Národnie Noviny, január-marec 1888 (XIX/9-39)
1888-01-21 / nr. 9
» Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsbo-Uhorsko na celý rok.................. 12 zl. na pol roka ................... 6 zl. na štvrť roka................ 3 zl. Roénŕk XIX. ľFfcedLa,l*.c>ia. administrácia a. ©xpedíoía v Turo. Martine. Sobota, 21. januára 1888, Bezmenné dopisy neprijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 9. Organisácia. Pravda je, že príčina našich nezdarov leží v zovňajšej moci, ktorá hatí nás na celej čiare nášho verejného úč’nkovania. Avšak, ked súdime spravodlivé, nemôžeme si ruky umyť ani my. Slovák je vtelená dobrosrdečnosť, ideálnosť, ľahkovernosť; on nikdy neráta, on horlí. Mladík vyštuduje a celé svoje veľké srdce hodí v obeť ideám. A výsledok? Boj a konečne vyhodenie z postati. O udalosť túto všetci sa interessujeme, ľúto nám, chceme pomáhať, no nikto nezačína, až konečne naša, dôrazne prízvukujem, že naša obeť vykrváca. Druhý má postať v cele nepriateľskom ovzduší. Tiahnu proti nemu intrigy, sekatúry, klebety, jako mrákavy. Povstane zápas: horlivec slovom, nepriateľ kamením. Nezdar za nezdarom kráča, sklamanie za sklamaním. Naše obecenstvo tiež zaujíma sa za vec, no zas neprichádza ku pomoci. Zápasiacemu žatým predčasne zakvitne hlava, nastáva resignacia, vysilenie, omrzelosť, až konečne hru ztrativší horlite! vyhodí 20 zl. ročne na naše časopisy a už je s jeho činnosťou u konca. Tretí sa jednoducho vyhladuje, štvrtý obtiahne čÍDskym múrom, piaty je osamotnelý, že za rok nepočuje múdreho slova okolo seba, zostane samotárom, hodí rukou na všetko a nechá ísť veci svojím tokom. A korkých želieme, ktorí ľahkovernosťou zabŕdli vo vody cudzie, koľkých omámila sladkosť svodlivej reči, koľkých opanoval židovský strach ! Kedysi isté mesto na Považí holo tak zaujaté za našu vec, že úplné tri dni chovalo všetkých voličov pri volbe vyslanca, ked premoc hladom chcela zničiť zákonom zaručené svobodné voľby. A dnes? nevzmôže sa ani na malé divadielko! Znám ľudí umných, i takých, čo mnoho žertvovali a utiahli sa. A kde sú tí ináč dobrí, no duchom slabí, ktorí dajú si platiť falošnou mincou za čisté zlato ? Kde sú tí, ktorí ubili svoje svedomie a kričia v táboroch protivných? Kde príčina týchto nerestí? Bojujeme na n a š i ch s t a n o v isk ách osamotnelo, bez plánu, bez spojiva, nepoznáme sa; slovom: oproti až absolutistický sústrednenému nepriateľovi, my na rozličných miestach pojedine, jedon a jeden bijemeboj oproti všetkým. A tu som pri tom, o čom všetci rozmýšľame, všetci hovoríme; chybí nám organisácia! Či možno by bolo našim bojovníkom malomyslneť, malátneť, ked by sme boli medzi sebou spojení zdravou, silnou sponou a vedeli spoločne pomáhať jim? Či možno by bolo, aby pred samučkými našimi dverami tak sa rozmáhalo opilstvo medzi ľudom, ked by sme boli sorganisovaní ? Či možno by bolo, aby celé obce vycbádzaly na mizinu, ked spoločnými silami opreli by sme sa proti tomu. či mohol by sa stať prípad, žeby pre našu vec chleba pozbavený činiteľ musel za hranice? Každá táto otázka značí na našom tele veľký neduh, a každú z týchto otázok mohli by sme pri zdravej organisácii preliať do žľabov, ktoré by pre nás omnoho zdravšie vody dodávaly, než dosial. Všetko ovšem od nášho sriadenia čakať