Národnie Noviny, október-december 1902 (XXXIII/115-151)
1902-10-02 / nr. 115
Vychodia tri razy do týždňa; v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: sa celý rok......................... 24 k. oa pol roka......................... 12 k. ua štvrt roka..................... 6 k. do cudzozemska: aa celý rok......................... 30 k. Redalscla, adLmlnlsträola a expedícia v Turčianskom S-v. Martine. Ročník XXXIII. Štvrtok, 2. oktobra 1902 Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Číslo 115. Možno národnosť zadusiť na počiatku dvadsiateho stoletia? Veda ethnologická, história znovuzrodenia uhasínajúcich kmeňov, učená theoria liberalismu hovorí, že nit. Uhorská vnútorná praktická politika hovorí a kričí, že áno. Lebo keby nebola presvedčená, že áno, že! možno národnosť zadusiť, nerobila by to, čo robí j stupňujúcou silou a posp^nostou. Jestli by stálo, S že národnosť nemožno už zadusiť v dvadsiatom j století, počínanie našej vlády nemalo by žiad-1 neho smyslu, bolo by borbou s nepremožiteľným j elementom. Nad vládou panuje iná vláda. Ona je stelesnená v šovínovi. Šovín panuje nad vládou a núti ju tak robiť, ako by možno bolo zadusit nemaďarské národnosti. Túto vieru v možnosť zadusenia národností šovín propaguje veľkou energiou. Ani muhamedanismus nesugerroval ľudom takou silou presvedčenia, že len Muhamed je prorok a Allah Boh a že každý Moslem príde do raja, ktorý padne v boji za túto vieru. Šovín neustále tvrdí, že možno, žiadúcno, ba nevyhnutuo je vykynožiť národnosť slovenskú a i namiesto nej postaviť národnosť maďarskú. Žiada: zmenenie národnostného zákona, ktorý aspoň; v theorii uznáva život a právo na život národnostiam. On tvrdí, že hnetom školským, terrorom administratívnym, váhou spoločnosti a tyranniou jazykovou so strany štátu, mravným vlivom so strany cirkví, hmotnou presilou oddaného šovmismu židovstva možno je národnosti vykynožiť do toho stupňa, že jazyky nemaďarských národov utratia celú pôdu v živote verejnom i poloverejnom, na všetkých fórach vzdelanostných i praktických, na rynku i ulici, v ruchu obchodnom i priemyselnom, vo všetkých zámožnejších a osvietenejších rodinách, nad všetkými trochu jemnejšími kolískami, pod svo^ami chrámov, poza organami; že utiahnu sa najprv do kútov, maštáľ, hôr, aby po čase školským „úderom milosrdia“ (Gnadenstoss) dokonalý banobné svoje jestvovanie úplným odumretím a zmiznutím ešte i z kútov, maštáľ a hôr, tak aby po nich neostal ani len šum večerného vetra, ani šum hôrskej bystriny. Toto je moslemská fanatická viera šovíua v Uhrách, skutočne panujúceho ešte i nad vládou. Vedeli by sme vyrozprávať prípadné histórie, aby sme to dokázali. No ešte sú predčasné. My uspokojujeme sa predbežne len tvrdením, že dnešná politika vnútorná v Uhorsku postavená je výlučne na tomto kismete, na tejto viere na možnosť radikálneho preobrazovauia veškerého obyvateľstva starej Hungarie, na možnosť nie už ani mechanického, ale chemického preobrazovauia, meniaceho samú podstatu vecí, meniaceho vnútorný obsah národov. Národnosť zadusit majúci kismet, zadusit v dvadsiatom století, mohol by mať pravdu, vyhladenie národov mohlo by stať sa faktumom len dvoch prípadoch. Jestli by hore udané spôsoby a zbrane, ako hnet školský, administratívny atd., spojili