Národnie Noviny, apríl-jún 1907 (XXXVIII/39-75)
1907-04-04 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štorť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cudzozemska: do Nemecka 16 mariek, Ruska 9 rubľov, Ameriky 4*/2 dollára, ostatné cudzozemsko 24 franky. Ročník XXXVIII. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Neupotrebenýcii rukopisov redakcia nevracia. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Číslo 39. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Štvrtok, 4. apríla 1907. Smútok českého národa. Na sviežom postlaní v staroslávnej Prahe leží bojovník českého národa dr. Eduard Grégr, ktorého šlechetná duša rozlúčila sa s telom na Čtýrkolách u Benešova, kde mal nebohý malý majetoček. Jeho meno je spojené nielen s politickou históriou strany mladočeskej, ale s históriou českého národa od roku 1860. A okrem toho pripomína nám krásne, bodré časy duchovného podjemu, časy nádejí, činnosti, mužnej borby a jasnejších ideálov. Pripomína nám meno jeho mená prvých šlechetných borcov, keď ešte zášt a otrávená nenávisť nemala takého potvorského zrastú, ako v naše mútne dni. I vtedy iskry sršaly s prekrížených kordov, ale nebolo zákerníckej dýky. Bola borba, často prestupujúca hranice dovoleného, ale predsa neišla na hrdlá a česť bližného. My sme sa nemiešali do stranníckych bojov českých, ale ked prišlo nám obcovať s českými pohlavármi, to sme chodili od Starok Mladočeským výtečníkom, a nachádzali, že ked sa i boria o princípy, jeden druhého si ctí, neohovára, nenadáva pred cudzím na protivníka. Tón jedu a klebety prišiel neskôr, ked zkrsly nečeskó, neslovanské veličiny, plné zášti, negácie, kritikasterstva, trhanstva a vnútornej surovosti. No, tak sa zdá, táto neresť bola osudnou dr. Gŕrégrovi. Píšu, že ona priskorila smrť 79-ročného starca, ked sa do-, počul o špatnom nápade agrárnika Zdarského na česť a dobré meno svoje. Dr. Eduard Grégr bránil a obránil česť svoju na sneme, a to bola jeho posledná reč. i Rozhorčený utiahol sa domov a umrel ranený mŕtvicou. „Dr. Eduard Grégr — píše „Pozor“ — bol jedným z najšlechetnejších a najhorlivejších českých pracovníkov národných, politických, osvetových i sociálnych a zvlášte v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych vydobyl si o český národ také veliké zásluhy, že mu ich ani najurputnejší protivník upreť nemôže.“ Preto jeho smrťou uvrhnutý je celý český národ do smútku. Všetko stranníctvo malo by prestať voči veľkej ztrate, a istotne i prestane u mužov povznesených a šlechetných, ktorých, sláva Hospodinu, ešte hodne má český národ. Nebohý bol v priateľstve i s mnohými našimi slovenskými dejateľmi á o slovenskom národe vyslovoval sa mnoho ráz s najväčšou sympatiou. I slavianske jeho smýšľanie bolo korrektné a pravidelné, a neraz, ako sám hovorieval, „spáchal netaktiônosť“, ked v reči objavil sa Slavianom a priateľom všetkých slavianskych kmeňov. Ako veľký rečník a dialektik na sneme pripútal pozornosť i svojich protivníkov, na táboroch ľudu vedel rozviť unášajúce pathos a oduševniť veľké tisíce. Činný bol i v literatúre, redigoval za čas „Národní Listy“, „Živú“, založil a rozšíril „Matice lidu“, osnoval slovanské kníhkupectvo, zariadil tlačiareň, slievárňu typov, vydal veliký počet kníh. Vzdor veľkej činnosti a praktike ostal chu- i dobný, majetku neshromaždil, skromne do- i žíval vek svoj, uťahujúc sa pomaly z verejného fóra, lebo staroba naňho už silno dorážala. My smútime za ním s českým národom a voláme nad jeho čerstvým hrobom : „Viečnaja pamäť.