Národnie Noviny, júl-september 1904 (XXXV/80-117)

1904-07-02 / nr. 80

Vychodia tri razy do týždňa: t utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: es celý rok....................... 84 k. os pol roka....................... 18 fe­ns štvrť roka................... 6..k, do cudiosemska: na celý rok....................... 30 k. Ročník XXXV. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predáva ú sa po 16 h. Číslo 80. XledaKola, admlnlatrátola a expedícia v Turčlanalsom Sv. Martine. Sobota, 2. júla 1904. Mocsáry proti maďarčeniu ele­mentárnej školy. Triezvy maďarský politik Ludvik Mocsáry, od štvrfstoletia karhajúci všetky výstrednosti madarisácie, ozval sa i proti plánu, ktorý mini sterstvo Štefana TÍ3zu kuje na pomaďarčenie elementárnej školy nemaďarských národností. Cyklus článkov o tejto veci Mocsáry napísal v „Egyetértési“. Predovšetkým upozorňuje ma­ďarskú verejnosf, aké sú to illúsie myslet si, že elementárnou školou môže sa premeniť jazyk toľkých millionov uhorských občanov. Elemen­tárnu školu rozlišuje na mestskú a dedinskú. Mestská pripravuje svojich žiakov pre stredné a odborné školy; no s dedinskou elementárnou školou má sa vec celkom inak. Učeníci tejto zostanú v svojej dedine. Moctáry, majúc na zre­teli pomery, vypočituje, že v elementárnej škole, či je slovenská, či nemecká, rumunská alebo srbská atd., i za šest rokov najviac ak desať percentov detí mohlo by sa naučiť niečo po ma­ďarsky. „Skutočnosť — hovorí — je taká. V novi­nárskom článku nemôžem to obšírnejšie uka­zovať, ale odvolávam sa na každého, kto pozná pomery ľudu, či je nie tak.“ „Povedia azda — pokračuje Mocsáry — že i to je niečo (totiž desať percentov nemaďar­ských detí naučiť po maďarsky), áno, že to ne­oceniteľný výsledok. No netreba si mysleť, že desať percentov Rumunov a Slovákov premenili sme na Maďarov; my dosiahli sme len toľko, že sme produkovali 10% Rumunov a Slovákov, ktorí ako tak vedia po maďarsky, a potom otázka je, či za taký výsledok hodno toľko dávať.“ Mocsáry totiž vraví, že také madarčenie ele­mentárnej dedinskej školy je proti osobnej svo­­bode, ním šliape sa právo a stojí mnoho peňazí. Primerane tomu svojmu presvedčeniu karhá šovinistov, ktorí na porade ministrom Berzeviczym svolanej žiadali, že treba cele pomaďarčiť ele­mentárnu školu, treba ju zoštátniť a ,peňazí oa to že musí byt‘. Také reči, ako i podobné osvedčenia novín, „nie sú nič inšie, len demon­štrovanie, licitovanie na prémiu vlastenectva“. Proti týmto licitujúcim vlastencom ministrov návrh Mocsáry zovie pomerne miernym. „Ale i tento mierny návrh tak ďaleko zasahuje do práva národností, ktoré chce vraj šetriť i pán minister, aby totiž nikto nebol rušený v zachrá­není svojej národnosti, tak ďaleko zasahoje do zákonného samosprávneho práva vierovyznaní, národnosti i vierovyznania tak vystaví ustavič­ným sekatúram, také diskrecionálne právo dá všeli­­jakémn bláznovstvu, tak uvedie nazpät z časov absolutného systému nenávidenú birokratickú takzvanú „Plackerei“: že stonásobne viac poško­díme tomu „národnému srasteniu“, hlásanému s toľ­kou emfasou, tomu, „aby sme sa rozumeli“, nežli mu prospejeme tým, že naučíme národnostné deti vybľabotať nejakú rečňovanku, napustenú ma­ďarským vlastenectvom, desať percent z nich horko-ťažko čítať a písať po maďarsky, alebo hoc i lámať maďarskú reč. Takou zákonodarnou múdrosťou neutvoríme jednotného národa, lež oslabíme spojivo, ktoré povstalo tisícročným spolu­žitím. „Roznmejma si“ my nie v reči, lež v od­danosti k otčine. Že by sme sa mobli rozumeť rečou, to je len ballncinácia, ale porozumef si v takomto cite je iste možnost, a treba k tomu len to, aby sme neurobili krivdy nikomu, lež vynasuažovali sa, aby každý občan politického uhorského národa vďačne mohol vyzoávat seba za syna tejto vlast*.