Národnie Noviny, júl-september 1928 (LIX/77-113)
1928-07-01 / nr. 77
£jJán Zi2mur]dík. bývalý škôldozorca Pezinok Bratislavská ržUpa Vychodia v stredu, piatok a v nedeľu. Predplatná cena na celý rok 140 korún, na pol roka 70 korún, na štvrť roka 35 korún, na mesiac korún 11'70. Do cudzozemska: na celý rok 180 korún. ISočník 59. Turčiansky Svätý Rflartin, nedeľa I. júla S928. Na sasné nedeľné čísla pre d p lá c a sa: na rok 48 korún, na pol roka 24 koruny. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. -Číslo telefónu redakcie a administrácie 56. Číslo 77. ju! Učme sa z nešťastia bratov! Martin Rázu s. Vlny hrôzy a veľkej slovanskej bolesti, spôsobené Račičovými výstrelmi v belehradskej skupštine, pomaly sa utišujú. Horvatský národ dôstojne vyprevadil svojich mŕtvych vodcov, martýrov a s chvejúcim srdcom čaká tých, čo ostali na žive. Ale nielen Záhreb, iste i Belehrad a celé trojjediné kráľovstvo našich juhoslovanských bratov preberá sa pod dojmom zrovná osudných udalostí k novému, lepšiemu životu. Vášne ustupujú rozvahe a chladný rozum, so zreteľom na záujem ťažko vydobytej vlasti, počína sa uplatňovať. V neslýchanej afére ozvalo sa vážné memento, ktoré vášnivým pozabudnutím jedného človeka nemožno vysvetliť. Strhlo sa rúško s chorobného stavu zamotaných pomerov, keď už rozumným vlastencom nezbýva iného, než uznať pravú diagnózu a prijať jedine možný recept: naprávať pokazené a budovať jednotu Srbov, Horvatov a Slovincov bez krívd a vypočítavosti na základe spravodlivej rovnoprávnosti. Sú udalosti v živote národov, keď je naraz jasné i najtvrdším hlavám, že tak nemožno ďalej — musí sa obrátiť! Šťastná krajina, kde sa pochopí nebezpečenstvo v pravý čas a nájde sa muž na jej čele, ktorý postavením i váhou svojho slova vie sa zasadiť za nový, zdravší smer na uspokojenie všetkých složiek štátovorného živlu. Takýmto mužom javí sa kráľ Srbov, Horvatov a Slovincov. Zarazený tým, čo sa stalo, popri inom ide rovno do nemocnice za ťažko raneným Radičom, ktorý, ked ho shliadne — bozká mu ruku, ako by mu riekol: ty jediný môžeš ešte zachrániť situáciu a verím — zachrániš ju! V tomto smysla posiela i odkaz rozsmútenému národu do Záhrebu: „Majme dôveru v nášho kráľa, ktorému leží v terajšej chvíli ťažká úloha na pleciach.“ A kým on takto úfa, jeho druh, vodca demokratov, Svetozár Pribičevič prijatý kráľom dáva znať horvatskej verejnosti reformnú snahu koruny až po revíziu vidovdánske j ústavy, čím by žiadosti Horvatov boly splnené a pokojný vývoj zabezpečený. Ak sa to stane, bude to iste liekom na mnohé, mnohé rany, čo otravovaly a nepokoja život našich slovanských bratov, na brehoch modrého Jadranu. Nepriateľom Slovanstva klepnú zuby na prázdno a my tu v Československu potešíme sa pri pomyšlienke, že naši bratia a spojenci tam na juhu vyrovnaní — tvoria silný, mohutný štát na oporu i nám a celému Slovanstvu. To by bol pozitívny výsledok krvavej obeti, náhrada za drahé životy a utrpenie vlastencov, ktorí i smrťou a ranami vedia osožiť svojmu národu a upevniť zkúšanú vlasť. Teraz je už rad na politických vodcoch kráľovstva SHS. nezvrátiť