Národnie Noviny, október-december 1920 (LI/223-294)
1920-10-01 / nr. 223
Vychodia šesť ráz do týždňa: okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na celý rok 120 korún, na pol roka 60 korún, aa štvrť roka 30 korún, na mesiac 10 korún. Jednotlivé éíala po 50 hal. Do cudzozemska: na celý rok 160 korún. Cena óísla €50 buiieruv. Na samé štvrtkové čísla predpláca sa: na celý rok 30 kor., na pol roka 15 kor. Do cudzozemska: na celý rok 35 korún. Noviny posielajú sa len Skutočne predplateným, Číslo telel nu redakcie: 56. Číslo tele!, administrácie: 58 Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom S v. Martine, Ročník LI. Piatok, 1. októbra 1920 Číslo 223. Reassimilácia. Stálym heslom bývalej vlády uhorskej vo veciach politiky boj» jednotná štátna idea maďarská. Toto nešlo osvojila si každá vláda a nech by akokoľvek bola bývala v protive so zásadami predošlej vlády. Pod týmto heslom sjednocovaly sa všetky strany maďarské, a nech by si ináč ako tuho boly stály vo vlasoch. Preto potom i celé zákonodarstvo slúžilo tomuto heslu. V znamení tejto jednotnej štátnej idei maďarskej ako prostriedok na jej uskutočnenie bola assimilácia. Všetko od Karpatov až po Adriu assimilovať, to jest podobným, rovným urobiť maďarstvu, vliať, vtopiť do maďarstva. A tejto idei horlivou propagátorkou bola i celá verejnosť maďarská. Neraz ona mala vplyv v tomto smere na vjádu. Preto potom nevystaly ani výsledky. 1 štátna, i spoločenská moc celou svojou silou assimilovala nemaďarské národy a najmä nás Slovákov. A kto by sa bol staval proti assimilačnému prúdu, toho hľadeli zničiť, áno, ak bcl veľmi nepohodlný, aj si našli spôsob, aby ho zničili. V premenených pomeroch po osvobodení nám nemôže byť iným prostriedkom pri vybudovaní pevného štátu česko slovenského, ako reassimilácia. Uviesť všetko do predošlého stavu. A to v tom postupe, v akom sa diala assimilácia. Teda nie prekotne. Postupne odstraňovať všetky následky maďarizácie a vnášať do všetkých končín našej vlasti, do každého kúta nášho Slovenska zdravý vzduch slovenský národný. A začiať z centra do periferie. Maďarská assimilácia išla od hraníc. V posledné časy na samej hranici bývalého Uhorska, ďaleko medzi horami v kopaniciach stavaly štátné školy maďarské, kým svoj vlastný ľud maďarský zanedbávali. Slovenská reassimilácia má vychodiť z centra na periferie. Aby sa mohlo oprieť o silné, spoľahlivé, zdravé stredisko slovenské. A akože ide u nás prúd reassimilačný? Či v jeho duchu dostatočne pracuje štátna moc a či spoločnosť tiež koná svoju povinnosť? Žiaľbohu, výsledky sú nie uspokojivé. Najdú sa, pravda, ľudia, nie svojou — ale poniektorí i svojou vinou od nás predtým odnárodnení, ktorí uznali víťazstvo národnej myšlienky vo vojne, presvedčili sa o neprirodzenom a nemravnorp hesle assimilácie a preto vrátili sa znovu ku svojet rodnej matke slovenskej. Sú lojálni, zúčastnia sa v každom pohybe slovenskom a celým svojím žitím i bytím dokazujú, že sa úprimne cítia byť Slovákmi... lenže takýchto ľudí je veľmi málo. Preto tým netaktičnejšie je od našej spoločnosti vyhadzovať im na oči októbrovstvo. To káže cit spravedlivosti. Ale popri týchto niekoľko čestných našich rodákoch je celá záplava ešte vždy zatvrdilých, zarytých, zúrivých renegátov slovenských. Neuznávajú ani doteraz nášho štátu. Nevidia vo svojej streštenosti nemravnú, bezcharakternú vec v tom, keď oni, synovia a dcéry slovenských rodičov so statočným menom slovenským starootcovským, i po osvobodení Slovenska na rýdzom, čistom kraji slovenskom po maďarsky rozprávajú. A to nielen doma, ale i na ulici v prítomnosti ľudu slovenského. Čo viacej, niektorí práve vtedy, ked sa stretnú s našimi osvedčenými národovcami. Ešte i na slovenský pozdrav vypínave po maďarsky sa klaňajú. Sú, a to vo veľkom počte, úradníci štátni slovenského pôvodu, ktorí utekali do Maďárie za úradom z nenávisti proti našej republike. A keď ich tam neprijali, prišli sem krik robiť a krokodílske slzy vylievať, že sa im, vraj Slovákom, krivda robí! Nuž a po prijatí na milosť akože sa odslúžili? Či sa učia po slovensky, keď ináč slovenčinu stále prízvukujú tam, kde sa zjavuje čeština? Či.slovenské knihy a noviny a časopisy čítajú? Len sa podívajte na tú čeliadku, ako dychtivé berie do rúk maďarskú spisbu. Čo by boli za maďarskej vlády so slovenským úradníkom spravili, keď by sa bol takto držal? A naša vláda čo? A spoločnosť? Našou chybou je, že nevieme nájsť spôsobu^ urobiť