Národnie Noviny, júl-september 1889 (XX/76-114)
1889-07-02 / nr. 76
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok..................... 12 zl. na pol roka.................... 6 zl. na stvrt roka.................. 3 zl. Bezmenné dopisy neprijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. ■C «-«B B jt «* i s»«B ■■■ i ■■ rťtci;» s*. x»«Ľ-«B.í «5.1 s« -w ■ ■ ■“«*- BS'W "» ]H»3rt±ii.e. Ročník XX. Utorok, 2. júla 1889. Číslo 76. Hospodárske pomery. Keby sme chceli písať o hospodárskych pomeroch v Turci, ktorý týka sa nás predsa osobne, museli by sme zaznačiť dosť neveselé veci — jariny sú tu zväčša ani len na dobrý krm — ppneváč ale Turec na túto otázku rozhodne nevplýva, prehovoríme pár slov o hospodárskych pomeroch krajiny vôbec. Zo zpráv, ktoré dochodia o stave siatin, dá sa zatvárať, že tohto roku budeme mať v celku úrodu dosť strednú. Žatva zväčša sa už započala a hospodári so zdesením pozorujú, že už dávno nestáli tak zle, ako teraz a že vari len rok 1879 možno porovnať s terajším. Biedy bude teda dosť a chyba je v tom, že smerodajné kruhy hodne vopred nestarajú sa na prípad potreby o primeranú Dáhradu. Následky toho cíťa ovšetn pozdejšie samy, ale kým toho niet, tak ľahkým srdcom to prenášajú, ako by sa jich ani netýkalo. A koľko tu spôsobov k po moci! Hospodárska otázka je u nás vôbec ako by sirotou, o ktorú zavadia len tu i tu s výrazom poľutovania, alebo práve aj opovrženia. Tak zvané hospodárske spolky jestvujú budto len na papieri, alebo živoria, obecenstvo aspoň nevidí zrejmejšie .stopy jích činnosti; mnohí páni radi prijímajú hodnosti, ale k práci nemajú ani dosť vôle ani dosť schopnosti. A predsa tejto otázke mala by sa venovať zvláštna pozornosť, menovite teraz, ked na hospodárov uvalujú sa toľké ťarchy. Naša krajina je štát agrikultúrny a z ho spodárstva má vefkú väčšinu svojich príjmov. Roľuík je zároveň najspoľahlivejším udržovateľom krajiny, lebo on sedí na svojom pozemku a opatruje ho, ak len bieda nenúti ho ísť za zárobkom do dialnych končín, nie tak ako peňažníci, špekulanti, ktorí vtedy utekajú z krajiny, ked sa hodne zagazdovali. Aj z politického ohľadu je stav roľnícky významný faktor. Kdekoľvek otvoríme históriu, všade nájdeme, že štáty i národy dotiaľ držaly sa pevne, kým malý dobrý, zdravý, majetný a' spokojný roľnícky ľud. Aj naše roľníctvo zostane jadrom národa a jeho mohutnou oporou, dokiaľ podrží si po otcoch zdedenú pôdu a dokiaľ bude ju rozumne obrábať. Na mnohých stranách so žiaľom však pozorujeme, že naše roľníctvo upaduje a jeho majetky idú do rúk úžerníckych, nášmu národu nepriateľských. A naše zákonodarstvo neurobilo dosiaľ vlastne ničoho k ochrane roľníckych majetkov. Že roľnícky ľud materiálne klesá, to pričituje sa obyčajne len na vrub jeho nemiernosti a nevzdelanosti; má to aj iné vážne príčiny. Naše plodiny nemajú odbytu, lebo prekáža jim v tom ohromná konkurrencia z cudzozemska. Ďalej škodí ľudu, že príliš drobí svoje majetky, že má len cenou pozemku obmedzený úver a že má príjmom ani zdaleka nezodpovedajúce výdavky. Pomoc nenie taká ťažká, ako by sa zdalo, len trochu, vôle zaujatosti a práce. Aby naše hospodárske plodiny prišly do ceny a zase aby sme my nemuseli draho kupovať, čoho doma nemáme, o to musí sa starať štát výhodnými obchodnými smluvami, a zákonodarstvo malo by