Národnie Noviny, júl-september 1921 (LII/145-220)
1921-07-01 / nr. 145
Vychodia gest ráz do týždňa okrem pondelka každý deň. Predplatná cena: na celý rok 168 kor., na pol roka 84 kor., na štvrť roka 42 korún, na mesiac 14 kor. Jednotlivé čísla po 80 h. Do cudzozemska: na celý rok 260 körűn. Cena loboftc žesla 60 fialSepow. u»« 1 "... ■■■'— 1 ■|n—1 . -J.i- ■ ■ —------------------------------------------------------------------------------------------------- Redakcia» administrácia a expedícia a lariianskosti š«. Rtônfk LSI. Piatok, t. fák 1921. Na samé štvrtkové číslo predpiáca sa: na celý rok 32 k., na pol roka 16 k. Do cudzozemska: na celý rok 44 körűn. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. Číslo telef. redakcie: 56. číslo telefónu adm.: 56. artiste. Ciilo 145. Straimkkoiť, osohičkdrstvo a či ignorancia? Dr. Ľudovít Bazovský. (Dokončenie.) Nech pováži n. pr. zdravo smýšľajúci čitateľ otázku reparácií boľševickým vpádom zavinených škôd, ktoré sa tiež výlučne pohraničného a najviac tu práve vyzdvihovaného kraja týkajú. Či nebolo prospešné, aby tam bol i miestny znateľ pomerov? Úprava kommunákácie je tiež takým detaillom a ešte mnohé diskrétne veci, ktoré sa ani nedajú verejne pertraktovať. Či sa môžeme uspokojiť s tým, keď vysiatí delegáti sa osvedčia souverénne, že sa oni: tomuto všetkému rozumejú? Ja mám správe dliv ú odpoveď, že nie. Páni moji, nie je dosť vedieť vo všeobecnosti, že sú Maďari chytrí. Mali1 by sme vedieť, že Maďari to majú všetko na piatich prstoch. Prirodzene; veď to bola ich zem, ktorú oni v najužších detailHoch poznajú a celý materiál majú pohromade a vy budete pri nich vo veľkej inferiorste. Tak sa zdá, že toto všetko vám nevadí. Vás vec ,,z blízka“ nepáli a postačujú vám len veľké kontúry. Že to pohraničný kraj v budúcnosti odpyká a že toho škodu pocíti náš celok, to je svätosväte isté. Keď som kdesi čítal mená delegátov, mal som dojem, že títo azda okrem najnepatrnejších výnimiek boli len z radov (hovorím vždy len o Slovákoch) našej agrárnej strany a so.cialí'stickej strany vyberaní. Ani slovenskú národnú stranu (okrem V. Paulinyho, člena finančnej komisie, ktorý však bol tam prítomný Jen ako „peňažník“. Red.), ale ani ľudovú stranu som tam nevidel zastúpenú. Ale — staviam o- Centralistická ásta^a kráľovstw® SÜ5. odhlasovaná. Pyrrhovo víťazstvo Palicovej vlády. Zo 415. poslancov hlasovalo za ústavu len 223. BESEDNICA. Niečo z dejín t.-sv. •martinského Slovenského Spevokolu.* V * *) Ö pôvode martinského Slovenského Spevokolu píše vo svojom životopise Pavel Mudroň, ktorý od roku 1872 až do smrti bol jeho predsedom — toto: „Asi do toho času (prvá polovica rokov šesťdesiatych minulého storočia) padajú počiatky utvorenia Slovenského Spevokolu. Divno sa započal. Naše „zasedajíčnosti“ trvalý večierkami, zamieňavo, vše v jednom, vše v druhom dome. Zrazu sme sa dohovorili, samí mužskí, že sa budeme v štvorspeve cvičí ť,_ k čomu n áín iste návrh musel urobiť Samko Šípka, lebo ostatní sme štvorspevu nerozumeli, Samko Šípka bol naším prvým sbormajstrom, lebo sa on vraj ako študent kežmarský tam bol učil štvorspevu a ešte si niektoré piesne zachoval. Pravda, hudobníkom on nebol nikdy, tuším ani nóty nepoznal, ako málokto z nás vtedajších spevákov. Ako tedy mohol štvorspevu učiť? Dobre! On ako študent