“ Vojna. Vladivostocká eskadra je zase na mori. A čo by len na mori — ale už v Genzane topila Japoncov. Japonský konaul z Genzana oznámil do Tokia: Ráno 30. júna šesť torpédových lodí ruských vbehlo do genzanskóho prístavu a odtial vypálilo asi 200 nábojov na japonskú čssC mesta. Potom utopily jeden náš parník i jednu plachtovú lod, odišly z prí­stavu, pripojily sa k lodiam, ktoré čakaly ich pred prístavom, a zmizly. Zo Söulu 30. júna Reuter telegrafoval: Dia úradnej zvesti vladivostocká eskadra, zja­vivšia sa pred Genzanom, záleží zo troch križiakov a desat torpédových lodí. Admirál Kamimura, ktorý má za úlohu obkľu­­čovať a strážit Vladivostok, bude sa vyhovárať opäC na hmla? Vychodí zo všetkého, že japonská flotta hodne oslabla. Kamimura pravdepodobne prinútený bol dať zo svojich lód í na potili u admirálovi Togovi, stíhanému nešťastím. O bitke pred Port Artúrom 23. júna ešte niet ruskej úradnej zprávy. (Port-Artur od severa je od­rezaný: námestník Alexejev, zdržujúci sa v Mukdene, len tak môže dostať z prístavu zprávy, jestli podují­­mavým a smelým ludom podarí sa prejsť čez japonské línie.) Ale čím dial je jasnejšie, že Togo, ako vždy, lubal v zpráve i o tejto bitke vydanej. Japonci, chcejúc klamať svet, klamú samých seba. Privátnych zvestí o udalostiach na mori 23. júna bolo už dosť a z roz­ličných prameňov, ale ani jedna nevie o tom, že by veľký obrnenec ruský bol utonul. Šťastie Japoncom na mori sotva sa vrátilo. Ne­prestávajú spomínať i to, že na transportnom parníku Sadomaru, utopenom vladivostockou eskadrou v Kó­rejskej úžine, zahynuly i ťažké kanóny, ktoré boly určené k obliehaniu Port-Artura. Ako o veľkom úspechu Japoncov na suchu cho­­dily chýry o vydobytí troch opevnenení port-artur­­ských. Ale vychodí na javo, že je to nad Talienvan ským zálivom. Takých opevnení, ďaleko vystavených, Port-Artur má toľko, že Japonci budú ešte ďaleko od vlastnej pevnosti i vtedy, keď z týchto hodne po­­zaujímajú. Podľa londýnskych chýrov po akejsi bitke 25. júna Japonci mali zaujať i Kajčou. Ale v zprávach ani samého Kuropatkina, ani jeho štábneho šéfa Sa­­charova, vydaných po 25. júni, o tom niet ničoho a tak môžeme považovať anglické chýry za nepravdivé. Položenie na bojišti. „Ruské telegrammy po­sledných dní — píše vojenský spolupracovník „Nov. Vremeni“ — oznamujú, že pohoda popravila sa, všade je sucho a nepriateľ ostražité postupuje s juhu a juho-východu. Od juho východu idú 10. a 2. japonská divísia, pričom 10-ta, ako sa zdá, dočasne podriadená je generálovi Kurokimu... Všetci dopisovatelia, ktorí sú pri japonskom vojsku, predpovedajú v najbližšej budúcnosti rozhodný boj. Za niekoľko dní — hovorí dopisovateľ Štandarda, zdržujúci sa v japonskom hlavnom stáne — defini­tívne ukáže sa, či začala sa rozhodná offensíva proti hlavným ruským silám; cesty že sú v dobrom stave. Do daždivej periódy ostávajú asi dva týždne, a preto tá zo stránok, pre ktorú je výhodné, aby roz­hodná bitka bola teraz, musí sa ponáhľať. To môže byt položenie Japoncov. My nemáme príčiny ponáhľať sa, najmä vtedy, ked od severa neprestajne dochodí svieža posila. Niektorí ruskí dopisovatelia už ohla­sovali, že na javišti vojny už zjavily sa pluky 9. di­­vísie, hrdinovia Šípky a či ich potomkovis, u ktorých je ešte svieža pamäť toho, s akou zmužilosťou brá­nili ich predkovia Šípku proti zúfalým atakám armády Sulejmana pašu... Tieto pluky hrozne idú teraz po mančžurskej zemi a nesú so svojimi zástavami víťaz­stvo a slávu.