Národnie Noviny, apríl-jún 1902 (XXXIII/38-74)

1902-04-03 / nr. 38

Vychodia tri razy do týždňa í v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok....................... 24 k. ua pol roka..................... 12 k. na štvrt roka................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok....................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. R.ecLal£ola, admlnlstrétola a expedícia v TtirólansKom Sv. Martine. Ročník XXXIII. Štvrtok, 3. apríla 1902 Číslo 38. Nezastaviteľne... „Na vzor potopy“, spieval Kollár v časoch veľmi smntDýcb, bezvýhľadných, „rozšíri sa Sla­­vianstvo svetom.“ Považovali to za optimistické proroctvo ohnivého mladého muža, ktorému trudno veriť. Dnes už sotva kto môže správne pochy­bovať, že Kollár videl, predvidel, zatváral a pevne veril na vlastné slová. Nebola to preuveličená fantásia, nebol to bláhový Optimismus. Nezastaviteľne šíriť sa bude po Europe a Asii slaviansky jazyk, slaviansky vplyv a, vcľaka Bohu, i slaviansky duch. Zastavujú ho, zastavujú mocne. Celá vysoká, svetová politika staro­­kultúrnych krajín vydáva milliardy peňazí a celú váhu vzdelania, vytríbenosti, vplyvu, obchodu, mechanických zdokonalení a vynálezov na hate, zátvory, palisády a ploty proti novému prúdu slavianskemu. Nielen to, staro kultúrne elemeuty vrývajú sa do slavianskeho tela, zpiatiiy sa nazad do zemí panenských a kolonisujú. Ale i to by este nebolo nič: hatíme sa samých seba, v nás samých je záhuba. Nerozvitost národná zapríči­­ňnje, že u nás každý vetroplach nájde si kruh záhubuého účinkovania, jestli si zmyslí ducha uhášať, hatiť, drobiť, rôzniť, otravovať, chladiť. U rozvitých národov sú mená, na ktoré ani jeden jediný syn neopováži sa siahať piety prázdnou rukou; sú to vysoké majáky, ktoré osvecujú žitie národa. Národ zabúda cele, že i oni mali kopu sla­bostí, hriechov a hrieškov, že i oni žili v nížinách každodenných, a „nič ľudské nebolo im cudzie“, ako vyznáva latinský filosof sám o sebe, a národu zostáva v pamäti leu to, čo veľkí ľudia vykonali dobrého, šľachetného, národ okrášľujúceho, po­zdvihujúceho. Nik z Nemcov (bláznov a priamych zloduchov nepočitujeme) nebude po bahne vláčiť Schillers, Lessinga, Goetheho, Blüchera, Korúéra, Arndta, ačkoľvek i oni za života kapustu jedali, nik z Amerikáncov nepohaní Washington«, Lán­colna; Francúzi zvelebujú ešte i polo-mythiekú pannu Orleánsku. U nás Slavianov utvorili nový diabolský kult „trhať“ všetko, čo národ považuje za posvätné, drahé, čo ho krášli a pozdvihuje, kult ikonoklastický, podlý, poneváč má za účel chýrnymi urobiť nepatrné osôbky ikonoklastov a trhanov. Je to bádam najnebezpečnejšia intriga, ua­­merená proti Slavianstvu, no ani ona nezastaví, najviac jak zahamuje na čas šírenie sa slavian­­skej myšlienky. My ešte nestarí pamätáme časy, v ktorých učiť sa nejakému slavianskemu jazyku bolo ob­medzené na špetku filologov medzi samými Slá­vi anmi. Slavíanske nárečia boly v cudzozemsku omnoho menej zDáme, uež jazyk Zendavesty, než obsah assyrských klinových nápisov z Ninive. „Reč otrokov“, ako hovorí Kollár, nemala prístup k fóram vyššieho, zjemneného života. Dnes je to už ináč: slavianskemu jazyku učia sa pilne v Berlíne, Paríži a Londýne. Diela slavianskych umelcov časom odtískajú domorodé umenie ne­mecké, francúzske a