bol sa naučil všetky štyri hlasy piesní, ktoré v štvorspeve spieval. Rozdelil .si nás na tenory a bassy, a každý hlas svojím predspevovaním vycvičil a zatiaľ nedal jednému hlasu pokoja, kým sa úplne svoj hlas nenaučil. O nótach ani reči nebolo. Takto sa naučily všetky štyri hlasy svoju úlohu a potom už spolu spievaly. Podivne znaBelehrad, 28. júna. (Jtk.) (Čstk. fk.) Na slávnostnom zasadnutí konštituanty (na deň národného sviatku zvaného „Vidovdan“) prijali dnes na poludnie osnovu zákona o ústave. Pred parlamentom shromaždilo sa veľké množstvo ľudu, ktoré očakávalo výsledok hlasovania. Vychodiacich ministrov a členov parlamentu srdečne pozdravovali. Galeri á v parlamente bola preplnená. Osnovu zákona o ústave prijali 223. hlasmi proti 45. hlasom. Pre ústavu hlasovali: demokrati', radikáli, muzulmán i, slovinská strana sedliacka a jednotliví poslanci iných strán, ktorí nesúhlasia s politikou svojich klutázku — či sa i pri takejto otázke už len na stranníctvo má hľadieť!? Veď je to naozaj tak, že „nech zahynie hoci republika, len nech žije strana“. Pražským kruhom sa nedivím. Ministerstvo zahraničia to iste dobre chcelo, dobre mienilo, ono zato nemôže, koho mu naši slovenskí vladári pošlú. Ale divím sa našim bratislavským stranníkom, divím sa Šrobárovi a Hodžovi, ktorých som predsa o povrchnom stave veci' i ja sám bol informoval mnohoráz a o ktorých je už len isté, že republike dobre chcú. Divím sa i vyslaným jednotlivcom, že sa nezaoberali myšlienkou, aby z nich jeden alebo druhý zriekol sa poverenia alebo aspoň aby holi žiadali doplniť komisie. Divím sa ľudovej strane, že si nevšíma tejto otázky a nehľadá vplyv na takúto eminentnú slovenskú otázku. Pri takýchto príležitostiach možno ľutomendtý sluch mal náš sbormajster. Keď všetky hlasy spolu spievaly so sbormajstrom a niektorý falošne zaspieval, hneď ho mal a ten sa potom musel ešte ďalej cvičiť, až to šlo cekom hladko. Pitvou našou piesňou bola: „Čože to šuchoce...“ Veľmi pekný jednoduchý štvorhlasný nápev. Keď sme sa ho naučili, to nás tak oduševnilo, že sme ledva čakali hudúcu hodinu, kde nás náš sbormajster zas novú pieseň začal učiť. . Tak sme už veľkej chuti boli nasbi'erali do štvorspevu a keď Samko Šípka bol už u konca svojich vyučovacích známostí, požiadali sme Ferdinanda Riznera, r.-kat. učiteľa martinského, aby nás on ďalej učil. Chodili sme ďalej k nemu, a on nás už okrem štvorspevu začal i nótam priúčať, a tak si každý hlas začal už i nóty odpisovať. Pozdejšie založilo sa ev. gymnázium martinské, a vtedy prevzal cvičenie Spevokolu professor Jozef Inštitoris. Pod ním náš Spevokol zmohutnel.“ V takýchto okolnostiach a na takejto pôde vyrástol teda náš Slovenský Spevokol. Národní mužovia, ktorí od desaťročí kriesili národný život, hrávali divadlá, cvičili sa v speve, ktorým usiloval sa ozdobiť každú národnú slávnosť, ktorí už i nad hrobom Karla Kuzmányho zaspievali „Niet ho už viacej...