Národnie Noviny, október-november 1885 (XVI/116-137)

1885-10-03 / nr. 116

Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok................. 12 zl. na pol roka................. C zl. na štvrť roka............... 8 zl. Bezmenné dopísy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankovaué listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 7 kr. Redakcia, administrácia a expedicia v Tixr*o. S v. Vlai*Lino. . - - ______________ • - - _ Ročník XYI. Sobota, 3: oktobra 1885.. Číslo 116. Slovo na čase. V krutej borbe za práva národa nášho rednú sem tam rady dobrých bojovníkov: jedných berie nám neúprosná Morena, iných robí nečinnými „duch času,“ ktorý tu materiál­nymi výhodami, tu poskytovaním osobnej slávy vie si vyhladať svoje obete. No aj pribýva nám nových síl, tak že v celku nemôžeme hovoriť o úpadku. Avšak ku zvýšeniu svojej spokojnosti a k zúrodneniu národnej práce nutno nám starať sa o stály podrost, lebo bez toho sami zne­­bezpečovali by sme svoju posíciu. Mnohí žalujú sa, že nemáme mládeže. Závisí od toho, ako kto veci pochopuje. Naše kra­jinské školstvo je ovšem našej myšlienke nie priaznivé, moloch inadarisácie divým útokom ženie na našu mlad a my nie sme v stave vzchopiť sa v tomto ohľade k veľkému činu. A my predsa máme hodnú čatu roduvernej mládeže! Na nás je, aby sme ju udržali a zveľadili. Viac, ako dosiaľ, mohli by sme sa starať o našu študujúcu mládež! Nový školský rok sa započal a mládež naša hrnie sa valným počtom na rozličné ústavy, aby tu nasbierala si pre život potrebných ve­domostí. Je to mládež temer napospol chudobná, na cudziu pomoc odkázaná a našou povinnosťou je nielen umožniť jej študovanie, ale aj chrániť ju pred úklady moderných duchovných vampírov, ktorí chceli by podožraf životné žily nášho bytia. Slovenská obetivosf dokázala sa vo všet­kých súrnych potrebách a dokázala sa často aj v otázke podporovania našej študujúcej mlá­deže; výkazy poťažných sbierok sú toho vý­­mluvným svedoctvom. Ale „quid hoc pro tanta siti“? Co to pre tak mnohých ? Petentov mnoho, podrost zmáha sa chvála Bohu z roka na rok a mohol by sa zmáhať počtom i mravnou silou v takej miere, že radostne zazeleňaly by sa naše nádeje do budúcnosti. Neodvolávajme sa ustavične na svoju chu­dobu. Vieme, že naši ľudia bohatstvom neoplý­vajú, ale prispet môže viac menej každý, kto má k tomu dosť dobrej vôle. Koľko našincov sem tam, aj’ dosť majetných, čo dosial túto po­trebu budto naskrze nepocítili, alebo dali jej výrazu len vo veľmi skrovnej miere! čo vedeli sme dokázať pri stavbe našich chrámov osvety, to iste mohli a mali by sme aj teraz. Mládež naša potrebuje pomoc a my po­vinní sme jej ju poskytnúť! Ale máme slovo aj k našej mládeži. Slo­venská mládež musí byť hodná obetí otcov! „Učte sa, cvičte! — bo vymrú poeti; beda by v hrobe otcom — nemých detí!“ Mládež slovenská musí sa k bojom pripraviť, musí sa obrniť vedou, umením, aby potom v živote zdarné odrážať mohla útoky vrahov. Nech schopná je naša mlad, nech nám ju závidia. Dnes harabur­­dáctvo, prázdne hlavy, pusté srdcia zaujímajú verejnú postať: príde čas, a ten čas nenie da­­leký, kde verejná správa nebude možná bez dobre vzdelanej vrstvy, nech nájde sa ona kde­koľvek. Náš ľud potrebuje vodcov, učiteľov .um­ných, vzdelaných! Vernosť k zástave vo všetkých ofoolnosfach ! Naša mládež nech učí sa na čistých, bezzišt­­ných vzoroch národnej hrdosti. V diek apošío lovania vážna časť aj#jej pripadá.