Národnie Noviny, január-marec 1928 (LIX/2-39)
1928-01-04 / nr. 2
Vychodia v stredu, piatok a v nedeľu. Predplatnŕ cena na celý rok ;40 korún, na pol roka 70 korún, na stvrf roka 35 korún, na mesiac korún 11 70. Do cudzozemský : na celý rok 180 korún. Ročník 59. Turčiansky Svätý Martin, streda 4. januára 1928. Číslo 2. Naše vojsko. Svorad Vlársky. Novým rokom uskutočňovať začíname nové predsavzatia. Porovnávame vykonaní! prácu v roku práve uplynulom s prácou, ktorú hodláme vykonať. Naši horliví pracovníci na poli kultúrnom a politickom pracujú mnoho, i konajú, ved ešte vždy hovorí sa nám, i vieme a cítime to sami, že slovenskej inteligencie je málo. No napriek tomu sami musíme si konať prácu, týkajúcu sa nášho vlastného bytia a žitia. O vojenských otázkach však v slovenskom časopisectve píše sa veľmi málo, i to s akousi prílišnou opatrnosťou, ako by otázka táto ani sa nás netýkala, ako by ona patrila výhradne bratom Čechom a my ako by sme boli iba mlčanlivými pozorovateľmi. Nechcem hovoriť, že by bratia Česi nemali práva radovať sa z vykonanej práce, alebo nebrať na seba ťarchu zodpovednosti z pripravovanej práce. Ale všimnime si dobre vojenskú otázku našej republiky í my Slováci. Kolko je našich poslancov a senátorov, ktorí rozhovorili sa dosiaľ v snemovni alebo v brannom výbore, kde by boli poukázali na výhody a nevýhody Slovákov v Česku a Čechov na Slovensku?! Kto je vodcom v politickom živote, dáva úpravy svojím pomocníkom, ako si majú počínať a kedy, kde a čím zakročiť. A vo vojenskom živote, vieme, nie je tomu inak. My Slováci musíme považovať naše vojsko za svoje. Podľa toho musíme sa i zaujímať oň a" všetky jeho potreby a žiadosti musíme považovať za svoje. Čítal som lanského roku v lete v slovenských novinách zvesť o prihlásených mladíkoch do vojenskej akadémie v Hr. niciach, že zo 700 žiadiostí podaných bolo Slovákmi iba 7. I to bolo štylizované s akousi' škodoradosťou, že k vojsku a to k nášmu vojsku hlásilo sa iba sedem Slovákov, čo je na škodu veci a na hanbu tým, ktorí vojenskú dráhu vyvolili si za svoje povolanie. Niekoľko nadšených dôstojníkov Slovákov, ktorých máme, rozmetení sú po všetkých končinách republiky. Pracujú s radosťou, vychovávajú uvedomelých občanov a štátu statočných obrancov pre prípad potreby. Vzájomnosť československá je, čo sa týka. pojmu ideového, najpríkladnejšia. V praxi vyzerá ona tak, ako sa k nej staväjú jednotliví činitelia. Spomeňme len prípad z roku 1922, keď počas vianočnej dovolenej sišlo sa do Turčianskeho Sv. Martina 7—8 slovenských dôstojníkov, aby sa poradili o spôsobe radostného prejavu pri slávnostiach Matice Slovenskej na jej 5. jubileum oživotvorenia. A všetko to zaniklo, ešte i myšlienka bola potlačená. Tohoto roku pripadá nám dôstojne osláviť 10. výročie trvania Československej republiky. Nuž prvou slávnosťou by mala byť mohutná oslava dekrétu francúzskej vlády o sriadení samostatnej československej armády, ktorým dňom stali sme sa spojencami, samostatným činiteľom na fóru svetovom. Sestry a bratia, viete si predstaviť, čo to pre nás znamenalo roku 1917? Tu prvý raz vystúpily naše legie a Československá Národná Rada v Paríži ako oprávnený predstaviteľ českého a slovenského národa a jeho vôle, ktorý chce žiť svojím životom samostatne, ktorý spravovať chce svoje veci sám. A nesmieme zabudnúť zdôrazniť i dnes, že Slováci mali živú účasť na všetkých podujatiach, aby dokázali sebe i svetu, že nikdy viac nechcú mat nič spoločného s Maďarmi, že nič neprijímajú od nikoho z milosti, ale že boria sa za svoje práva podľa svojich síl a najlepšieho vedomia a svedomia. Len si všimnime spôsobu osláv tohoto dekrétu v Paríži a rečí, povedaných vynikajúcimi francúzskymi činiteľmi dneška í počas vojny a zahanbíme sa samí pred sebou, lebo tento akt, zdá sa mi, cudzina lepšie pochopila, ako my sami. A keď zdôraznili sme v práve uplynulom roku neochvejnú oddanosť svoju k mladej republike ako svojmu štátu, keď každé srdce zabúšilo horúcou láskou k nemu a obavou sovrelo sa pred