Národnie Noviny, október-december 1886 (XVII/146-191)
1886-10-02 / nr. 146
Vychodia tri- štyri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok................ 12 zl. na pol roka................ 6 zl. na štyri roka.............. 3 zl.■ Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé éísla predávajú sa po 8 kr. Redakcia, administrácia a. expedícia v Tűrő. Sv. Martine. Ročník XVII. Sobota, 2. oktobra 1886. Číslo 146. Tiszova odpoveď. Za celých sedem minút uspokojil náš ministerpresident zvedavosť politikov, interpellantov a — Stambulova. Noviny písaly, že bulharské regentstvo napnuté čaká Tiszovu odpoved, dia ktorej chce riadiť kroky svoje vzhľadom na Kaulbarsovu missiu. Odpoved je tu, sedem minútová reč rozšírila sa po celom svete. A z nej je len jedno isté: že pán Stambulov i s Mukturovom z nej nezmúdrejú. Len dve positívne veci povedal Tisza: že o bulharskom prevrate nevedelo popredku nič naše zahraničné ministerstvo, a že o annexii Bosny a Hercegoviny nebola žiadna reč s Ruskom. Všetko druhé sň dľa Hamleta: slová, slová, slová! Čfi nenie iba pustým slovom, ked Tisza hovorí, že nesmie mať miesta na Balkáne protektorát, lebo trvácny vplyv niektorej cudzej mocnosti? Oi my, cudzia moc, nemáme protektorát, ba viac než protektorát nad Bosnou a Hercegovinou? Veru viac než protektorát, my sa tam cítime jako doma, riadime, dane nakladáme, rekrutujeme, investujeme, germanizujeme a kultivujeme dľa ľúbosti. A Rusko, či neuznal sám Alexander Battenberg, že od čara ruského prijal korunu, či Bulharsko fakticky neleží v sfére ruského vplyvu, o ňomž nič nečítame v berlínskom traktáte? Ruský car, bez opýtania sa signatárnych mocností, jedným telegrammom vyhnal Battenberga z Bulharska, a jeho posol Kaulbars hovorí zrejmo, že nikdá žiaden Battenberg nesmie byť kňazom v Bulharsku. traktát dáva také právo niektorej Či berlínsky signatárnej moci? Slová, slová, slová! Kam siaha sila, ta siaha i politika, i vplyv, bez ohľadu na paragrafy berlínskeho skrz naskrz podriapaného traktátu. My sme sa nepýtali Girsa, či smieme urobiť si z Milana Obrenoviča kráľovského vasalla: bola sila, pomery do volily, i urobili sme z neho trabanta našeho slnečného systému. či nenie prázdnym slovom, že nik nenie oprávnený na Balkáne stvoriť protektorát? Ved sám ruský car zjavne hovorí o takom protektoráte a udáva ústami svojho posla Kaulbarsa i tie podmienky, pod ktorými taký protektorát zase prijíma. A kto volal Khevenhiillera, aby zastavil víťazné bulharské pluky a nedovolil zakúriť Milanovi v Belehrade? Ásnád berlínsky traktát má o tom nejakú klausulu? Nie — my sme boli blízko, my považujeme Srbsko za štát, padajúci do našej veľmocenskej sféry — a basta! Jediný štát, ktorý nemieša sa do záležitostí bulharských, je Turecko — a to len preto, že nemôže. Pán Tisza ešte nikdá nepovedal tak málo v mnoho slovách, trebárs ony znelý len za sedem minút. Kaulbars v Sofii postavil positívne požiadavky na bulharské regentstvo, ktoré iste boly už známe Tiszovi. Prečo nedotkol sa týchto? Či to neznamená prevládanie ruského vplyvu, ked Kaulbars žiada od Bulharov neohraničenú I dôveru k ruskému cárovi ? Nie, o tom ani slova, len všeobecne hovorí o nedovolených vplyvoch v tú minutu, ked ruský vplyv vševládne panuje v Bulharsku, úloha agentova mení sa na úlohu carského plnomocníka a komissára, ked Srbsko stáva sa temer rakúskym territóriumom, Bosna Novorakúskom! Veru, veru ku takým enunciáciam škoda bolo vyvinúť toľko zvedavosti, škoda bolo Stambulovu čakať direktívu od nášho snemového