* Slovenská mládež musí vynikať svornosťou, úprimnosťou a otvorenosťou i medzi ^ehou i na vonok. Kto za mladý nevie sa cvičiť v týchto cnosťach, ten potom, ked bude si mat zastať v živote ako hotový muž, .vynikať bude šeple­­társtvom na úkor veci. Za mladý nech brúsia sa charaktery budúcich činiteľov] „Svätým budiž vám Božie to tam slovo, — Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo! “ „Uctite otcov mozole krvavé, uctite, čo tí životom dobyli, nepovoľujte každý svojej hlave\“ Mládež slovenská nech priúča sa skrom­nosti od mladý. Preč pýcha a slavohažnosf! A kto raz v živote vkročíš na verejnú postať a domôžeš sa svojho chleba, pamätaj, aby si sa nezahanbil pred obetivosťou svojich otcov 1 My presvedčení sme, že mládež našu zdobia a budú zdobiť takéto vlastnosti a preto voláme pre ňu o pomoc. Ked nemáme svojských škôl, tým väčšia úloha pripadá nám. Podporujme, rodáci, našu študujúcu mládež ! Nech otvoria sa naše štedré ruky menovite tam, kde teraz toho najväčšia potreba! * Politický prehľad. ------2. oktobra. Ochladlo oduševnenie, s akým vítalo sa u Slo­vanov vyhlásenie bulharskej jednoty, keď vyšlo na javo, že Bulhari urobili to — ako sa vraví — na svoju päsť. Berlínska smluva bola ťažkým kameňom na ruskom svedomí; na prvú vešť z Bulharska o diele 18. septembra ozvaly sa v ruskom národe také hlasy, akoby ten kameň bol odvalený: no akonáhle ukázalo sa, že Bulhari previedli to dielo bez vedomia ruskej diplomacie, jej za chrbtom, miesto prvej radosti v srdciach zaujala nechuť. Prípad tento odhaľuje ne­utešenú stránku slavianskych pomerov. Veď kto by sa neradoval, ked Bulhari v stave sú chodiť i na vlastných nohách; kto by sa neradoval tomu, že tak zručne vedeli previesť dielo 18. septembra! Severný brat, ktorý tolko drahej krve prelial za nich, iste bol by prvým medzi radujúcimi sa. No Bulhari ne­ukazujú garancie, žeby mohli byť pustení na tú vlastnú nohu. Za tých sedem rokov, ktoré prešly od vojny osvobodenia, nedokázali, žeby boli pevným stĺ­pom slavianskeho diela. Každý úprimný a chladno­­krevriý pozorovateľ východných pomerov trápne si pomyslí: „Čo, a nebude z Bulharska druhé Srbsko, ak tak Bulhari odvrhnú od seba ruský vplyv? Potom už márne tiekla v poslednej vojne drahá ruská krev, márne boly vyhodené ohromné summy peňazí, Pravda, v tej vojne ruské zbrane navždy zlomily Turecko, Bulhari viac neprídu do jarma sultánovho; no za tú drahú cenu, aká platila sa za jích osvobodenie, mie­­nily sa dosiahnut i širšie ciele. Sjeduotenie Východnej Rumélie s kniežatstvom bulharským bolo už len otázkou času. Ono tvorilo programný bod ruskej politiky: ona bola by ho pre­viedla bez nebezpečenstva teraz hrozivšiebo. bola by ho previedla možno na širšom základe, než previedol ho Karavelov s Alexandrom Battenbergom. „Posledný bulharský prevrat — píše v „Novom Vremeni“ i dolu nižšie citovaný ruský patriot, slú­­živší vo Východnej Rumélii — ukazuje ľahkovážnosť jého pôvodcov i v tom, že rozožepúc sa čím skorej dostať Východnú Ruméliu, ktorá nebola by jim ušla, oni riskujú ztratiť, a možno navždy, najkrajšiu okrasu budúcej bulharskej koruny — Makedoniu. Vôbec, nemajúc vysokej mienky o Karavelovi, ako človeku ďaleko neseriosnom, my nemôžeme mu odopref to, že je on človek, ktorý má presvedčenie, trebárs na­najvýš jednostranné a polámané vnútornými, nesmie­­riteínými protimluvami, no za to veľmi horúce a iskrenné, a sila presvedčenia je vždy a všade veľkou silou, áno ona menovite v naše klátivé dni pôsobí mocnejšie a jasnejšie, než kedykoľvek predtým. Niet pochybnosti, že v danom čase Karavelov je