Národnie Noviny, apríl-jún 1917 (XLVIII/39-75)
1917-04-03 / nr. 39
Vyehedia tri razy do tyždfta: x utorok, Štvrtok a sobota. Frvdplatná »«na pre Eakésko-Cbortke na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrť roka 6 k., na mesiac 2 k.Jednotlivé čísla po 10 h. Do eudiazeatska: na celý rok 30 k. Ročník XL VIII. Predplatná cena na Štvrtkové éisla je: pre Rakúsko-Uhorsko na «elý rok 5 k., na pol roka 2 k 60 h. Do ridzozemska: na celý rok 7 k. Časopis posiela sa len skntočne predplateným Číslo 39. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Utorok, 3. apríla 1917. Vyzvanie predplatil! Všetkých ct. čitateľov nášho časopisu, ktorým predplatok teraz koncom prvého štvrťroka vypršal, prosíme, aby ho láskavé čím skôr obnovili a tak podporili nás v ďalšom riadnom vydávaní nášho časopisu. Administrácia Národných Novín« BESEDNICA. ~ Z mojich veršov. M. Jtiáeus. JSa martinskom cintoríne. , Stoj noho, posvätná mista jsou, kamkoli kráčfš... Kollár. Ó, čo tu drahých mohýl... koľko sŕdc tu tleje, ich nesviedol dar, ani hrozba nesklonilal Veď — ved ma, brat môj, ukáž — kde spia ktoré deje, na nich i duša naša ciel svoj založila! ...Tak tu ten? hen zas... Bože, pantheon to pravý... »stoj, noho!«... hfa, ich život otvorenou knihou, v nej pár slov — a preds’ tvrdé vyznanie ti zjaví... »stoj, noho«, jak za vefkých, slávnych okamihov!! Ó, zlomený stĺp, kríže... mramor, sivá žula, s tým zbožným: »večnaja«... rad našich strážnych vežil dnes vzdychy moje kvámsanežným vánkom túlia... no, veď ma, brat môj, až — kde velký spevec leží! Ach, teda tu?... pár vencov... pomník? v srdci rodu! len kytka sneženiek.. . znak úcty? milovania? či symbol viery tej, čo zmôže nepohodu?? — hej, Baťko, rec mi, red som pútnik zpod Kriváňa. .. A vieš, čo prichodím? hfa, nesiem svoje spevy, čo zkrsly za ticha i v desnej haravare, Naše kraje. i. Po vojne z rozličných príčin nastane čulý život; každému, kto sa bude chcieť pričiniť, aby ho iní neodbehli, bude treba včas vstaval. I nám, ako Slovákom, už vopred bolo by sa rozhíadiet: čo je s nami a aké asi budú naše najsúrnejsie úlohy? Bývame od rieky Moravy na východ po Ungvar, od Babej bory na juh po Duuaj a potom ešte na niektorýcn stranách krajiny tvoríme povahy hodné ostrovy. Ľahko nežilo sa to ani v minulosti: predkom našim bolo treba zdolať rozličné pohromy. Keď po strašnom vpáde Tatárov v lo. století spustly i naše kraje, vtedy tiež naosádzalo sa v nich mnoho Nemcov. Banské okolia a Spis dostaly prevažne nemeckých obyvateľov a i mimo nich hore-dolu, vpravo-vlavo rozšírili sa u nás Nemci, ich pričinením rozvíly sa na týchto stranách mesta, ako v celom Uhorsku azda len za Dunajom. Nemci z týchto miest našich udržovali styky so svojimi materskými zemiami, a toto malo účinok na život v Hornom Uhorsku. Navštevovali od iných vo väčšom počte university v Nemecku, chodili ta ešte i na veľké trhy (do Lipska). »Za časov tureckého panstva — prepisujeme z maďarskej knihy — ktorému z Horného Uhorska pomerne len malá časí podľahla, okrem dvora sedmohradských kniežat javišťom temer každého väčšieho kultúrneho pohybu boly horné strany.« Vyše tristo rokov politickým centrom krajiny bol Prešporok, v Trnave zas sídlila katolícka cirkev. Terajšia peštianska universita tiež tu, v Trnave, bola založená a trvala pol druha sta rokov. Uhorské privátné právo a administratívny systém rozvíly sa v hornouhorských mestách, tak ako cechový život. Slováci, i keď Nemci pri svojich veľkých privilégiách zaberali všetko, mali vliv na verejný život skrze duchovenstvo; ak len mohli, mladí Slováci sa radi učili v školách a v duchovnom povolaní zaujímali miesta široko po krajine. Ale i v samých mestách, kde Nemci pri svojich nesmyselných privilégiách mohli vytvárať iné národnosti, učení Slováci vydobýjali si pozície. A keď od 17. stoletia začaly sa lámať privilégia, za života asi troch pokolení poslovenčily sa — okrem Kremnice — i samé banské mestá, tieto hradby nemectva. O niečo pozdejšie premenil tvár i Spiš, kde v jednom celku v celom Uhorsku najviac Nemcov žilo; v nižných dolinách Hornáda a Popradu, po dedinách ako po mestách, od počiatku 19. stoletia slovenčina je domášnou. Po Liptove, v Ružomberku, Hybiach, Lupéi, na Boci atď. ostaly po Nemcoch len kde-tu mená; okrem Dobšinej tak i v Gemeri. Niet ich dávno ani v Hontianskej. Po Zvolenskej stolici len z mien dedín možno vylúskať, že tam niekdy Nemci žili, a i v samej Banskej Bystrici v prvej polovici 19. stoletia nemčina bola zachovaná len v niektorých rodinách, na akúsi dekoráciu. Raz iste bude zistené — oj, Baťko, zbud sa, zbud, a okús mladej révy, snáď nájde útechy to tvoje srdce staré! A ešte prosim, vlož do križmy peniaz zlatý i dietku mojemu, jaks’ deťom bratov vložil... — hej, Baťko, nečuješ ? tak pekne sníva sa ti ? vstaň, jar tu, spieva vtač — bys’ s krajom svojim ožil! No, márnel on spí — spia si všetci vôkol riadkom... však, brat môj, spánkom tých, ich hradby mocná, stále... ó, snite, zaslúžení — v opojení sladkom, veď v nás sa nesklametel... vale... vale., valetl 26/111. 