s fysickým, materiálnym, bezpodmienečným hubením ľudí, ľudských tiel, ľudských majetkov a majetočkov: keby totiž k viac intellektuellnej duchovnej ma-, darisácii pridané bolo holé znásilníčeuie ľudí vo všetkých ohľadoch, prostriedkami, protiviacim sa nielen mravným princípom, ale vôbec všetkým božským i ľudským zákonom. Ako možno skriviť elastický ľudský zákon, toho príklady sú časté, s božským zákonom ľahko obskočiť je módne, patrí k štátnemu raisonu. Ale či šovín odhodlá sa k takému silnému, najsilnejšiemu prostriedku, nevieme, netrúfame, ačkoľvek história zná podobné massové, brutálne vyničenie národov, a to ani len nie história veľmi stará: vyničenie krotkých Mexikánov, Aztekov španielskými dobrodruhmi, konvistádormi, Cortezami. Druhý prípad možnosti zadusenia živých národností je: ked sa ony samé spustia Boha, ducha, myšlienky, svojstva; ked samoopľuvaním a vyhášaním ducha, podrezaním vlastných koreňov, kastrovaním vlastnej životnej energie samé seba vydajú za materiál, samé sprznia v sebe ideu božskosti, zadúcbnu iskru osobného jestvovania: keď opľujú, hnojom zakydajú svoj pôvod, svoj jazyk, svoju prešlosť, svojich otcov, svoje matky, zabnusia, opľujú, zakydajú všetko šľachetné, vysoké, nezištné, a samovoľne hltať budú hnisom rozožratú, im pohodlnú korisť, ako odmene za zradu všetkého, čo bolo ich, čo im uštedril Hospodin v dlhých, ťažkých stoletiach národného, dosial zachovaného jestvovania. Arci, arci, potom netreba ani len brutálnych prostriedkov. Trochu machiavelismu a národnosť zahynie najpodlejšou smrťou hanobnej, chabej samovraždy! My smelo vypovieme, že veríme na Boha a jeho všemohúcnost a všadeprítomnosť. My veríme na Boha, dúfame na jeho istú pomoc v najťažšom súžení. A s vierou v nebo spojujeme nezlomnú vôľu brániť sa chystanej nám smrti, možno v obrane mnohý odskočí. Možno len málo nás bude, keď dávať budú národu nášmu „úder milosti“ do samého srdca. Ale prisaháme, že neodstúpime od obrany života svojho, nech stane sa čokoľvek, lebo veríme, že Boh len toľko dopustí na nás, koľko uzavrel vo svojej všemoci. My koríme sa pred Bobom, ale nikdy koriť sa nebudeme pred žiadnou mocou, ktorá zmyslela si zadusiť našu slovenskú národnosť. Eduard tak prijal vodcov pruských Poliakov? Čo by Nemci na to povedali? Albánci neprestávajú robiť divokosti a porta nemá poctivej vôle spraviť s nimi poriadok. I v Macedónii že ie ešte nie horšie, možno ďakovať len bulharskej vláde. „Kölnische Ztg.“ dozvedá sa z Petrohradu, že vládne kruhy ruské majú mnoho starostí pre udalosti v Macedónii a v Albánii. Sú vraj presvedčené, že macedonské pomeay nemôžu dlho trvať. Slávnosti v Šípke. V nedeľu po vysvätení pamätného chrámu a pri ňom postaveného monastiera v refektoriume tohoto bol obed, kde bulharský kňaz Ferdinand v prípitku svojom hovoril: „Šípka bola javištom hrozného zápasu, pri ktorom išlo o budúcnosť Balkánu. Kloníme sa pred hrdinstvom, ktorého svedkami boly temená týchto skál a toto údolie... Po búrke vyšlo since pokoja. Tie slávne skutky a vekopamätné nesmierne tie obete Rusko žiadalo si mat zvečnené chrámom, posväteným pokoju duší padlých hrdinov a hlásajúcim i najďalším pokoleniam veľkosť doby, v ktorej osvobodené bolo Bulharsko. Na čelo toho hnutia postavil sa sám ruský cár a celý národ ho