Národnie Noviny, júl-september 1924 (LV/52-76)
1924-07-03 / nr. 52
Vychodia dva razy do týždňa, vo itvrtok a v node ru. Predplatná cena: na celý rok 72 kor., na pol roka 26 kor., na štvrť roka 18 korún, na mesiac 6 kor., Jednotlivé čísla po 80 h. Redakcia, administrácia a expedícia n Tariianskom Sv. Martine. Do cudzozemska: na celý rok 130 korún. Časopis posielame len tým, ktorf skutočne predplatili. Číslo telet, redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Rofafk LV. Štvrtok, 3. júla 1924. Číslo 52. c Rastúce problémaié. k Martin Rázus. Človekú by sa fahko zdalo, že je pánom nad pomerami, To sa však len zdá. Najväčším pánom v tomto ohľade je život, ktorý sám predpisuje úlohy a núti ich riešiť podľa svojej nevyhnutnej potreby. Badať to na našich pomeroch vždy určitejšie. čoho všetkého zachcelo sa našim politikom? Ako si to ľahko osnovali v mysli, vyvarili v svojich najdôvernejších krúžkoch! A hľa, život predpisuje. Cp.sa dnes popiera, to zajtra pomery odôvodňujú'.- Plán sa spraví ľahko, ale problématá protichodnej tendencie rastú ani huby po daždi, a ^tie ho zvrátia na koniec. O slovenskej otázke sa ’"už v istých kruhoch skoro ani nehovorilo. Dnes máme ťažký slovenský problém roľnícky, priemyselný, živnostnícky, daňový, tariíový, školský, osobný a neviem aký ešte. V posledné dva roky pribudlo ešte o jednu vážnu sociálnu otázku: čo a kam s našou slovenskou školskou mládežou? Dosiaľ to naplňuje obavou len rodičov, pohne dušou nášho žiactva po ústavoch, neskôr však, najmä — ak ia tomu nevenuje náležitá pozornosť — môže z /oho vyrásť otázka veľmi složitá, otázka pomýlených a ztratených slovenských existencií. Miestom, kde sa mládež triedi na pracovníkov umom a na pracovníkov . rukama, je vcelkuveľku stredná škola. Naše stredoškolské ústavy sú kolískou inteligencie, ktorú národ čaká, lebo ju potrebuje. Už som viac ráz poukázal na to, že vychovať čím skôr zodpovedné množstvo slov. duševných pracovníkov je záujmom štátu, lebo masy slovenského ľudu prirastú k republike najistejšie vtedy, keď budú spravované aspoň prevažne svojimi vlastnými pracovníkmi. Azda to bola tá myšlienka, jej následkom bol veľký rozmach slovenského školstva od prevratu. Staré stredné školy sa ponechaly, nové sa otvorily a v najprebudenejších krajoch z pochopiteľných príčin propagovalo sa na všetky strany: potrebujeme svojskú inteligenciu, Slováci, roľníci, remeselníci, školujte svoje deti! A školy naše sa nielen naplnily, lež i preplnily. Po našich mestách a mestečkách — prešiel-li sa kto v posledné dni — stretal neraz až nepriehľadné roje žiactva, nášho slovenského žiactva. Ako by sa človek nepotešil v duši? Ako by neuznal prácu i organizátorov, i profesorov v tomto ohľade. A jednak tento krásny obraz má i svoj rub. Z mnohých študentských očú svieti radosť, ale z premnohých nepokoj, žaloba a čo je najhoršie, bezradnosť. „Zlaté“ časy poprevratové prestaly, na ústavoch je zvýšená miera požiadavky, kto nechce z nedbalosti, kto nevládze a mnohí padajú. Nastáva triedenie: zachovať pre duševnú postať len tých najspôsobnejšich a už i sami študenti hovoria o prebytku intelektuálov v republike. Tohto roku vyšlo vraj niekoľko tisíc maturantov z ústavov republiky. Kam sa to vrhne, kde sa to niekdy v živote umiestni? Takto sa stáva už sama stredoškolská otázka složkou veľkej sociálnej otázky o obmedzenej potrebe duševných pracovníkov, čo je však