Národnie Noviny, apríl-jún 1911 (XLII/39-75)

1911-04-01 / nr. 39

Tj chodia trx razy do ty tém: v utorok, Štvrtok a sobotu, »»dplita t ňC'fiÄ pr-e Sakósko-Ohonko aa celý rok 16 k., na pol roka S k., sa étyrt roku 4 k., na mesi»a 1 k. 60 h. Bo caásoisiaska: iío Nemecka 16 mariek, Ruska S rubľov, Ameriky 4 doll 75 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. ;ifeü Ročník XLII. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Sobota, 1. apríla 1911. Našim predplatiteľom! Viacerým predplatiteľom končí sa predplatné I. aprílom. Prosíme o čím skoršie doposlanie ďalšieho predplatného, aby im nemuselo byť zastavené ďalšie zasielanie časopisu. Vydavateľstvo „Národných Novín“. Predplatnú cena na sobotňajšie čísla .let pre Kakúsko-Uhorsko ročne 4 kor., pre Nemecko 4 marky, Itusko 2 rub., Ameriku 1 d. 8í e ostatné cudzozemsko 6 ft. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Číslo 39. (13) „Na kultúrnom poli všetko.“ Toto heslo hlásali ešte pred nebohým Kolomanom Tiszom ohľadom nemaďarských národností v Uhorsku. Na kultúrnom poli všetko, ale na politickom poli ničoho nedostaná Nemadari v Uhorsku. A minister kultu a verejnej výučby, nebohý August Trefort, dal potom pozatvárať tri slovenské gymnázia, ktoré sme si my Slováci vlastnými silami, bez najmenšej podpory štátu, postavili. Zatvorili náš jediný literárny ústav, Slovenskú Maticu. Keď už, okrem elementárnych škôl, v celom Uhorsku len jedna škola, a síce učňovská škola v Turčianskom Sv. Martine, zostala so slovenskou vyučovacou rečou, zakázali ju a pretvorili na maďarskú. A keď konečne len elementárne školy, skrze cirkev udržiavané, zo stály jedinými školami so slovenskou vyučovacou rečou, vtedy gróf Albert Apponyi, ako minister kultu a verejnej výučby, previedol zákon, že v týchto elementárnych školách musí učiteľ 6—12 - ročné deti natoľko v maďarčine vyučiť, aby maďarsky správne čítať, písať a hovoriť vedely, lebo ínáče stoličné administratívne výbory sú oprávnené každého elementárneho učiteľa úradu pozbaviť, ako na úrad učiteľský neschopného! A poneváč takého učiteľa nebolo a nebude, ktorý by v našich horno-uhorských, výlučne slovenských obciach drobné deti takto vyučiť mohol, znamená to toľko, že je učiteľom po slovenských dedinách naložené deti len maďarčine vyučovať, ostatné predmety zanedbávať, alebo sa učiteľstva zrieknuť. Avšak ani vtedy nezodpovedia apponyiovskému zákonu; lebo deti naučia sa síce pár maďarských slov, ale keď vyjdú zo šiestej elementárnej školy a okrem školských hodín ani od jednej živej duše vo svojej dedine nepočuly a nepočujú iného slova, ako slovenského: o rok o dva zabudnú i tých horko-ťažko nabiflovaných so pár maďarských slovíček, a potom nevedia ničoho. Z predmetov do života potrebných, ako sú náboženstvo, rátanie, písanie v materinskej reči, z prírodopisu atď. nevedia ničoho, lebo nezbývalo času i tomuto ich vyučovať pre ustavičné vyučovanie im cudzej, nesrozumiteľnej, maďarskej reči; z maďarskej reči nič, lebo za dva-tri roky zabudli tých pár maďarských slov, ktoré sa boly za 6 rokov naučily. Toto znamená teda to heslo: „Na kultúrnom poli všetko.