Národnie Noviny, júl-september 1900 (XXXI/76-115)
1900-07-03 / nr. 76
Vychodia tri razy do týždňa: y utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok....................... 24 k. na pol roka...................... 12 k. na štyri roka................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok....................... 30 k. Ročník XXXI. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Číslo 76. Redaliola, administrácia a expedícia x* Turčianskom Sv. Martine. Utorok, 3. júla 1900. Čínsky Šlezvik? Ako známo, spojené armády, rakúska a pruská, roku 1864 svorne napadly čestného, tichého, vysoko kultúrneho Dána a pri potlesku západných štátov a politikov „zvíťazily“ na diippelských šiancoch nad slabou armádou celým sve tom opusteného Dánska. Z tohoto víťazstva bezprostredne povstal prusko rakúsky nelad, ktorý viedol k vojne roku 1866. Mutatis mutandis zo spojenstva europejských dŕžav vyzerá niečo podobného. Zakia'ľ ešte všelijakí Seymouri potrebujú chrabrých Slavianov k ochrane svojej bielej kožtičky, neukazuje Anglia a Nemecko svoje leopardovské driapy. No sotva cítia, že ich červené brady sú v chládku ruských bodákov, ihned počína sa — aspoň nešíachetné, lživé hubovanie. „Novoje Vremä“ píše v piatočnom 8728. čísle od 29. júna: „Rolla, ktorú hrajú ruské vojenné sily pri posledných udalostiach v Kitaji, zdá sa, je celkom vyjasnená. Pri dobytí Takú, pri osvobodeDÍ Tiaň-Cziňa, pri zachránení odradu Seymoura každý raz úspech bol dosiahnutý úsilím ruských vôjsk. Prosto hovoriac, nebyť Rusov, Takú nebolo by vzaté, Tiaň-Cziň nebolo by osvobodené a odrad Seymoura trčal by v kitajskom klepci. Keby nebolo bývalo v Tiaň-Czine ruského odradu, to mesto nebolo by sa mohlo tak dlho držai1. Medzitým páni Angličania nijak nechcú nám prepustiť náležité miesto. Včera parlamentský sekretár ministerstva zahraničných diel Brodkin prečítal na sneme dva úradné telegrammy o osvobodení Tiaň-Cziňa. Z týchto telegrammov možno vyviesť, že mesto bolo osvobodené britanskými vojskami, ktorých bolo okolo 550 mužov. Rusi zaujali iba akúsi železničnú stanicu. Považuje sa za nešíachetné nepriznávať vojenných cností pri nepriateľovi, ale zamlčovať úspechy spojenca znamená skutok ešte omnoho nešľacbetnejší. Toto faktum slúži prekrásnym dôkazom opravdového smýšíania Angličanov o nás a proti nám: ADglia je hotová pohaniť nás, i ked potrebuje našu pomoc.“ Vidno, z týchto riadkov už vrčí prirodzený antagonismus, ačkolvek poslanstvá veldŕžav ešte nie sú v bezpečnosti a nik nevie, čo s nimi je a čo bude. Po zavedenom poriadku ťažko si predstaviť, že by antagonismus nezosílil sa a neviedol k zápletkám. Okrem Francie všetky ostatné veľmoci iste sgruppujú sa okolo Angiié, práve ako v pädesiatych rokoch v krymskej vojne. Ako sa to stalo, že Rusko bolo nútené hrabať gaštany z čínskej pahraby — nevieme. Ru ské noviny — a veru čítame dvanásť vážnych orgánov — vyslovujú svoje poľutovanie, ale vysvetlenie nepodávajú. Len to zdá sa byť istým, že už teraz Rusko je v nutnom položení (Zwangslage) a nemôže hladeť bezčinne na čínsku revolúciu. „Graždanin“ prináša zprávu ruského officiera, navrátivšieho sa z Port-Artbura. On píše: „Ked sme sa my Rusi zjavili v Port-Arthure, Číňania vítali nás ako protektorov, dobrodincov a obnoviteľov. Oni usporadovali slávnosti príležitosťou nášho príchodu, našich vojakov darmi zasypávali a hostili ich na slávu. Mandaríni nám posielali množstvo teleniec, celé kysne šampaňského. Ja verím, že by sme s nimi dobre vyšli. Zato druhých cudzincov skutočne nenávidia, lebo je faktum, že rozliční missionári obrážali ich cit a preháňali svoju proselytskú propagandu. Y Číňanoch niet fanatismu.“ A teraz neúprosná sudba ženie Rusov do borby nielen s revolucioviárskymi boxermi, ale i s riadnym kitajským vojskom. Pravda, Rusi úradne osvedčujú, „že ruské vojská, vstupujúc na súsedné territórium, nejdú za nejakým Cíne nepriateľským cieľom; naopak, ich prítomnosť v priateľskej dŕžave pri terajších strašných okolnostiach môže iba byť na, dobrú pomoc pékingskej vláde v borbe s buričmi a uskoriť v čínskom cisárstve zavedene poriadku v záujme samej Cíny.“ Toto je veľmi vážn$ osvedčenie, ktoré vytvára vojnu s Čínou, itiká vojna nenašla by v celom Rusku žiadnej sympatie. A predsa, hľa, ruské vojsko už dejstvbvalo nielen proti buričom, ale i proti vojskátčínskej vlády! Vojská rozličných národov, nemajúcich nič spoločného s ruskými záujmami, gľ| spoločne proti Cíne, s ktorou Rusko nebojovalo od 17 stoletial! Len vtedy kozáci museli gc^í Číňanov, aby zabezpečili pred nimi Sibír. Odtedy Rusi žili s Čínou na základe pokojamilovných dohovorov. Rusi nikdy neboli proti Cíne piratami, ako boli Angličania roku 1840, ked ich prinútili, otravovať sa anglickým opiumom. Nie nepriateľstvo, ale jedine česť velikej dŕžavy, vysvobodiť svojich z rúk buričov prinútilo Rusko chytiť sa zbrane. Vojská iste urobia svojej povinnosti zadosť, na ruskej diplomacii je, aby vedela urobiť rozdiel medzí politikou rusko - čínskoa a anglo - čínskou, aby vedela lokalisovať túto expedíciu. Jestli Anglia úskokom bude nútiť Rusko k inej politike, sme hlboko presvedčení, že z toho príde rusko-anglická borba, ktorá konečne je želateľnejšia, než hrabanie gaštanov ruskými rukami pre imperialistické ciele anglické. A tak veľmi ľahko, že stojíme pred veľkou konflagráciou, zapálenou plamienkom, vybíknutým zpoza čínskeho múru! obdiv chrabrosti Rusov a umelosti ich pôsobenia. Niektoré noviny, uverejniac telegrammy, v úvodných článkoch dávajú komentáre. „Times“ uznávajú, že Rusi niesli hlavnú ťarchu boja, ale dokladajú, že všetci ostatní robili to isté.“ Posolstvá v Pekingu, tak sa zdá, sú pomerne v bezpečnosti — chráni ich čínska vláda. A dŕžavy usilujú sa dorozumeť sa o ďalšej akcii, totiž tie z nich, ktoré sú už veľmi interessované v Číne, ale svojimi prostriedkami nie sú v stave nič vykonať. Havasovská agenda už i zvestovala, že dorozumenie je hotové, že Rusko a Japonsko zaviazaly sa postaviť po 12 000 mužov, Anglia 10.000, Francúzsko 8000, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko, Spojené Štáty po 5000. Z iného prameňa zvestovali, že Rusko a Japonsko dajú po 20.000 mužov do okkupacionálnej armády. Ale to všetko sú len chýry Rusko nemá príčiny vyberať z ohňa gaštany pre iných. Dosť, že dosiaľ bolo v akcii. — Aké je položenie anglických „víťazov“ v južnej Afrike, poznať z toho, že Robertsovi ešte vždy posielajú vojsko, hoci veľmi potrebovali by ho do Číny. Z Londýna 28. júna odišla lod Oratava s 1100 mužmi, určenými pre južnú Afriku, ale na druhý deň srazila sa na mori s obchodným parníkom „Bremen“ a bola poškodená tak, že len horko-ťažko mohla vyložiť vojakov v Southamptone; parník „Bremen“ utonul. Politický prehľad. --------2. júla. Anglického admirála Seymoura a jeho medzinárodné vojsko osvobodili, to je pravda, ale posolstvá zostaly v Pekingu. Seymour neprišiel do Pekings, potkal sa s takým odporom, že musel sa obrátit nazad do Tian-Czina; potom, ked už bol v najväčšom nebezpečenstve, z Tian-Czina priviedol mu pomoc ruský generál-major Stössel. V Londýne predstaviteľ vlády v parlamente prečítal depešu anglického posla z Petrohradu, ktorou potvrdily sa zvesti, že admirála Seymoura ratovali Rusi. Ešte dôrazuejším svedectvom o účasti Rusov pri osvobodení Tian-Czina bola v Londýne depeša kapitána Kailea, náčelníka anglického vojska v Tian- Czine. Žiadal rozhlásiť, že všetci Europejci dakujú svoje osvobodenie Rusom; bez Rusov nebolo by zostalo pri živote ani jednoho Europejca. Dopisovateľ „Nového Vremeni“ telegrafuje z Londýna 29. júna: „Telegrammy všetkých agencií a novín vyjadrujú vrelý Čína a Rusko. Niet temer človeka v Rusku, ktorý by nebol za pokoj s Čínou. „Naša missia dotyčné Východu — píšu v „Novom Vremeni“ — vyvinula sa historicky. Postavení sme na rozhraní západného vysokokultúrneho sveta a východného, nachodiaceho sa temer v stave barbarskom. Priviesť rôznoplemennú Asiu k svetovému progressu je našou historickou úlohou, pre uskutočnenie ktorej my už tratili sme nemálo síl a prostriedkov. Prinášané trudy a obete neostaly bez ovocia. V centrálnej Asii vtrhli sme do samého srdca islamu, a tam, kde len pred niekoľkými desiatkami rokov panovalo bezprávie, divá ľubovôľa musulmanských vladárov, my založili sme kultúrny život. Diví kočovní Turkmeni už zabudli svoje zbojnícke nábehy, ešte len nedávno hrozná Buchara stala sa skromným vasallom Ruska, strašné púšte, na ktoré neodvážili sa ani najsmelší cestovatelia, teraz sú prerezané oceľovou stužkou železnice. Alo čo je najvážnejšie, zrušiac vekami ustálený štátny ústroj obyvateľov Asie, my nepopúdili sme proti sebe tých národov, ale, naopak, priviazali sme si ich k sebe... „Postupovali sme do asiatských stepí nie s jednakou rýchlosťou; tempo záviselo od okolností. Ale i vtedy, keď postupovali sme na prvý pohľad gigantským skokom, predsa nikdy nezabehli sme príliš ďaleko napred. Soberali sme ovocie vždy len vtedy, ked dozrelo. Zprvu šíril sa náš ekonomický a politický vliv; do máss ľudu jasne prenikalo povedomie veľkosti Ruska a zároveň našej ruskej prostosrdečnosti. A keď na tejto pripravenej pôde zjavil sa ruský vojak, nuž hoc neraz bolo mu treba liať i svoju krv, zato cenou tejto krve kúpilo sa mnoho. Kraj stal sa naším, navždy neodcudziteľným ruským majetkom. „Jedna z príčin našich rýchlych úspechov na musulmanskom Východe pozostávala i v našej náboženskej tolerantnosti. Prijdúc do kraja, kde bola nám cudzia viera, my nezaplavili sme ho svojimi missionármi, ako to robia západní kulturtrégeri, ale spokojne ponechali sme času pracovať za nás. „Naša politika dotyčné ďalekého Východu do samého posledného času bola tej istej povahy. S Čínou