Národnie Noviny, apríl-jún 1921 (LII/72-144)
1921-05-04 / nr. 99
rod, lebo — ako vieme — veľkí sa obyčajne vždy na účet malých vyrovnávali. Tej mienky boli asi tiež i českí emigranti. Čo bolo prirodzenejšie po tomto obapolnom poznaní stavu vecí, než, že sa bratia pod menom Čecho-Slováci podujali ruka v ruke bojovať za spoločné osvobodenie. Nad to, pravda, aby kolísavosti dohody zabránili a jej pevné rozhodnutie napomohli, nehovorilo sa o 8—9-mill. česko-slovenskom národe, ale o 13—14-mlll. Česko-slovenskom ■štáte. Z toihoto chcieť kovať dôvody v mene Štefánikovom je podujatie predsa len trocha pri: odvážné. Nepochybujem ani najmenej, že si Štefánik predstavoval naše spolužitie tak, ako si ho predstavovali a ako si ho pittsburghskou smluvou zabezpečiť chceli americkí Slováci. I on mal obavy, avšak dodával: nedáme sa. Ostatne, ak by bol tých náhľadov, aké mu chce pán Bodnár naimputovať, bol by použil prvej príležitosti, aby pittsburghskú dohodu dal oznažiť za národné nešťastie a zaprisahal národ, aby o nej ani nehovoril. Že tak neurobil, je hádam dostatočným dôkazom, že v nej uvedené postuláty schvaľoval, s nimi súhlasil. • Šetrite teda pamiatku dr. Milana Štefánika, nevťahujte ho do svojich malicherných bojov a hlavne nešermujte jeho menom proti slovenským snahám. Ing. Ján Procházka. 0 te| „kovsiprofflissnej taktike" prámikov v otázke pozemkovej reformy (Odpoveď „Slovenskému Denníku“.) „Slovenský Denník“ v 97. čísle rozčuľuje fea pre môj článok „Dve cesty“, lebo v nohí vytýkam národnej a roľníckej strane kompromissnosť taktiky i v takej eminentne roľníckej otázke, ako je pozemková reforma. Poznamenávam sine ira: 17. slovenským národno-roľníckým poslancom a senátorom bola a je to otázka prvá. Dobre! Českým veľkoagrámikom je to však otázka posledná. Pripojenie sa tamtých slabých k týmto mocným nanútilo už samo v sebe kompromissnosť taktiky, ktorá 1 pri všetkej dobrej vôli našich ľudí nemohla pozemkovú reformu, najaktuálnejšiu práve na Slovensku, urýchliť. Nebolo sa treba spájať a nebolo by ani základu vytýkať strane i v tejto, iste najháklivejšej, veci. Ináč — ak môj náhľad v tomto prípade nebol správny, mohol to „Slovenský Denník“, akd sa svedčí na žurnál ozaj vysokej úrovne, zavrátiť, ale nie deklarovať za „nectné klamstvo“. Kto písava pod úplným menom a netúži po nijakej politickej karriere, ten sa môže mýliť, ale „nectne klamať“ nemá prečo. Ja z národného rozkolu radosti nemám a vidím len ta, že neslušný tón — ktorého sa osobne naskrze neľakám — pomery naše nevylieči, ale otrávi na čisto. Pri „Slovenskom Denníku“ je dnes heslom: povláčiť! Nuž len povláčte, pánovia, biľagujte! Koho nemôžete spraviť maďarónom, spravte ho „nectným klamárom“. Papier znesie všetko — ale uvidíte, kam to privediete! Martin Rázus. Dovolí nám azda náš priateľ p. Martin Rázus, aby sme so svojej strany poveda.i, čo Vieme o tej „kompromissnej taktike“ roľníckej strany v otázke pozemkovej reformy. Slovenská národná a roľnícka strána nielen tým — nehovoríme, že schválne — zahamoväla rýchle exekvovaniia pozemkovej reformy, že vstúpila do klubu českých agrárnikov, čelný človek ktorých Prášek je všeobecne známy ako odporca pozemkovej reformy, aľe vtisla do závozu túto eminentne súrnu vec ešte významnejším činom. A to je jej vstúpenie do „červeno-zelenej“ vládnej koalície a tým aj aktívna podpora ministerstva, členom ktorého a to práve ministrom poľného hospodárstva bol nie inší, ako označený odporca pozemkovej reformy K. Prášek. Lenže to by bola ešte menšia ohýba, veď ministri sa menia, ale že roľnícka strana mohla byť v koalícii so socialistmi, ktorí v pozemkovej reforme majú celkom Inší, Odchodný programra, to je už také zavesenie na klinec svojho programúm, aké si ani len predstaviť nemožno! S tými socialistmi, o ktorých nedávno Slovenskou roľníckou jednotou vydatý „Budíček“ č. 9. hovorí, že „vrhli sa proti pozemkovej reforme ako psi“ zasedať spolu v ministerstve značilo míle kompromissnosť, to je ešte mierny výraz, ale zavádzanie máss, pred ktorým sa tí páni na ľudových shromaždeniaeh v otázke pozemkovej reformy v takom peknom svet e predstavujú. Darmo sa „SI. D.