Národnie Noviny, január-marec 1928 (LIX/2-39)

1928-01-04 / nr. 2

Vychodia v stredu, piatok a v nedeľu. Predplatnŕ cena na celý rok ;40 korún, na pol roka 70 korún, na stvrf roka 35 korún, na mesiac korún 11 70. Do cudzozemský : na celý rok 180 korún. Ročník 59. Turčiansky Svätý Martin, streda 4. januára 1928. Číslo 2. Naše vojsko. Svorad Vlársky. Novým rokom uskutočňovať začíname nové predsavzatia. Porovnávame vykona­ní! prácu v roku práve uplynulom s prá­cou, ktorú hodláme vykonať. Naši horliví pracovníci na poli kultúrnom a politickom pracujú mnoho, i konajú, ved ešte vždy hovorí sa nám, i vieme a cítime to sami, že slovenskej inteligencie je málo. No napriek tomu sami musíme si konať prá­cu, týkajúcu sa nášho vlastného bytia a žitia. O vojenských otázkach však v slo­venskom časopisectve píše sa veľmi má­lo, i to s akousi prílišnou opatrnosťou, ako by otázka táto ani sa nás netýkala, ako by ona patrila výhradne bratom Če­chom a my ako by sme boli iba mlčan­livými pozorovateľmi. Nechcem hovoriť, že by bratia Česi nemali práva radovať sa z vykonanej práce, alebo nebrať na seba ťarchu zodpovednosti z pripravo­vanej práce. Ale všimnime si dobre vo­jenskú otázku našej republiky í my Slo­váci. Kolko je našich poslancov a se­nátorov, ktorí rozhovorili sa dosiaľ v snemovni alebo v brannom výbore, kde by boli poukázali na výhody a nevýho­dy Slovákov v Česku a Čechov na Slo­vensku?! Kto je vodcom v politickom živote, dáva úpravy svojím pomocní­kom, ako si majú počínať a kedy, kde a čím zakročiť. A vo vojenskom živote, vieme, nie je tomu inak. My Slováci musíme považovať naše vojsko za svoje. Podľa toho musíme sa i zaujímať oň a" všetky jeho potreby a žiadosti musíme považovať za svoje. Čí­tal som lanského roku v lete v sloven­ských novinách zvesť o prihlásených mladíkoch do vojenskej akadémie v Hr. niciach, že zo 700 žiadiostí poda­ných bolo Slovákmi iba 7. I to bolo šty­lizované s akousi' škodoradosťou, že k vojsku a to k nášmu vojsku hlásilo sa iba sedem Slovákov, čo je na škodu veci a na hanbu tým, ktorí vojenskú dráhu vyvolili si za svoje povolanie. Niekoľko nadšených dôstojníkov Slovákov, kto­rých máme, rozmetení sú po všetkých končinách republiky. Pracujú s rado­sťou, vychovávajú uvedomelých občanov a štátu statočných obrancov pre prípad potreby. Vzájomnosť československá je, čo sa týka. pojmu ideového, najpríkladnejšia. V praxi vyzerá ona tak, ako sa k nej staväjú jednotliví činitelia. Spomeňme len prípad z roku 1922, keď počas via­nočnej dovolenej sišlo sa do Turčian­skeho Sv. Martina 7—8 slovenských dô­stojníkov, aby sa poradili o spôsobe ra­dostného prejavu pri slávnostiach Ma­tice Slovenskej na jej 5. jubileum oživo­­tvorenia. A všetko to zaniklo, ešte i my­šlienka bola potlačená. Tohoto roku pripadá nám dôstojne osláviť 10. výročie trvania Českosloven­skej republiky. Nuž prvou slávnosťou by mala byť mohutná oslava dekrétu francúzskej vlády o sriadení samostat­nej československej armády, ktorým dňom stali sme sa spojencami, samo­statným činiteľom na fóru