v pravej protive s poprevratovou tendenciou v školstve na Slovensku. Ako tu pomáhať? Keď nechceme spraviť stredoškolskú otázku neznesiteľne boľavou, nesmieme pustiť so zreteľu cieľ: vychovať národu a štátu spoľahlivých, svedomitých pracovníkov. To znamená, že nám musí ísť najmä o slovenský podrost. Postaviť sa na čisto pädagogické stanovisko, bolo by od nás veľmi neprezreteľné. Konsolidačný proces ani v republike, ani na Slovensku nie je ešte u konca. Škodili by sme sami sebe, ak by tlak následkom prebytku inteligencie mal odstraňovať s duševnej postati práve tých, ktorých národ a štát potrebuje a to nie len pre dobré známky maturitného svedectva. Maďarská i nemecká stredná škola mala svoje politikum, hoci tam stály za nimi konsolidované štáty. Ani my sa neobídeme bez toho, ak nechceme — pre požiadavky, najviac veľmi problematickej ceny — škodiť svojeti. To je vecou profesorov, Slovákov i Čechov, vystihnúť taktne hranicu prísnosti a shovievavosti. Školu potrebujeme pre život a život sa neveľmi riadi podľa známok z toho, alebo z onoho predmetu. Kde zbadať rozhodnú nadanosť v istom smere, tú nadanosť nesvobodno zmariť, ked jej je treba. Ovšem, slovenské žiactvo musí tiež chápať a plniť svoju povinnosť. Nesmie sa spúšťať a dovoliť si hocičo len preto, že je slovenské. Napomínania učbárov nemajú vyznieť na prázdno. Ved je životný boj ťažký, kto chce v ňom obstáť, musí sa vystrojiť dôkladne. Profesor, žiak i rodič musia spolupôsobiť, aby nebolo nezdravých zjavov a sťažnosti. Vážnou potrebou je všetko konať v pravý čas. Tak na pr. ak už triediť žiakov, tak ich triediť v štvrtej, najneskoršie v piatej triede. To v ich živote nezapríčiní trhlinu. Ale posielať študentov zo siedmej na remeslo, je už nesmysel, tobôž pri terajších poriadkoch na Slovjensku, ked ak sa nemýlim — máme iba dve priemyselné školy: v Košiciach a v Bratislave. Bezradnosť študentstva, čo ostalo takto visieť medzi nebom a zemou, je pochopiteľná. Ak mu chceme pristúpiť na pomoc, musíme bezodkladne sriadiť na Slovensku väčším počtom priemyselné a odborné školy. Konečne pri priostrenom boji o jestvovanie kam sa má dnes ten mladý človek vrhnúť, ak nemá na čom roľníčiť? Slovenský malopriemysel pod tlakom veľkopriemyslu republiky je v nebezpečnom úpadku. Kam má ísť. ak mu nepripravíme cestu? A tým sme mu i povinní, lebo sme ho nahnali do škôl. Dobré priemyselné a odborné školy ukážu tú cestu, na nej sa môže nájsť ztratená budúcnosť. Bez tohto je naša školská sriadenosf polovičatá a natoľko i škodlivá, ba v dnešnom stave zrovná nebezpečná. Dotvrdzuje to i stav ľudového školstva, ako nedostatočnej prípravy pre strednú školu na Slovensku. Tomu je však na vine vládna škôl. politika. Konečne, ked je reč o prebytku inteligencie v republike, treba to chápať s rezervou. Aspoň náhľad tento nemá neprirodzene prekážať riadnemu vzrastu našich duševných pracovníkov. Nám musí ostať i ďalej heslom na Slovensku: svojskej a spoľahlivej inteligencie potrebujeme! Načo sa toho báť? Ved svet neostane večne tak zabednený, ako je dnes. Za Moravou bol citeľný prebytok školovaných vrstiev ešte pred vojnou. A inteligencia tá zišla sa nám. Predstavme si. prosím, že sa o niekoľko rokov otvorí Rusko! Obávam sa, takej emigrácie ešte nezažilo Slovensko. Len aby nás deje nesklamaly a my tu neostali i bez tých najpotrebnejších. Darmo je: život predpisuje úlohy a my mu len asistujeme. Práve preto — nestavajme sa do cesty životu so svojimi škrupuľami ani v novom, vyrastajúcom školskom problémaié, aby nás život nezahanbil a prípadne i nezmiatol. Po školskom roku. Pred niekoľkými dňami skončil sa školský rok, vyprázdnily sa školské lavice a študujúca mládež rozišla sa do svojho rodinného krúžku, aby cez letné dva mesiace oddýchla si a nabrala novej sily k ďalším štúdiám. Je to zaslúžený odpočinok po desaťmesačnej práci, ktorá duševné sily mládeže veru hodne využije a vyčerpá. Na konci školského roku pozeráme na našu zlatú mládež s úfnosťou, lebo o niekoľko rokov na nej bude spočívať zodpovednosť za budúcnosť nášho národa a podľa zkúsenosti môžeme s radosťou konštatovať, že naša mládež v úplnej miere jp si vedomá tejto veľkej úlohy a na ňu sa naozaj dôstojne pripravuje. Po štátnom a politickom osvobodení národa otvorily sa brány vedy a umenia pred našou slovenskou mládežou, ktorú si maďarský moloch len nedávno pre seba vymonopolizoval. Ešte len nedávno tak krušno nám bolo, keď Hviezdoslav spieval o včelkách, ktoré do cudzieho úla snášajú med, a dnes tak sladko nám je, keď vidíme, že tie včelky už majú možnosť, aby ten med pre seba, pre svoj národ snášaly. Preto sme vďakou povinní Prozreteľnosti a našim osvoboditeľom, ktorí umožnili, aby slovenská mládež, nádej národa, stala sa účastnou neoceniteľných duševných pokladov, ktoré vo vede, umení, vôbec v kultúrnosti národa zabezpečujú jeho lepšiu budúcnosť. S pýchou pozeráme už i na tie maličké dietky, ktoré tak milo vedia už štebotať o národe, o vlasti, 0 republike, sebavedome hľadíme na stredoškolskú mládež, ktorá tak ochotne a pozorne pripravuje sa na úlohu, ktorá na ňu v národe čaká, ale najväčšmi nás teší pohľad na dospievajúcu vysokoškolskú mládež, ktorá už-už prichádza k cieľu, aby stála na čele slovenského národa. Lež do tejto sladkej radosti miešajú sa nám 1 kvapky trpkosti. Akokoľvek plesá naše srdce nad veľkou zmenou s našou mládežou, akokoľvek vysoko oceňujeme naozaj pekný pokrok, ktorý sa na poli školstva od prevratu rozvinul, sú ešte mnohé okolnosti, ktoré našu radosť zakaľujú. Máme na mysli, čo kedysi „Nár. L.“ boly napísaly: „Stačí nejakých deset let, snad jedna generace, a to potom už nebudou odmítaví Slováci, ale smýšlením uvedomelí Cechové.“ V tom je trpkosť pre nás, že táto myšlienka sa uplatňuje v našich školách počnúc od dedinského učiteľa po stredoškolského profesora, až po univerzitného profesora. No čo je najbolestnejšie, že k tomuto cieľu ide sa podceňovaním, znehodnocovaním, ba až potupovaním všetkého, čo Slovák za najsvätejšie, najideálnejšie považuje, čo Slováka dlhé časy hrdým robilo, za čo Slovák vedel sa oduševniť. trpieť. Veru inakšie sme si to predstavovali! Nikdy by sme si neboli mysleli, že česko-slovenská vzájomnosť, za ktorú každý roduverný Slovák telom a dušou byť musí, môže byť tak chápaná, že na jej oltár musia byť položené najsvätejšie národné ideály slovenského národa. Nikdy by sme si neboli mysleli, že k uskutočneniu česko-slovenskej politickej jednoty a svorného spolunažívania môžu byť volené také nešikovné a už v zárodku zadusené prostriedky, ako to zkusujeme každodenne, keď individuálny charakter nášho národa a čo s tým súvisí, musíme zdôrazňovať. Nikdy by sme DOBROV. HASIČSKÉHO SBORU V TURČ. SV. MARTINE bude v nedeľu, dňa 6. júla 1924 pod „Stráňami“. — V prípade nepriaznivého počasia zábava bude 13. júla 1924.