Národnie Noviny, január-marec 1889 (XX/1-38)
1889-01-03 / nr. 1
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok..................... 12 zl. na pol roka.................... 6 zl. na štvrt roka.................. 3 zl. Ročník XX. Bezmenné dopisy neprijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Sefraukované listy sa neprijímajú, .lednotlivé čisla predávajú sa po 8 kŕ. R edakcia, administrácia a ©xpedioia v Tupo. Sv, \!íirtirt*-> Štvrtok, 3. januára 1889 ô€ŽWCA ( íslo 1 -___________________ * © > I C L ..»i—» ip (Dľa žalmov 66. a 35.) //W-ť-737/<o Hospodine, vyslyš nás! Deň nachýlil sa, since znavené zhaslo; noc-vdova trúchlivá v závoji smútku klesá na sveta rov, plače — oblohou slzy jej. Pospeš, ľude môj! hromaďte sa, horlivci boží, v siene Hospodina: na oltároch jeho at vzplanú sŕdc obete jasné v povdak a oslavu. Každé ať klakne koleno, v prach pokorí sa hlava, zrak duše však vzlietne hneď vanutím modlitby tichým ku nemu, zas spevu švihotom. Lebo dobrý je Hospodin, milostivý otec, sľutovník i strážca, spravodlivá i štedrá je pravica jeho, nezlomný jeho štít; i kraľuje velebne, jeho správa vysoká je a múdra had svetské pomysly, neprijíma rady ošemetných, náhod nečaká, sám vniká vo všetko: ' jeho zpytavému oku neujde ani marné stebielce, Čo schvátil záškodník, tým menej pominie neblahé skutky vladárov, súdy skrivodlivé; s hnevom zavrhuje zpupných, neprávosť zatracuje, drtí odporníkov, a jedine v svedomí čistých čo v zrkadle ziera svoj obličaj. Oslavujme Hospodina hodne; dobrorečme mu vrúcne: Pánu pn Sione, na Őrébe vzúatému plamu, ôhňo-stipvj. na púžti a slnču Grabaon; ‘ vzdajme mu česť a chválu za všetko, čo dal či vzal nám i uzavrel s nami, bo nič neni naším, ani sami nie sme svoji, lež všetko jeho je: za svitanie v umy naše, sprievod nohám našim, let duše, srdca zvuk, za obnovu života nakŕmením úst, zvlažením jazyka; za klasov požehnaný príliv vlnivý, šum lesov, ovociu zábron na ohrádoch, za prílet oblakov v čas sparna, búry nárek i rozkoš pohody; za pokoj domov, duší zlatý mier, slová útechy mannou padajúce s oblúkov klenby jeho svätýň v myseľ zúboženú; za požité radosti, slastný veselia nápoj, za — ach, i horký kalich podatý nenadále k vypitiu až na dno; za zkúšok trampoty, za údery tvrdé, krvácajúce rany, za mlk hrobov desný — — veď, ach, nič nenie naším, ani naši nie sú naši, lež všetko jeho je. — Aj zase jeden rok prudkým odtokom vplynul do mora večnosti, kam i predošlé bez počtu vtenuly jak horské bystriny. Jeho rozkazom letí čas z východu na západ, letí bez ustania Čo vták, jednu z perutí majúc zo zory a druhú z mrákoty: i hneď ožiaruje lúčmi stezku živých, hneď zniká v mohyle polnoci, na úslní sa kĺže k cieľu a zas vo víchre zrachotí, od uhla k uhlu šprihá čo plamenný bič, zápräž plaší svetov, na kolách povozu zvŕta jak decko lietačky; jeho pokynom hrnie čas: i Čo príval strmín Karmelských sebou zachytáva kvet brežiny tvorstva, Libánu cedry, závitky i trosky hviezd, krásy malovidlá, skvosty bohatství i podstavce slávy, veniec veličestva, dôstoja červec i berlu deržavnú; jeho mihnutím brvy mizne čas a s ním, čo bytie tu malo: v ňom tenie vesmír čo jablko a mení podoby. VCas morom je bezmerným i večne pohyblivým: všetko pohlcuje, a opäť na povel s trónu nesmrtného svetla vydáva na svetlo. V Cas je veloceánom, v ňomž neni stálosti, stopy trvanlivej: len jediná v ňom sihoť nepodvratná, vznešená tvŕdz: sídlo Hospodina. Tam vlaje prápor nehasnúcej dúhy, ztad since všelásky sála, s valov sostupujú v pláň okrýdlení jeho poslovia: ten s mečom, s kotvou ten. *) »C. L.