svetovom. Se­stry a bratia, viete si predstaviť, čo to pre nás znamenalo roku 1917? Tu prvý raz vystúpily naše legie a Českosloven­ská Národná Rada v Paríži ako opráv­nený predstaviteľ českého a sloven­ského národa a jeho vôle, ktorý chce žiť svojím životom samostatne, ktorý spra­vovať chce svoje veci sám. A nesmieme zabudnúť zdôrazniť i dnes, že Slováci mali živú účasť na všetkých poduja­tiach, aby dokázali sebe i svetu, že nikdy viac nechcú mat nič spoločného s Ma­ďarmi, že nič neprijímajú od nikoho z milosti, ale že boria sa za svoje práva podľa svojich síl a najlepšieho vedomia a svedomia. Len si všimnime spôsobu osláv tohoto dekrétu v Paríži a rečí, po­vedaných vynikajúcimi francúzskymi či­niteľmi dneška í počas vojny a zahan­bíme sa samí pred sebou, lebo tento akt, zdá sa mi, cudzina lepšie pochopila, ako my sami. A keď zdôraznili sme v práve uply­nulom roku neochvejnú oddanosť svoju k mladej republike ako svojmu štátu, keď každé srdce zabúšilo horúcou lá­skou k nemu a obavou sovrelo sa pred faktom, že odveký náš nepriateľ ústa-viť ne číha na našu svcbodu, musíme ve­novať náležitú pozornosť svoju i bran­nej moci, ktorá nám zabezpečuje po­kojný vývoj a mier. S ňou musíme byť sliatí, jej musíme venovať svoju po­zornosť, svoju lásku a všestrannú pod­poru morálnu i hmotnú. Len vtedy mô­žeme byť upokojení sami pred sebou, i pred budúcnosťou, keď vykonáme svo­ju povinnosť ako občania, ako národ, ktorý pečuje o svoju budúcnosť a o svo­ju bezpečnosť. S týmto vedomím vstupujme do No­vého roku a pripravujme sa osláviť ra­dostné výročie 10 rokov trvania svojho štátu. Čo dalo vznik Malej Dohode? Kongres národností v Uhorsku roku 1894. Bukarest, 1. fan. V minulosti nedávnej národnosti bý­valého Uhorska pracovaly na tom, aby utvorily spoločnú frontu na obranu svo­jich primitívnych práv, ktoré každému národu plným právom patria. Výslodkom týchto snáh bol kongres národností v Uhorsku, konaný r. 1895. Na tomto kongrese sa usníesli zástup­covia slovenského, srbského a rumun­ského národa nájsť spoločnú platformu, na základe ktorej by sa dalo v budúc­ností intenzívnejšie pracovať. Kongres tento považovaný je za zá­klad Malej Dohody, na dôkaz čoho uvá­dzam rumunskú mienku, z knihy V. V. Tílea: Diplomatická činnosť Rumunska íActiunea díplomaticá a Romäniei), kde v článku „Zárodky Malej Dohody" čí­tame: „Aby sme mohli nájsť začiatok onej úrodnej spolupráce, ktorú shrpuli veľ­kí štátnici, mnoho oolakávaný Take Jonescu a Eduard Beneš, pod názvom Malej Dohody, musíme sa vrátiť k r. 1894 (Proces Memoranda r. 1894 a kongres uhorských národností roku 1895), keď sa započala efektívna spo­lupráca tých najutláčanejších národov megalomaníckého Uhorska: Srbov, Slovákov a Rumunov proti spoločné­mu nepriateľovi.