Národnie Noviny, júl-september 1906 (XXXVII/77-115)

1906-07-03 / nr. 77

Vychodia tri razy do týždňa v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: aa celý rok.......................... 24 k. aa pol roka....................... 12 k. aa štvrt roka...................... 6 k. do cudzozemska: aa celý rok.......................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Redakcia, ad.ministrä,ola, a expedícia v Turčianskom S-e. Martin©. Ročník XXXVII. Utorok, 3. júla 1906. Číslo 77. Slovenský zjav u pobratimského í národa. Keď nám už politika zhorkla ako blen a j my vidíme jej pustotu, obráfme oči k inému svetu, ásnád okrejeme na chvíľku. Slovák nevie si pomáhať doma: akonáhle opustí svoju dedinu alebo staré múry zadu­bených mestečiek, ako by sa mu duša roz­vila a um rozšíril. Doma dáva najviac rene­gátov, zaplňuje fary, katedry, kancellárié žiaľ­­nymi figúrami, že bolo by treba hlbokého citu a výmluvných úst Jána Hollého vysloviť bôl nad nešťastím nášho národa. Áno, hlboko nešťastní sme, nedarí sa nám ani vec, ani ľudia nedaria. My nepatríme k ľahtikárskym kritikasterom, lebo vieme, že nepomôžeme prostým odsudzovaním, my radšej prízvuku­jeme dobré a záslužné v našom živote, ale primnoho nepodarenosti nemôžeme nevidet. Koľko tisíc „intelligentov“ chová náš národ, šatí a sýti, nemajúcich preň ani citu, ani pilnej ruky! Keby len desiata časť ujala sa národnej práce, či bolo by možné duchovné i hmotné vegetovanie obdareného národa? Aký kvet bol by u nás, len šípiť môžme, ked pozreme na prácu slovenských umov a rúk inde. Česká renaissanca v obrovskej Časti patrí Slovákom od veľmi starých dôb; čo majú Maďari zo slovenského umu, ťažko je vypo­čítať, ale musíme sa raz do toho chytiť a pragmaticky spracovať históriu slovenských modzgov u Maďarov. Slovenská literatúra nie je chudobná dá­tami v tom, ako slovenské hlavy a srdcia slúžily bratským Horvatom. Dosť podrobne máme naznačené Činy slovenských synov: arcibiskupa Haulika, Štefana Moysesa, Bohu­­slava Suleka. Po tieto dni slávi 83-ročnicu života a 60-ročné jubileum literárnej práce medzi Horvatmi Janko Tornbor. Neumenšuje jeho význam a váhu, že bezpríkladnou skrom­nosťou vlastnou a nevšímavosťou svojich star­ších rodákov i novších meno jeho ležalo v tôni, ani sláva Nitry, ako spieva naša skvostná pieseň „Nitra milá, Nitra!“ Janko Tornbor narodil sa v Žiline dňa 7. júla 1823, na brehoch nášho prasloven­­ského Váhu, ktorý od prvej studienky až po vtok do Dunaja neopúšťa slovenskú rodinu, verne obmýva jej smutné pobrežie, zrkadlí jej dedinky a mestečká. Nie to samé súdené je synom Považia. Odtŕhajú sa oni od rod­ného kraja, bieda ich vyháňa, nevôľa ich pre­nasleduje od kolísky po hrob. Janko Tornbor dostal sa roku 1844 ako klerik do peštianskeho centrálneho semenišťa, kde ihneď prilnul k svojim slavianskym po­­bratimom, najmä k Horvatom: Nikolovi Hor­­vatovi, Adolfinovi Veber-Tkalčičevu, Eugenovi Kvaternikovi, Antonovi Starčevičovi a iným. Predtým navštevoval Jána Kollára, stal sa jeho podareným učedlníkom a ctiteľom. Ním oduševnený písal do slovenských časopisov a celou dušou chcel sa venovať svojmu slo­venskému národu, ale sudba ho prikula k hor­vatským priateľom, ktorí ho prehovorili ísť do Horvatska. Na srdečné odporúčanie Hur­­bana a Štúra bol prijatý do diakovského seminára