nemožnými takéto indivídua. Štátni zástupcovia sú neenergickí 1 v prípadoch, kde by sa smelo mohli oprieť o 171. a 172. §. trestného zákona, počínajú si ľahostajne. Takisto je to i pri súdobníctve a i pri administrácii. Rád by som vidieť, či sudca, či administratívny úradník, ktorý ešte i dnes po maďarsky vedie denník a mená stránok po maďarsky vyslovuje, a všade inde dáva prejav zášti oproti slovenčine a štátu, či neposkytuje dosť príčin na pozbavenie úradu bez penzie a bez vynáhrady disciplinárnou cestou Ale stalo sa niečo takýmto kreatúram? Nie div potom, že si ešte vyzývavejšie počínajú. No, myslím, že keď sa nestalo ale sa stane poriadok i s takýmito čeľadníkmi. Nielen neprijať doteraz neprijatých renegátskych úradníkov, ale ešte i s prijatými známymi starými šovénmi maďarónskymi urobiť revíziu. Právnicky dá sa to odôvodniť na základe omylu pri prevzatí do služieb nového štátu. Treba dať príklad, že môžeme a i vieme s takýmito zarytými nepriateľmi zakrútiť. To tiež káže cit spravedlivosti. Lebo my chceme spravedlivosť. Prísnu spravedlivosť. A túto prísnu spravedlivosť v skutočnom živote na našich rozvratných, nepriateľských živloch maďarónskych applikovať môžeme, ale i máme tým skorej, lebo za poldruha roka, odkedy naša republika trvá, dosť sme dokázali shovievavosti a trpezlivosti. Boli sme dobrí. Pridobrí. A preto sa na nás plnilo Kollárovo slovo : Slav i vrahúm dobre činiť zvykol; proto pro tú svoji dobrotu často pricházívá na psotu. Ano, dobrí sme boli. Dobrí cudzím a nie sebe. I naďalej chceme byť dobrí a to podľa porekadla slovenského: Bližšia košeia, než kabát. Dobrí nie viacej ku vrahom, ale k samým sebe. Sieinický. Vyslanec Osuský o otázkach dunajskej konferencie. (Od nášho Parížskeho kor respondenta.) Paríž, 24. septembra 1920. Boulevard, St. Michel 45. Medzinárodná konferencia o dunajskej otázke, ktorá sa sišla ešte 1. augusta t. r. a bola hned odročená, teraz od 1. septembra zasedá permanentne a vniká vždy hlbšie do otázok, ktoré jej treba riešiť, a ktoré sa tak blízko týkajú hospodárskej budúcnosti našej republiky. Zasedá konferencia pod predsedníctvom Legranda, predsedu europejskej dunajskej komisie, ktorý je, ako odborník zástupcom francúzskym, náš štát zastupuje na konferencii štátny tajomník ministerstva verejných prác Müller, Rumunsko minister Stelian, Jukoslovaasko minister Bistič. Zúčastňujú sa na konferencii i delegáti nespojeneckýcb mocnosti, ktorých sa otázka dotýka, tak zastúpené je Wiirtembersko, Kavorsko, Austria a Macfarsko, ale bez hlasovacieho práva. Informovať sa o otázkach dunajskej konferencie vyhľadal som nášho parížskeho vyslanca Osuského, ktorý mi láskavé dal vysvetlenie v nasledujúcich otázkach: Ako určila mierová smluva dunajské veci? Všetky mierové smluvy zaoberajú sa s otázkou dunajskou, ako s otázkou veľmi dôležitou a dotýkajúcou sa všetkých štátov, medzi ktorými sa smluvy uzavieraly. Menovite dôkladne zaoberá sa s dunajskými vecroi smluva trianonská, kde celá séria článkov rokuje o otázkach, kto, ako bude vládnuť nad Dunajom, a budovať i spravovať plavbu. 275. článok tejto smlnvy vyhlasuje Dunaj od Ulmu až po Oierné more za medzinárodný; 285. článok ponecháva európskej dunajskej komisii i na dal ej moc, ktorú mala pred vojnou (vzťahuje sa na časť Dunaja od Gaiaca po Čierné more); 286. článok určuje, Ž8 správu Dunaja odtiaf, kde prestáva moc europejskej dunajskej komisie (od Galaca po Ulm), prevezme nová, medzinárodná dunajská komisia. Členmi europejskej dunajskej komisie, o ktorej je reč v 285. článku, sú Velká Británia, Francúzsko, Taliansko a Rumunsko, (posledné preto, lebo právomoc tejto komisie vzťahuje sa na rumunskú časť Dunaja); členmi medzinárodnej dunajskej komisie, o ktorej je reč v 286. článku, sú veľmoci Velká Británia, Francúzsko Taliansko a pobrežné štáty: Bavorsko a Wiirtembersko, Rakúsko, Česko-Slovensko, Madarsko, Juhoslovansko, Rumunsko a Bulharsko. Konečne 287..článok trianonskej smluvy určuje, že spojeué a pridružené mocnosti svolajú dunajskú konferenciu, ktorá ustanoví štatúty pre spravovanie Dunaja a dunajskej plavby. Členmi tejto konferencie sú tri velmoci a pobrežné spojenecké štáty. Nepriateľské pobrežné štáty (medzi nimi Madarsko) nie sú riadnymi členmi konferencie, lebo sa už zaviazaly (čl. 288), že štatúty, ktoré táto konfe rencia vypracuje, prijmú. Rumunská nespokojnosť. Prvý zaujímavý spor vyskytol sa v otázke starej europejskej dunajskej komisie. Na prvý