“ A toto sľubuje i syn Kolomanov Tiszov Štefan Tisza. Čo ale máme dať na takéto sľuby takých ľudí, ktorí sa neodvážia ani len na zrušenie apponyiovskáho zákoua, nemaďarské národnosti doprosta už v elementárnych školách zabíjajúceho? Ministerpredseda na reč Štefanovu Tiszovu, v národnostnej otázke prednesenú, dal síce odpoveď národnostiam nakoľko-natoľko prajná, udávajúc, že je hotový odpomôct krivdám proti nemaďarským národnostiam páchaným, avšak toto že môže urobiť len na iniciatívu ukrivdenej náradaosti. V tomto ohľade však ani pán ministerpredseda nemá celkom pravdy. Lebo ovšem môžu byť a sú prípady, že o jednotlivých krivdách, proti nemaďarským národnostiam páchaných, pán ministerpredseda nemá vedomosti, a v takýchto prípadoch tým krivdám odpomôcť môže len vtedy, ked sa mu krivdy oznámia a dokážu. Ale sú krivdy, proti nemaďarským národnostiam páchané, o ktorých ministerpredseda vie a o ktorých vedieť dľa svojho postavenia musí. Takýmto krivdám vo dvore hrali a spievali najlepší hudobníci cigáni. A sluhovia by chystali Kušlju do boja. Ked bolo všetko hotové, vyšiel by Abraš na Baba-finku a povedal by: — Pobratime, kone sú hotové! — I ja som! odvetil by Veljko razom, čibuk by odložil a vstal. Zastal by si na prostred pitvora: Cuéuk-Stana by prišla, obliekla by mu dolomán, po tom mu priniesla šabľu, ktorú si on zavesil na plece a potom sa pustil pomaly dolu schodmi. Pred vežou na dvore Kušlja pripravená, dupoce, očakávajúc ho. Skôr, než by si vysadnul, Veljko sám by obzrel sedlo, uzdu a znovu by si podprášil pištole. Vysadnúc, vyšiel by západnou veľkou bránou. Všetci chlapi by išli za nim, a za všetkými by šli cigáni, hrajúc a spievajúc. Veljkova Kušlja šla krokom. Vyjdúc z mesta, Veljko by sa obrátil a mávnul rukou: to bol znak, aby sa cigáni vrátili a aby sa skryl kto kde môže a on s mužstvom by sa schytil priamo k Turkom. Prijdúc na výstrel k nepriateľovi, každý by vypálil len po raze a tu by sa potom chytili šable a vrhli by sa ani krahuľci medzi vrabce. Kedykoľvek takto vletel, nikdy nevracal sa bez tureckej hlavy a streľba na Negotín i Baba-finku zamikaia by na istý čas po takomto výpade. Keď Turci z Adakale prvý raz vyšli do Kljúču, by teda pán ministerpredseda i zo svojej vlastnej iniciatívy odpomôct mal. Ku takýmto krivdám patrí medzi inými, aby vyzdvihnul to apponyiovské nariadenie, dľa ktorého nakladá sa maďarské vynaučovanie v nemaďarských školách. Proti tomuto sa menovite rumunský vyšší klérus doprosta ohradil. Prečo teda pán ministerpredseda ani v takejto zrejmej krivde neodpomáha? § 17. národnostného zákona doprosta nakladá vláde, aby nemaďarským národnostiam dala stredné školy, kde by sa mládež v materinskej reči vzdelávať mohla až po ten stupeň, kde sa akademické vynaučovanie počína. A poltreťa milliona Slovákov nedostalo podnes ani jedinkej strednej školy od štátu, ba vláda im zatvorila tri slovenské stredné školy, ktoré si sami zo svojho postavili. Ministerpredseda by tu predsa nemal čakať iniciatívu slovenskej národnosti, ale povedať: už 43 roky tomu, čo nám nás zaväzujúci zákon nakladá postaviť slovenské stredné školy pre poltreťamillionovú slovenskú národnosť, tejto povinnosti musíme konečue zadosť urobiť. Ale pán ministerpredseda vyslovuje náhľad, že to, čo mu zákon urobiť