Národnie Noviny, júl-september 1924 (LV/52-76)

1924-07-03 / nr. 52

Vychodia dva razy do týždňa, vo itvrtok a v no­de ru. Predplatná cena: na celý rok 72 kor., na pol roka 26 kor., na štvrť roka 18 korún, na mesiac 6 kor., Jednotlivé čísla po 80 h. Redakcia, administrácia a expedícia n Tariianskom Sv. Martine. Do cudzozemska: na celý rok 130 korún. Časopis posielame len tým, ktorf skutočne pred­platili. Číslo telet, redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Rofafk LV. Štvrtok, 3. júla 1924. Číslo 52. c Rastúce problémaié. k Martin Rázus. Človekú by sa fahko zdalo, že je pánom nad pomerami, To sa však len zdá. Najväčším pánom v tomto ohľade je život, ktorý sám predpisuje úlo­hy a núti ich riešiť podľa svojej nevyhnutnej po­treby. Badať to na našich pomeroch vždy urči­­tejšie. čoho všetkého zachcelo sa našim politi­kom? Ako si to ľahko osnovali v mysli, vyvarili v svojich najdôvernejších krúžkoch! A hľa, život predpisuje. Cp.sa dnes popiera, to zajtra pomery odôvodňujú'.- Plán sa spraví ľahko, ale problématá protichodnej tendencie rastú ani huby po daždi, a ^tie ho zvrátia na koniec. O slovenskej otázke sa ’"už v istých kruhoch skoro ani nehovorilo. Dnes máme ťažký slovenský problém roľnícky, priemy­selný, živnostnícky, daňový, tariíový, školský, osobný a neviem aký ešte. V posledné dva roky pribudlo ešte o jednu vážnu sociálnu otázku: čo a kam s našou slovenskou školskou mládežou? Do­siaľ to naplňuje obavou len rodičov, pohne dušou nášho žiactva po ústavoch, neskôr však, najmä — ak ia tomu nevenuje náležitá pozornosť — môže z /oho vyrásť otázka veľmi složitá, otázka pomý­lených a ztratených slovenských existencií. Miestom, kde sa mládež triedi na pracovníkov umom a na pracovníkov . rukama, je vcelku­­veľku stredná škola. Naše stredoškolské ústavy sú kolískou inteligencie, ktorú národ čaká, lebo ju potrebuje. Už som viac ráz poukázal na to, že vychovať čím skôr zodpovedné množstvo slov. duševných pracovníkov je záujmom štátu, lebo masy slovenského ľudu prirastú k republike naj­istejšie vtedy, keď budú spravované aspoň pre­važne svojimi vlastnými pracovníkmi. Azda to bola tá myšlienka, jej následkom bol veľký rozmach slo­venského školstva od prevratu. Staré stredné školy sa ponechaly, nové sa otvorily a v najpre­­budenejších krajoch z pochopiteľných príčin pro­pagovalo sa na všetky strany: potrebujeme svoj­skú inteligenciu, Slováci, roľníci, remeselníci, ško­­lujte svoje deti! A školy naše sa nielen naplnily, lež i preplnily. Po našich mestách a mestečkách — prešiel-li sa kto v posledné dni — stretal neraz až nepriehľadné roje žiactva, nášho slovenského žiactva. Ako by sa človek nepotešil v duši? Ako by neuznal prácu i organizátorov, i profesorov v tomto ohľade. A jednak tento krásny obraz má i svoj rub. Z mnohých študentských očú svieti radosť, ale z premnohých nepokoj, žaloba a čo je najhoršie, bezradnosť. „Zlaté“ časy poprevratové prestaly, na ústavoch je zvýšená miera požia­davky, kto nechce z nedbalosti, kto nevládze a mnohí padajú. Nastáva triedenie: zachovať pre du­ševnú postať len tých najspôsobnejšich a už i sami študenti hovoria o prebytku intelektuálov v republike. Tohto roku vyšlo vraj niekoľko tisíc maturantov z ústavov republiky. Kam sa to vrhne, kde sa to niekdy v živote umiestni? Takto sa stáva už sama stredoškolská otázka složkou veľkej so­ciálnej otázky o obmedzenej potrebe duševných pracovníkov, čo je však v pravej protive s po­­prevratovou tendenciou v školstve na Slovensku. Ako tu pomáhať? Keď nechceme spraviť stredoškolskú otázku neznesiteľne boľavou, nesmieme pustiť so zreteľu cieľ: vychovať národu a štátu spoľahlivých, sve­domitých pracovníkov. To znamená, že nám musí ísť najmä o slovenský podrost. Postaviť sa na čisto pädagogické stanovisko, bolo by od nás veľ­mi neprezreteľné. Konsolidačný proces ani v re­publike, ani na Slovensku nie je ešte u konca. Ško­dili by sme sami sebe, ak by tlak následkom pre­bytku inteligencie mal odstraňovať s duševnej po­stati práve tých, ktorých národ a štát potrebuje a to nie len pre dobré známky maturitného sve­dectva. Maďarská i nemecká stredná škola mala svoje politikum, hoci tam stály za nimi konsolido­vané štáty. Ani my sa neobídeme bez toho, ak nechceme — pre požiadavky, najviac veľmi pro­blematickej ceny — škodiť svojeti. To je vecou profesorov, Slovákov i Čechov, vystihnúť taktne hranicu prísnosti a shovievavosti. Školu potrebu­jeme pre život a život sa neveľmi riadi podľa známok z toho, alebo z onoho predmetu. Kde zba­dať rozhodnú nadanosť v istom smere, tú nada­­nosť nesvobodno zmariť, ked jej je treba. Ovšem, slovenské žiactvo musí tiež chápať a plniť svoju povinnosť. Nesmie sa spúšťať a dovoliť si hocičo len preto, že je slovenské. Napomínania učbárov nemajú vyznieť na prázdno. Ved je životný boj ťažký, kto chce v ňom obstáť, musí sa vystrojiť dôkladne. Profesor, žiak i rodič musia spolupôsobiť, aby nebolo nezdravých zjavov a sťažnosti. Vážnou potrebou je všetko konať v pravý čas. Tak na pr. ak už triediť žiakov, tak ich triediť v štvrtej, najneskoršie v piatej triede. To v ich živote ne­zapríčiní trhlinu. Ale posielať študentov zo siedmej na remeslo, je už nesmysel, tobôž pri terajších po­riadkoch na Slovjensku, ked ak sa nemýlim — máme iba dve priemyselné školy: v Košiciach a v Bratislave. Bezradnosť študentstva, čo ostalo takto visieť medzi nebom a zemou, je pochopi­teľná. Ak mu chceme pristúpiť na pomoc, musíme bezodkladne sriadiť na Slovensku väčším počtom priemyselné a odborné školy. Konečne pri priostre­nom boji o jestvovanie kam sa má dnes ten mladý človek vrhnúť, ak nemá na čom roľníčiť? Sloven­ský malopriemysel pod tlakom veľkopriemyslu republiky je v nebezpečnom úpadku. Kam má ísť. ak mu nepripravíme cestu? A tým sme mu i po­vinní, lebo sme ho nahnali do škôl. Dobré prie­myselné a odborné školy ukážu tú cestu, na nej sa môže nájsť ztratená budúcnosť. Bez tohto je naša školská sriadenosf polovičatá a natoľko i ško­dlivá, ba v dnešnom stave zrovná nebezpečná. Do­­tvrdzuje to i stav ľudového školstva, ako nedosta­točnej prípravy pre strednú školu na Slovensku. Tomu je však na vine vládna škôl. politika. Konečne, ked je reč o prebytku inteligencie v republike, treba to chápať s rezervou. Aspoň náhľad tento nemá neprirodzene prekážať riadnemu vzrastu našich duševných pracovníkov. Nám musí ostať i ďalej heslom na Slovensku: svojskej a spo­ľahlivej inteligencie potrebujeme! Načo sa toho báť? Ved svet neostane večne tak zabednený, ako je dnes. Za Moravou bol citeľný prebytok školo­­vaných vrstiev ešte pred vojnou. A inteligencia tá zišla sa nám. Predstavme si. prosím, že sa o nie­koľko rokov otvorí Rusko! Obávam sa, takej emi­grácie ešte nezažilo Slovensko. Len aby nás deje nesklamaly a my tu neostali i bez tých najpotreb­nejších. Darmo je: život predpisuje úlohy a my mu len asistujeme. Práve preto — nestavajme sa do cesty životu so svojimi škrupuľami ani v no­vom, vyrastajúcom školskom problémaié, aby nás život nezahanbil a prípadne i nezmiatol. Po školskom roku. Pred niekoľkými dňami skončil sa školský rok, vyprázdnily sa školské lavice a študujúca mládež rozišla sa do svojho rodinného krúžku, aby cez letné dva mesiace oddýchla si a nabrala novej sily k ďalším štúdiám. Je to zaslúžený odpo­činok po desaťmesačnej práci, ktorá duševné sily mládeže veru hodne využije a vyčerpá. Na konci školského roku pozeráme na našu zlatú mládež s úfnosťou, lebo o niekoľko rokov na nej bude spočívať zodpovednosť za budúcnosť nášho národa a podľa zkúsenosti môžeme s rado­sťou konštatovať, že naša mládež v úplnej miere jp si vedomá tejto veľkej úlohy a na ňu sa naozaj dôstojne pripravuje. Po štátnom a politickom osvobodení národa otvorily sa brány vedy a umenia pred našou slo­venskou mládežou, ktorú si maďarský moloch len nedávno pre seba vymonopolizoval. Ešte len ne­dávno tak krušno nám bolo, keď Hviezdoslav spie­val o včelkách, ktoré do cudzieho úla snášajú med, a dnes tak sladko nám je, keď vidíme, že tie včelky už majú možnosť, aby ten med pre seba, pre svoj národ snášaly. Preto sme vďakou povinní Prozre­teľnosti a našim osvoboditeľom, ktorí umožnili, aby slovenská mládež, nádej národa, stala sa účastnou neoceniteľných duševných pokladov, ktoré vo ve­de, umení, vôbec v kultúrnosti národa zabezpeču­jú jeho lepšiu budúcnosť. S pýchou pozeráme už i na tie maličké dietky, ktoré tak milo vedia už štebotať o národe, o vlasti, 0 republike, sebavedome hľadíme na stredoškolskú mládež, ktorá tak ochotne a pozorne pripravuje sa na úlohu, ktorá na ňu v národe čaká, ale naj­väčšmi nás teší pohľad na dospievajúcu vysoko­školskú mládež, ktorá už-už prichádza k cieľu, aby stála na čele slovenského národa. Lež do tejto sladkej radosti miešajú sa nám 1 kvapky trpkosti. Akokoľvek plesá naše srdce nad veľkou zmenou s našou mládežou, akokoľvek vy­soko oceňujeme naozaj pekný pokrok, ktorý sa na poli školstva od prevratu rozvinul, sú ešte mno­hé okolnosti, ktoré našu radosť zakaľujú. Máme na mysli, čo kedysi „Nár. L.“ boly na­­písaly: „Stačí nejakých deset let, snad jedna ge­­nerace, a to potom už nebudou odmítaví Slováci, ale smýšlením uvedomelí Cechové.“ V tom je trpkosť pre nás, že táto myšlienka sa uplatňuje v našich školách počnúc od dedinského učiteľa po stredoškolského profesora, až po univerzitného profesora. No čo je najbolestnejšie, že k tomuto cieľu ide sa podceňovaním, znehodnocovaním, ba až potupovaním všetkého, čo Slovák za najsvä­tejšie, najideálnejšie považuje, čo Slováka dlhé časy hrdým robilo, za čo Slovák vedel sa odu­ševniť. trpieť. Veru inakšie sme si to predstavovali! Nikdy by sme si neboli mysleli, že česko-slovenská vzá­jomnosť, za ktorú každý roduverný Slovák telom a dušou byť musí, môže byť tak chápaná, že na jej oltár musia byť položené najsvätejšie národné ideály slovenského národa. Nikdy by sme si ne­boli mysleli, že k uskutočneniu česko-slovenskej politickej jednoty a svorného spolunažívania môžu byť volené také nešikovné a už v zárodku zadu­sené prostriedky, ako to zkusujeme každodenne, keď individuálny charakter nášho národa a čo s tým súvisí, musíme zdôrazňovať. Nikdy by sme DOBROV. HASIČSKÉHO SBORU V TURČ. SV. MARTINE bude v nedeľu, dňa 6. júla 1924 pod „Stráňami“. — V prípade nepriaznivého počasia zábava bude 13. júla 1924.

Next