dobrú snahu, ale pochopiť ju i uskutočniť jednomyseľne. Nemožno nám však myslieť na osudy Juhoslávie bez toho, že by sme nemysleli i na stav našej vlasti a tak na samých seba. Spojenecký pomer, slovenské osady v tejto slovanskej krajine, reč, krv i duch nás nútia k tomu. A potom zkúsenosť, premnohá smutná 'zkúsenosť tu doma! Naše rozhárané pomery od prievratu sú podstatne veľmi príbuzné pomerom, čo naplňujú obavou i najoddanejších priateľov kráľovstva SHS. Snahy o revíziu samej ústavy (za_ vtelenie Pittsburghskej dohody), jednostranné praktikovaie národnej jednoty, centralizmus s jeho zhubnými následkami, spôsoby-nespôsoby — to všetko nás upomína rozmýšľať, porovnávať a učiť sa i z nešťastia našich bratov. Tých desať rokov od prievratu je stálym bojom a to i veľmi vážnym hospodárskym, kultúrnym a národným bojom, akého by — nech sú pomery v základe správne upravené — proste nebolo a nemohlo byť! Boj tento je priprudký, oslabuje nás vnútorne, zožiera nám energiu potrebnú na inom poli a dodáva nádeje našim nepriateľom. A konečne — aká hrozná vec by sa stala, keby sa Pittsburghs,ká dohoda, podpísaná i prezidentom Mas a rykom, vtelila do ústavy, keď si slovenský národ, nútený životnými potrebami i tak vymôže všetko to, čo má zaistené v Pittsburgskej dohode? Nič by sa nestalo, len boj by sa zmiernil! A čo za hrozná vec bola by — nahradiť _ jednostranný, nespravedlivý centralizmus decentralizáciou, vyhovujúcou životným a kultúrnym potrebám republiky aspoň približne rovnako? Len zbytočné trenice by prestaly a ušetrená energia zužitkovala by sa inde! A tie spôsoby-nespôsoby? Zažili sme veru i my cifrované veci, čo by sme pri prievratovom opojení roku 1918 neboli pripustili ani v pomyšlienke. A prečo to všetko? Nebolo mysle, čo by bola správne obsiahla spletitosť záujmov v celej našej vlasti, či nebolo pevnej vôle zastať sa toho, čo sa zastať musí? Či sa to zvrtlo na tej časti Slovákov, ktorí opojení Praha, 30. júna. (Úradne.) Prezident republiky udelil (propújčil) prednostovi okresného súdu v Žiline, tabulárnemu sudcovi Jánovi Drobnému, služobné miesto II. platovej stupnice s úradným titulom vládny radca v osobnom stave právnych úrhciiiíkov politickej správy na Slovensku. Minister vnútra poveril vládneho radcu Jána Drobného funkciou prezidenta a župana v Turč. Sv. Martine, vládneho radcu Jozefa Országha funkciou námestníka prezidenta zemského úradu zeme slovenskej.* Ssúčasne boli min radou navrhnutí k vymenovaniu: za zemského prezidenta v Čechách Hugo Kubát, na Morave a v Sliezsku min. vnútra Ján Černý, na Podkarpatskej Rusi terajší viceguvernér J. Rozsypal, všetci v I. hodu. triede. Rozdiel je tu v tom, že kým títo všetci sú definitívne vymenovaní už teraz, Ján Drobný je len p overený správou krajinského úradu, keďže nedalo sa urobiť, aby prekročil hneď niekoľko platových stupníc. Zo IV. hodn. triedy bol povýšený do III. ministrom spravedlivosti a súčasne do II. prezidentom republiky; do I. postúpi 28. októbra t. r., keď bude i definitívne vymenovaný. Ohľadom tohoto dostala ľudová strana od vlády záväzný sľub.