pochvalnou hrdosťou povedať, že mier závisí od neho a bez jeho vôle ne­bude narušený. Potom cesty ku cudzím dvorom utratia v očiach neprajníkov srny sei ústupčivosti a stracho­­stivého hľadania mieru, ale budú mať smysel, že my chránime mier.“ O poľskej otázke hovorí: „Na každý pád poľská otázka, jestli jestvuje taká pre Rusko, musí riešiť sa vo Viedni a nie v Rusku. My nebu­deme s Poliakmi ani laskavo-lstiví jako Austria, ani neľudsko-kynožiacimi jako Prusko. V Rusku možno i želateľno spokojné nenebezpečné jestvovanie ná­rodností v jich prirodzených hraniciach, rozumie sa, bez požierania cudzích národností. Rusko už neraz dokázalo, že chcelo ustrojiť politickú Poľšu, a nie je vina Ruska, že sa to neuskutočnilo.“ Chýrnik. BESEDNICA. Besedy a dumy. Píše Svetozár H urb an - Vaj a n s ký. Sväzok II. román: Suchá ratolesť. Turč. S v. Martin. Nákladom Jozefa Fábryho. Tlačou kníhtlač, účast. spolku. 1884. Strán 290. Cena 1 zl. 20 kr. Prvý román! Udalosť v slovenskej literatúre. Y belletristike našej prosa nevedela rovno kráčať s veršom. Hollý, Chalúpka, Žello, Sládkovič, Janko Kráľ, Botto, Kubány sú mená, ktoré zavážily by i vo veľkých literatúrach. U nás jim protipostavené rameno vážky tvoria temer len Kalinčák, dr. Húrban a Pauliny. Keby produkcia prósou bola bývala tak bohatá a vý­datná, ako veršom, temer neboli by sme cítili ne­dostatok dobrých slovenských kníh. Ostatne, ak ozý­­valy sa žaloby pre taký nedostatok, tie pri tom všet­kom nemohly padať výlučne na účet tvorenia, na účeť spisovateľov. Chyba väzí najmä v tom, že nevieme rozšíriť svoje knihy. Veď kto by to veril, že každá slovenská rodina má diela starších spisovateľov v jích v prvom vydaní! A predsa v druhom vydaní —k na­hradeniu potratených exemplárov, k zaopatreniu nov­ších rodín slovenských, k potrebe dorastajúcej mlá­deže — nevyšlo zpod tlače ešte temer žiadne dielo našej zábavnej literatúry. Zo starých časopisov so­­braný Kalinčák leží v sklade martinskej tlačiarne; taktiež Paulinyho „Matúš Trenčiansky“, osobytne vy­daný z „Besiedok“. A „Nitru“, v ktorej je Hurbanov „Olejkár“, má SDáď každý vzdelaný dom slovenský? To nemalo by tak byt! Ja volám k slovenskej mlá­deži jednoho i druhého pohlavia: ak ste nečítali na pr. „Slovenského mládenca“ Kalinčákovho, zbavili ste sa povznášajúcich, dlho trvajúcich a pre pozdejší prosaický život vzácnych, drahých dojmov! — Morena. V Prešporku zomrela pani Her­mina Mudroňová, r. Siegenfeld, manželka nášho d r. M. Mudroňa po dlhej trápnej nemoci v 44 roku veku svojho. Bôh poteš zarmúteného manžela! — Počasie. Zo všetkých strán dochodia zprávy o studenom počasí a hvezdári prorokujú nebezpečie mrazov v celej strednej Europe. V Turci veru často obelievajú vrchy čerstvým sniažikom. — Veľké nešťastie v cirkusi. Telegraf oznamuje z Bukareštu, že pri večernom predstavení v cirkusi Sidoliho zlomil sa strechový trám, násled­kom čoho zahasly všetky lampy, potom ale vypuknul požiar. Nastal hrozný poplach, 5 osôb zadláveno a mnoho je ranených. — Ferdinand I. o židoch. Cisár a kráľ Ferdinand I. vydal roku 1541 v Linci rozkaz, ktorý bol upravený na vládnu radu kráľovstva českého a ktorý dľa „F.“ bol asi nasledujúceho obsahu: „Na židov, v Prahe a okolí bývajúcich, došlý k nám z viacej strán ponosy, že veľmi kazia a hubia kresťanské oby­vateľstvo. Židovské deputácie taja to síce a vravia, že kresťania lžú a že svedkovia sú najatí a kriví. Poneváč však ponosy na židov ustavične sa množia a poneváč sa skutočne dokázaly nielen mnohé ob­viňovania, ale aj to, že slúža za vyzvedačov našim najnenávidenejším nepriateľom, Turkom: prísne na­kladáme českej krajinskej vládnej rade, aby jich vy­hnala z krajiny. Má sa jim síce povoliť istý čas, aby usporiadali svoje najsúrnejšie záležitosti a poviazali svoje batôžky, po uplynutí určeného času majú sa * V také opravdové pohnutie V čom tajnosť takého veľ­kého účinku i na cudzie obecenstvo? Otázky tejto dotýkaly sa i mnohé z úvah, písaných z príležitosti jeho smrti. Francúz Jandre v diele „Ivan Tourguéneff et le realisme russe“ hovorí, že Turgenev so zried­kavým pozorovacím talentom spájal v sebe dar ča­rovného reprodukovania skutočných zjavov života — umenie, zobraziť jasne to, čo sám videl. A to nie sú prosté kópie, nie bezbarevné fotografie videného, lež obrazy, plné života, tvorby majstra, kde všetky podstatné elementy gruppujú sa harmonične, kde naj­menšia podrobnosť obrazu, fizionomie, charakteru vy­stupuje relifne v svojom naturálnom osvetlení. Po takomto označení Turgenevovho realismu vykladá potom rozdiel medzi realismom ruským a západným V Rusku obecenstvo a spisovatelia vzájomne pôsobia jeden na druhého. Podrobiac sa potrebám spoločen­ským, literatúra bola prinútená opustiť sféry „umenia pre umenie“ a rozhodne posvätiť sa zobrazovaniu skutočného života. Pod perom Gogoľovým literatúrny realism stal sa neúprosným bičom, šľahajúcim všetky staré zlozvyky. No trebárs spisovateľ ani nebol saty­­rikom, psychológom, idealistom alebo realistom, on mimovoľne bol prinútený zkúšať účinky tej zimničnej atmosféry, kde túžby, mravy, problémy sociálne alebo politické, všetko podliehalo analysi. Spisovateľ cítil potrebu povedať o všetkom svoje slovo. Na západe to celkom inak ide. Pri konsoli­dovanej civilisácii, pri podelení práce žije každý svojim sféram. Rozumie sa, v takých okolnosťach spisovatelia zostávajú cudzími „sociálnemu toku my­šlienok“. Zamknutí v svoje sféry zaoberajú sa brú­sením formy, psychologicky rozberajú všemožné zá­hyby subjektivného ja, fysiologicky sondirujú všetky fysické biedy. Jemní maliari skutočného života, oni reprodukujú ho tak, aký je, celkom ľahostajne, či to bude pôsobiť morálne alebo nie; oni márnia všetku

Next