“ odvoláva na urgensy a lietanie či nelietanie 17. poslancov a senátorov old Prahy po Užhorod, nie pekné rečičky, nie daromné cesty boly potrebné, ale rázné, energické zakročenie hoci i za cenu složenia svojich poslaneckých a senátorských mandátov. Pozrime že lén Juhoslovansko a Rumunsko, tam agrárnu reformu 1 bez osobitnej agrárnej strany (Radičová sedliacka strana sa vôbec nezúčastňuje v práci parlamentu) tak potilsli do predku a lexekvujú ju až raidosť, a to pri o mnoho menšom počte úradníctva, ako u nas. No u nás i pri všet- * I Zahalený do oblakov sladiko-vonného dymu, povie Veľký Padišah: „Nu, Ušek-aga, čo máš nového?“ Ušek-aga sa hlboko ukloní a odpovie pravovernou pokomosťou : Renitentná Mekka ešte vždy vzdoruje, robí rozkol ohrožujúc jednotu nášho paÍMzlamu, vysoký kalifa. Tvoji verní poddaní vo vlajete Oravskom síce revali, ako som im prikázal, ale rum sa nám už veľmi míňa, a potom, keď ho nebude, už revať nebudú. Pneito Ti poslušne odporúčam, mocný Padišah, pomocou arabských otrOkov-kupcov došiikovať niekoľko vagónov negro-revúŕtov zo Sudanu a od Konga. Tí to už potom vykonajú a Ty budeš zas triumfovať nad ďaursko-odpad - líckou panslávskou Mekkou. — A s tým si sadol Ušek-aga do koženého fotelu a následkom associacie idearum pomyslel si hneď, že už sedí v ministerskom kresle. . v „Bravo, Ušek-aga“, povie vznešený Padišah, „ty sa verne staráš o potreby veľkej ríše pravoverných bez spojky, tvoj bude záslužný zlatý polmesiac na konskej srsti a mocný Allah riech sa milostivé rozpamätá na tvoju plešinu.“ I bolo ticho -— odrazu však ako hrom z jasného neba skríkne a skočí Tajo*-heg: „Na stráž!!! Vybieliť!!!“ a oči mu iskry hádžu, ako elektrický akkumulátor na 753 konských síl. Ale sa nikto ani len nepohol, ani vĺčka ma— prižmúril, lebo na to už kalždý privykol. Iba v stominaretovej Prahe sa ohlásila slabá ozvena. Mocný Padišah" ho však pohladkal svojím vďačným pohľadom cez blýskavé sko svojho cvikra a veľký vezír Bogdan odpovedal miesto svojho mocného Pána: „Náš verný Tajo-beg je ako natiahnutý Budíček pravoverných; veľký prorok čées panizlamu rozohnil dušu jeho, vzdor tomu, že nám ďauri-odpadlícä odlákali ' kej stavovskej organizácii, i pri nabubrenom rečnení a behám hore-dolu mohlo sa a môže sa málo čo vykonať v tejto veci len preto, lebo niet u tých pánov dostatok pevnej vôle žertvovať a odhodlanosti zriecť sa k vôli ľudu hoci- i poslaneckých a sénátorských miest a iných výhod. (A že urgensy tých pánov boly málo čo hodné, dokazuje aj okolnosť, že na Slovensku do nedávna jediný d r. Baar bol poverený faktickým uskutočňovaním pozemkovej reformy. Nuž a jediná lastovička nespraví leta.) O to idle ct. „SI. D.“ a preto darmo titulujete niekoho, kto Vám do obličiek vidí, „nectným klamárom“, zpod biľagu „kompromlssndsti“ v otázke pozemkovej reformy Vaša strana sa nikdy nevysvobodí. Redakcia. Z ČESKO SLOVENSKEJ REPUBLIKY. Zasadnutie ríšskej hospodárskej rady. Praha, 3. mája. (Čstk*. fk.) Zasadnutie ríšskej hospodárskej rady bolo dnes 3. mája o 9. hodine predpoludním. Na programme bolo medziiným; Likvidácia úradu pre zahraničný obchod, likvidácia pivovarskej komisie atď. B©je o niffissv- Praha, 1. mája 1921. (List z Prahy.) BESEDNICA. Bratislavská lierna káva. Motto: Káva kypí, káva vrie . . . Balkán má svoju Čiernu horu, Rusko svoje Čierne more a Slovensko svoju Čiernu kávu. Stanislav Klíma ju síce ešte nespomína vo svojom „Zemepise“, ale v najbližšom vydaní bude už doplnený tento základný nedostatok knihy. — I „História Slovenska“ musí o nej písať, lebo ako čo k histórii