nasledoval. Tak bol postavený potomstvu pamätník veľkých obetí, prinesených nám od Ruska. Nech zvony tohoto chrámu hlásajú na obe strany Balkánu o kresťanskej láske a obetivosti bratského nám veľkého národa. Nikdy prosby pravoslávneho Slovanstva neostaly neoslyšané. Dnešný deň je pevným sjeduotením oboch národov. Nesmiernou vďakou a radosťou naplňuje nás pri tom, že syn slávneho najvyššieho veliteľa z rokov 1877—78, ktorý svojím vehlasom a svojou chrabrosťou spravoval dielo osvobodenia, bol vyslaný na tieto slávnosti. Veľký kňaz Nikolaj Nikolajevič starší zostal zvečnený vo všetkých bulharských srdciach, znajú ho národné piesne a každý Bulhar s nadšením pozdravuje jeho syna----- Politický prehľad. — 1. oktobra. Pri slávnostnom obede v Šípke v nedeľu gróf Ignatiev spomínal históriu toho, ako bola vojna vypovedaná a dokončil toast svoj slovami: „Bulharsko, vnútorne usporiadané, pod múdrym vedením svojho panovníka, pri stálych patriotických vládach a pod mocnou ochranou Ruska ide v ústrety slávnej budúcnosti.“ Obyčajné pekné slová, aké sa hovoria pri takých príležitostiach, a v niektorých stredo-europejských novinách predsa temer so zdesením ukazujú na ne, že hla, čo hovoril Ignatiev I Pri manévroch v Šípke ruskí generáli chválili spôsobnost bulharskej armády. Generál Kuropatkin pôjde i do Plevny. Vítanie Ignatieva v Sofii bude vo štvrtok. — Boerskí generáli chcú ist i do Berlína a Paríža. Ešte nie je ani známo, či v Berlíne budú prijatí od cisára, a Angličania už aprehenduju. „Times“ píšu, že či by to vraj v poriadku bolo, keby anglický kráľ Marathon a Thermopylä. Obrana šipkinského priesmyku roku 1877 patrí k najslávnejším vojenným činom minulého stoletia. Temer pol roka bránily ho ruské vojská a bulharské družiny proti celej armáde Sulejmana Udržanie priesmyku bolo významné: obľahčilo opperácie pod Plevnou a svobodilo najkratšiu cestu za Balkány, k Plovdivu, a severné Bulharsko chránilo od zverstiev tureckých vôjsk. Najťažšie dni boly v auguste, keď malá hrsť Rubov a Bulharov odbíjala besné attaky celej Sulejmanovej armády. V tie dni ztratili Rusi 100 officierov a 5300 mužov. Posledný pokus Turkov zavládnuť Šipkou v otvorenom boji bol dňa 5. septembra (pravosl.). Po hroznom boji podarilo sa im dobyť horu sv. Nikolaja, no popoludní Rusi vyhnali ztadiaľ Turkov; ztraty toho dňa boly 30 officierov a 1200 mužov. Potom až do konca decembra panovala iba streľba, denne požadujúca žertvy. Turci priviezli ťažké delá a mažiare a strieľali ustavične na ruské posície. No hlavným nepriateľom vojska bol mráz a meteľ. Život vo vlhkých zemných búdkach a služba na predstrážach boly úžasné. Hlboké sňahy nedovoľovaly pohyb a meteľ bola desná. Zmoklé šaty mrzly na kôru. Najsurovejšia meteľ bola od 7—15. decembra; mrazný víchor sbadzoval ľudí do priepasti. V tieto dni len v troch plukoch ochorelo 6000 mužov. Šipka bola miestom nevysloviteľných múk, ale i heroickej chrabrosti a neotrasenej stálosti. Vojská vydržaly a zakončily svoj veľčin bezpríkladným zimným pochodom čez Balkány; hlavné sily Skobeleva potrebovaly dvadsať hodín na desať verst pochodu: hatily ich sňažné záveje, hrubé i na tri metre. Po trojdňovej rozhodujúcej bitke (26—28. decembra), kde Rusi ztratili 100 officierov a 6000 mužov, šipkinský priechod bol svobodný.