“ . Politický prehľad. — 3. apríla. V Pešti už bol poplach, že vzbura ľudu z Rumunska prešla do Uhorska. Ale chýry, ktoré spôsobilý poplach, dokázaly sa nepravdivými. Vzbura značne oslabla i v samom Rumunsku. Pravda, úradné telegrrammy o tomto ešte netreba brat v doslovnom ich smysle; nebude to ešte celkom tak, ako si Sturdza žiada. A vychodí, že pohyb bol výtečne organisovaný. Napomáhaly ho bukureštské tlačiarne, revolučné spisy z týchto a iných tlačiarní v tajnosti rozšírené po krajine. A nielen to, ale polícia, ked stopovala pôvodcov sedliackej vzbury, v Bukurešti odokryla sprisahanie proti dynastii a vláde. Stráž od tej chvíle pred všetkými verejnými budovami i pred kráľovským palácom je zväčšená. O schôdzke, ktorú v Rapalle nemecký kancellár Biilow mal s Tittonim, talianskym nľinistrom inostranných dúl, Agenda Stef ni oznamuje, že medzi Talianskom a Nemeckom je úplná shoda, Tak mal sa totiž vyslovit po schôdzke sám nemecký kancellár. Srbská skupština o školskom madarčení uhorských Srbov. V skupštine 1. apríla vyslanec Pečie vyzýval pozornosť srbskej vlády na školské návrhy uhorského ministra Apponyiho. Pod maskou povýšenia učiteľských platov tieto návrhy majú za cieľ väčšie madarčenie, nasledovne sú namerené i proti uhorským Srbom. Vláda Pašičova chvá- I lieva sa, že s ministerstvom Wekerlu a Kossutha stojí v priateľskom pomere: rečník pýta sa jej teda, či je botová priateľským spôsobom zakročiť proti tým návrhom zákona? Na druhý deň, 2. apríla, Pečie vrátil sa k tejto veci a poznove spýtal sa ministrapredsedu, či urobí u vlády uhorskej priateľské kroky, aby obľahčil ťažký osud srbských bratov? Ministerpredseda Pašie odpovedal, že usporiadanie škôl je vnútorná záležitosť Uhorska: medzinárodné ohľady zabraňujú miešať sa i do vnútorných diel súsedného štátu. Kadeti v svetle pravdy. (Dokončenie.) Roku 1870 a behom rokov nasledujúcich počet Israelitov, ktorí mali účasť na revolucionárnom pohybe, bol ešte dosť skromný. Je to ľahko pochopiť, kedže vtedy propaganda chytala sedliakov do svojich sietí, Žida však následkom jeho zovňajška potom preto, že zle narábal s ruským jazykom, nebolo možno dáko veľmi upotrebovať. Avšak odvtedy veľmi rozmnožil sa pnčet revolucionárov židovských, obzvlášte odkedy Židia dostali prístup na ruské vysoké školy. Dľa vyznania terroristov Židia poskytovali najlepší revolucionárny materiál; terroristi boli celkom uvelebení, že majú Židov, a obzvlášte radovali sa Židovkám. Ale treba poznamenať, že Židov bolo možno upotrebiť vždy len pre také veci, kde mohli svoje zvláštne rassové vlastnosti dobre uplatniť, teda ako majiteľov miestností pre zakázané schôdzky a pre pašovanie zbrane alebo zakázaných spisov. Len veľmi zriedka poverili ich s prevedením vraždy, ako na pr. povestného Goldberga. Skoro vo všetkých prípadoch boli to kresťania, ktorí náuky svojich židovských druhov uskutočňovali. Israeliti vnikli do všetkých tried ruskej spoločnosti a upotrebili všetky prostriedky, aby sa tam usalašili. Ale sa nikdy nepozabudli a nedopustili sa neobozretnosti, ktorá by im bola mohla uškodiť, vynímajúc niekoľko veľmi ohnivých temperamentov alebo takých, ktorí nemali čo ztratit. Na každý prípad počet Židov, ktorí mali účasť na revolucionárnom pohybe, vždy rástol tým viacej, čím menej risika bolo s tým spojené. Ked stavali barrikády v Moskve, mnohí Židia, poneváč sa cítili byť celkom takmer bezpečne, išli až priďaleko. Keď potom započaly sa obranné prostriedy, nemohli viacej nazpät a tak