Národnie Noviny, júl-september 1908 (XXXIX/77-115)
1908-07-02 / nr. 77
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná eena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cudzozemska: do Nemecka 16 mariek, Kúska 9 rubľov, Ameriky 4 doll. 75 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Neupotrebených rukopisov redakcia nevracia. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Zastupitelia pre Ameriku* P. V. Rovnlanek & Comp., Pittsburg, Pa, 612—614 Grant Street. Ročník XXXIX. Štvrtok, 2. júla 1908. Číslo 77. Zahraničná politika. Starí železničiari hovoria, cestovatelia železničných vlakov často nevedia, ako blízko stáli pred katastrofou, ktorá alebo náhodou alebo duchaprítomnosťou úradníka alebo sluhu v poslednom okamihu bola odstránená. V zahraničnej politike stáva sa to, možno, ešte častejšie. Veliké obecenstvo, celé národy stoja blízko pred katastrofou, ktorá náhoda alebo diplomacia odstráni. Po tieto dni, vraj, stáli sme veľmi blízko pred konflagraciou europejskou. V Dôberici nemecký cisár držal pred generálmi pušným prachom raziacu reč. V Reveli bola schôdzka ruského cára s kráľom anglickým. Anglické noviny daly silný antigermánsky tón; ruské novinárstvo, zvlášte kadetské a žido-liberálne, písalo v protinemeckom duchu. V Hamburgu nemecký cisár opätoval dôberickú reč v civilnom vydaní. Vdova Alexandra II. mala so svojou sestrou, anglickou kráľovnou, politické randevú. Nemecký generál Grolz, reformátor tureckej armády, bavil sa v Carihrade, aby sa presvedčil o svojom diele, či dobre funguje. Na perskej hranici turecká armáda zabieha čez hranice. Nemecko hladí úzkostlivé, ako Anglia, vraj, sťahuje okolo Gŕermánie železný kruh. Anglia so svojej strany vidí rásť námornú silu Nemecka s obavami o svoj zámorský obchod. Roku 1925 bude mať Nemecko takú flottu, ktorá sa nemusí skrývať pred anglickou do neprístupných morských zátok. Toto nabáda anglických veľkokupcov siahnuť po ultima ratio. Preto hľadá spojencov na pevnine: Rusko a Franciu — nový trojjediný spolok. Vo veľkorakdskych kruhoch tiež vidia chmáry na politickom obzore. Revelské dohodnutia, vraj, dokazujú, že Rakúsko robí zlú politiku. Strela, ktorú Anglia vypustí z luku, namierená bola na Nemecko a trafila Rakúsko. Nemecká vnešná politika má byt zničená. Je to politika, ktorá ide z Oršovy do Carihradu, do Bagdadu až po Perský záliv, s druhej strany od Aleppo do Mediny a Mekky. Imperialistická politika nemecká dostala anglický úder, ktorý pocítilo Rakúsko-Uhorsko. Anglia hovorí o Macedónii a celom oriente tak, ako by ani Rakúsko-Uhorska nebolo, a to preto, že každý energický krok hamovaný býva Maďarmi. Preto Velkorakúšania bijú na nové politické sriadenie Rakúska pomocou balkánskej federácie, dľa slov juhoslavianskeho politika, ktorý povedal: „Srbsko-horvatský národ v Srbsku, Bosne, Hercegovine, v Dalmácii, Čiernej Hore, Horvatsku a Istrii musí sa stať jednotným s Rakúskom alebo bez Rakúska.