“ O deň pozdejšie, 29. júna, ten istý vojenský spolupracovník písal: Čím dial jasnejší je úmysel Japoncov atakovať naše hlavné sily. Od 15. júna do 27-ho manévry nepriateľa v hlav­ných črtách záležaly v nasledujúcom: Po boji pri Vafanhou druhá armáda roztiahla sa na fronte okolo 30 verst do Fudžu na západe a potom pomkla na sever svoje predné kolonny smerom k Seniučenu a dalej ku Kajčou. Neďaleko brehu Liaodunského zálivu zjavilo sa niekoľko nepriateľských lodí. V tom čase sbor generála Stackelberga odchodil ku Kajčou a v ústrety bola mu poslaná značná posila z Laojana. Okrem južnej strany nepriateľ išiel i s druhých strán: od juho-západu po siujanskej ceste na Čapan­­linský priesmyk postupovala japonská 10. divísia; armáda samého generála Kurokiho, pošlúc časť 2-hej divísie na Siujan pre spojenie s 10 tou, zprvu pohy­bovala sa od severa na juh. Súčasne avantgardy druhej armády trochu opäť odišly k Seniučenu. Taký manéver iste bol urobený preto, aby armáda ne­bola rozbitá po čiastkach a centrum i pravé krýdlo aby malý času prejsť do priesmykov čez hory Siun-e­­šan a Fenšuj. Zavŕšiac svoje bočné pohyby, 26. júna armáda Kurokiho — ako vidno zo zpráv Kuropatkina — prešla v ofíensívu na troch cestách proti predným našim vojskám východného frontu. Valiac sa silnými kolonnami a hroziac obídením, nepriateľ prinútil naše pozorovacie oddiely odstúpiť 26. a 27. júna z prie­smykov Fenšujiinského, Modulinského a Dalinského. Súčasne časť druhej armády pohla sa k severo východu spojiť sa s ľavým krýdlom prvej. Dalinský priesmyk v rovnej línii leží od stanice Hajčôu na 40 verst, Fenšujlinský na 50. Ako vidno z týchto vzdialeností, ešte neminul čas strategických manévrov, ale stratégia už skoro bude muset ustúpiť taktike. Japonská flotta. Z Vladivostoka telegrafujú „Novému Vremeni“: Podlá sosbieraných dát položenie japonskej flatty nie je skvelé. Za zničené treba počítať obrnené lode Hatsuse a Šikišima, križiaky druhej a tretej triedy Jošino, TaJcačicho, Alcaši a MiaJco; poškodené sú a v dokoch: obrnená lod Fudži, obrnené križiaky prvej triedy Ivate, JaJcuma, Aznma, lätumo a Éasuga. Počet torpédových lodí, zahynulých a daných do re­parácie, ťažko je určiť, ale musí byt značný. Ak sú tieto dáta nie prehnané, tak ľahko po­chopiť, prečo bola Kórejská úžina celkom bez obrany, ked 15. júna zjavily sa v nej ruské križiaky. Y Paríži bol rozšírený chýr, že 15 júna na jednom z utopených japonských transportných parníkov za­hynul so svojím štábom i maršali Ojama, ktorý ako vymenovaný hlavný veliteľ japonskej armády išiel už na bojište. Ale chýr ten má málo pravdepodobnosti. Ako tu vieme, Ojama i s Kodamom, náčelníkom svojho štábu, len 27. júna mal odísť z Tokia. Ruské ztraty. Odborník v „Novom Vremeni“ píše: Zo ztrát, ktoré mali sme v troch bitkách tejto vojny, ešte nemožno súdiť, že by teraz boly väčšje od predošlých. Boj pod Ťurenčenom 1. mája, v ktorom zo troch plukov a štýr batterií ztratili sme okolo 2000 mužov a 40 officierov, je výnimkou pre mimo­riadnu číselnú prevahu nepriateľa a tvrdošijnost obrany. Čo týka sa bitky pri Vafanhou 15. júna, tu zo sboru, ktorého počet mal byt 25—30.000 pri 60—80 delách (pechoty 30—36 batallionov), ztratili sme okolo 3500 mužov a 120—130 officierov. V minulej vojne bývalý i krvavejšie bitky. 20. júla pod Plevnou (tri pešie pluky a jeden pluk kavallerie) ztratili sme 76 officierov a 2771 mužov; pod Horným Dubniakom 24. oktobra (okolo 30 batallionov) 117 officierov a 3195*mužov. 11. a 12. septembra pod Plevnou vojsko ľavého krýdla (oddelenia Imeretiuakého a Skobeleva,

Next