nakladá, len potom môže urobiť, ked to bude niekto výslovne žiadať. Otázka Slovenskej Matice bola už za vlády terajšieho ministrapredsedu verejne po časopisoch spomínaná. Všeobecne, i s maďarskej strany bolo uznávané, že toto doprosta olúpenie slovenskej národnosti o jej jediaý literárny ústav, je do neba volajúcou krivdou ; ved by povinnosťou ministerpredsedovou bolo, aby krivde, skrze jeho predchodcu spáchanej,odpomohol, bez toho, že by o to niekto žiadal Keby sa to bolo stalo maďarskej národnosti, istotne by nebolo potrebné bývalo o sanovanie prosiť. Ale ked iniciatívu žiada pán ministerpredseda od slovenskej národnosti, tá nedá dlho na seba čakať. Len prosíme pána ministrapredsedu, aby sa rozpomenul potom na svoju reč v snemovni dňa 24. marca 1911 povedanú a dostál tam danému slovu Pavel Mudroň. BESEDiNICA. Hajdúk Vélj ku Petr© vie. (Dokončenie.) V negotínskom zámku bola veža, kde býval Veljko. Veža bola nad povalou a na vrchu mala akýsi balkon (pitvor) so stlpami, ktoré držaly krov nad tým pitvorom, a medzi stlpami so všetkých strán bolo otvorené. Toto sa volalo Baba finka (znamená to miesto na lodi, kde jeden sedí a pozoruje smer lodi = stožiar). Na tejto Baba-finke Veljko obyčajne sedával, kúril a díval sa na pole^ okolo Negotína, pozorujúc každý turecký pohyb. Cučuk-Stana, alebo švagriná Stanojka obsluhovaly ho, nosiac mu víno alebo pálené, dľa toho, čomu kedy bol čas. Stávalo sa i to, že tu i tu preletela delová guľa popri Babe-finke a poniektorý stĺp ošuchne, a tá, ktorá vysluhuje, sa trhne i zvrtne od sily gule. — Bratku, neobracaj sa ko mne chrbtom, riekol by Veljko s úsmevom. — Zaniesol ma vietor, riekla by Cučuk-Stana, alebo Stanojka. — Chyť sa zubami za vietor, aby fa nezvŕtal! zažartuje Veljko. Kým on takto sedel a pil na Baba-finke, dolu aby bránili ľudu ísť do vnútra Srbie, ale ho vracali zpät do Adakale, a tu sa zbili s Milutínom, bratom Veljkovým: vtedy Veljko vzal niekoľko stotín svojho vojska, prešiel cez Timok a pešiakov nechal vyše vidinského poľa vo vrchoch a s konníkmi sišiel až pod samý Vidin, ukoristil niekoľko tisíc oviec i pobil niečo Turkov i navrátil sa do Negotína. Turci sa dívali na neho s Vidinského zámku, ako letí na svojom koni ani blesk cez oblohu. Rozpráva sa i to, že priletel až po vidinskú bránu, a tu udrel svoju kópiu do brány a tam zabodnutú ju nechal! Dľa rozprávania starcov, veliké boje okolo Negotína počaly sa r. 1813 pätnásť dni po Petre. Prvú tureckú výpravu dočkal Veljko pri dedine Bukovče, rozbil ju a prinútil k ústupu. Avšak tretieho dňa uderila všetka sila turecká s delami i všetkou prípravou. Veljko ju zase privítal v poli i zápasil s neopísateľným junáctvom, ale kto odolie sile Božej ? Mal 3—400 konníkov a toľko asi pešiakov v rovnom poli, a Turkov bolo do 15—16C00! Kým on jednu trupu bil a rozsýpal, dotiaľ ho dve druhé obkolesovaly, aby ho odrezaly od Negotína. Tej noci zase vyšiel z Negotína i udrel na Turkov ani hrom; avšak sila sa zadržala. A takto pozdejšie každého dňa vychádzal z Negotína, i počali sa mu sbližovat pomaly síce, avšak isto. Ešte im prišla i pomoc od Redžepa z Adakale, od rumunského kňaza Karadža, a konečne prišiel i hlavný veliteľ Rušid-paša.