Národnie Noviny, apríl-jún 1924 (LV/26-50)
1924-04-03 / nr. 26
Vychodia dva razy do týždňa, vo štvrtok a v nedeľu. Predplatná cena: na celý rok 72 kor., na pol roka 36 kor., na štvrť roka 18 korún, na mesiac 6 kor., jednotlivé čísla po 80 h. Do cudzozemska: na celý rok 130 korún. Časopis posielame len tým, ktorí skutočne predplatili. číslo telef. redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Redakcia, administrácia a expeáicia v Tiercianskons Sv. Vfarfiine. Rolnii* i.V, Štvrtok, 3. apríla If 14. Číslo 26. Dvojaké vlastenectvo. Naši mazaní politikovia dobre vedia, že Slovák, najmä slovenský inteligent je veľmi citlivý v otázke národovectva, preto s úlisnou vypočítavosťou brnkajú po tejto strune, keď chcú zakrývať zloby centralizmu a doterajšej vládnej politiky. Táto citlivosť jayí sa u mnohých Slovákov často tak mohutne, že radšej zhltnú horké pilulky, ktoré pripravuje režim, len aby niekto nemyslel o nich, alebo pod tlakom stáleho opakovania oni sami o sebe, že nie sú dosť dobrými národovcami. Máme veľký počet slovenských autonomistov, ktorí sú telom a dušou za autonómiu, ale boja sa to verejne vyznať, a to len preto, lebo títo mazaní politikovia stále sugerujú, že kto je autonomistom, nie je dobrým Slovákomnárodovcom. S týmto súvisí i tá nanucovaná mentalita mazaných politikov, ako by slovenské národovectvo bolo akosi podriadené českému národovectvu a ako by terajší vládny systém bol systémom samých stopercentových vlastencov, pred ktorými Slovák, i predprevratový neohrožený Slovák, musí sa klaňať až po zem. Pravdaže veci sa majú celkom ináč. Kto nielen srdcom, ale i rozumom poníma veci, musí hneď zbadať, že sa tu slovenského národovectva úlisné zneužíva. Máme na to mnoho dokladov. V poslednom čase mnoho sa písalo o rakušiackej politike dr. Šmerala. V súvislosti s týmto píše „28. 5 í jen“: „Neradostný je pohľad na naše politické strany a boj, ktorý sa medzi nimi odohráva. Vzájomne si vyčitujú svoju minulosť za vojny, o ktorej by bolo lepšie, keby mlčaly. Každá strana má takých vodcov, akých si zaslúži a dr. Šmeral nemohol robiť inú politiku, akú robila celá soc.demokratická strana. Rozdiel je len v tom, že Šmeral mal toľko statočnosti a úprimnosti, že doznal, že robil politiku dynastickú a habsburgskú, kdežto jeho vtedajší spolupracovníci a nohsledovia, ked veci dopadly inakšie, ako sa predpokladalo, okamžite sa prispôsobili konjunktúre... Otočili sa cez noc o celých 180 stupňov...“ „Právo Lidu“ uverejnilo úryvok z článku te-rajšieho ministra národnej obrany Udržala, ktorý za vojny bol písal do nemeckého revue „Das Neue Oesterreich“, v ktorom hovorí: „Áno, my Česi sme rakúskym národom a zostaneme ním i po vojne proti všetkým útokom a podozrievaniu. Len v Rakúsku sa môžeme národne vyžiť.“ „Najvlasteneckejšou“ stranou je strana českých národných socialistov. Ale i o nej a jej vodcoch máme dôkazy, že nemajú nijakého práva pozerať na Slovákov, ako nejakých maďarónov vtedy, keď sa hlásia o svoje práva. Tak na pr. „Národní Listy“ z 2. apríla 1920 písaly ,o Klofáčovi, že tento pred súdom viedenským 4. jan. 1916 hovoril takto: „Len blázon by mohol robiť u nás velezradnú politiku, keď sa podíva na mapu ... Dnes chceme a potrebujeme silného Rakúska.“ Tiež dokazoval z tej príležitosti, že vždy ostro vystupoval proti fantastom a bol členom sdruženia „Austria nová“. Tiež „Český svaz“, na čele ktorého bol býv. č.