Národnie Noviny, apríl-jún 1893 (XXIV/39-75)
1893-05-04 / nr. 52
Vychodia tri razy do týždň*. Predplatná cena ^re Uhorsko a Rakúsko tis celý rok................. 12 sl. aa pol roka................ 6 zl. aa ätvrt roka.............. 3 zl. do cudzozemska sa celý rok................... 16 zl. Ročník XXIY. Hezmenné dopstj prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. H ftmlni ä «1 «» espedlel» •w ÄS'w. jem *m. m-* ■ ■■ Štvrtok, 4. mája 1893. Číslo 52. Prvý výkrik. Slovenské shromaždema, dosiaľ vydržiavané, boly protestom proti neprávosti, proti krivde a nadovšetko proti strašnej lži, že Slovák je spokojný s položením vecí v tejto krajine. V zákazoch proti shromaždeniam, v zákazoch nezákonných, založených len na moci všelijakými dočasnými prostriedkami nadobudnutej, ukazovalo sa, že lož tá hnaná je do tesného, cíti sa nepohodlne. Ňa tiché, slabé pokynutie jednotlivcov krikom ozval sa slovenský ľud, že nezrieka sa práva svojho na kultúrné, spoločenské a politické žitie. Dá Boh, pri tomto nezostane a bude čo raz energičnejšie volať, že už ustal slúžiť a robiť na iných, chce konečne žiť pre seba, pracovať na seba. Pracovať na seba! Také obyčajné slová a taký jednoduchý pochop vyjadrujú. Najmä kecľ je reč o millionoch, o národe, nuž žaloba v tomto smysle mala by byť vytvorená. Vytvorená na konci XTX. stoletia, v pravom centre humanitou svojou pýšiacej sa Európy, ked už i v najtemnejšej Afrike temer dobojovaný je boj proti otrokárstvu. Tá lož, o ktorej sme sa zmienili, tá najväčšia ošklivosť tohoto sveta, každodenne sipí na nás, že máme úplnú svobodu rozvíjať svoju národnosť duchovne i fysicky. Pekná svoboda, ked zákonom dovolené verejné shromaždenia prekazia nám mocou žandárskou len preto, že na nich chceme sa ozvať ako Slováci! No keby len to. Ale rozvíjaj svoju národnosť, ked nemáš škôl, teda možnosti vychovať si ľudí; ked jazyk tvoj obmedzený je iba na domácnosť a i tí zo synov slovenských, ktorí v madarisujúcich školách predsa zostanú verní svojej materi, popredku musia vzdať sa nádeje na verejné postavenie. Rozvíjaj slovenskú národnosť, ked právo zostať Slovákom volky-nevolky uznávajú len človeku od pluha a každý, neodievajúci sa halenou, vystavený je insultom fanatisovanej čeliadky, ked verejne, trebárs na ulici alebo železnici, otvorí ústa po slovensky. Zo školy, administrácie, súdov a vôbec z toho množstva novo natvorených úradov je vytvorený nielen slovenský jazyk, ale i človek slovenský. Rozvíjaj svoju národnosť, ked zvyšok tvojej dane ide na madaraké divadlá a iné bybadlá madarskej kultúry. Zvelebuj svoju literatúru, ked mládež slovenskú povyhadzujú zo škôl, kadenáhle prezradí, že chce zachovať svoju národnosť; ked spisy, noviny slovenské proti zákonu a všetkému právu konfíškuje pošta a každý za chlebom a karriórou dychtiaci dobrodruh; ked — aby sme ešte raz spomenuli dane — zo zvyškov tvojich štátnych poplatkov dávajú odmeny a pensie spisovateľom madarským. Lud sloveuský, ktorý v tvrdých okolnosťach veky prežil v tejto svojej otčine, zbiedený pomerami posledných časov tratí sa za oceán, do Ameriky. Štátna moc, majúca proti tomu prostriedkov, nehne ani prstom. Ale v Sedmohradsku, kde madarský element ohrožený je prirodzeným tlakom Rumunov, ministri pretekajú sa štedriť, tvoriť, dvíhať z peňazí svojich rozpočtov, a Segedínu tiež za milliony štátnej pokladnice nastavali palácov. Nnž kto je spravodlivý, či môže povedať, že Slovák na seba robí? Áuo, na seba v tom, čo do úst položí! Obzeráme sa po celom verejnom živote, po všetkých inštitúciách tejto krajiny, ale nikde ničoho nenachodíme, z čoho vytekal by duchovný prospech pre slovenského človeka. Kňazov a dedinských učiteľov platí si sám, direktne, a už mu i tých odcudzujú, aby slúžili nie jeho duchovným záujmom. Dávaj do školy svojho syna, slovenský otec, v nádeji, že on bude zasedať v správe tvojho kraja alebo vykladať ti zákony, kde ide o tvoje mozoľné imanie, o tvoje hrdlo. Sklameš sa strašne! Tvoj syn, ak má zachovať cit k tebe, nepríde k ničomu: tebe za správcov, sudcov dávajú čo deň viac cudzincov, nerozumejúcich tvojej reči, složeoiu tvojej duše, nemajúcich k tebe citu, ba nepriateľsky nastrojených oproti tebe. (Renegáti, madaróni! vy polená pod našimi nohami! Neotvárajú sa vám oči, nebadáte, že to, za čím my ideme, je vlastne i za vás? Nebadáte, ako tratíte pod sebou pôdu — nielen tú, na ktorej sa orie? Halenkár slovenský nedostane sa ani za sluhu na pr. na železnici: vám čo chvíľa nedajú ani pisárstvo pri stolici alebo v súde. Len porovnajte si to, čo je už dnes, s tým, čo bolo pred 15—#0 rokmi.) Slovákovi (Hurbanom sa volá!), rozhorčenému neslýchaným faktom z verejného nášho života, povedali, že hlása nenávisť a posadili ho na rok do väzenia. Nenávisť! A možno milovať toho, kto nedovoľuje mi žiť duchovným životom, kto znemožňuje mi i materiálny prospech, len aby som sa nemohol vyšinúť nad hrudu? I pes nie vždy hotový je lízať ruku jemu neprajnú. Dosial vôľu svoju vyslovovali sme na krátko : „Chceme zostať Slovákmi!“ V tom je všetko. Ale pre lepšie porozumenie prízvukujme silnejšie i obsah. Hovorme, že ustali sme slúžiť, robiť na iných, chceme pracovať i pre seba, aby sme mohli žiť životom duchovným,*^ Politický prehľad. V Sofii si dobre pomohli. Jednoducho obrátili vec tak, že princ Ferdinand vraj ani nechcel ísť k sultánovi. Viedenská „Politische Correspondenz“ má totiž zprávu zo Sofie, že vážne vôbec ani nebolo o tom reči, aby princ Ferdinand šiel na poklonu k sultánovi. V cestovnom programme mladých manželov nebolo ani zmienky o navštívení Carihradu. Sultán, ako to vraj dobre vedia v Sofi, princa bol by mohol prijať len ako grófa Muránskeho, teda ako privátneho človeka, a na takom prijatí v záujme Bulharska nikomu nezáleží. Cisár Vilbelm už zajtra chce byt v Berlíne. Že tak priskoril svoj návrat, to „Norddeutsche Alig. Zeitung“ nasledovne vysvetľuje: „Že cisár nezostane v Ríme tak dlho, ako najprv mal úmysel, to doka žuje, aký význam pripisuje panovník tomu, aby nachodil sa v sídle vlády v takom čase, ked nastane rozhodovanie o tom, aby návrh vojenského zákona v ríšskom sneme bol prijatý vo forme, primeranej cti a bezpečnosti otčiny.“ Iaáče z Berlína oznamujú, že kancellár Caprivi osvojil si návrh vyslanca Huena, znamenajúci kompromiss medzi vládou a stránkami. Pri návrhu tom vraj počítajú na hlasy hodnej časti konBervatívcov, nacionálnych liberálov a na toľko i z centra, ako dosiaľ pri žiadnom sprostredkujúcom návrhu. Berlín, 2. mája. Kompromiss v smysle Huenovho návrhu záleží v tom, že dvojročnú službu vojenskú prijali na 5 rokov a počet armády na čas mieru za tri roky budú rozmnožovať ročne o 70.000 mužov. Z liberálnej strany získali vraj za tento návrh dvadsať hlasov; ale veľká väčšina tejto strany zostáva na svojom starom