« Co je zem, na nejž meškáme? čo v prúdoch totých? čln vetchý bez vesla; bublina hrajúca na čas v svite z božskej zrelnice. V Co otčina naša drahá? rodinný kraj milý, statky, príbytok náš? čo život ľudský klopôt a starostí plný a jeho záujmy? Malicherní sme, nevzácny prach sme, sme popol, z nehož iskra umkla — Ale z božej vôle sme pošli preds’, ňou sme i trváme! Hospodin hľadí vo veľtok časov: čo chce, z víru vytrhuje, duchov jeho svätému duchu neodradených však nikdá nezatratí. Hospodin hladí na vlnobitie časov: čo chce, zachováva: on zachoval i teba, ľude môj, od vekov posavád; na pošin zeme-lodky hľadí Pán, zrie i v kút jej, v ktorom schúlený dlieš: neboj! pod jeho opaterou si — zná i kormidelník. Nesčíselnekráť si mrel pod žernovom vín vlastných i cudzích; ale Hospodin vzkriesil ťa zas i zdvihnul k životu. Chlieb útiskov jieš i dnes, blen piješ krivdy, od múk postonávaš; ale Hospodin číta pilne sĺz i krve krupäje. Ach, zbedovaný si, ubitý si, zbolený až k smrti; na hrudi tiaž hory Gíarizim, duch v čiernych osídlach. Opustili ťa synovia zradní, zapredaly i dcéry neverné, a v radách protivníkov pyšných ponúkli úklady. Útokom vzali tvoj Sion, oltár zborili a truhlu úmluvy okydali hanou, z nej sväté veno Baalu podhodili. Jeruzalem tvoj v ssutinách, v sitne poklady, deti — vtaČ vo vetroch ; u babylonských vôd kvília kmeti sriebrovlasí... A neni ľútosti v zhubcoch, niet milosrdenstva: bo neni v nich pravdy ; krv proti krvi vlastnej, kosť proti kosti vlastnej je dravšia nad šelmy. vZalobník-pomluvač osnoval spor, nad obeť sieť luhanín rozstrel a svedci-najatci spešia sviazať ju na uzly: i mecú los o neviny odev, pretekajú sa v prípravách popravných, v rúchu áronskom žrec, zvest milosti, sám kričí: ukrižuj! O, prevrátenosť rozumov, duší zpustlosť, mätež svevolnosti! prevraciaš, pustošíš, mätieš — pokial ? ty sama vidz! Bo prečo to všetko? prečo ukrutný plen ten? ó, čuj, Hospodine: že stvoril si Ind svoj tým, Čím je i volí sotrvať; že — počuj, Hospodine! — oslavujeme ťa slovom, ktoré pravej sláve tvojej už barvou hlaholu sa podobá, tým viac i obsahom; že jak odieva sa kvet rúchom sebe prístojným, lalija sa zdobí vlastnou okrasou: i my svoj skvost vážime si; že jako miluje slávik svoj spev v tíši večernej, škorván žalm svoj v zorách: i my svoje zvuky ceníme v žiali či v plesaní; že zasadil si v srdce zeme mohutný strom, čnejúci po blankyt a zakvitlý zasľúbenia kvetom husto jak množstvo hviezd, i rozšíril jeho vetvy do nekonečna, nádejou zmladil, porosil jak Hermon: i že tohoto stromu, zázraku tvojho, sme skromná ratolesť. To naším previnením (však znáš útroby naše): pôvod onen velký, že pokryl si kolísku našu slávy zasteradlom; hriechom je u nich naša krv vrelá, síl sviežosť, vzhlad ku osi nebies, i že prepašuje vzduch naša reč jak stužka dúhová; zločinom príslušnosť k onomu kmeňu, šťavy táže požíva i spojivo lyka, i že víchrom zmietaný letorast onam sa pritáča.