Národnie Noviny, apríl-jún 1913 (XLIV/37-74)

1913-04-01 / nr. 37

▼yekodia tri m y do týídia: t «torok, fttvrtok a tobet*. ŕrtipUtaé mm fr» Kakáiko-Vkerako MMif rak M k., na pol raka > k., aa itrrf roka t k., u medac 1 k. M k. »« MdaoMMka: do Nwneeka 1« mariek, Ruka I nthJoT, Ameriky i doU. Ti e., tatet*« cadraaemeko M ftaiky. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom 8v. Martine. Ročník XLIY. Utorok, 1. apríla 1913. Bezmenné doplojr prijímajú ta len od uámyeh ui dopiíorateTor ■«upotrebených rukopisov redakcia nevracia. Jednotlivé žitia predávajú po 10 k., poitou 12 b. Číslo 37. Vyzvanie predplatiť! Všetkých našich ct. čitateľov, ktorým predplatok na prvý štvrťrok vychodí, úctivé pro­síme, aby nám svoj predplatok čím skôr doposiaii, aby sme Im i naďalej náš časopis riadne posielať mohli. Zároveň prosíme našich do­­savádnych odberateľov, aby sa nášho časopisu zaujali a rozši­rovali medzi širšími vrstvami slovenského obecenstva. Redakcia a administrácia „Národných Novín“. Bulharská literatúra. Komu Pán Boh, tomu všetci svätí, možno povedať o bulharskom národe. Jeho tvrdí, nekonečne a bezhranične obetovaví junáci a ich za otčinu a bratov vycedená krv priniesly národu i veľmi mnohé imponderabilné dobrá, prednosti a požehnania. Nie samým chlebom živý bude človek .. . Od skvelých víťazství pri Lozengrade vzdelaný svet prizerá sa bližšie k národu, ktorý vyvinul takú ohromnú silu a, malý David, srazil na síru mat zem sel­­džukského Goliata, podporovaného vojenským umom a vojenskou radou našich nedobrožela­­telov Nemcov. „Víťazov nesúdia, do nich sa zaľubujú“, píše literárny kritik „Nového Vremeni“, A. Burnakin. V takom položení nachádzajú sa teraz Bulhari — na nich hladí celý svet, hladí a čuduje sa, zkadial sú títo India, z Kadiaľ taký duch, taká ctnost, taká heroická psychológia? Jednu jasnú odpoveď dáva bulharská litera­túra. Ona čo do formy a štýlu mnohému na­učila sa z ruskej klassickej literatúry, no čo do citu a predmetu celá je oddaná svojmu bulharskému národu. História bulharskej lite­ratúry je — história bulharského národa v jeho heroickej borbe pod jarmom Turkov a Grékov. Pokiaľ Bulhar nemohol ešte podňať skutočnú palnú i sekajúcu zbraň, bojoval slo­vom. Od Petku Slavejkova po Ivana Vazova — bulharská literatúra znala jeden motív: borbu za národné jestvovanie. Vojín i poet, agitátor i pisateľ, žili nerozlučne v jednej osobe. Spisovatelia smutných časov, periódy utlačenia, Slavejkov, Karavelov, Rakovský, Čintulov boli politickí činitelia, žijúci horký život medzi väzením a útekom z otčiny. Or- i ganická tendencióznosť dáva literatúre toho času proklamacionný charakter. Je to prak­tická literatúra s čisto bojovnými a osvecu­júcimi úlohami. Zpočiatku bola to borba s duchovným jarmom gréckej kultúry, potom vyzývanie, i ostré i plamenné, k povstaniu proti Turkom, * proti aziatickému despotizmu, ale cieľ bol len jeden: borba za národné preporodenie. Mnohovekové uhnetenie so strany Turkov a Grékov bolo to samé, čo u Rusov tatárska nevôľa. Ba ešte horšie. Rusi cítili len fyzické utlačenie, a Bulhari i duchovné a urnové od Grékov. Päťsto rokov fyzického a duchovného uhnetenia malo svoje následky: k počiatku XIX. stoletia Bulharsko obrátilo sa na kra­jinu helotov, utratilo všetky príznaky bývalej kultúry, každú duchovnú samobytnosť (ako známo jasnému a nezkazeuému umu: najhoršia ne­volá, i keby pozlátená bola „blahobytom“ telesným a odkukaným firnajsom cudzej „kul­túry“). Bulharská literatúra musela rúbať do celiny a zdanlivej hluchoty skaly. Pred tureckou búrou, priletenou z Ázie, mali Bulhari samobytnú literatúru, ako ústnu, tak i písmennú. Povstávala v časoch cára Si­­meona, a razom zatíchla pri zvuku kopýt tureckých nábežníkov. Svedok kultúry národa je jeho jazyk. Na bulharskom jazyku bolo napísané slavianske evanjelium. Je to klassi­­cký jazyk všeslaviansky. Už to je neodškrie­piteľné svedectvo kultúrneho kvetu drievnej Bulharie. Päť století sotrelo drievhu kultúru do základov. Pokaličil sa bulharský jazyk, pokazily sa plemenné zvláštnosti, národ zhra­bol, šiel cudzou stezkou, zabudol minulosť, utratil hrdosť, obrátil sa v temnú, zastydnutú ráju. No tým heroickejšie bolo znovuzrodenie bulharskej literatúry. Ona musela priamo tvoriť Bulharsko, boriť sa s tureckým despotizmom, učiť, vychovávať, obodrovať a viesť za sebou národ. Heroický charakter znovuzrodenia bulhar­skej literatúry položil v osnovy jej vývinu vážne národné i morálne úlohy, pridal jej učiteľský i národný charakter, zapríčinil, že sa v nej ozývala