vydobýjajú si uznanie i zlaté medaille. Mená slavianskych spisovateľov: Tur­geneva, Mickiewicza, Tolstého, Sienkiewicza, Do­­stojevského, Puškina sú bežné v salónoch Saint Germainu, Lindenallé a City; hudobné tvorby Smetanove, Dvoŕákove znejú v musikálnych tere­­moch svetových. Je toto fádne vykladanie? Áno, pre dnešného človeka. Ale kto by si to bol po­myslel len pred 30—40 rokami. A teraz to lezie už i do zabedneuých kútov: po tieto sviatočné dni na mestskom divadle prešporskom, ktoré od časov Mojmíra (jestli vtedy nejaké bolo), nepočulo sla­­vianskeho zvuku, ide Smetanova „Prodaná ne­­vésta“ po česky, ide „Pikovaja dama“ Čajkov­ského a ešte niekoľko slavianskycb opier pri plných hladištiach a pri oduševnelom potlesku. A to u nás, kde šovinismus maďarský podáva ruku švábskej vysokomyseľnosti a výlučnosti. Toto všetko zdá sa vám malichernosťou? Nie, vieme, že to všetko dohromady neznamená triumf slavianskej myšlienky, ale znamená na isto, že už prešiel čas „reči otrokú“ a nezastavitelne napreduje náš jazyk, že náš byt, náš myšlien­kový i tvorivý svet sa šíri a podmaňuje si ľudí. Myslíme, že je to veľmi dôležité. Duchom a krásnou formou vydobyté territoria sú stále, omnoho stálejšie, než vydobyté silou hmotnou. Napoleon mal v rukách Európu po Niemen a skoro všetko opustil, ale výdobytky francúzskej literatúry, umenia a vedy nezmenšily sa valne vzdor tomu, že národy pracujú samostatne, vo svojom, a omnoho menej požičiavajú si od sú­­sedov. Netreba báť sa úfať. Prenasledovaním vyko­reniť národnosť je iste dnes už utopiou. Čer­pajme útechu z úspechov a verme i na svoju peknú a istú budúcnosť. Politický prehľad. 3. apríla. V politických kruhoch berlínskych sú vraj velmi spokojní s výsledkom porady kancellára Biilowa s ta­lianskym ministrom Prinettim. Aspoň tak píšu noviny berlínske. „Berliner Tageblatt“ uisťuje, že nová ob­chodná smluva Nemecka s Talianskom je zabezpečená. Uzavreí túto bude vraj lahšie, nežli obchodnú smluvu s Rakúsko Uhorskom. O vyjednávaní o pokoj v južnej Afrike málo hodnoverného preniká do Európy. Boerskí náčelníci, od ktorých najviac závisí, ešte nemali schôdzky, že by sa boli mohli vysloviť. Mnoho chýrov ide i s europejského Východu. V novinách píše sa menovite o Macedónii; s Mace­dóniou v súvise spomínajú potom i Bulharsko. Z Cari­hradu bolo možno čítať telegrammy, že ruský posol Zinoviev žiadal u porty prevedenie reforiem, sľubo­vaných pre Macedóniu. Teraz zas z tých istých pra­meňov oznamujú, že o reformách ruský posol nič ne­žiadal u porty. Ale čo by tieto chýry aké boly, z nich vychodí, že sú tam nepokoje. Poliaci v Nemecku. (Kapitola slovanských zkúseností.) V meste Poznani cestujúci ruský spisovateľ sho­­váral sa s doktorom R., horlivým a váženým Poliakom. Dr. R rozprával medziiným: „Nemci hovoria nám: ,My, civilisovaní, kultúrni Germáni, dali sme vám, polodivým Poliakom, osvetu a občiansky život, dali sme vám konštitúciu a posta­venie v svetovom štáte.