nemôžeme, no predsa očakávať môžeme mnoho. Obzrime sa ešte po lit (fatúre. Krem časopisov vydali sme minulého ’oku novelly Maršallove, malé dielko Benovského, Horovitzovské vydania, Izákov preklad Jókaia, Cambelovo štúdium, vydania spolku sväto-vojtešského. Viac nič. To predsa znak neduhu. Ved každá slovenská kniha v 3—5 tisícich exemplároch môže putovať svetom. Avšak niet žľabov, ktorými by sa slovenské slovo dodávalo srdcu i duši nášho ľudu. A tieto žľaby nestvorí, iba mohutná, silná, zdravá, hlboká organisácia. Jako sa môžeme veľadiť, ked pre 3 milliony ľudu vydáme nielrďko diel. Jedine to nás kojí nádejou, že to ovocím nášho jedinárskeho dejania. Nože k činu! Kto študoval pomery našich stolíc, ten iste uzná vážnosť otázky. Naši poprední mužovia nech vážne myslia, aby sa neon es ker Hi. je i zodpovednosť. Jim prľri . aša úcta, no jích My vidiečani vôbec ťažko, veľmi ťažko nesieme, že odkázaní sme na hlivenie, že ruky naše poviazané, že nemáme impulsu a pri dnešnej rozdrobenosti pracovať na vlastnú päsť vôbec sa nedá. Žijeme časy pohnuté; nech Boh odvráti od nás nebezpečie, aby búrka svetových dejov zastihla nás v dnešnom položení. A všetci z hĺbky duše sme presvedčení, že náš národ zaslúži, aby svetová udalosti neprešly ponad jeho hlavu na denný poriadok. ____________ ...k. nášaf nie 100, lež 200 millionov. — „National-Ztg.“ sdeľuje zo San Rema: Ťažko pove mt, nakoľko pravdivá je vest o zamýšľanom attentáte proti korunnému princovi, no toľko stojí, že korunného princa pri jeho vychádzkach teraz sprevádzajú žandári na koňoch a stráž okolo villy Zirio je rozmnožeuá. Belehrad, 19. jan. Včera podpísaným úkazom z liberálnych okresných prefektov mnohých alebo pensionovali alebo prepustili a na jích miesta dali radikálov za prefektov. Londýn, 19. jan. Námorný minister lord Beresford žiada byt prepusteným, poneváč osvedčil sa proti návrhu kabinetu, ktorým úver pre admiralitu znížený je o 1000 funtov. Sofia. 19. jan. Princ, ktorý v piatok odíde do Plovdiva, zostane tam za štyri týždne a bude prezerat posádky. Viedeň, 19. jan. „Pol. Corr.“ dozvedá sa z Pešti, že Tisza už po tieto dm odpovie na interpellácie o zahraničnej situácii. V kruhoch, ktoré majú s Tíszom isté potyky, mys'ia, že Tisza v tom smysle odpovie, že charakter zahraničnej situácie v mnohom ohľade zostal nezmenený a že je bezzákladné tvrdenie, ako by situácia bola zamotanejšia. Ďalej dá vraj Tisza verejnej mienke dôrazné napomenutie, aby nedala sa zo dňa na deň mýlit prehnanými, často úplne bezzákladnými a tu i tu i na znepokojenie vypočítanými zprävami. Mnoho spomínaný a na všetky lady kommentovaný reskript cárov na moskovského generál gubernátora znie nasledovne: „Kňaz Vladimir Audrejevič! Mne je príjemno i na tento raz vo vašom pozdrave na nový rok slyšať hlas Moskvy i blahoželania, nesúce sa zo srdca Rossie. Nepochybujem o iskrennosti ruského citu, ktorým sú ony vnuknuté i som Politický prehľad. -------20. januára. Od mocných tohoto sveta vzácne sú teraz osvedčenia, že mier potrvá. Kto len znamená niečo v Europe, chýr už každému dal do úst slová, ubezpečujúce o pokoji. Najnovšie už i o Bismarckovi boly takéto chýry. Akási bankárska firma z Hamburgu v obežníku rozhlásila Bismarckovu výpoved, podľa ktorej mier zabezpečený je najmenej na tri