-s. minister Stanék, okrem toho terajší starosta Prahy dr. Bäxä, vyslovil sa viac ráz za udržanie Rakúska. Tak 31. jan. 1917 ministrovi Czerninovi vydal osvedčenie, že „vzhľadom na odpoveď štvordohody, prezidentovi S. Š. Wilsonovi, v ktorej štáty, vedúce vojnu s naším mocnárstvom, uviedly okrem iného tiež „osvobodenie Čechov zpod cudzieho panstva“, ako z cieľov, ku ktorým chcú zbraňou dospieť, prezídium „Českého svazu“ odmieta túto insinuáciu, ktorá spočíva na predpokladoch a rozhodne prehlasuje, že národ český ako vždy, tak i v prítomnosti i v budúcnosti len pod žezlom habsburgským vidí svoju budúcnosť a podmienky vývinu.“ Podpísaný „Český svaz českých poslancú na rade ŕíšské“. „Národní Listy“ demaskovaly predsedu klubu poslancov národno-socialistických dr. Švihu ako policajného konfidenta, ktorý za mesačný plat 800 kor. a osobitné príplatky zrádzal c. k. polícii všetko, čo sa dialo v českom tábore. V poslednom čase podobné veci vyšly na javo z príležitosti špiritusovej aféry a benzínového škandálu, v ktorom poslednom hlavnú rolu hrá istý Svátek, majúci veľmi vysoké postavenie v našej do miestností a na javisko Slovenského Spevokolu. Tešil som sa, a tešili sme sa všetci, že náš Spevokol, obživený k nám došlými našimi českými bratmi, započne novú činnosť a obživí celé Slovensko. Naša radosť vtedy nemala hraníc. Pritisli sme našich bratov na svoje srdcia; nevykázali sme im osobitný stôl, ale usadili sme ich medzi nás, k svojmu vlastnému stolu a verili sme, že budeme pri tom stole spoločne sedieť na večné veky. Naša dobromyseľnosť išla tak ďaleko, že k vôli dobrej veci odstránili sme správcu sboru p. Jána Melíčku, ktorý náš Spevokol za 40 rokov spravoval: dali sme mu titul doživotného čestného správcu, aby sme mohli na jeho miesto vyvoliť učiteľov Antona Johna a Václava Zelinku, ktorí, pravda, začali u nás zdarné účinkovať, ale po zakončení prvého školského roku zmizli nám navždy. Aby sme mohli našich bratov čím väčšmi do správy nášho spolku zainteresovať, zmenili sme stanový a dali sme im toľko hodnostných miest, koľko len sami chceli. Po odchode Johna a Zelinku zostali sme bez dirigentov. Tu neočakávane vzal z dobrej vôle do ruky taktovku pán dr. Jaroslav Kofránek. Pod jeho správou začal Spevokol náš kvitnúť tak, že mu chýr išiel po celom Slovensku. Toho dôkazom je, že musel ísť spievať i do Trenčína, i do Lučenca, i do Banskej Bystrice. republike, ktorého minulosť v tomto ohľade je veľmi škaredá. Takýchto prípadov mohli by sme i viacej uviesť, ale vari netreba. (Našich slovenských prípadov ani nespomíname, veď vieme, koľko „hazafíkov“ je v tábore tých, ktorí bojujú proti autonómii, lebo táto je vraj madarónska.) Uvedením týchto prípadov nechceme ničoho iného dosiahnuť, iba to, že chceme pripomenúť, že slovenskí autonomisti sú vždy takými národovcami a vlastencami, ako tí, ktorí „štátotvornosťou“ vyhradili si monopol na vlastenectvo. Najmä chceme pripomenúť, že americkí Slováci-autonomisti otvorene a nemilosrdne bojovali proti Rakúsko-Uhorsku vtedy, keď živly dnes „štátotvorné“ a americkým Slovákom dnes do vlastizradcov a maďarónov nadávajúce a ich časopisy vykazujúce „politizovaly“, ako je vyššie uvedené. A pri tejto príležitosti chceme ešte i to zdôrazniť, že máme k tomuto nášmu štátu asp&íí toľko lásky a oddanosti, ako tí, ktorí nás pre autonomistické stanovisko obviňujú z nevlastenectva, neslovenskosti, alebo zrovná neloyality k štátu. Práve preto, že sme Slováci, sme i autonomisti a práve preto, že sme autonomisti, chceme slúžiť štátnej myšlienke. Centralizmus už dávno podrýva jeho základy! K. ZVESTI ZO ZAHRANIČIA. Horvaíská opozícia v skupštine. BESEDNICA. Re? Jozefa Gašparika, povedaná na valnom shromaždení Slov. Spevokolu turčíansko-sv.