k professorovi Matoví Topalovičovi a Jozefovi J. Strossmayerovi. Tam pobudol do roku 1846. Biskup Kukovič prijal ho pod svoju opeku. Roku 1848 stal sa kaplánom a spolupracovníkom horvatských novín „Sla­­venski Jug“ a „Südslavische Zeitung“, kde písal nielen politické články, ale i piesne. Väčšie práce uverejňoval v „Danici“, „Kato­­ličkom liste“, „Nevene“ a „Dragoljubu“. Od roku 1860 bol farárom v Erdeviku, ktorú faru sám založil, neprestajne spisoval a poli­ticky pracoval. Roku 1867 bol vyvolený za vyslanca na snem v Srieme, zostal ním od r. 1870—-1877. V poslednom z tých siedmich rokov bol delegátom y Pešti. Roku 1875 dal mu Strossmayer svoju patronátsku faru Piškorevce, kde bol kňazom až po pensiu, ktorú požíva dodnes v Djakove, neprestáva zaujímať sa o vzdelanostné, politické pomery nielen svojej užšej novej domoviny, ale i starej, pred pol stoletím vôľou osudu opustenej. Známe sú jeho piesne: „Srpstvu“, „Na moru“. V prvej vidno Slováka, ktorého bolí svár horvatsko srbský.. V práci „Božjak Mo­­rovički“ vedie Tornbor čitateľa do romanti­ckých krajov stredovekej Slavonie. Chvália veľkolepú koncepciu a zvlášte krásny slaviansky čistý jazyk. Povesti: „Hajdukova zaručnica“, „Ljubav na istoku“, „Kula na Dunavu“ bral Tornbor z musulmanského sveta. Kritik Janka Tombora dr. Nikola Andrič hovorí, že Tornbor už v tie časy vedel schvátiť Čisto umeleckú náladu, psychologickú stránku veci. Y „Hajdukovej zaručnici“ vyšinul sa na výšavu umeleckého tvorenia a blýskavého opisu a precítenia prí­rody. Povesť „Odmetnik“ čerpaná je z bojov s Maďarmi, novella „Nočná luč“ hrá na bre­hoch Adrié. Roku 1854 „Hajdukova zaručnica“ bola vyznamenaná ako najlepšia belletristická práca odmenou 300 dukátov a vyšla v Českom pre­klade v Mikovcovom „Lumíre“. Tešíme sa i my Slováci, že náš krásno­­duchý zemko, rodák trenčiansky, stal sa uži­točným a slávnym mužom u bratských Hor­­vatov a dnes s Trnskim tvorí dvojicu sláv­nych prvobuditeľov horvatských. Nech mu dá Boh milý večer životný a udelí mu vďač­nosť a uznanie národa, ktorého adoptívnym stal sa synom. Vajanský. odstrániť vojsko a policiu.“ Tak hovorila hned v prvé dni stránka, ktorá žaluje sa po svete. To jest v Bieio­stoku, kde tri štvrte obyvateľstva sú Židia, bol by býval pokoj, keby nie vojska a polície Proti tomu „Novoje Vremä“ hovorí: „Chceme obznámiť s históriou Bielostoka každého, kto má alebo krátku pamäť, alebo zúmyselne začína túto históriu len od 14. júna.“ A vypočituje od 1. januára toho roku všetko, čo noviny boly ozuamovaly z Bielostoka, nasledovne: 1. januára: zabili mestského strážnika. 4. jan. Prípady napadnutia a požadovania peňazí, s revolvermi a kinžalmi v rukách, sú také časté, že obyvateľstvo zachvátené je panikou. 7. jan. Bola hodená bomba; na šťastie neublížilo sa nikomu. Od týždňa je to tretí pád. Na policajta Fedosova tri razy strelili. 9. jan. Hodená bomba. 16. jan. Výbuch. Ublížilo sa dvom chlapcom. 20. jan. Hodená bomba pri parku tramway«. Bomba nerozpraskla sa. 21. jan. Zavreli dvoch neznámych ľudí, ktorí prišli k direktorovi bielostockého oddelenia nižskej obchodnej banky žiadať peniaze na potreby anarchi­stickej stránky. Včera zavreli troch, ktorí tiež tak prišli ku fabrikantovi Livšicovi. 