nevyhnut­ným človekom pre Bulharsko, že on zosobňuje smý­­šľanie všetkých svojich rodákov. Na to netreba za­búdať pri súdení o prevrate, ale teraz ani nejde o osobné Sympathie a antipathie, lež o utvrdenie nášho vlivu a autoritétneho položenia na Balkánskom pol­ostrove. Karavelovi nemožno odpustiť, že zabudnul na Makedoniu, no my nesmieme zabudnúť ani na to, čo je urobeno. „Karavelov, použijúc naše oslepenie, nedostatok jasne určených a pevne soznaných ideí v prevedení našej politiky na Balkánskom polostrove, bez nášho vedomia a súhlasu a pritom spôsobmi i prostriedkami pre nás zrejme nepríjemnými, no veľmi úspešno chytil sa vyplnenia jednej z historických úloh ruskej poli­tiky na Balkánskom polostrove. No kto je v tom vinný? Dúfaf treba, že prechvat jednotlivých Bul­harov napraví ľud, ktorý vždy vážil si sväzok s Ru­skom. „Resumujúc všetko, prichodím k zakľúčeniu, že náš pomer k udalostam, stvoreným bulharským pre­vratom, dosť jasno ukazuje sa. Predovšetkým úsilie diplomacie má sa namerit k lokalisovaniu dviženia, spôsobeného prevratom 18. septembra. Nám treba sdržaf Turecko i Bulharsko od zbrannej srážky tak v doline Marice, ako v roklinách Rodopov. Pre od­stránenie nebezpečných prípadností nevyhnuíno je, a čím skorej, tým lepšie, prinútiť obe strány, aby trochu odviedly od hranice svoje predstráže, stojace zočí voči, tak že akýkoľvek šialený výstrel môže na­robiť nemálo biedy. Po druhé, my povinní sme pre­stať konfundovaf sa tým historickým zástojom, ktorý nevyhnutne povolaní sme hrať na Balkánskom pol­ostrove, a prestanúc koketovať s europejskou diplo­maciou našou umelou pokojainilovnosťou a príslušnou ústupčivosťou pred pretensiami europejského areo­­pagu, urážlivými pre dôstojnosť Ruska, — tvrdo, otvoreno a smelo osvedčiť naše krevné práva na účast najbližšiu a bezprostrednú v osudoch celého kresťanského obyvateľstva Balkánskeho polostrova. Otvorené hájenie svojich skutočných záujmov je o mnoho praktickejšie, než všetko diplomatické lico - merie. „Také namerenie našej politiky nie vyzývaním europajskej vojny. Tvrdosť a dôstojnosť v diplomati­ckých stykoch je najlepšou garanciou mieru. Príklad je blízky. Naša ústupčivosť, vyrazivšia sa v pripustení anglickej komisie k vymeriavaniu našej hranice s Af ganistanom, len že neviedla k vojne: a tvrdosť, do­kázaná našou diplomaciou po vôli hosudara, v marci, apríli a v máji toho roku, mnoho prispela k mier­nemu riešeniu nášho sporu s Angliou v Strednej Ázii. „Čo týka sa zas vnútornej politiky Bulharska, my povinní sme podporovať Karavelova. o to, či je to pre nás príjemno, alebo nie. Tu nejde Otázka je tá: či my môžeme teraz, v prítomnú nepokojnú minútu, dať druhého vodcu bnlharskému národu. K poľutovaniu, to nemôžeme urobiť. My povinní sme podať pomocnú ruku Karavelovi. A čím skorej, tým lepšie!“ * * * Či je bulharský prevrat výhodný pre Rusko a či nie? Na túto otázku „Nov. Vremä“ odpovedá: „Vo Viedni, ako nám píšu odtiaľ, sú dve mienky : jedni hovoria, že to začiatok toho konca, ktorý pri­vedie Rusko do Carihradu; druhí myslia, že sme úplne oklamaní Austriou a Nemeckom, ktorým je Battenberg nástrojom. Vo Veľkej Bulgarii, trebárs bez Makedonie, vidia priehradu našej cesty k Bosporu. „Dľa našej mienky viedenskí politikovia hovoria len o krajných cestách, no jest ešte cesta stredná. Či je ona bližšie k cieľu alebo ďalej — teraz to nikto nerieši. Viedenskí politikovia na každý prípad zabúdajú, že Bospor má dva brehy: europejský i aziatský, a každá palica má dva konce. Jestli bnl­

Next