“ Orgán kresťanských sociálov „Reichspost“ zase chce iste vedieť, že Jeho Veličenstvo nechce premeny frontu a drží sa troj Členovej alliancie, keď i účinkuje v Berlíne, aby mier nebol narušený. Rusko sbovára sa intímne s Angliou, čo ešte neznamená rozladenie s Nemeckom. Meňšikov v „Novom Vremeni“ uverejnil veľký politický článok, v ktorom bráni priateľské pomery k Nemecku. Upozorňuje, že v Rusku proti Nemcom búria hlavne ľudia, ktorým je milá slabosť ruskej dŕžavy k vôli separatistickým cieľom. Búria kadeti ä la Struve, ktorý 20 rokov bojoval proti ruskému veličiu a intrigoval v Londýne; potom búria Poliaci, ktorí si myslia nad znovu zoslabeným Ruskom triumfovať. Oni rátajú, že 7 millionové vojsko Germáni e a Rakúsko-Uhorska pod velením nemeckých generálov zatlačí Rusko na pevnine, a to, čo Anglia vyhrá proti Nemcom, pôjde na účet Rnska. V záujme nepriateľov Ruska je, aby ono bolo zapletené do kontinentálnej vojny prv, než zreorganisuje svoju armádu a svoje financie. Slabým spojencom rusko - anglickým je Francia. Rusko-írancúzska alliancia pod vedením parížskych socialistov a frankmasonov utratila mnoho na pevnote. Ešte i proti ceste francúzskeho präsidenta búri sa francúzsky parlament. Pravda, väčšina snemu ešte drží sa alliancie, ale kto môže ručiť na zajtra? No, odhliadnuc od všetkého, v posledných dňoch ako by sa boly cbmúry na politickom obzore trochu rozptýlily, padal síce dážd, ale hromov nebolo, a ako sa zdá, v najbližšej budúcnosti ani nebude. Politický prehľad. — 1. júla. Už sú chýry o ceste cisára Vilhelma do Reveľa, ta, kde bol anglický krá! a onedlho pôjde präsident francúzskej republiky. Cisár Yilhelm síce rád cestuje, ale na tento čas predsa pochybuje sa o pravdivosti tých chýrov. _______ O položení v Persii niet spoľahlivých zpráv. S jednej strany hovoria, že v celej krajine začína byt pokoj, s druhej desia, že najmä na severe Persie sú vzbury a viac tisíc ozbrojených revolucionárov ide proti Teheránu. _______ Prečo sa vyhráža Nemecko? Pod týmto záhlavím B. Veselický píše z Londýua „Novému VremeDi“: Pred 40 rokmi Europejci všetkých krajín chodili do Nemecka oddýchnuť si a učiť sa, oduševňujúc sa jeho poesiou, muzikou, filosofiou a vrele želajúc mu prekvitania, národnej jednoty, moci. Mnohí verili, že domov idealismu, ked sjednotí sa a zmocnie, stane si na stráž pokoja, spravodlivosti, všeobecného blaha. Každý z europejských národov radom, ruský nado všetkých a každého času, pracoval pre Nemecko bezzištne a so zaprením seba. Ale ked pri tejto pomoci dosiahlo omnoho viac, než predstavovala si fantásia najoduševnelejších jeho básnikov, Nemecko stalo sa popudlivým, citlivým, s nikým nespokojným a podozrievajúcim i tých, ktorí mu najviac slúžili, z neprajnosti a podvodu. Rozdelené a slabé, ono hlásalo ideálnu etiku; sjednotené a mocné, považuje všetko za dovolené pre seba a iným upiera i právo sebaobrany. Samo Nemecko bez ceremónií uzavieralo spolky a neskrývalo, proti komu sú namereué. Ked však dŕžavy, ohrožované v svojej bezpečnosti, vyrovnávajú medzi sebou svoje staré spory a sbližujú sa, Nemecko vidí v tom nepriateľské zámysly a prejavuje svoju nespokojnosť Reveľská schôdzka, sama v sebe úplne pokojnej povahy, bola okrem toho sprevádzaná so strany Ruska i Angiié manifestáciami úprimného priateľstva k Nemecku. A predsa o tri dui nemecký cisár zakončil manévry, na ktorých boli prítomní i predstavitelia inostranných armád, nasledujúcimi slovami k nemeckým officierom, náročky svolaným, aby ich mohli počuť: „Nazdávajú sa, že nás teraz celkom obstúpili a pritlačili k stene, no Nemci nikda nebijú sa lepšie, ako ked na nich udrú so všetkých strán.