1917. ________ hlasom, ktorý zavznie ďaleko po svete, že Nemcov pomerne nestrovil toľko nikde ani jeden národ, ako Slováci. Obraz Horného Uhorska národopisné tak už asi od polovice 18. stoletia bol zasa ten, čo za oných časov, v stredoveku. Slováci číselne najmocnejší boli asi za času Jozefa II. Vtedy i niečo prvej mohli púšťať značné roje na Dolnú zem, a doma nikde neostala znateľná prázdnota.*) Premena, ktorá potom nasledovala v neprospech Slovákov, vytekala z celokrajin'ských pomerov, utvorivších sa po dobe Jozefa II. Pritom vystúpila sila prírodných pomerov, ktorá sa predtým neukazovala. Predtým v Hornom Uhorsku kvitol priemysel, to premenilo sa už ustanoveniami Márie Terezie, nasledovalo schudobnenie a utekanie obyvateľstva nadol, kde sľuboval sa ľahší život. Zo všetkých krajov, Slovákmi obydlených, rieky tečú na juh, k sídlam Maďarov: ako prsť dolu vodou z podkarpatských krajov, tak odchodila nadol smerom riek veľká čas f najčulejšieho, života najschopnejšieho slovenského obyvateľstva a tam vtápäla sa do maďarského elementu. Štatistikovia i historikovia maďarskí vykladajú, ako sa vzmohli a narástli Maďari týmto processom po vyhnaní Turkov, od počiatku 18. stoletia v kotline dunajsko-tisskej. V knižke svojej, napísanej a vydanej už za vojny, Ján Karácsonyi so zvláštnou tendenciou pripomínal, ako rozšírili sa zemäni z našich krajov po celom Uhorsku; ale tak to išlo i s ostatnými vrstvami horno-uhorského obyvateľstva. Kubínyovci, Prónayovci, Podmanickovci, Benickovci, Zátureckovci atď. atď. sú známe ro*) Na Dolnej zemi z týchto časov slovenských kolonii bolo hodne viacej, nie len toľko, ako by dnešné šidla dolnozemských Slovákov ukazovaly. Mnohé zanikly rečove. sa po ceste, kamarátili sa spolu a bili sa — len malý Paľko bol akýsi vždy osamotelý. Prečo ho vlastne nemali radi, nevedeli. Nepáčilo sa týmto deťom silnej, tuhej, belaso okej rassy decko s pletou ako slonová kosť, príliš čiernymi vlasmi a filigránskymi údmi. Cítili, že je inakši ako oni, a to už v škole nestrpia... niežto neskôr v živote! Osemročný chlapec bol malý, len toľký, ako iné šesťročné bývajú. V škole sa výborne učil počty; všetko iné mu šlo ťažko. Vedel len svoju materinskú reč, a jednako nevravel plynné. Nerád chodil do školy; chlapci ho trápili, a on bol vždy slabší; posmievali sa z neho: »Hen ten krivookýl« Malý Paľko sa nikdy nedival do zrkadla, nevedel, či je to pravda, ale srdiečko mu bilo, keď počul: »Paľo krivookýl« Najradšej bol doma vo mlyne; tam bol u svojej dobrej maminky, ona ho obránila od všetkého zltho. dala mu jest a v noci spal s ňou v jednej posteli. To bola najmilšia chvíľa celého dňa, keď sa zakutral do veľkej, širokej sedliackej postele, prikryl sa velikánskou červenou duchnou, zažmúril oči a načúval, ako hučí mlynský potok a v izbe pri peci ako pradie strakatá mačka... Maminka je veľmi dobrá, nikdy ho nebije, nikdy mu nenadáva do krivookých; ba rada ho má, pohladká ho po tirivej úzkej hlavičke: »Ty moje chúďatko!« Dnes Paľko mal azvláštne zlý deň; v škole mu vzal Mišo, najsľ ajší chlapec, malý obrážtek, čo mu maminka z lesta doniesla, a keď si ho Paľko chcel vziať azad, udrel ho Mišo tak, až Taký je život... Na hradskej šlo decko. Divne pomalým, nedeckým krokom; čiapku vtiahnutú do tvári, červené malé ruky držaly knú.u a tabulku — sivé nohavičky p,plátané, oči sklopené ku zemi... Vozík prešiel popri ňom — chlapec odvrátil tvár. Na hladkých čiernych vlasoch až belasastý lesk; tvár malá, vážna, oči belasé. Celé to drobné stvorenie robilo tu na moravskej hradskej, ako tak šlo ticho a pomaly zo školy, podivný dojem. Bol to Paľko Moravčfk, vravel len po hanácky, a predsa, keď sa mu niekto dobre prizrel, mal pocit: »Toto dieťa sem nepatril« Bol celkom inakší, ako všetci chlapci v škole. Červenolíci, veselí, silní šuhajci kričali, bili, ruvali