“ Hlavným stĺpom tejto spolupráce, ako vieme, bol dr. Miloš Štefanovíč, ktorého zásluhy o Malú Dohodu uznali obidvaja ministri našej republiky, dr. Beneš a dr. Hodža. Podobne Vorile Stoica vo svojej pred­náške, uverejnenej v časopise „Uníver­­sul“ a preloženej do slovenčiny v „Prú­doch“ pod názvom „Československé styky“, považuje kongres národností za neochvejný základ Malej Dohody, ktorá tak zdarné a účinne pracuje na upevnení spolupráce štátov, ktoré sú v nej sdru­­žené. Matej Kubasák. Senzačná úvaha Tuková o „tajnej klauzuli“. Tuka tvrdí, že platnosť klauzule je naštrbená a že sa neodvrá­­titeľne blíži'ideň nového interregna. — Krajinské sriadenie nie je autonómia. — Tuka v centre útokov. Turčiansky Sv. Martin, 3. jan. Poslanec ľudovej strany dr. Vojtech Tuka pripravil našej politickej verejno­sti novoročnú senzáciu: napísal pod svo­jim vlatným menom (čo dosiaľ nebolo jeho zvykom) do novoročného čísla „Slováka“ rozsiahlu štátno-filozofickú úvahu, ktorej alfou i omegou je zasa tajná klauzula, poťažne Zápisnica Mar­tinskej Deklarácie z roku 1918. Každý hneď položí otázku: ako to, veď neje­stvovanie tajnej klauzuly bolo predsa dokázané pred súdom v apríli roku 1926? Tuka na to hneď odpovedá: „Nejdem ani zďaleka kritizovať súdné pokračovanie, ale toľko aj pri najhlbšej úcte voči súdobníctvu musíme konštato­vať, že súdna pravda má svoj zvláštny ráz. Heslom tejto pravdy je: Quod non est in actis, non est in mundo. (Čo nie je v aktách, nie je na svete.)“ Tuka nad súdnu pravdu stavia „pravdu života“, podľa ktorej vraj tajná klauzula predsa existuje á cituje výpovede troch vý­znamných účastníkov zasadnutia, na ktorom „zápisnica“ bola napísaná a to Andreja Hlinku, Karola Medveckého a dr. Emila Stodolu. Stodolov prejav je takýto: „Maximum našich želaní bolo, čomu sme i zápisnične 31. októbra vý­raz dali, aby k vôli bratskej shode naj­neskoršie za desať rokov samospráva Slovenska uskutočnená bola.“ Pridŕžajúc sa tedy toho, že tajná klauzula existuje, konštatuje Tuka, že 31. októbra 1928 nastane v sloveňskej čiastke republiky právnické kuriózum, „vacuum iuris“, mimozákonný, alebo zákono-prázdny stav, keď totižto „prestane etický pod­klad istých ústavných ustanovizní, pre­trhne sa právna kontinuita, prestane zá­sadne dočasná platnosť dôležitých záko­nov. Právny stav premení sa v určitom ohľade na stav faktický, ktorý nespočí­va na autorite zákonov, ale len na fy­zickej sile.“ Dokazujúc, že platnosť zápisnice (taj­nej klauzule) zostala nenaštrbená, ho­vorí Tuka, že „ústava, odhlasovaná pri účasti vymenovaných slovenských čle­nov Národného shromaždenia po uply­nutí klauzulovej lehoty len v tých čia­stkach bude platná, ktoré sa vzťahujú na predmety v Turčianskom Sv. Mar­tine definitívne dekretované.“ Platnosť zápisnice bola vraj tým menej zrušená vynesením zákona o reforme politickej správy, alebo ako sa vraj ľahkomyseľne nazýva, o „Samospráve Slovenska". „Krajinské zastúpite!stvo bude len ad­ministratívnym telesom a nijako nie sne­mom, povolaným prejaviť suverennú vô­ľu slovenského národa. Platnosť Martin­­tinskej zápisnice je neporušená a deň jej splatnosti neodvrátite ľne sa blíži.