muzulmánskeho sveta patrí takzvaný „čierny kameň“, tak patrí i k histórii Čechoslovákie „čierna káva“, totiž tamten je kameň múdrosti, a toto je káva múdrosti — a to jedinej. Čierny kameň oblizujú v Mekke pravoverní muzulmani, a Čiernu kávu je dovolené obliznúť tiež iba pravoverným Čechoslovákom. Na brehu úžiny s neslanou vodou, ktorá delí mocné a slávne sídlo sultána od (teraz už) malých Aziatov de Hongrois, hrdo stojí Vysoká Porta. V útnlnej komnate Vysokej Polity zasedá tajtoý diván okolo Čiernej kávy, ktorej povinnosťou je frfotať každý deň od včasného rána do polnoci. Už dvoma hodinami pred dvoma, to jest pred zakončením úradného „pracovného“ času vo Vysokej Porte, schádzajú sa pravoverní. Najsamprv prichodia eunochovia, potom prídu podľa rangu: bašibozuk Porúb (s veľkým'hrmotom), potom Ušek-aga, Tajo-beg, Hala-paša, Fanek-efendi, janičár Ali Karasku, a napokon príde v sprievode Veľkého vezíra Bogdana i sám vznešený Padišah . . . Hlboká „'poklona“ so všetkých strán. Hrobové ticho. Padišah si sadne. Strčí do úst čibúk, ktorý mu jeden z eunuchov s nebeskou blaženosťou zapáli. Na prostriedku káva frfoce. Podľa všetkých zjavov nastáva v našej repubike rozhodujúci boj miedzi sociálno-demokratáckou pravicou a medzi sociálno-demokratlickou ľavicou (kofnmunistmi). Boj tento celkom otvorene ohlasuje leták soc.-dem. pravice, výdajný v státisícových exemplároch a podpísaný výkonným výborom tejto strany. Zaoberať sa letákom zaujalo by veľmi mnoho miesta ľ času a konečne leták sám nepovedal ničoho nového, preto len nakrátko sa zmienim o ňom. V prvom rade útočí sa v letáku proti dr. Šmeralovi, ktorému sa vytýka rakúsky optimizmus za vojny, neúprimnosťou a dvojfarebnosť, ako i jeho podlízavé chovanie sa oproti boľševickému Rusku. Ďalej je reč v letáku o afféré „Lidového domu“, známej všetkým čitateľom novín, a o kommunistickom puči v decembri r. 1920. Ráznymi slovami ob.ae.n st leták proti kommunistám, ktorých užnáva za zodpovedných za krvipreliatie a kriminály atď. Vytýka vodcom kommunistov zbabelosť a prezradzuje, že urobili puč za ruské peniaze a nazýva ich raffinovanými a Idiuchaprázdnými. Cituje proti kommunistám Pavla Leviho, bývalého predsedu nemeckej kommunistiokej strauž temer všetko vojsko — ale náš verný Tajobeig má ešte niekoľko trafík a licencií v rezerve, ktoré palestínski ďauri už nechcú. A čo sä toho bielenia týče, ja ako Veľký vezír týmto vyznačujem verného Tajo-bega čestnou štetkou a udeľujem mu právo nosiť ju miesto kópie na čím nemilosrdnejšie vybielenie nepriateľov pravoverných bez spojky.“ Pochvalný mrmlot eunuchov sprevádzal tieto slová Veľkého vezíra Bogdana, ktorý sa v celej ríši pravoverných mozlimov bez spojky stal slaýným svojím okrúhlym bruškom. Potom jeden z eunuchov úslužne podal „ Tajo-begovi šálku čiernej, ktorou si slávny beg zahasil vzbíknutý plameň. Bašibozuk Porúb si tiež horlivé chlipne z čiernej a vyfúkne s vonným dymom pravého hercegoviinského: „Eh, zjeme ich na fruštik!“ a eunochovia cmukli nahlas jazýčkami na potvrdenie. Ale múdry Padišah blahosklonne pokára bašibozuka Porúba, mihnúc pritom na Ušefcaagu, aby značil jeho vznešené slová pre pozdné potomstvo: „Málo si zkúsil ešte z vysokej politiky, veď si sa len nedávno oženil, chrabrý bašibozuku; ja som sa však už popálil pre zľahčovanie nebezpečenstva . . . preto napíšem teraz... (pauza, ticho) . . . napíšem teraz („Slyšte! Slyšti»!“) . .. komédiu v troch dejstvách s tragickým koncom pod titulom ^„Autonómia“ na zastrašenie ďaurov. („Ach! Sláva!“) Text už mám vo veršoch, ku ktorým mi rýmy narobí Ali Karasku, iba o muziku sa mám ešte postarať v stominaretovej Prahe, keďže sú tí ďauri separatistickí skladatelia všetci len takí fušeri . . . („Sláva!“ Eunuchovia skáču po povalu, vysokí hodnostári Porty so sladkým úsmevom blahoželajú, Ušek-aga šepká bašibozukovi Porúbovi: