Národnie Noviny, august-september 1922 (LIII/68-80)
1922-08-13 / nr. 68
{©dnotíJvé čísla po SO t. 86 kor., na štvrť roka 18 körűn, na mesiac 6 kor., Vychodia dva razy do týždňa, vo itvrtok a v nedeľu. 'Predplatná cena: na celý rok* 72 kor., na pol roka C®jt®ü t©8í©t© iisBü 80 halier®», Redakda, «itainislráda a eupedída v Turčianskom $w. TVarffine. Kölnik LBIi. Nedeľa, 13. oupsta 1912. Do cudzozemska: na celý rok 130 körűn, časopis posielame len tým, ktorí skutočne predplatili. Číslo telef. redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 66, Číslo 68. Naše pomery. Lanského rotou vo vianočnom čísle týchto n ovin napísali sme článok: A na zemi pokoj. . ., kde sme medziiným takto uvažovali: „Nieto na svete-jpkoja, ani ho na dlhé časy nebude. Veď en a i ú ustavičné nedorozumenia ■r'medm Wraiami? Čohože sú svedkami nové a nové zápletky medzi štátmi? Či nám to všetko nepripomína obraz o mrákavách, ktoré sa na svetovom horizonte pomaly sbierajú a sú predzvestovateľmi ďalekých síce, ale jednako len nevyhnutných budúcich búrok?“ Vtedy jeden zo slovenských denníkov, citujúc dlhšiu stať zo spomínaného článku, s príchuťou istej irónie poznamenal, že nás „trápi myšlienka, že ešte na zemi všade nieto pokoja.“ Pol roka minulo od toho času a rozletely sa svetom výstražné slová veľkého štátnika Lloyda Georgea, -— koho Balfour nedávno pomenoval najväčšou osobou svetových dejín —, že prv, alebo neskoršie musí prísť k novému sporu, totiž k vojne. Sú to prvé slová z úst diplomata o možnej vojne od uzavretia mieru. Tak sa vidí, že sa u nás týmto slovám Lloyda Georgea nepripísal veľký význam. Ostaly takmer nepovšimnuté. Veď v našom verejnom živote isté kruhy veľmi nerady počúvajú a píšu 0 tom, čo budí dojem pessknizmu, hoci ako reálneho. A práve preto predstavujú nám všetko naopak, v najružovejšom svetle, sám raj nám predstavujú. Ale my sme e e j mienky, ze výstražných slov oného- svetového štátnika bolo by nám dohre povšimnúť si, najmä nám Slovákom a Slavianom vôbec. Aby sme sa zamysleli, že svetovej vojny síce nieto, ale domáca vojna je tu; aby sme si uvedomili, že v budúcom zápase národov len ten obstojí, ktorý bude vnútri mocný, pevný a zdravý; aby sme sa vzpamätali, kým jest ešte kedy, kým je nie pozde! Veď či to, čo sa u nás od istého času rohí, nie je domáca vojna? Mrzká, záhubná? Namiesto toho, aby sa pomery urovná valy, ešte väčšmi sa rozpaprávajú, tak že právom hľadíme s istou obavou ‘do budúcnosti, ak sa nestane náprava. Isté znaky počiatočnej nápravy akoby sa už ukazovaly. A to je to, že naše obecenstvo samo od seba, nestranne počína posudzovať a odsudzovať špatné zjavy nášho verejného života a jeho závadných osôb. Prejdite po Slovensku a shovárajte sa z rozvažitými inteligentmi, choďte na dediny, ztraťte slovko s našimi ľuďmi, súcimi na slovo a uvidíte, ako odsudzujú i jednu, 1 druhú výstrednosť. Zošklivily sa im nadávky, šprihaniny, osobničkárenie, podpichávanie, štvanie; s nechuťou odkladajú uličnícke žurnále i jednej i druhej strany; s pohoršením sa vyslovujú o spôsobe zúrivého boja oboch krajností. Lebo hreší sa i na jednej, i na druhej strane. Na jednej strane sú ľudia, — vodcovia i obyčajní bojovníci —, z ktorých mnoho ráz sa sype zášť a nenávisť proti bratom. Mnoho ráz nevinnú vec obliekajú do formy umelého, štvavého opisu. Aby dosiahli svojho cieľa, nepreberajú v prostriedkoch. Tým, ktorých sme i my po prevrate a i potom považovali ako- svojich nádejných bratov a len to sme od nich žiadali, aby úprimne priľnuli k svojej slovenskej matke, od ktorej sa holi nié svojou vinou odtrhli, vštepujú nenávisť oproti bratskému národu. Preto potom, ak u týchto priťahovaných ľudí môže byť reč o nejakom pozitívumé slovenskosti, nuž sa ukazuje — česť výnimkám — len v podobe zarytej nenávisti proti Čechom, akej nikdy predtým neboli schopní, iba ak proti vlastnej slovenskej krvi. O pozitívumé slovenskosti v podobe lásky k slovenčine, k slovenskej literatúre ani reči. Po slovensky sa neučia, v slovenčine sa nezdokomaľujú, slovenských kníh nečítajú. Len v nenávisti a v nadávkach vývodia. Tak sa nám zdá, že sa pre týchto ľudí a i pre ich vodcov slovenský národ ešte bude musieť hanbiť v slavianskej histórii, a to tým viacej, že títo „veľkí vodcovia“ hlásajú ináč Slavianstvo- a Krista! Áno, hanbiť sa budeme musieť za tých, ktorí — hanby nemajú, hanbiť sa nevedia. Či sa ozaj nedá robiť bodrá, rezká politika i bez nenávisti a bez uličníckych výpadov? Alebo srne už tak hlboko klesli, že sa považuje limonádou, keď človek neomáča pero do hnojnice? Takto je to na jednej strane. Ale nebudeme, nesmieme byť jednostranní. Nechceme ísť po príklade tých, ktorí pravdu hlásajú len v jednom smere, ale v druhom ju zamlčujú, alebo prekrúcajú. Otvorene povieme i to, ako je na druhej strane. Už lanského roku článkoch o slovenskej politike boli sme napísali, že sa pre duševnú a hospodársku assimiláciu po prevrate vývoj myšlienkového sveta slovenského dal opačným smerom a tak i pôjde. Vyše roka už minulo od toho času — a či sa stala nejaká vecná náprava? istá Na tej druhej strane miesto, aby sa uznala oprávnenosť požiadavôk prvej strany; miesto, aby sa odstraňúvaly vecné príčiny štvania, akých tiež jest, ozývajú sa slová neúprosnej panovačnosti, rozkazovačnosti, ba prihodí sa i skutok teroru. Volá sa po tom, aby sa mocou, násilím zlomili pretri ohli zdeptali nepohodlní a tí, ktorí zavadzajú. Nejdeme citovať noviny, ani výroky smerodajných jednotlivcov. Len ich ľutujeme, ak sa nazdajú, že terorom preinačia smýšľanie rodných bratov. Nuž a spôsob -boja akýže je u nich? Vari vznešený, príkladný, kultúrny, ako by sa im ináč patrilo, keďže sa považujú vzorom? Veru neraz mrzkejší, ako spôsob tých, ktorí majú na sebe biľag štváčov. A či je to nie štvanie, keď sa hanobí, alebo prekrúca história, keď sa naša reč znevažuje, keď sa paušálne nadáva a ubližuje slovenskej inteligencii? či je to nie bezcharakterný človek, ktorý si* toto dovolí, skrývajúc s!a za slovenské písmen'''’ Či je to tiež nie krivda na bratovi? Alebo vari patričný cíti sa byť vyvýšenou, dokonalou, privilegizovanou osobou, ktorej všetko možno na „úbohom?“ A takto chcú docieliť čím prvej úplnú konsolidovanosť pomerov, chcú pripravovať pôdu jednote! Takto hreší i jedna, i druhá strana. Na jednej výboj, na druhej odboj. A duša slovenská, ako sme už spomenuli, obe krajnosti počína odsudzovať, alebo sa kolíše s útrpnosťou raz k jednej, raz k druhej stránke, obyčajne k tej, na ktorú sa ženú mrzkým útokom, ktorú nehanebne napádajú. Toto by prišlo uvedomiť si patričným činiteľom. Nech nezabúdajú, že na prirodzenej, zvláštnej vnútornej sile a povahe nášho nezkazené-ho ľudu slovenského odráža sa, ako vlna na skale, každý neprirodzený, umele vyvolávaný, z vonku do jeho duše prinášaný duševný náraz. Nech idú zkúsiť, že tento ľud i tam, kde nečíta takzvané štvavé časopisy, práve tak vie byť nespokoný, ak je vecná príčina nespokojnosti, ako aj inde, lebo vie pozorovať a cítiť, čo s!a s ním robí. To platí tým, ktorí stoj čostoj, za každú cenu, nasilu vždy a všade, na každom kroku vynucujú jednotu, len práve k vôli jednote všelijakými rezolúciami. Rezolúciou sa jednota ani neu-tvorí, ak jej nieto, ani nezruší, ak je. A platí to i tým, ktorí nenávisť, zášť a umelú nespokojnosť vyvolávajú v duši nášho ľudu. Bol by už svrchovaný čas, aby tento boj utíchol, aby táto naša domáca vojna prestala. Veď sme vari ešte nepotratili všetky s-mysly, že by sme nevedeli precitnúť, kam takto- zájdeme? Veru by už bolo na čase, aby sme sa spamätali, aby sme náš vnútorný spor správne a tak riešili, ako nám to — rozum káže. Dr. Jur Janoška- Martinské slávnosti. Pod égisom všeslavianstva. 8. a 9. augusta konaly sa matičné slávnosti v Turčianskom Svätom Martine pri veľkej návšteve hostí. Tohoročné matičné slávnosti dokázaly to, že sa Slováci vedia porozumieť a dohodnúť, keď chcú a je na to dobrá vôľa. Priebeh slávností bol tento: Valné shromaždenie Spolku slovenských profesorov. Prvý deň slávností popoludní konaly sa predporady Spolku profesorov Slovákov. (SPS) Po predporadách výboru bolo valné sliromaždlenie pod predsedníctvom gymnaziálneho správcu K. Mu-rgaša. z Košíc. Na shromaždení zúčastnili sa asá 70. stredoškolskí profesori Slováci a mnohí hostia. Shromaždenie navštívil aj profesor varšavskej univerzity B. de Courtenay, vynikajúci poľský žurnalista, K. Murgaš vo svojej otvárajúcej reči zdôraznil príčiny utvorenia toho-to spolku a protestoval proti tomu, aby spolok považovali za spolok nejakýcnši iťespokojen-cov, odStiepencov, alebo politických separatistov. Tajomník M. Ondruš podal zprávu o činnosti spolku, ktorý má 116 riadnych čllenov. Po referáte pokladníka J. Wagnera boly voľby funkcionárov, čo však neprinieslo zmenu, lebo shromaždenie znovu tých vyvolilo, ktorí i doteraz účinkoval ako funkcionári. Dr. Štefan Bezák referoval o vysokoškolskej otázke na Slovensku. Navrhol, aby prijali rezolúciu požiadať vládu, aby Komenského univerzitu v Bratislave opatrili potrebnými prostriedkami a aby filozofickú fakultu viedli v duchu slovenskom. Poukázal na potrebnosť vysokej školy baníckej, lesníckej, technickej a poľnohospodárskej. Po jeho referáte ujal sa slova J. Hvczdík, ktorý hovoril o malom školskom zákone a schvaľoval rozšírenie školskej povinnosti do 14. roku. Podotkol, že pri tvorení malého školského zákona zabudli na slovenské pädagogické kruhy, čo keď by sa nlebolo stalo, zaiste by nebol nariadil tento zákon vyučovať náboženstvo len fakultatívne, ale bol by ho ponechal predmetom povinným. J. To may, správca gymnázia! v Leviciach, hovoril o maďarskej agitácii za maďarské školy. Shromažclenie, na návrh referentov, prijalo túto rezolúciu: „Maďarské obyvateľstvo, žijúce v Č.-s. republike, má toľko- svojich škôl, koľko mu podľa mierových srnlúv ani neprislúcha. Všetky protesty krikľúňov istých maďarských kruhov zakladajú sa na lži a školskou otázkou chcú prikryť svoje protištátne snahy a kaziť želanú konsolidáciu. Tiíeto -rozvratné živly nemajú smyslu pre pravdu a pokojnú prácu a nechcú -sía vžiť do pomerov, za ktorých Slováci, neodvi-sle od nich, môžu pestovať svoju- reč a kultúru. Spolok Profesorov Slovákov ča najdôraznejši-e žiada; vládu republiky, aby všetky neoprávnené protesty o domnelých krivdách rázne odmietla a aby čo najenergickejšie v najkratšom čase snažila sa zamedziť stále ešte trvajúce odnárodňovanie slovenských detí najmä v mnohých cirkevných školách a na základe spravedlivej reciprocity odňala právo aj na tie školy, ktoré majú, dokiaľ našim bratom, v Ma