faktom, že odveký náš nepriateľ ústa-viť ne číha na našu svcbodu, musíme venovať náležitú pozornosť svoju i brannej moci, ktorá nám zabezpečuje pokojný vývoj a mier. S ňou musíme byť sliatí, jej musíme venovať svoju pozornosť, svoju lásku a všestrannú podporu morálnu i hmotnú. Len vtedy môžeme byť upokojení sami pred sebou, i pred budúcnosťou, keď vykonáme svoju povinnosť ako občania, ako národ, ktorý pečuje o svoju budúcnosť a o svoju bezpečnosť. S týmto vedomím vstupujme do Nového roku a pripravujme sa osláviť radostné výročie 10 rokov trvania svojho štátu. Čo dalo vznik Malej Dohode? Kongres národností v Uhorsku roku 1894. Bukarest, 1. fan. V minulosti nedávnej národnosti bývalého Uhorska pracovaly na tom, aby utvorily spoločnú frontu na obranu svojich primitívnych práv, ktoré každému národu plným právom patria. Výslodkom týchto snáh bol kongres národností v Uhorsku, konaný r. 1895. Na tomto kongrese sa usníesli zástupcovia slovenského, srbského a rumunského národa nájsť spoločnú platformu, na základe ktorej by sa dalo v budúcností intenzívnejšie pracovať. Kongres tento považovaný je za základ Malej Dohody, na dôkaz čoho uvádzam rumunskú mienku, z knihy V. V. Tílea: Diplomatická činnosť Rumunska íActiunea díplomaticá a Romäniei), kde v článku „Zárodky Malej Dohody" čítame: „Aby sme mohli nájsť začiatok onej úrodnej spolupráce, ktorú shrpuli veľkí štátnici, mnoho oolakávaný Take Jonescu a Eduard Beneš, pod názvom Malej Dohody, musíme sa vrátiť k r. 1894 (Proces Memoranda r. 1894 a kongres uhorských národností roku 1895), keď sa započala efektívna spolupráca tých najutláčanejších národov megalomaníckého Uhorska: Srbov, Slovákov a Rumunov proti spoločnému nepriateľovi.“ Hlavným stĺpom tejto spolupráce, ako vieme, bol dr. Miloš Štefanovíč, ktorého zásluhy o Malú Dohodu uznali obidvaja ministri našej republiky, dr. Beneš a dr. Hodža. Podobne Vorile Stoica vo svojej prednáške, uverejnenej v časopise „Uníversul“ a preloženej do slovenčiny v „Prúdoch“ pod názvom „Československé styky“, považuje kongres národností za neochvejný základ Malej Dohody, ktorá tak zdarné a účinne pracuje na upevnení spolupráce štátov, ktoré sú v nej sdružené. Matej Kubasák. Senzačná úvaha Tuková o „tajnej klauzuli“. Tuka tvrdí, že platnosť klauzule je naštrbená a že sa neodvrátiteľne blíži'ideň nového interregna. — Krajinské sriadenie nie je autonómia. — Tuka v centre útokov. Turčiansky Sv. Martin, 3. jan. Poslanec ľudovej strany dr. Vojtech Tuka pripravil našej politickej verejnosti novoročnú senzáciu: napísal pod svojim vlatným menom (čo dosiaľ nebolo jeho zvykom) do novoročného čísla „Slováka“ rozsiahlu štátno-filozofickú úvahu, ktorej alfou i omegou je zasa tajná klauzula, poťažne Zápisnica Martinskej Deklarácie z roku 1918. Každý hneď položí otázku: ako to, veď nejestvovanie tajnej klauzuly bolo predsa dokázané pred súdom v apríli roku 1926? Tuka na to hneď odpovedá: „Nejdem ani zďaleka kritizovať súdné pokračovanie, ale toľko aj pri najhlbšej úcte voči súdobníctvu musíme konštatovať, že súdna pravda má svoj zvláštny ráz. Heslom tejto pravdy je: Quod non est in actis, non est in mundo. (Čo nie je v aktách, nie je na svete.)“ Tuka nad súdnu pravdu stavia „pravdu života“, podľa ktorej vraj tajná klauzula predsa existuje á cituje výpovede troch významných účastníkov zasadnutia, na ktorom „zápisnica“ bola napísaná a to Andreja Hlinku, Karola Medveckého a dr. Emila Stodolu. Stodolov prejav je takýto: „Maximum našich želaní bolo, čomu sme i zápisnične 31. októbra výraz dali, aby k vôli bratskej shode najneskoršie za desať rokov samospráva Slovenska uskutočnená bola.“ Pridŕžajúc sa tedy toho, že tajná klauzula existuje, konštatuje Tuka, že 31. októbra 1928 nastane v sloveňskej čiastke republiky právnické kuriózum, „vacuum iuris“, mimozákonný, alebo zákono-prázdny stav, keď totižto „prestane etický podklad istých ústavných ustanovizní, pretrhne sa právna kontinuita, prestane zásadne dočasná platnosť dôležitých zákonov. Právny stav premení sa v určitom ohľade na stav faktický, ktorý nespočíva na autorite zákonov, ale len na fyzickej sile.