Národnie Noviny, apríl-jún 1900 (XXXI/39-75)
1900-04-03 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok........................ 24 k. na pol roka...................... 12 k. na štvrt roka.................... 6 k. do cudzozemska: * na celý rok........................ 30 k. Bočník XXXI. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Číslo 39. Red.al£ola, administrácia a expedícia v Turčiansltom S -v. Martine. Utorok, 3. apríla 1900 Prevrátená morálka. Poneváč odrodenie sa, renegovanie, odpadlíctvo od svojej prirodzenej národnosti sa ex offo nielen chváli, slávi, odmeňuje, ba prosto prikazuje a požaduje, poneváč ono bráni a chráni poklznuvších alebo i padlých na ceste životnej, u nás nevdojak utvorila sa nová morálka, nikde inde platnosť nemajúca, a menovite silne protiviaca sa kresťanským názorom na svet človeka. No túto kazársko-madarónsku morálku nemožno pozvať ani pohanskou, lebo u Grékov, Rimanov, Indov, repräsentantov starého paganismu, hlavné občianske cnosti, ako i hlavné hriechy a zločiny občianske asi kryly sa ethikou kresťanskoobčianskou. Dnes u nás spotvorily sa najzákladnejšie pochopy cti, poriadnosti, šľachetnosti, vernosti, prítuluosti, oddanosti a zmiatly, pomiešž.ly s nečestnosťou, bezuzdnosťou, podlosťou, zradou, odbojom a oplanstvom. Ctiť otcov, predkov všade, i v starom svete, i obnovenom evanjeliumom, bolo požiadavkou každého poctivého, na seba držiaceho človeka. U nás odhodiť otcovo meno, ako psie, pomenovať sa novým menom, často psím, stalo sa obyčajou, chváli sa verejne, oslavuje sa po novinách, ba k takému psiemu postupku nútia predstavení svojich podriadených pod zahrozením ztratiť úrad, chlieb. Všade inde podržujú geografickú nomenklatúru dedín, miest, riek, hôr, ceniac starinu, rozpomienky na diela dávno minuvších dní, u nás úradne dávajú posmešné mená starým mestám a miestam. Všade inde považujú za podliaka toho človeka, ktorý nectí si svoju národnosť, svoj jazyk: u nás takého verného ctiteľa považujú za zradcu a ošemetníka renegátskeho za „vlastenca“. Všade inde chvália, prípadne odmeňujú, súceho, pilného, svedomitého úradníka, hodnostára, daromného, lenivého, nesvedomitého karhajú: u nás darebákov, lenivcov, ležibokov, smilníkov, neporiadnikov silou-mocou udržujú, ba odmeňujú a povyšujú. Nie síce preto, že sú darebáci, lenivci, ležiboci, smilníci, neporiadnici, ale preto, že sú renegáti a utlačitelia práce, cti, vernoäti, šľachetnosti. Všade inde čierno je čierno a bielo je bielo vo svete mravnosti, u nás čierno je bielo, ked lpí na čele odrodilca, odpadlíka, renegáta, a bielo je čierno, ked jasá na čele verného národovca. Ale netreba opätovať tisícoraké morálne paradoxa terajšieho verejného, ba i súkromného života v krajoch obývaných národom slovenským. Všetko ide ta, aby u nás povstal mravný chaos, mútna polievka, zkazená sukrvica. Niekedy zdá sa, ako by ovládatelia moci, úradov, správy chceli sotreť všetek život v našom území, spôsobiť tabulam rasam vo vzdelanostnom, kultúrnom, náboženskom, ba i hospodárskom ohľade a potom nasiať na pustú zem dračích zubov, z ktorých má vyrásť nové pokolenie, príjemnejšie zraku, sluchu a čuchu kazáro-madarónskym „pánom“, „zakladateľom“, „udržovateľom“ štátu. Morálna nákaza stala sa u nás už endemickou, stálou, ako mor v istých krajinkách okolo Gangesu, Nám prichodí boriť sa nielen proti maďarizácii, to jest proti smrteniu, vytínaniu, vyplieneniu našej slovenskej národnosti, ale proti kazársko - madarónskej čume, ktorá vrýva sa už i do našich kruhov a demoralisuje, hádže do morálneho chaosu slabších ľudí. Možno, boj za národnosť s pomocou húževnatého ľudu svojho obráti sa k nášmu dobrému, vpustíme-li ale do kruhu nášho morálnu čumu, tedy zahynie povznešenejšia vrstva národa istou hanebnou smrťou zostane iba ľud, misera contribuens, a síce daňujúca pre nepriateľa nie peniazom, ale dušou, hlavou, srdcom a talentom. Cavete! Politický prehľad. -------2. apríla. Samé intrigy na Východe. A to znamená, že Angličania nemajú nádeje na blízky konec vojny v južnej Afrike. Ked nepodarilo sa spôsobiť spor medzi Ruskom a Tureckom, teraz už probujú búriť nespokojné elementy v Turecku. Predovšetkým Arménov. Myslia si, že keby takto vzblčalo niečo, Rusko by jednako muselo zostať strážiť si Východ. Najnovšie počuť z Carihradu, aké listy dostáva arménsky patriarch Ormanian a Artin paša. Vyhráža sa im vraj smrťou, akby v svojom postavení mali urobiť škodu národnej veci. Nuž národná obrana Arménov, poddaných Turecku, môže byt len sympatickou vecou; no ked to Anglia nepoctivé začne hýbať, štvať, vtedy Arménom obyčajne spôsobí sa len väčšia bieda. Celý minulý týždeň bolo plno chýrov i o akejsi akcii Ruska v Bulharsku; pomáhali ich rozširovať menovite i berlínske orgány. Ale potom sama viedeňská „Pol. Corr.“, ktorá tiež rada poklebetí v takých otázkach, bola prinútená vytlačiť, že všetky chýry o rusko-bulharskej smluve sú vymysel. — Anglická hlavná armáda v Bloemfonteine že nemá nadostač proviantu. A Boeri, koncentrovaní na severe Oranžskej republiky, v Kroonstade, začínajú robiť pohyby, nepríjemné pre pána maršalla Robertsa. V piatok pri Karre-Sidingu bola bitka, v ktorej i dia samých londýnskych zpráv, Angličania mali väčšiu ztratu nežli Boeri. V Londýne už vedia i to, že utvorila sa nová stotina z europejských dobrovolníkov, medzi inými z Rusov. S ňou už malý robotu auglické predné stráže. Rozliční anglickí štátnici v poslednom čase znovu dali sa opakovať tú nepravdu, že Boeri sú sami príčinou vojuy, a menovite Krüger a Joubert chceli ju mat. Nepravda tejto táraniny najlepšie vysvitá z listu, ktorý Joubert bol ešte pred vypovedaním vojny upravil na královnu anglickú. Na konci toho listu Joubert vraví: „Pokorne prosiac Všemohúceho, ktorý panuje nad kráľmi a panovníkmi a ktorý ich dia svojej vôle riadi a spravuje, ja, najponíženejší prosiaci, nechcem uveriť, že by Vaše veličenstvo dopustilo, aby sväté právo slabého, pokoj milujúceho národa v mene Vašom bolo urazené a aby celá južná Afrika bola vrhnutá v biedu a zármutok. Oproti, modlím, sa, aby v mene Vašom mier, pokoj, blaho a svornosť panovaly v celej južnej Afrike, a tak dlho, kým len jeden Boer alebo Angličan žije na tejto zemi. Toto je želaním a modlitbou najponíženejšieho prositela Vášho veličenstva.“ Táto vznešená prosba našla, perse, hluché uši. Ohluchli následkom nesmierneho smädu po zlate a diamantoch transvaalských a pustili celú surovú silu svetovej moci anglickej na pokoj milujúcich sedliakov, ktorí svojimi mozoľmi urobili pôdu transvaalskú užitočnou a blahonosnou pre seba a človečenstvo. A potom ich „štátnici“ lužú do sveta, že Joubert chce mat tú vojnu! Perfídny a prelhaný Albion nech nezabúda, že Boh si podržal pomstiť neprávosti, krivdy a násilenstvá, páchané na slabých a opustených. V sobotu predpoludním, ked už boly vytlačené „Národnie Noviny“, prišla nám z Trnavy smutná zvesť, že Andrej Kubina umrel. Bol silná osobnosť, celý muž, pevná, až tvrdá vôľa. Kde sa len podel? V národe svojom Andrej Kubina najznámejší bol v osemdesiatych rokoch, ked, až do 1891, ako farár v Dolnej Krupej, nedaleko Trnavy, bol správcom Spolku sv. Vojtecha. Mladosť svoju spomína v svojich prostých, ale práve tým milých, vzácnych „Piesňach“. Spieva o rieke Morave krivotokej (v Prešporskej stoici), o piesočnatom vŕšku, pod ním o dedine, v ktorej často sa rozlieha pieseň sladká, dumná, v ktorej býva ľud pracovitý, silný, bohabojný — cudné devy, štíhli chlapci. Tam stál i môj rodný domček, pred ním lipka malá; tam mi ľúba mat slovenská reč a život dala. Vedľa matky s láskou spomína i svojho otca. Bol zeman, „nikoľvek však hrdý“: Dnes na roli hrudovitej za pluhon^si kráčal, na Morave ryboplodnej zajtra veslo máčal. Nezabudne povedať o ňom, že slovensky sa modlieval k Bohu, slovensky si spieval, a s pointou doloží: „či to zle robieval?“ Na fare ich dediny žil starček milý, striebrovlasý, ktorý náboženstvo nielen slovom, lež i skutkom kázal. Slovák rodom, Slovák srdcom, verný Bohu, rodu; že slovensky úradoval, kto mal z toho škodu? A ešte nedalo mu pokoja, ešte doložil s horkosťou: Včuľ nastaly iné časy; mnohý otec ľudu zapiera reč vlastných dietok bez lásky a studu. Ako v záhradke smädné kvietky pijú rannú rosu, tak mladí vrstovníci piesnika pili sladké zvuky pri dobrom farárovi, učiteľovi a pri materinskej náuke. Jemu slza blýska sa v oku, kedykoľvek si pomyslí na tie zlaté časy. Yenova! citnú pieseň i svojmu dobrému ujcovi (ostrihomskému kanonikovi Jánovi Jurigovi), ktorý pomohol mu do škôl. Ty si jako anjel strážny rovnal moju cestu, nesmelým ked som sa krokom bral k cudziemu mestu. A konec i tu je pomyslenie na národ, aby Boh dal Slovákom mnoho takých mužov! S pohnutou mysľou sprevádzame milého piesnika do starého mesta pri Dunaji sinom (Prešporka), ktoré Dunaj napája vodou a Biele hory vínom. Ta vozili Záhorákov do nemeckej školy; i ja som tam Nemcom zostal, na šťastie len z poly.