orákula. Najmenej ale možno povedať: Roma locuta est! A to by tak radi povedali naši politici. No odpoved Tiszova prijatá bola velikou väčšinou, čo by bolo stalo sa i bez jeho pohrozenia, že v protivnom páde složí torbu ministerskú. Kánonom strieľal na vrabcov! Darmo usiloval sa Apponyi a Irányi dokazovať, že odpoved Tiszova je kusá a neuspokojujúca. Väčšina snemová prijala ju, no veľkého oduševnenia nebolo badať. A tak východná otázka nedostala ani z tejto strany nejakého jasného osvetlenia! Telegrammy zo Sofie zvestujú, že bulharské regentstvo počína ustupovať energickým požiadavkám Kaulbarsovým. Možno, Stambulov nevidí v Tiszovej odpovedi zvláštnu nádej na podporu „samostatných“ bulharských plánov a riadi sa dľa okolností. „Pester Lloyd“ síce myslí, že Tiszova reč urobí veliký dojem v Petrohrade, väčší vraj, než na oposíciu v uhorskom sneme. Možno. Jedno, čo stojí, je, že ani ona nezastaví ani na minutku neúprosný beh a vývin orientálnych diel. Guľa sňahu dala sa do behu roku 1854 a od tých čias valí sa a rastie v ohromnú lavínu. Koho zasype ? V. Politický prehľad. ------1. oktobra. V predvečer Tiszovej odpovede na interpellácie v bulharskej otázke „Moskovskija Viedomosti“ vyslovujú sa: „Pevný hlas Kaulbarsových osvedčení je dôkazom toho, že čokoľvek urobí diplomacia, vola riaditeľa osudov Ruska zostane nezvratnou v svojich rozhodnutiach a nedá sa ničím pomýlit. Europa presvedčí sa, že Rusku treba ponechať v Bulharsku postavenie, ktoré mu prislúcha “ Sofia, 30. sept. Ministerstvo včera radilo sa o odpovedi na nótu generála Kaulbarsa. Ministerská rada ustálila sa na tom, že s generálom Kaulbarsom treba rokovať o otázkach, ktoré sú predmetom jeho nóty a obežoíka, následkom čoho uzavretie musí byt odročeno. V diplomatických kruhoch toto odročenie považujú za znamenie toho, že dorozumenie docieli sa, jestli i generál Kaulbars ukáže sa smierlivým. (Corr. Bureau.) Petrohrad, 30. sept. („N. fr. Pr.“) Ruské časopisy zavrhujú ideu juhoslovanského spolku, poneváč protiví sa záujmom Ruska a rozšíril by vliv Austrie na Slovanov. Premenenie Austrie v juhoslovanský štát „Kievľanin“ drží síce ďalekým, no nie nemožným. Čím pevnejšou nohou stane si Austria v Bosne, Hercegovine a v Srbsku, čím bližšie príde 'k východným hraniciam Balkánskeho polostrova, čím hlbšie pustí korene y hospodárskom pomere, tým bližší bude moment, v ktorom slovanské rieky vlejú sa do austrijského mora a životné podmienky Ruska budú dotknuté. Uvedený časopis neverí, žeby politicky vyvinutí Slovania sympathisovali so štátnikom, ktorý napísal si na zástavu túto ideu. — „Sovremennyja Izveštia“ myslia, že slovanské zeme, stojace pod vplyvom Austrie, sú len nebezpečenstvom pre túto monarchiu. Ved povstáva Serbia Irredenta. Že dosial je ešte len vo vzniku, to Austria môže ďakovať loyálnemu držaniu sa Ruska, ktoré dosial vzdávalo sa niekdajšej roily Francúzska v Itálii. Rusko potrebuje len odboriť sjednotenie Srbov, sľúbiť mu podporu, a sčítané sú dni austrijského panstva, ked i nie vo všetkých srbských zemiach, ale v tých iste, ktoré niekdy náležaly venecianskej republike. Kandidatúru černohorského kňaza „Sovr. Izvestia“ zavrhujú, lebo miesto Nikolovo je v Srbsku. Moskva, 30. sept. Moskovskija Viedomosti“ sdeľujú z Bulharska, že štábny kapitán Radko Dimitriev, jeden z hlavných arranžérov Battenbergovho vyhnania, a kapitán Vansov, chovanec inženírskej akadémie ruskej, bez stopy zmizli. Tým istým novinám sdeľujú z Bulharska z hodnovernej strany, že napriek rozumným náradám generála