roky. Nemecký kancellár ubezpečil vraj o tom istého hamburgského pána. No ako väčšinu podobných ubezpečovaní, taký osud potkal i hamburgský obežník. Kompetentní ľudia poponáhľali sa vyhlásiť, že Bismarck niečo podobného nemohol povedať. Petrohrad, 19. jan. Rusko — píše „Novoje Vremä“ — nepredloží pokryteckej „lige mieru“ svoj program v bulharskej otázke ani vtedy, keby celá Europa spolu s Francúzskom pripojila sa k nej. Rusko tak bolo by olúpeno osvoja svobodu dejstvia a krvavá srážka, akú žiada si „liga mieru,“ stala by sa nevyhnutnou. Pokojamilovná politika Ruska je v súhlase s čestnou pokojamilovnosťou národov. Držať otvorené dvere k vyjednávaniu na legálnej ceste, je všetko, čo Rusko môže urobiť. — Námitky „Militär- Wochenblattu“ na článok „Ruského Invalida“ zdejšie časopisy vyhlasujú za také, ktoré nemenia podstatu veci. Odpoveď má za cieľ povzbudiť verejnú mienku proti Rusku. Berlín, 19. jan. „Kölnische Zeitung“ oznamuje odtiaľto, že vojenský dodatočný rozpočet bude obj uverený, že celá Rossia spolu so mnou v nynejší j deň modlí sa k Bohu namerif sily naše k utvrdeniu j poriadku, na viere i pravde osnovaného, i k umnoj ženiu národného blahobytu. K tomu cieľu namerené j sú i všetky moje želania, vo vernej nádeji, že mier, í ktorým nás požehnáva prozreteľnosť, dovolí nám i v i nastupujúcom roku, i v budúce roky posvätiť všetky I sily štátu i všetky úsilia vernopoddaných synov j jeho dielu vnútorného dobrobytu. Zostávam k vám navždy nepremeneno blahosklonný Alexander. —■ Petrohrad, 2. januára roku 1888. List Skobeleva. Parížsky „Figaro“ uverejnil dva listy nebohého generála Skobeleva; prvý z nich, písaný v auguste 1881 roku M. N. Katkovi, je nasledujúci: „Dia mojej mienky, neštastie krajiny zakľučuje sa nio v tom, že u nás bolo príliš mnoho plánov, lež v tom, že ani jeden z nich nebol dostatočne jasne a určite vypracovaný. Prv alebo pozdejšie ruskí štátnici budú prinútení uznať, že Rusko musí mat Bospor a že od tohoto závisí nielen veíkosť Ruska, lež jeho bezpečnosť v ohľade obrany a rozvitie jeho priemyselných a obchodných centrov. Nikto nebude upierat, že kým nerozriešené sú otázky poľská a o západných krajoch Ruska, do tých čias Rusko nebude môcť myslet o svojom pravom rozvití v prirodzenom a historickom smysle tohoto slova. Tohoto času všetky naše hranice sú otvorené vonkajšiemu vtrhnutiu, a toto položenie núti nás držať veľmi mnohopočetnú armádu. Hlavne poľská otázka drží nás v položení veľmi nevýhodnom, ktoré zvlášte zostrilo sa teraz následkom austro-nemeckého spolku. Nová balkánska vojna nemožná je bez serio3nej demonštrácie zo strany Indie. Keby Austria zašla príliš ďaleko v svojich pretensiach a žiadala by si Salóniky, tak Rusku, možno, bolo by treba uzavreť spolok s Angliou; no v takom prípade ukázalo by sa nevyhnutným držať v Ázii silnú armádu v plnej bojovej hotovosti, ktorá bola by hrozbou pre Angliu, jestli by jej napadlo uklonit sa od vyplnenia svojich zaviazaností. Jestli že, z druhej strany, my fakticky zamýšľame odriecť sa v prospech západnej Európy od dedictva ottomanskej ríše, t. j. od najživotnejších záujmov a od budúcnosti Ruska, tak, po mojom, treba čím najskorej skončiť všetko, čo začali sme v Strednej Ázii. No i v tomto prípade budme že logickí: vytiahnime hneď z Türke-