stanovisku. Že výhľady kompromissu dnes sú už horšie, súdiť možno i z toho, že druhé čítanie návrhu vojenského zákona ustanovili na zajtra. Londýn, 2. mája. V dnešnom zasadnutí nižného parlamentu Gladstone osvedčil, že okkupácia Egypta je pre Angliu ťarcha a risiko. Permanentná okkupácia nie je tradicionálnou politikou Angiié, nezodpovedá ani sľubom, ktoré Anglia urobila Turecku a prieči sa europejskému právu. Anglia je oprávnená svolať europejské dŕžavy a Turecko na konferenciu, tam predložiť návrh, že, ačpráve Egypt predbežne musí zostať pod kuratelou, potrebné je usporiadanie jeho pomeru. Home-rule. Predbežne zabezpečený je návrh zákona o samospráve írska. Ked v snemovni už bol prijatý v druhom čítaní, prijatie jeho v treťom čítaní bude už len formalitou. Po tomto príde pred snemovňu lordov. A v tejto, podľa všetkého, bude zavrhnutý. Co potom? O tejto otázke londýnsky dopisovateľ „Nového Vremeni“ shováral sa s Laboucherom, známym prívržencom Gladstonovej írskej politiky. „Home-rule — hovoril Labouchere — je najlepší poriadok. Irčania sú vôbec dobrí ľudia, citliví, vdační, pritom neobyčajne konservative dia všetkých svojich inštinktov, verní tradícii, viere a národnosti. Ja myslím, ked dostanú home-rule, oni všetci stanú sa konservatívcami. Len či ho dostanú?“ „Ako?“ apýtal sa dopisovateľ. „A posledné hlasovanie v parlamente?“ „To hlasovanie bolo predvídať, ako možno predvídať i prepadnutie návrhu v snemovni lordov. Ale nové voľby previesť vláde je ťažko. Smýšľanie voličov je také, že liberáli sotva obdržia väčšinu. Jestli, ako Gladstone myslí, vyhne sa novým voľbám a nasledujúca 8es8ia parlamentu začne sa opäť týmto samým návrhom zákona, tak trpelivosť Angiié praskne. Angličania chcú mať anglické reformy.“ „Z čítania vašich novín „Fruth“ ja dostal som vysoký pochop o pokrokoch demokracie v Anglii.“ Labouchere pokrčil pleciami. „Noviny vždy obodrujú svojich. V Anglii je len tá premena, že s padnutím cien zeme aristokracia zemianska značne schudobnela a oslabla; zato vstúpila do spolku s veľkými kapitalisty, ktorí prv boli jej rozhodnými protivníkmi a stáli na čele liberálnej strany. Takým spôsobom spojené triedy majú v rukách všetku peňažnú moc a temer všetku vzdelanosť. Pri voľbách rozhodujú hlavne peniaze, potom spoločenský vliv. Kto má za seba len massy, tomu ťažko je boriť sa s týmito. Áno, už i robotníci majú svoju aristokraciu, a tá tiež kloní sa ku konservatívcom.“ „Ako bude tedy riešená irská otázka?“ „Irčania môžu dostať home-rule vtedy, ked dostanú ho všetky ostatné časti Sjednoteného kráľovstva a britanského cisárstva. „Home-rule all round 1“ je heslom budúcnosti.“ ------3. mája. Domáce zprávy. Prvý máj pominul v tichosti. Už sú síce z roka na rok menšie obavy pred možnými výtržnosťami; delníctvo nevzdalo sa snahy po zlepšení jeho postavenia a po napravení pomeru pláce k práci, no žeby pracovný čas mal obnášat denne len osem hodín, to uvažuje už väčšina chladnejšie. Aj majitelia fabrík, lebo ved vlastne o týchto ide, ľudskejšie pokračujú už s delníctvom, ačkoľvek jest ešte mnoho prípadov, že fabrikant považuje delníka za svojho otroka, sú ešte tisíce jednotlivcov, čo pri poriadnej práci nie sú v stave ani slušne vyživiť sa, tým menej rodinu udržať a dať mládeži náležitú výchovu, a stálou snahou delníctva bude zmeniť to. Zamestnávateľ nech má svoj zárobok, ale aj za prácu plácu a nie aby jedni