“ Pozoruhodné je tu odmietavé stano­visko dr. Tuku, ako poslanca vládnej ľudovej strany, k odhlasovanej už re­forme politickej správy. Ani zďaleka nepokladá ju za niečo, podobné auto­nómii, lebo pojem autonómie je uňho slú­­čený s pojmom snemu. Krajinské zastu­piteľstvo nie je snemom, je len admi­nistratívnym telesom. K svojej mienke pripojuje Tuka i vyhlásenie Hlinkovo: „Zákon o sjednotení správy v krajin­skom sriadení ja za autonómiu nepokla­dám." Tuka hovorí teoreticky, „čisté z ve­deckého stanoviska“ a podľa jeho mien­ky hrozí u nás štátoprávny zmätok, kto­rému možno predísť len tým spôsobom, že bude ústavne umožnené, aby do 31. októbra 1928 slovenský národ „vlast­ným zákonodarným snemom prehovo­ril.“ Čo značí, že namiesto krajinského sriadenia, parlamentom už odhlasované­ho, má dostať Slovensko autonómiu s vlastným snemom-. Ak by sa to vraj do 31. októbra nestalo, automaticky nasta­ne „práyoprázdny“ stav, vacuum iuris, alebo nešetrne sa vyjadrujúc „okupačný stav“ a či „uzurpácia moci“. „Keby srne až ad absurdum chceli rozoberať pojem „vacuum iuris“, došli by sme k odstrašujúcim výsledkom: Od prevratu vynesené zákony, nariadenia dňom 31. októbra 1928 ztratia podklad a stanú sa na Slovensku neplatnými. Zo štátnych úradníkov stanú sa súkromné osoby bez vrchnostenskej moci. Vojen­ská prísaha premení sa v prázdne slová, Slovákov ďalej neviaže. Dane sa stanú illegálnym dra»vK!?““*~* exekúcia, sú­­dohníctvo násilenstvom. ‘ Nastalo by vraj „nov- interregnum1 , tak ako roku 1918, ke j' staré uhorské regnum už nebolo a nové regnum sa ešte neutvorilo. Tým by 31. ok­tóbra 1928 nastal stav mimo zákona, „ex-lex“, „Keby autonómia, v opravdi­vom smysle slova, do určených 10 ro­kov nebola uvedená do života, a tak slo­venský suverénny zákonodarný snem „Zápisnicou“ rezervované sebaurčova­­cíe právo národné nevykonal, nastane opäť „interregnum" a musí sa opakovať martinské shromaždenie. Musia sa sísť interrexi (za interrexov, dočasných krá­ľov“ označuje Tuka deklarantov, ktorí Deklaráciu vynášali a ktorým Tuka toto právo priznáva ako nie voleným, dele­govaným, ale „rodeným" majiteľom ná­rodnej suverenity) na nový „prasnem" a povýšiť kompromisnú zápisnicu na vý­šku jednomyseľne prijatej definitívnej Deklarácie.“ „Nový prasnem môže ustáliť jednot­nú složenú, autonomistickú alebo fede­ratívnu štátnu konštrukciu, ako chce. O britskom parlamente sa hovorí, že vraj všetko môže spraviť, len nie z chlapca dievča, tak aj nový prasnem všetko mô­že, len jedno nie: odtrhnúť sa od Če­chov.“* I otázku kráľa nadhodil posl. Tuka. Konštatujúc, že „suverénny slovenský národ bol plne oprávnený odtrhnúť sa od Maďarov, alebo utvoriť s nimi federa­tívny pomer práve tak, ako pridať sa k republike, založenej Čechmi (len Čech­mi? Red.) 28. októbra 1918“ a keby tak náhodou Česi boli si volili kráľa, Slo­váci vraj boli by mohli tú istú osobu zvoliť si za slovenského kráľa a utvoriť „česko-slovenskú pragmatickú sankciu". Alebo vraj mohli si vyhliadnuť osobitné slovenské knieža pod nadpánstvom ko­runy Svätováclavskej. „Slováci mali však ešte širšiu možnosť: založiť samo­statný Slovenský Národný Štát, buďto republiku, alebo hoci vzkriesiť Prívinovo kniežatstvo.“ * Podali sme v krátkosti kvintesenciu

Next