silno a svobodno národnosť. Druhá, súčasná perióda bulharskej litera­túry vyznamenávala sa prebudením v nej skú­mavého študiuma bulharskej stariny, pokusmi očistiť bulharský jazyk od cudzích (i tureckých) slov vôbec, túhou po samobytnosti vne i vnútri. Kosmopolitický odtienok cele mizne, národ­nosť stáva sa emblémom mladého Bulharska a dosiahol najvyšší vývin v dielach Slavej­kova syna, Todorova i Javorová. Už my Slaviani cítime potrebu nejakej knihy, ktorá by nás oboznámila s vývinom bulharskej literatúry a jej charakternými ob­razcami. Istý krok k tomu urobil Kuzminský v ruskej literatúre, vydajúc knižku „Bolgar­­skij sbornik“. V ňom nachádza sa krátka hi­stória literatúry a prekrásne preklady z bul­harských spisovateľov. Náš neoceniteľný „De profundis“, majúci naozaj profundné známosti o bulharskej literatúre, mohol by byť naším Kuzaiinským, my by sme jeho krátku históriu bulharskej literatúry s radosťou vydali, i keby sa opieral na knižku Kuzminského. Nech sa vzájomnosť javí v činoch a rozširovaní zná­mosti o duchovnom svete našich pobratimov. P. Politický prehľad. — 31. marca. Turci zase sa leu spoliehajú na europejské dŕžavy. Vojenské položenie je také, že keby sa nespoliehali na ne, už by sa boli uchádzali o mier. V Londýne poslovia i dŕžav i na svojej poslednej schôdzke radili sa o hraniciach Albánie, ale, tak Ba zdá, neuzavreli ničoho. Nemohli; stav vecí je taký. Ťažko diktovať vo veci, v ktorej diktovať ani niet oprávnenia. Jestli Skadar spadne, diplomacia ani ne­bude vedieť, čo robiť. V Ríme úprimne vyznávajú, že nemôže byť ani reči o tom, že by Europa splnomocnila Rakúsko- Uhorsko a Taliansko zakročiť pre Skadar proti Čiernej Hore. Najprv rozhlasovali, že vec je riešená, Skadar konferencia londýnskych poslov že prisúdila Albánii; a ked krát Nikola osvedčil, že jestli Skadar bude do­bytý, Čierna Hora si ho nevydá nikomu, nž je neistota, temer zmätok, londýnska konferencia nevie, čo povedať. Gróf Benkendorf, ruský posol v Londýne, je na­­toiko chorý, že na jeho miesto preložili Izvolského z Paríža. Všeličo mohlo sa i touto okolnosťou pre­tiahnuť. V Carihrade v sobotu bola porada u Pallaviciniho, rakúsko-uhorského posla. Predstavitelia velkých dŕžav mali sa poradiť o svojom spoločnom zakročení u porty. Pallavicini je najstarší, preto bola u nebo porada. Ale, ako londýnska, tak ani táto porada nedohovorila sa na ničom. Gróf Pallavicini popredku radil sa s nemeckým a talianskym poslom. Ked potom už všetci boli sídení, ruský posol prečítal krátke osvedčenie a hned odišiel z porady. Pallavicini potom vyhlásil, že na ten deň opovedaná návšteva na porté je teda nemožná. Hranice Albánie. V poslednom svojom zasadnutí konferencia poslov v Londýne nemohla sa na ničom dohovoriť o južnej hrán ci Albánie. Ale v sobotu po­poludní v Belehrade predstavitelia velkých dŕžav usta­novili sa u ministrapredsedu Pašiča a oddali mu nótu svojich vlád vo veci severnej a severo-východnej hranici albánskej, ako i o tom, aby Čierna Hora, Srbskom podporovaná, prestala dobýjať Skadar. Mini8terpredseda Pašič osvedčil zástupcom velkých dŕžav, že odvetu dostanú, ked sa balkánski spojenci poradia o veci. Tureckí zajatí v Adrianopoli. Turci v Adrianopoli ešte aspoň ua dva mesiace boli zaopatrení živnosťou. Zajatých Turkov je až 51 tisíc, a nemeckých officierov vyše 60. Bude mat koho vymieňať i nemecký cisár. Šukri paša je už v Sofii. Boje pri Čataldži. Vojenský odborník „Neue fr. Pressy“ píše: Ako zo Sofie oznamujú, bulharská armáda obišla Derkovské jazero a s úspechom postupuje napred. S tureckej strany včera hovorili, že správy o padnutí tureckého fortu pri Derkose nezakladajú sa na pravde. Ináče 25. marca Turci na transportných lodiach po­slali vojsko k Derkosskému jazeru, a to je znak toho, že tam bola potrebná posila. O vysadení vojska na breh odtiaľ nebolo počuť ničoho. Tým spomenutá so­­fijská zvesť stáva sa pravdepodobnou. Odkedy začaly sa boje na čataldžskej línii, Tur­kom sa ešte vždy podarilo prekaziť postúpenie Bul­harov k Derkosskému jazeru. Ak sa im teraz naozaj podarilo už obísť jazero, znamenalo by to vojensky značný úspech a jeho význam ešte stupňujú iné okol­nosti. Derkos sú stroje carihradského vodovodu a od nich len na pol tretá kilometra je hlavný rezervoár. Ak sa Bulhari tam pevne postavili, Carihrad veľmi môže pocítiť ich blízkosť. Zvesť tá, pravda, ešte musí sa potvrdiť. Ale sú už teraz okolnosti, potvrdzujúce jej pravdivosť Bulhari majú príčiny náhliť koniec vojny, čím ľahšie ho dosiahnu, tým lepšie pre nich. Obsadením

Next