“ Dokazujúc, že platnosť zápisnice (tajnej klauzule) zostala nenaštrbená, hovorí Tuka, že „ústava, odhlasovaná pri účasti vymenovaných slovenských členov Národného shromaždenia po uplynutí klauzulovej lehoty len v tých čiastkach bude platná, ktoré sa vzťahujú na predmety v Turčianskom Sv. Martine definitívne dekretované.“ Platnosť zápisnice bola vraj tým menej zrušená vynesením zákona o reforme politickej správy, alebo ako sa vraj ľahkomyseľne nazýva, o „Samospráve Slovenska". „Krajinské zastúpite!stvo bude len administratívnym telesom a nijako nie snemom, povolaným prejaviť suverennú vôľu slovenského národa. Platnosť Martintinskej zápisnice je neporušená a deň jej splatnosti neodvrátite ľne sa blíži.“ Pozoruhodné je tu odmietavé stanovisko dr. Tuku, ako poslanca vládnej ľudovej strany, k odhlasovanej už reforme politickej správy. Ani zďaleka nepokladá ju za niečo, podobné autonómii, lebo pojem autonómie je uňho slúčený s pojmom snemu. Krajinské zastupiteľstvo nie je snemom, je len administratívnym telesom. K svojej mienke pripojuje Tuka i vyhlásenie Hlinkovo: „Zákon o sjednotení správy v krajinskom sriadení ja za autonómiu nepokladám." Tuka hovorí teoreticky, „čisté z vedeckého stanoviska“ a podľa jeho mienky hrozí u nás štátoprávny zmätok, ktorému možno predísť len tým spôsobom, že bude ústavne umožnené, aby do 31. októbra 1928 slovenský národ „vlastným zákonodarným snemom prehovoril.“ Čo značí, že namiesto krajinského sriadenia, parlamentom už odhlasovaného, má dostať Slovensko autonómiu s vlastným snemom-. Ak by sa to vraj do 31. októbra nestalo, automaticky nastane „práyoprázdny“ stav, vacuum iuris, alebo nešetrne sa vyjadrujúc „okupačný stav“ a či „uzurpácia moci“. „Keby srne až ad absurdum chceli rozoberať pojem „vacuum iuris“, došli by sme k odstrašujúcim výsledkom: Od prevratu vynesené zákony, nariadenia dňom 31. októbra 1928 ztratia podklad a stanú sa na Slovensku neplatnými. Zo štátnych úradníkov stanú sa súkromné osoby bez vrchnostenskej moci. Vojenská prísaha premení sa v prázdne slová, Slovákov ďalej neviaže. Dane sa stanú illegálnym dra»vK!?““*~* exekúcia, súdohníctvo násilenstvom. ‘ Nastalo by vraj „nov- interregnum1 , tak ako roku 1918, ke j' staré uhorské regnum už nebolo a nové regnum sa ešte neutvorilo. Tým by 31. októbra 1928 nastal stav mimo zákona, „ex-lex“, „Keby autonómia, v opravdivom smysle slova, do určených 10 rokov nebola uvedená do života, a tak slovenský suverénny zákonodarný snem „Zápisnicou“ rezervované sebaurčovacíe právo národné nevykonal, nastane opäť „interregnum" a musí sa opakovať martinské shromaždenie. Musia sa sísť interrexi (za interrexov, dočasných kráľov“ označuje Tuka deklarantov, ktorí Deklaráciu vynášali a ktorým Tuka toto právo priznáva ako nie voleným, delegovaným, ale „rodeným" majiteľom národnej suverenity) na nový „prasnem" a povýšiť kompromisnú zápisnicu na výšku jednomyseľne prijatej definitívnej Deklarácie.“ „Nový prasnem môže ustáliť jednotnú složenú, autonomistickú alebo federatívnu štátnu konštrukciu, ako chce. O britskom parlamente sa hovorí, že vraj všetko môže spraviť, len nie z chlapca dievča, tak aj nový prasnem všetko môže, len jedno nie: odtrhnúť sa od Čechov.“* I otázku kráľa nadhodil posl. Tuka. Konštatujúc, že „suverénny slovenský národ bol plne oprávnený odtrhnúť sa od Maďarov, alebo utvoriť s nimi federatívny pomer práve tak, ako pridať sa k republike, založenej Čechmi (len Čechmi? Red.) 28. októbra 1918“ a keby tak náhodou Česi boli si volili kráľa, Slováci vraj boli by mohli tú istú osobu zvoliť si za slovenského kráľa a utvoriť „česko-slovenskú pragmatickú sankciu". Alebo vraj mohli si vyhliadnuť osobitné slovenské knieža pod nadpánstvom koruny Svätováclavskej. „Slováci mali však ešte širšiu možnosť: založiť samostatný Slovenský Národný Štát, buďto republiku, alebo hoci vzkriesiť Prívinovo kniežatstvo.“ * Podali sme v krátkosti kvintesenciu