nemohli viacej chrániť ináče vždy dobre chránené zdanie zákonitosti. Židovské prenasledovania, ktoré mylno pripisovali vláde, malý veľký vplyv v tomto ohľade, lebo sa utvorovaly početné židovské skupiny na obranu, ktoré sa ozbrojovaly a vojensky cvičily. Rozumie sa, že z týchto bataillonov pochodili mnohí útočníci s bombami] Medzi „kadetmi“ sú ovšem okrem Židov ešte aj iné národnosti zastúpené, revo ucionárni Rusi, Poliaci a Arméni. Ale títo tak čo do počtu, ako čo do vplyvu zaostávajú za Židmi, a menovite Rusov je len málo a i to len doktrinárni fanatikovia. Hýbajúcim živlom v tejto strane sú vlastne Židia, a sama táto okolnosť vysvetľuje aj zjavné alebo utajené zväčša však celkom zjavne hlásané — sympatie, ktoré židovské radikálne strany Nemecka a ich tlač voči ruským „kadetom“, ako voči svojim príbuzným dľa smýšľania a zväčša aj dľa krvi, preukazujú.“ Nové jazyky y školách. Louis Leger, francúzsky slavista, professor v parížskom College de France, v marcovej knižke ruského „Zurnála ministerstva narodnago prosvieščenia“ píše: „Tohto času u nás, vo Francúzska, mnoho zaoberajú sa reformou vyučovania nových jazykov. Čo týka sa mňa, ja veľmi skepticky hľadím na tieto reformy. Treba premeniť nie metódu, ale ducha našich detí. Je vec jasná, že malí Francúzi nechcú sa učiť cudzím jazykom. Uznajme si túto pravdu. Roku 1902 uviedli novú metódu vyučovania jazykov, v ktorú skladali veľké nádeje, takzvanú priamu (naturáluu) metódu, záležajúcu v tom, že učiteľ hovorí so žiakmi len jazykom, ktorému vyučuje, a nepovie ani slova po francúzsky. Prívrženci tejto metódy boli uverení, že za 3—4 roky žiaci osvoja si rozhovorný (konversačný) jazyk a potom môže sa pristúpiť k vyučovaniu literárneho jazyka. Teraz štyri roky už minulý, možno hovoriť o výsledku. Výsledok tento je veľmi pochybný. V úradných zprávach hovorili o nom veľmi zdržanlivé; ale jeden zo starých a najlepších parížskych učiteľov, pán Sigvalt, mal zmužilosť nemlčať a otvorene povedať mienku v svojej nedávno vydanej knihe „De ľ enseignemeat des langues vivantes“ (O vyučovaní živých jazykov). Sigvalt hovorí: „Pri piatich hodinách týždenných ja i teraz menej dosiahnem, nežli pred uvedením reformy. Pripisujem to nedostatkom novej metódy, ktoré možno vyjadriť takto: žiaci menej myslia. Sigvalt je predsedom spolku učiteľov nových jazykov; nemôže sa povedať o ňom, že hromží na direktnú metódu preto, lebo je ťažká pre učiteľov, nezvyklých hovoriť cudzozemským jazykom. Sigvalt hovorí po nemecky, ako svojím materinským jazykom. Okresný dozorca ľudových škôl, Albert Peti, v „Journal des débats“ napísal z príležitosti Sigvaltovej knižky: „Prívrženci priamej metódy ako napríklad neprestajne odvolávajú sa na materinský jazyk, ktorý deti naučia sa bez všetkej grammatiky a slovníka, len praktickou cestou; a poneváč to podarí sa všetkým deťom, je vraj jasné, že metóda táto musí byt dobrá. Lenže treba mat na pamäti, že toto vyučovanie materinskému jazyku priamou metodou deje sa nie tak rýchle, ako si myslia. Vyžaduje sa so šest rokov, aby sa dieťa naučilo nie nejako dokonále jazyku, ktorý ono počuje, ale len najpotrebnejšej neveľkej jeho časti, ktorú potom doplňuje za mnohé roky ďalšieho učenia. Nasledovne prijatá mienka, že pri priamej metóde jazyk rýchle sa osvojuje, je mylná. Dokladám k tomu, že v živote je nepretržité učenie jazyku, v škole však učí sa len v isté hodiny. Preto riskované je tvrdiť, že je to najlepšia metóda pre dospelých i pre mládež... Priama metóda dobre môže sa upo-