Kaulbarsa a napriek všeobecným potrebám krajiny môžu diplomatické prostriedky na tento čas zostať márnymi. Krajina je hrozne demoralisovaná a národnia stránka, na ktorú Rusko mohlo by sa opierať, desorganisovaná. Najlepší mužovia tejto stránky sú alebo vo väzení, alebo na úteku. Návrat Batteuberga do Sofie a jeho odchod z Bulharska. Ešte vždy nie je zbytočno počuť pravdivé slová o tom, aká bola „radosť“ Bulharov, ked vracal sa jim Battenberg, a ako „plakali“, kedpotom navždy lúčil sa s nimi. Vo „Varšavskom Dnevniku“ píše očitý svedok (ruský lekár, ktorý slúžil v bulharskom vojsku a teraz vrátil sa domov): „Akokoľvek delia sa zprávy, uverejnené v časopisectve o bulharských udalosťach a posledných príbehoch Battenberga, jest predsa, tak sa zdá, punkt, v ktorom tie zprávy viac alebo menej schodia sa: menovite rozliční priatelia princa Battenberga vedeli rozšíriť mienku, že návrat kňaza bol pre neho triumfom. V skutočnosti vec stala sa celkom ináče a kňazovi nepodarilo sa odniesť z komédie, ktorú zahral, iba poníženie. Mne prišlo byt očitým svedkom vjazdu domnelého slivnického hrdinu do Sofie a na vlastné oči presvedčiť sa, že to bola pre neho nová zaslúžená hanba, jedna z tých príjemných rozpomienok, ktoré predpovedali mu pri odchode do Bulharska. Prevládajúcim citom v Sofii, na vešť o návrate kňaza, bolo podivenie, smiešané s pohoršením. Každého zarazila schytralosť človeka, vracajúceho sa do krajiny, ktorá s takou hanbou vyhnala ho. Obyvatelia Sofie v nedorozumení zpytovali sa jeden druhého, ako osvobodia sa konečne od dobrodruha, čo urobí Rusko oproti neočakávanej udalosti. Ovšem, cárov telegram, ktorý rýchle preletel mestom, uspokojil umy, uvidevšie, že jest sila, ktorá nedovolí viac Battenbergovi smiať sa nad bulharským národom. Každý hľadel na kňaza, ako na človeka, ktorý už skončil svoju rollu v Bulharsku, a zástup, naplnivší 2. septembra plovdivskú ulicu, shromaždil sa nie vítať, ale z púhej zvedavosti. Každého interessovalo videť, s akou tvárou Battenberg vstúpi do sídelného mesta, ktoré tak neľúbezne postúpilo s ním v noci na 21. augusta. Zraky s netrpelivosťou boly obrátené v tú stranu, odkiaľ mala sa zjaviť processia. Konečne o 11 hod. ozval sa delový salut a ukázal sa kňaz v sprievode Popova, Mutkurova a Nikolajeva. Obecenstvo zvedavé očakávalo vítacie reči, no deputácia mešťanov, iste pod vlivom telegramu z Ruska, neodhodlala sa preriecť ani slova a mlčky vítala kňaza. Tiež tak mlčanlivo vítal Battenberga i sobravší sa zástup; pravda, niekoľko desiatkov otrhaných chlapcov a židov pozdravovalo kňaza vyvolávaním, no jích slabé „urrá“ urobilo škandál len väčším. Sám hrdina slávnosti predstavoval dosť smutný obraz. Kto privyknul videť na prehliadkach a parádach jeho statnú, junácku figúru, nepoznal by Battenberga v tomto sohnutom, skonfundovanom človeku. V ľavej ruke držal búkét, ktorý podala mu akási židovka, pravou vzdával česť otrhaným pozdravovateľom. Dojdúc k palácu, kňaz prepustil vojská ceremoniálnym maršom a vošiel do svojich izieb, kam nasledovali ho oficieri a úradníci, aby počuli od neho o nevyhnutnosti druhého odchodu z jeho milovaného Bulharska. Tá láska k Bulharsku však neprekážala Battenbergovi do posledných minút klamať vojsko a národ. „Ruský car — hovoril vojakom v predvečer odchodu — nerozumel ma. Ja idem do Petrohradu, jemu samému objasniť všetko, a dúfam vrátiť sa k vám.“ Myšlienka, pozbaviť sa teplého miestečka v Bulharsku, bola mu tak nepríjemná, že do posledného okamžema klamal iných i seba možnosťou návratu.