Národnie Noviny, január-marec 1896 (XXVII/5-70)
1896-01-14 / nr. 5
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na štvrí roka.......... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok........................22 zl. Bočník XXVII. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Neťrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 5. Redakcia, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Utorok, 14. januára 1896. Verne za zástavou!! Ked s týmto číslom „Národních Novín“, prosiac Boha o pomoc, počíname častú púť k našim čitateľom, ked po prvý raz v slovenskom literárno-kultúrnom živote hlásime sa nepretrženým prúdom k milému národu slovenskému, s národnou hrdosťou pozeráme do minulosti a s veselou nádejou do budúcnosti. V minulosti, počnúc od prvých skromných prejavov až do dnes, neodchýlili sme sa od čistého národného programmu, od národného slovenského ideálu. Stalo sa, že nie všetky.body programmové boly vždy jednako prízvukované, ale ani jednomu jedinému nespreneverili sme sa. Požiadavka slovenského Memoranduma od 7. júna roku 1861: „Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom positivnym a inaugurálnymi diplomami uznaná bola“, tento prvý bod slávnostnej listiny bol nám vždy vysokým cieľom. My neopustili sme svoj slovenský národ a hlásali jeho národnú osobnosť, slávili jeho cnosti, karhali jeho poklesky. Láska k nemu bola spružinou, ktorou hýbal sa náš celý novinársky život. I nielen sami milovali sme slovenský národ, ale budili k nemu lásku a vyvolávali sympatiu na široko a daleko. I bránili sme ho proti sverepým, hlučným a mnohohlasým nápadom. I tešili sme ho v dobách krušných. Nad silou alebo slabosťou našich výrazov lásky, obrany a útechy, nech súdi naše obecenstvo, nad čistotou a vernosťou našich národno - politických presvedčení i prejavov odpadá súd. Pevno, nezlomnou vôľou pôjdeme i dalej za starou zástavou, pod jejž vlaním pracovali, túžili, trpeli i mreli otcovia naši, nedočkavší spasenia národa svojho. Osobnosť národa slovenského požaduje, aby jeho krásny, pradedami nám zachovaný, rozvitý, bohatý jazyk slovenský zunel v slovenskej vlasti našej plným právom všade, kde javí sa nielen život rodinný a spoločenský, ale i život verejný, občiansky a štátny. S jazykom požadujeme neodstupne všetky politické práva, svobodu kultúrnu vo všetkých jej odvetviach, počnúc od škôl počiatočných po universitu, počnúc od miestnych spolkov až po akadémiu. Jazyk bez kultúry je iba sluhom najnižším, kultúra bez rodného jazyka je falš a krutá blasfemia, krvavý sarkasmus. Ako človek nežije len samým chlebom, tak nežije len samým duchom. Aby duchovné, jazykové a kultúrne požiadavky naše mohly byť uskutočnené, potrebujeme a žiadame svobodnú, čestDÚ a spravedlivú politiku národo-hospodársku so zvláštnym zreteľom na náš ľud, na jeho potreby, na jeho hmotné pozdvihnutie z poroby biedy materiálnej. Za svoje hojne a verne oddávané dane právom požadujeme, aby sme boli spravedlivo nadeľovaní potrebným grošom na slovenské ústavy a všade tam, kde súkromné sily nepostačujú. Poneváč nie sme sami v Uhorsku, našej spoločnej vlasti, ale s nami pod rovnými pomerami žijú ešte iné národy nemadarské, menovite Rumuni a Srbi, ktorí spolu s nami utvorili dňa 10. augusta roku 1895 „programm spolčenia národných strán rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku“, my i na dalej pridŕžať sa budeme bez kolísania solidarity a alliancie nemadarských národov vo vlasti našej. V náboženskom ohľade pridržiavame sa positívneho, zjaveného náboženstva kresťanského, presvedčení, že ako nás kresťanstvo, prinesené nám dvojicou slavianskych apoštolov, zachránilo a udržalo pri národnej osobnosti, tak jedine kresťanstvo udrží nás i na dalej. Pridržiavame sa ho tým vrúcnejšie a otvorenejšie, ked denne spatrujeme a na sebe cítime, že protikresťanská záplava je nám vždy a pod každou podmienkou vražedlná, ničí nám mravy, ľud sdiera, národný cit depce, jazyk nám kradne, ducha utlačuje a charaktery láme a hyzdí. V kultúrno - politickom, etnickom ohľade za príkladom otcov našich priznávame svoju patričnosť k slavianskemu plemenu, pestovať chceme bratstvo a kultúrno-politickú vzájomnosť slavianskych národov kdekoľvek, pod akýmkoľvek pásmom by žily a bývalý, nezabúdajúc, že s najbližším českým národom spájajú nás historicko - rodinné, nepretržené sväzky, blízkosť a časté duchovné i, hmotné spoločné záujmy, potreby a pomoce.' Obrátime zdvojenú pozornosť na krb svoj slovenský, na milé kraje naše, na literatúru domácu, ktorej chceme štedrejšie slúžiť a živým slovom tvorivým i kritickým budiť záujem pre estetické a vedecké plody ducha slovenského. Nezanedbávajúc udalosti a záujmy svetové, pokroky a obraty v myšlienkovom svete národov starej i novšej kultúry, zostaneme predsa Slovákmi a Slavianmi, vysoko