“ i pri otváraní Matice zaspievali „Svitaj Bože, jasno svitaj“ — začiatkom roku 1871 konečne zatúžili stať sa zákonne uznaným spolkom. Sišli sa, stanový ustálili a podpísali ich nasledujúci 20. členovia: Jozef inštitoris, Pavel Mudroň, Jozef Kohút, Žigmund Melfeäber, Gustáv Dérer, Ambro Pietor, Jozef Nedobrý, Ján Straka, Rudolf Mitrovský, Jur Soltész, Ľudovít Soltész, Ján Galanda, Andrei Černiansky, Samo Búľovský, Ján Jankovič, Ján Kadavý, Jozef Kuzma, Samo Šípka, Jozef Lichner a Gusto Izák. Potom skrze podžupanský bov. Výsledok hlasovania prijali frenetickým potleskom. Zasadnutie sa skončilo rečou Ŕybara. Budúce zasadnutie bude zajtra, na ktorom slúžia prísahu na ústavu. Toto je už druhé (definitívné) hlasovanie o ústave v kráľovstve SHS. Prvý raz, keď v polovici mája t. r. vo všeobecnosti hlasovali o ústave, hlasovalo za ústavu 227 poslancov, proti nej 93 poslancov (poslanci Radičovej strany a horvatský národný klub nezúčastnil sa v hlasovaní.) Teraz opustili konštituantu i kommuntsti, prečo počet oppozičných poslancov scvrkol sa na 45. vať, že slovenská národná strana ako parlamentná strana ešte nejstvuje, lebo v tomto prípade by už nemohla byť tak ľahko pominutá. Divím sa však najviac pánu ministrovi Mičurovi, že sa nepostaral o opatrné zastúpenie Slovákov v tejto delegácii. A dobre, — keď už táto delegácia takto bola sostavená, i v tom prípade malo sa cele ináč pokračovať. Po prvé zrovná hriešné je od všetkých jestvujúcich politických strán, aj od iných vlivných faktorov, v prvom rade nášho bratislavského ministerstva, že Slováci do tejto delegácie na začiatku vôbec neboii pribratí, — a my sme to museli po našich novinách výkričať! Z toho nasleduje, že Slováci' potom len v poslednú hodinu, a len akosi náhodile, posbierane, kto práve bo] azda po ruke, boli popriťahovaní, — a nasleduje i to, že prirodzene všetci boli nepriúrad predložili ich ministerstvu na potvrdenie* Na Stanovách dátumu niet, ale keď do ministerstva došlý, zaznačené boly pod č. 31.326— 1871 a dňa 9. februára 1872 boly potvrdené. A — ako Pavel Mudroň vo svojom životopise píše — po brnenskej slávnosti posvätenia sokolskej zástavy oduševnenie prišlo za uvedenie rovnošaty sokolskej pre členov Spevokolu. Dali sme si všetci pošiť červené košele, krátke šedivasté kabáty, práve také široké nohavice do uhor"škých čižiem a široký remeň, ktorý mal na predku oceľový odznak sokolský. V tejto rovnošate robili sírne potom spevokolné vychádzky... V Liptovskom Sv. Mikuláši nahovárali' sme tamojší Spevokol, aby si mužskí dali tiež spraviť podobnú sokolskú rovnošatu, že by sme takto i touto rovnošatou dokazovali zči'astky jednotu spevokolov slovenských, zčiastky rovnaké smýšľanie s Čechmi a Moravanmi. Ale hneď tam ozval sa odpor proti tomu a tak, keď Martin • ostal v tomto osamotený, i1 tu táto rovnošata zanikla. T.sv.-martiínský Slovenský Spevokol začal účinkovať pod svojou firmou 2. júla 1871, usporiadajúc besedu v prospech gymnázia s nasledujúcim programmom: 1. „Bože živi!“ štvorspev, spieva mužský sbor; 3. „Belov útek“, prednesie Viliam Pauťiny-Toth; 3. „Po barinách, po potôčkoch“, žaboškrek, spieva mužský sbor; 4. „Nešťastný examen“, humoristická prednáška, prednesú A. Černiansky a J. Nedobrý; 5. „Nad Lupicou“, štvorspev, spieva miešaný sbor; 6. „Wilhelm Teil“, ouvertúra na fortepiano, hrá slečna Vilma Pauliny-Tóthová a Ján Meličko; 7. Divadelné predstavenie „Pán Tomáš“ v jednom dejstve prednesie mužský sbor. Ceny miest: miesto na sedenie 60 krajciarov, na státie 40 krajciarov, galéria 20 krajciarov. *) Z prednášky Jozefa Gašparíka na koncerte t.-sv.-martinského Slovenského Spevokolu dňa 29. júna 1921. v Národnom Dome v Turčianskom S v. Martine.