“ My odpovedáme: Áno, dali ste nám to všetko — slovami a na papieri 1 Ale spravili ste z nás parié, odoberáte nám zem, jazyk, trháte z nás dušu... Konštitúcia! Jediné právo, ktoré nám ona dáva, je právo kričať nahlas, ked nás dusia. Ale i toto právo neprestajne zužuje sa nám ľubo­voľne, čoho dôkazom sú ustavičné väzenia a iné tresty našich žurnalistov. Všetky ostatné konštitucionálne práva sú len na smiech. Pri tých právach je možná taká „volebná geometria“, že národných vyslancov máme čím dial menej. Pri tých právach oberajú nás o posledné peniaze pod titulom dane, z ktorej potom na naše potreby nedajú nám ničoho. Veď na pr. všetko úradníctvo, platené zo štátnej bassy, je tu len ne­mecké. A keby len to! Ale štátne peniaze, sobraté od nás, štedrou rukou dávajú sa na borbu proti nám, na borbu, ktorou odoberajú nám zem, na podporu nemeckých kolonistov, na platy nemeckým učiteľom, nemčiacim naše deti. Myslíte si, že my máme nejaké právo, ktoré Nemec nemohol by nám odobrat? V Nemecku je zákon, podľa ktorého pri popise obyvateľstva zapisuje sa materinský jazyk. A viete, ž' u nás sú celé triedy ľudí, ktorých prinútia zapísať sa za Nemcov. Tak každého, kto má nejaký pomer s vrchnosťami: uči­teľov, dodávateľov pre armádu, remeselníkov, robia­cich niečo pre ňu, úradníkov mestských, ešte i noč­ných strážnikov. V mestách čisto poľských väčšina mestského zastupiteľstva sú Nemci, a predstavení mesta môžu byt len Nemci. Ešte i arendátori mest­ských majetkov môžu byt len Nemci. To sú občianske práva svobodnej konburrencie. Nemci vravia: „osveta!“ A viete, čo robia s poľ­skými gymnasistami, ktorým, napriek všetkým ťažko­stiam, podarí sa dôjsť do VIII. triedy? Pred maturou zavedú vyšetrovanie, najdú poľské knižky, dovolené samými pruskými vrchnosťami, a vytvoria mladých ľudí zo škôl všetkých. V Sliezsku ešte onakvejšie. Tam dávajú poľským gymnasistom štipendia z Bis­­marckovho fondu a zaviažu ich po vstúpeuí do ži­vota pracovať za germanisáciu medzi Poliakmi. Kon­trola pri tom je prísna, neúprosná. Z 30—40 žiakov, skončivších gymnásium, v týchto okolnostiach ak dvaja­­traja zachránia sa pred renegátstvom... Nemci dajú nám „postavenie občana svetovej ríše“, ale čože, ked privádzajú nás ua žobráctvo! Veľká čest byť žobrákom prvého štátu v Europe! A ozaj či je tak? Je Nemecko prvým štátom v Europe? Vy hovoríte, že veľmi rastie a rozvíja svoje sily. V Nemecku už teraz i vojenské i ekono­mické sily sú napnuté do krajnej možnosti. Ďalej nemožno. Ďalej nasleduje reakcia a úpadok, ktorých prvé znamenia už sa ukazujú. Hovoríte, že Nemecko inak sa rozvíja než Rusko. Rusko je celkom inšie : to je diéta-bohatier, chorie na detské nemoce, ale zato rastie, pribúda mu ani nie každý deň, no každú hodinu a pred sebou má ešte celý život. Nemecko môže zachrániť len jedna vec: násilné rozšírenie územia na juh, utvorenie stredo - europejskej veľkej všenemeckej impede, s pohltením najprv len západ­ných, ale časom i južných Slovanov. Len vtedy, otvoriac si cestu na Východ a opanujúc Bagdadskú železnicu, mohlo by sa Nemecko rovnať Rusku a pre­hradiac mu východy do sveta, ohrožovalo by jeho gi­­gantské vnútorné rozvitie. To môže sa stat len tak, jestli slovanské národy zahynú. Slovania vedia o straš­nom hroziacom im nebezpečenstve, a tým vysvetlí sa i slovanská vzájomnosť i ich rusofilstvo. Je to nič inšie, ako inštinktivné snaženie k jedinému prostriedku zachránenia. U nás v Poznani slovanský a rusofilský pohyb rozvil sa leu v poslednom čase. Teória slo­vanského sjednotenia bola nám známa dávno. Ale potrebovali sme nemeckú palicu, nemecké prúty, aby teória dostala tela a krve. Na šťastie, konečne prišlj

Next