* Jeden z officierov poslal cisárovu reč do „Dortmunder Zeitung“, odkiaľ prešla do ostatných novín. Berlínsky dopisovateľ anglického „Daily Telegraph“ išiel do ministerstva zahraničných diel, k úradníkovi, splnomocnenému informovať anglických dopisovateľov; s dovolením štátneho sekretára Schöna tento sufler povedal Angličanovi, že cisár skutočne v takom sinysle sa vyslovil. A tak povedali v ministerstve i niektorým iným anglickým a americkým dopisovateľom. Vec je jasná, že Nemci chceli krik, a povzbudzovali cudzozemcov, aby ho spravili. No tu ukázala sa temer bezmierna pokojamilovnosť národov, obviňovaných Nemeckom, že ho chcú pritisnúť k stene. Anglické noviny zmienily sa o reči len mimochodom, nepripisovaly jej politického značenia. Francúzske noviny tiež tak; ba ešte zazlievaly každému, kto nemá ohľadu na nervósnost Nemecka. A čo robí úradné Nemecko, ktoré ustrojilo tento škandál? O dva dni žatým, čo v ministerstve potvrdili cisárovu reč, začali ju dementovať, a o týždeň „Norddeutsche Alig. Zeitung“ v článku, pripisovanom samému kancellárovi, žalovala sa, že o Nemecku rozhlasujú nepravdivé chýry; konec článku bol hrozbou všetkým dŕžavám, ktoré trpelivosť Nemecka stavajú ua próbu. A to ešte nis je všetko. V nemeckých novinách zjavil sa rozhovor s diplomatom, „ktorý mal najlepšiu príležitosť obznámif sa s blízkym Východom“. Každý myslel hneď na baróna Marschalla, ktorý je od roku 1897 poslom Nemecka v Carihrade. A čo radí tento diplomat ako riešenie macedónskej otázky? „Turecko-bulharskú vojnu, v ktorej zúčastnia sa aj iné balkánske štáty, dŕžavy europejské budú však divákmi. Po vojne bude nové rozdelenie balkánskych území, rozumie sa, v prospech silnejšieho“, to jest v prospech Turecka a jeho protektora, Nemecka. Toto interview väčšmi splašilo londýnskych diplomatov a politikov, než všetky reči cisára Vilhelma a úvahy kancellára Bülowa. Marschall je silná, hrubá, násilnícka príroda, vediaca pritom lichotiť, ako nikto. Ak on vážne chce mat vojnu medzi Tureckom a Bulharskom, iste bude vedieť i priviesť vec k srážke. V Angiii myslia, že bulharská armáda je lepšia od tureckej a dlhý čas môže mat dobré šansy. Ale interview vraví, že všetky balkánske štáty pôjdu do vojny, a to znamená, že Nemecko zamýšľa poslať proti Bulharsku Rumunsko, Grécko, ešte i Srbsko, a Rusku ponechá sa byt divákom toho, ako zničí sa jeho najlepšie dielo v histórii. Toto mohlo by sa dokázať omylom, no Nemecko ani nechce iné, len aby sa do balkánskej borby zamiešaly i Rusko a Rakúsko-Uhorsko. Ale ja neverím, že by nemecká vláda ústami svojho najlepšieho diplomata rozhlásila svoje ozajstné plány. Pritom ona musí znať, že vojna neobmedzí sa na Balkán a východnú Európu, ale rozprestre sa na celú Európu; a pre Nemecko, ked nedostavilo si ešte flotty, ktorou chce napadnúť Angliu, je nevýhodné pustiť sa do borby teraz, ked nemecká flotta nevydrží v boji s anglickou. Povšimnite si pritom toho, že hnev officiosov namerený je proti Angiii a Rusku, a ničoho nehovorí sa proti Francúzsku, ako by kroky tohoto v Marokku už boly ľahostajné pre Nemecko. Povážiac ešte celý rad iných manévrov, zdá sa byť jasným, že hlavná akcia Nemecka namerená je nie na Východ, ale na Západ. Chce použiť terajšieho smýšľania Francúzska a uzavreť s ním shodu, pri ktorej zabezpečil by sa Francúzom pokoj i prospech a pripravilo by sa i politické sblíženie. Smutná audiencia. Smutné veci dejú sa v krajine svobody. Potlačovanie, ťažkosť nesriadených pomerov a bezprávie istých tried húfne ženú nešťastníkov do záhuby. Utrapmi týrané indivídua v nekonečnom zúfalstve odvracajú sa už i od života, zriekajú sa Bohom im daného najdrahšieho práva, práva života, a beznádejne slesajúc v nespravedlivom, bezprávnom potlačovaní,