držiac známe svojstvá, nestanúc sa otrockými poklonníkmi a napodobňovateľmi cudzieho bytu. My hľadeť chceme médiumom slavianskeho ducha na svet a nie cudzími okuliarmi. Nech týchto málo slov stane sa pre nás záväzkom, pre obecenstvo naše podnetom na všestrannej spolučinnosti. nezákonne prisvojuje si právo disponovania v Alii, Afrike i Amerike. Politický prehľad. -------13. jan. V Londýne sú už menej popudení proti cisárovi Yilhelmovi. Y stredu bol totiž prišiel do Berlína londýnsky kurier s vlastnoručným listom královny Viktórie cisárovi Vilhelmovi; stará mať vážne, ale nežne písala svojmu vnukovi o jeho telegramme, poslanom präsidentovi transvaalskej republiky; Vilhelm hned odpovedal a ubezpečoval kráľovnú, že svojím telegrammom on nemal úmysel dotknúť sa hodnosti Angiié. Noviny londýnske hneď zmenily svoj podráždený tón, kdežto deň predtým i v divadle boly demonštrácie proti nemeckému cisárovi. Hrali totiž v „Gaiety Theater“ kus, v ktorom medziiným jedna z osôb vytýka druhej, že ustavične mieša sa do cudzích vecí. Tu patričný herec doplnil svoj text takto: „Povedzte, prosím, prečo miešate sa ustavične, ako nemecký cisár, do vecí, ktoré sa vás netýkajú.“ Obecenstvo poskákalo s miest a tak tlieskalo hercovi. Vo Francúzsku mnohí vystríhajú proti smiereniu s Nemeckom, väčšina novín však propaguje myšlienku, aby ohľady na Nemecko nehatily činnosť Francúzska v zahraničnej politike. „Temps“ energične zasadzuje sa za to, aby raz navždy ukázalo sa Anglii, že cele Viedenský list. (Pôvodný dopis „Národních Novín".) (J.) Viedeň, 32. januára. Politické javište cislajtánskej politiky v antickom paláci parlamentu je opustené. Politická činnosť je prenesená do krajinských snemov. Ale pri tom všetkom nenie vo Viedni ticho. Sú predo dvermi voľby do obecnej rady. Oboje vojsko, antisemitické i lžiliberálne, chystá sa plnou silou k volebnému boju. Kto bude víťazom? Opäť tí, ktorí pri nedávnych dvoch voľbách, rýchle po sebe nasledujúcich, dobyli sídelného mesta: antisemiti, či chceme-li prísne rozdiel robiť, tábor složený zo dvoch bitevných šíkov, z kresťanských sociálov a nemeckých nacionálov. Rozvoj a úspechy antisemitov, zvlášť v dobe poslednej, ukazujú ku poteche všetkých slabých a chudobných, že ani tvrdá všemoc vlády, ani svodný lesk í zlata, ani sila velkokapitálu, všetko si podmaňujúceho, nedovedú zastaviť hnutie ludové, nesené vlnami nadšenia, odhodlanosti a presvedčenia. Keby osud budúcich volieb viedeňských závisel od vôle vlády a účinku peňazí, bolo by iste budúce obecné zastupiteľstvo lžiliberálne do posledného muža. Ale sila myšlienky nedá sa ničím premôcť. Lud viedeňský ji teraz prerazí svojou snahou zbaviť sa jarma lžiliberalismu. Dva razy nepotvrdený dr. Lueger bude teda zvolený po tretí raz, a dr. Badeni zase bude stáť pred otázkou, za koho sa rozhodnúť, či za massu ľudu, či za hŕstku, tvoriacu trosky nemeckej, lžiliberálnej strany. On ovšem stojí pri tejto, preto že inak mu teraz nemožno. Lebo bez nemeckej lavice nemohol by dostať pod strechu vyrovnanie medzi Uhrami a Rakúskom. A musí sa teda riadiť ich želaním. Je však pochybné, či i potom, ked úkol tento prevedie, zostane nemeckej lavici naklonený. Vie ministerpräsident dobre, že lžiliberalismus stále rapídnejšie rúti sa k záhube a ktorý rozumný štátnik chcel by osud svoj pripútať k životu strany, stále hlbšie a hlbšie klesajúcej? Len tá strana má cenu, ktorá tkvie svojimi koreňami v lude. Ale nemeckí lžiliberáli ztratili už celkom jeho dôveru, ba ešte viac: sú nenávidení a opovrhovaní — slovo liberál stalo sa tu už takmer nádavkou. Z Viedne, svojej najpevnejšej bašty, sú vyhnaní; v Čechách, ako ukázaly posledné voľby do snemu, odberajú im pôdu nemeckí nacionáli; tak deje sa i v iných krajinách. Posledný ostrov, na ktorom chcú sa pred potopou zachrániť, je — Morava. A to tiež hádže temné svetlo na pomery cislajtánske, že poslednou dŕžavou nemeckých lžiliberálov môže byť zem slovanská. Ale i tu stojí len na piesku. Keby nastal vietor Čechom rozhodne priaznivý, mohla by Morava vlivom vlády obratom ruky byt osvobodená z drápov hnusného draka. Z osudov nemecko-liberálnej strany môže zúbožené a krvácajúce Slovensko čerpať posilňujúcu nádeju. Vidíme, že i v politike vládne duch ethiky a že i tu platí zákon odplaty. I v tých veľkých bojoch politických a národných víťazí konečne pravda tisíc ráz potlačená a právo po veky šliapané. A keby aj zápas bol ťažký a dlhotrvajúci, niet príčiny malomyselnieť; palác liberalismu, hrdúsiaceho Slovensko, stroskotá sa a nezostane po ňom viac než v zrúcaninách rozmetané údy prehnitého a červami rozožraného tela. Riekol som hore, žeby bolo výhodné grófovi Badenimu, aby sa emancipoval od vlivu lavice. Stať by sa to mohlo jedine pri súčinnosti vyslancov českých. S potešením môžeme pozorovať, že nastúpenie