postaviť isté hrádze prílišnému kúskovaniu majetkov, ktoré celé rodiny uvádza na žobrácku palicu. Ohromné dlhy, ktoré ležia na pozemkoch, nedopustia vývin hospodárstva. To malo by sa prekaziť obmedzením úveru, aby roľník ľahkomyseľne nepožičiaval a nakoľko to predsa byť musí, aby si svoj dlh amortisáciou pomaly splácal. Ľudia sú slabí, v rokoch úrodných nepamätajú na neúrodné, kým čo majú, len trovia a ked príde bieda, zase len požičiavajú. Konečne starať sa má štát o primerané vzdelanie roľníckeho ľudu zakladaním rozumných hospodárskych škôl a nie mučiarní ducha. Spoločnosť, teda aj naša, má tiež povinnosť starať sa o všetko, čo je v jej silách, tým viäc, ked nerobia to tí, u ktorých je to úradným povolaním. Ináče sme veru zvedaví, ako budú si počínať voči terajšej neúrode naše úrady. Stoličné vrchnosti malý by na to zavčasu upozorniť vládu, aby nebolo neskoro, ked bieda zaklope už na dvere úbohého ľudu! teľstva odišiel z Kruševaca, prenocoval na majetku regenta Belimarkoviča, potom zastavil sa v Ljubistiue, kde pomodlil sa na hrobe carice Milice a položil naň veniec. Berlín, 30. júna. „Kreuzzeitung“ dozvedá sa, že o návšteve čara dosial niet platného uzavretia, no do Berlína prísť car ani nezamýšľa. Petrohrad, 30. júna. Na poznámky grófa Kalnokyho o Bulharsku, urobené v odbore uhorskej delegácie, „Journal de St. Petersbourg“ hovorí: „Čo týka sa tejto nešťastnej krajiny, každému dobre známe je stanovisko Ruska, spočívajúce na práve a na úcte k smluvám; my nepotrebujeme o tom hovoriť. Politický prehľad. ------1. júla. V tichosti, ale dôstojne zasvätil srbský národ rozpomienku na kosovskú pohromu. I zo zemí, kde Srbstvo nie je samostatné, napriek zákazom aspoň jednotlivci súčastnili sa na hlavných slávnosťach v Kruševaci a Ravanici. , S určitosťou začína sa spomínať, že Jeho Veličestvo cisár a kráľ Franc Jozef 11. augusta vráti návštevu v Berlíne. Z Angiié cisár Vilhelm II. vráti sa vraj 8. augusta. O návšteve čara Alexandra III. v Berlíne ani dosiaľ nevedia ničoho. Ruská vláda povýšila clo na tovar, dovážaný z cudzozemska, hlavne z Nemecka. Povýšili clo na vlnu každého druhu a spôsobu, surovú i spracovanú na prach, dynamit, škrob, ryžu, vosk, mramor, dosky, papierovú massu. Ďalej povýši sa ešte clo na železo každého druhu; donesie sa zákon proti cudzím pojistovacím spoločnosťami a obmedzí plavba cudzích lodí v ruských vodách. Tarify na železniciach budú tak povýšené, že dovážanie cudzieho tovaru obťaží sa ešte viac. Kruševac, 30. júna. Mesto dávalo veľký obed, na ktorom boli kráľ Alexander, regent Protič, ministri, generál Lešjanin a popri mnohých iných hosťoch i dopisovatelia cudzozemských novín. Pri obede Ilič pripil kráľovi Alexandrovi, ako následníkovi Lazárovho trónu. Menom kráľa ministerpredseda Gruič ďakoval obyvateľstvu mesta za skvelé prijatie kráľa; pripomenul, že mesto Kruševac, ako niekdajšie sídlo kňaza Lazara, stalo sa materinským mestom Srbska; s poukázaním na kosovskú pohromu prosil srbský národ, aby bol svorným a oddaným domu Obrenovičov. Po ňom minister Geršič pripil srbskému národu, ktorý striasol zo seba rabské jarmo a má zas neodvislé kráľovstvo. Bývalý napredniacky minister Mijatovič pil za zdravie hostí, najmä tých, ktorí prišli z veľkého bratského Ruska. Dopisovateľ „Timesov“ pripíjal kráľovi a srbskému národu; Maďar