23. jan. O 8. hodine večer na Alexandróvskej ulici, pred štátnym pálenčeným skladom, mladí ľudia viezli bombu, ktorá od trasenia vybúšila. Mladých ľudí i izvozčíka zabilo. Ohlušujúci výbuch bolo počuť po celom meste. 31. jan. Mestský strážnik našiel odhodenú ška­tuľku sardínkovú. Zodvihol ju a bez podozrenia hodil o stenu. V škatuľke bola bomba, ktorá vybúšila. Ťažko ranilo ženu, ktorá išla ulicou, samého stráž­nika ľahšie. 1. februára. Včera pri Bieiostoku, v dedine Kaplá­noch, zadržali siedmich ozbrojených ľudí, ktorí k bo­hatému sedliakovi prišli peniaze žiadať. 3. febr. U jedného holiča vybúšil náboj, nechaný tam neznámym človekom. 15. febr. Poštu, ktorá išla z mestečka Zabludova Í18 verst od Bielostoka), v noci 14. februára napadlo 20 ľudí. 16. febr. Z väzenia utiekli dvaja politickí prie­­stupnici. Jeden z nich bol vo vyšetrovaní pre tajnú tlačiareň a dorábanie bomb. Utiekli po povraze, ho­denom zo súsedného dvora. 28. febr. Včera večer guľou bol ťažko ranený bývalý mestský strážnik Šmukliarevié. 4. marca. Oil. hodine predpoludním na Bazarnej ulici asi desiati ľudia strieľali na policajta Rajského a jeho pomocníka Kuľčiekého. Kuľčický je zabitý, Rajský ťažko ranený. Tak ide daľej. Do konca marca „Nov. Vremä“ vypísalo ešte 12 podobných prípadov. Z apríla je 10 prípadov. Bomby hádzali už drzejšie. 22. apríla anarchisti v Bieiostoku vydali proklamáciu, v ktorej vyhrážali sa bombami spolku fabrikantov. Niektorí fabrikanti utiekli do cudzozemska. A polícia i vojsko v Bieiostoku boly vraj nepotrebné!! V mesiaci máji 0 trinástich attentátoch boly z Bieiostoku zprávy v novinách. V posledné dni mája išlo to už v miere veľmi stupňovanej. Bezpečnosti v meste nebolo. Naj­horšie bolo s vojakmi, ktorí predsa zavadzali drzým revolucionárom. Začala sa ozajstná poľovačka na nich. Prinútení boli chodiť v tlupách a obzerať sa, lebo strieľali na nich z domov, zpoza uhla, zpoza plotov. Bomby v Bieiostoku boly už niečo obyčajného. Jedny bomby rozpraskly sa, druhé nie; raz padlý v obeť ľudské životy, druhý raz nie. Konečne bomba, hodená z okna židovského domu, padla na processiu a trpelivosť ľudí prestala. Katastrofa, visevšia v po­vetrí, rozrazila sa nad mestom. „Opravdová príčina — hovorí „Nov. Vremä“ — leží v hlbine vekov, a kto vie, či bude odstránená urovnoprávnením Židov? Či nebudú pre nich kresťania 1 vtedy ,gojmi‘, a krajina, ktorá ich prichýlila, bude ,golus‘, cudzia zem, zem nepriateľov?“ Čo bude s Macedóniou? O macedónskej otázke, ako vieme, bola reč v rakúsko-uhorských delegáciách. Z tej príležitosti sofijský „Nov Viek“, orgán bulhar­skej vlády, napísal: „Jediné a najpravidelnejšie rozriešenie macedón­skej otázky, ktoré v ničom nedotklo by sa záujmov a práv Turecka, je utvorenie z Macedónie vzornej europejskej provincie pod nadvládou Turecka. Mace­donia prestala by vtedy znepokojovať ostatné bal­kánske štáty. Niet potreby dokazovať, že takto, ako je teraz, Macedonia nemôže zostať pod Tureckom. Politický prehľad. — 2. júla. Protivy, ktoré medzi Rumunskom a Gréckom po­­vstaly pre macedónskych Kuco-Valachov, nie sú ani dosiaľ vyrovnám. Rumunsko čestne koná svoju ná­rodnú povinnosť: zaujíma sa za zahraničných bratov. S Gréckom neuzavrelo ani obchodnej smluvy, a do­terajšia už vypršala 1. júla. Pre Grékov z toho sú veľké nevýhody. Kto bol vinný v Bieiostoku? nepriateľstva v Bieiostoku nebolo a niet. „Národného Treba len

Next