-martinského dňa 28. marca 1924. Ctené valné shromaždenie! Podávajúc každý rok zprávu o živote a účinkovaní Slovenského Spevokolu za dlhý rad rokov, spomenul som iste mnohé radostné i žalostné udalosti. A dnes už na začiatku nútený som pripomenúť, že táto moja posledná zpráva je zo všetkých mojich zpráv najžalostnejšia. Pred 10, rokmi s precíteným žiaľom pripomenul som, že najčinnejší člen nášho Spevokolu, duša nášho javiska, Andrej Halaša, dňa 4. apríla 1913 rozlúčil sa s nami. A ešte s väčším žiaľom podával som zprávu, že Pavel Mudroň, zakladateľ a stály predseda Slovenského Spevokolu — vodca národa — dňa 9. marca 1914 odobral sa od nás do lepšej vlasti. No a dnes opätne so žiaľom pripomínam, že týchto dvoch mužov ani v národe, ani v spoločenskom živote, ani v našom Spevokole, bohužiaľ, nenahradil nikto. Najradostnejšiu zprávu podal som po prevrate dňa 14. mája 1919, keď svoboda vnikla i Na posledné zasadnutie skupštiny prišlo 60 horvatských poslancov. Pri vstupe do zasedacej siene opozícia privítala ich hlučným potleskom. Hneď nato rozpriadla sa búrlivá rozprava o tom, či horvatskí poslanci, ktorých mandáty ešte neboly verifikované, môžu hlasovať o dennom poriadku. Predseda skupštiny Jovanovič zastával náhľad, že horvatskí poslanci pred složením prísahy nemôžu vykonávať poslaneckú funkciu. Príslušný návrh opozície bol odmietnutý 127 hlasmi proti 112 hlasom, načo horvatskí poslanci demonštratívne opustili zasedaciu sieň skupštiny. Vodcovia opozičného bloku uverejnili komu-Ale čert nespí! hovorí naše porekadlo. Moderní, alebo lepšie rečeno, nedobre vychovaní ľudia zapierajú síce i Boha í diabla, ale ja slávnostne tvrdím, že jestvuje i Boh, i diabol. Boh je prameň lásky: On láskou tvorí, láskou spojuje, láskou obživuje, láskou udržuje i požehnáva, kým sa ľudia poddávajú správe jeho neviditeľného ducha; ale akonáhle začnú sa od neho odvracať, príde diabol a rozoštve všetkých tak, ako rozoštval, bohužiaľ, i náš Slovenský Spevokol. A ten zlý duch rozoštval nielen náš Spevokol, ale rozoštval celý svet. Predtým boli sme dosť jednotní, dosť svorní, lebo sme boli ujarmení. Po prevrate bola by nám bývala potrebná na každom kroku jednomyseľnosť, svornosť a bratská jednota. Tu naraz vyhúkla zo zeme akási nová rastlina, ktorá dostala vedecké meno: organizácia. Tá rastlina vyrástla na hrade egoizmu, zelená sa láskou k sebe samej a kvitne nenávisťou oproti iným. Celý svet ruje sa na nej. Ľudia organizujú sa nielen podľa národnosti, ale i podľa stavu, podľa odborových tried, ba i podľa politického presvedčenia. A všetky tieto organizácie usilujú sa nie spojenými silami, ale každá osobitne účinkovať i na kultúrnom poli. Týmto činom zastrčený je náš Spevokol do pozadia. Krem toho naši starší členovia ostareli, mladší, predprevratoví členovia „na chlebovej postati“ boli vykomando-