Thallóczy, po srbsky, na priateľstvo Srbov a Maďarov. Kulakovský, redaktor „Varšavského Dnevnika“, poukazoval na spoločný osud bratských národov. Rusi boli v jarme tatárskom, Srbi v jarme tureckom; oba národy vydobyli svoju samostatnosť, majú veľkú oprávnenosť k životu. Pripil, aby vláda milovaného kráľa Srbov dosiahla svojich cieľov. Večer bol faklový pochod k bytu kráľovmu. Kraljevo, 30. júna. Kráľ Alexander so svojím sprievodom včera ráno pri veľkých ováciách obyva Kosovo pole. V samom prostriedku Balkánskeho polostrova, blízko hlavného rozhrania vôd, idúcich do Čierneho, Adriatického a Egejského mora, pozdĺž rieky Sitnice leží vysoká rovina, známa v deje- i zemepise pod menom Košového poľa. Na rovine tejto, „plnej kostí mŕtvych“, ako hovorí srbský letopisec, neraz stretaly sa vojská severa i juhu, neraz riešily sa politické osudy polostrova. No naj povestnej šia z kosovopoľských bitiek je tá, ktorej päfsto-rečnú smutnú pamäť teraz svätili Srbi. Diala sa v deň sv. Víta, 27. júna 1389, medzi vojskami srbskými a tureckými. Na čele prvých stál kňaz Lazar Grebíanovič s testom Jugom Bogdánom a zaťmi Milošom Obiličom a Vukom Brankovičom, na čele druhých sultán Murad a jeho syn Bajazet, zvaný pozdejšie „Bleskom“. Srbi boli porazení na hlavu, no i Turci mali ťažké ztraty, zaplatil tam životom i sultán Murad. Proti 300.000-ovej armáde tureckej na Košovom poli Srbi postavili len asi 60.000 mužov. V bitkách predchádzajúcich bývalý i väčšie srbské sily. Tak v nočnej bitke kráľa Vukašina s Turkami na rieke Matici v septembri 1371 bolo do 80.000 srbských vôjsk, z ktorých len nemnohí vrátili sa z poľa. Prečo predsa kosovopoľská bitka 1389. roku zanechala o mnoho hlbšie stopy i v histórii, i v poesii? Prečo ona predstavuje sa o mnoho väčšou katastrofou, než pohroma marická alebo niektorá iná? Prečo kňaz Lazar, heros kosovopoľskej bitky, a nie kráľ Vukašin, padlý v bitke marickej, stal sa stredišfom celého epického kruhu (l„azarice“), tvoriaceho akoby srbskú Iliadu a vyspevovaného dosiaľ tisícmi slepých rapsódov na rozličných stranách srbských zemí? Prečo tento Vidov dan (deň sv. Víta) a nie niektorý iný, deň porážky a nie víťazstva vybrali si teraz Srbi k všeobecnému národnému sviatku? Odpoveď je tým tažšia, že kosovská bitka nemala vážnych materiálnych následkov, neurobila zvláštny prevrat ani v politickom, ani v hospodárskom živote Srbov. Srbského carstva už predtým nebolo: ono prestalo samo sebou ešte roku 1367 so záhadnou smrťou Uroša Štefanoviča. Jeho vrah, ako domýšľajú sa, a nástupca Vukašin uspokojil sa názvom kráľa a Lazar Grebľanovič tituloval sa už len kňazom. Moc tohoto kňaza Dola spornou vo väčšine srbských zemí. Do kosovskej bitky nepodrobili sa mu ani Tvertko bosenský, ani Balša zetský, ani Kastriot albánsky, ani kralevič Marko makedonský a mnohí iní. Jestli medzi týmito vladármi z času na čas i uzavieraly sa spolky, to len federatívneho typu, bez povedomého gravitovania k spoločnému centru. Jestli takéhoto druhu spolky môžu byť zvané štátom, tak on zachoval sa i po kosovskej bitke, ešte za celé stoletie, kým konečne Turkom nepodarilo sa vziať pod svoje ruky všetkých týchto dynastov a spojiť všetky srbské zeme v jedno politické telo, podrobené sultánovi. Po kosovskej bitke málo zmenilo sa i hospodárske položenie Srbov. Turci