❖ Ján Drobný narodil sa roku 1881 v Ružomberku, tam absolvoval i stredoškolské štúdia. Práva študoval v Prešove a v Pešti. Do súdnej služby vstúpil r. 1903 pri ružomberskej sedrii, potom pôsobil v Nitre, v Považskej Bystrici, v Čadci a v 'Žiline. Pochádza zo starej slovenskej rodiny. Jeho brat je post. úradníkom v Bratislave. Praha, 30. júna. Zajtra, t. j. 1. júla, je tomu práve rok, čo pražská snemovňa odhlasovala zákon o reforme administratívy. Odhlasovala ho 30- hlasovou väčšinou, bez pozmeňovacích návrhov ľudovej strany, ktorá sa v poslednej chvíli dala kapacitovaf. Zvíťazil pôvodný návrh Černého a pristali naň i takí odporcovia tohoto zákona v lone ľudové jstrany, ako bo! posl. Juriga, ktorý ostro bojoval proti nemu vo svojich novinách i v ústavno-právnom výbore. Slovensko ten zákon neprijalo s nadšením. Bolo síce uznané za samosprávny celok,, ale moc Prahy nad nečakanou mocou-slávou, výhodami zabúdali na biednu časť svojeti a na povinnosť, že majú byt tlmočníkmi a zástancami svojp.j vlastnej, po stáletia utláčanej slovenskej fajty? Mienku o tom možno si utvoriť tak, či inak. Najvážnejšia príčina, myslím, bola a je v nesprávnom a pre výstavbu nového štátu od základov — nevhodnom pochope o politike. Panské huncútstvo staid sa i dedictvom republikánskej society. Politika je i dnes u nás innen m zvifazif. Ako a čím — jedno. Pravda víťazí — ostalo len heslom a dokazuje sa leda v tom, keď pomýlenú politiku koriguje život. To je však znakom, že sa o pravde, čo má byt i "obsahom politiky alebo nevie, alebo sa za ňou nechce! '• Pochop o politike skoriguje sa v Juhoslávii, ak sa skoriguje. Politika moci, groša,. intrigy môže byt zábavou pre starý štát, ktorému zdravé základy dály iné generácie. Nemôže však stavať pevné základy nového štátu, lebo chyby sú za niekoľkú rokov zrejmé a stavjba sa rúca. Život si žiada svoje a rozumná, skutočne reálna politika vystihne jeho pravdu a rešpektuje .< ím sa nezmenšila. Najväčším pánom nad i >ho správou stal sa minister vnútra. Od toho času uplynulo dvanásť mesiacov : za ten rok sa zákon o krajinskej správe -kráť octol na pitevnom stole. Zaujímavý í najmä proces, ktorým pri posudzovaní tohoto zákona prešla ľudová strana. Od Jurigovho stanoviska, ktorý hovoril o „ošmeknutí“, prešlo sa tam ku konštatovaniu „záblesku“ autonómie a konečne sa náhľady — čas všetko hojí — ustálily v tom, že ten zákon o krajinskej správe konečne nemusí byť púhym paragrafom, mŕtvou literou, ale zákonom živým, ktorý môže sa stať i blahodarným; všetko závisí od ľudí. „Dobrá správa i z nedokonalého zákona vie ťažiť v prospech občianstva“, píše „Slovák“ i vo včerajšom svojom čísle. Ľudová strana tedy dnes v tom smysle resumuje, že vo svojom boji za autonómiu dosiahla „nedokonalý“ zákon. Keby to bola pravda, mala by si na čom zakladať, lebo veď nič dokonalého niet pod slncom a čo nemá inú chybu, len to, že je nedokonalé, môže byť vyhovujúce. Zákon o novej krajinskej správe ľudovej strane vyhovuje tým, že je „kostrou, z ktorej sa má časom zformovať úplná samospráva, autonómia Slovenska.“ Táto „kostra“ má byť tedy to veľké plus dlhého boja a dlhých rozčulujúcich naťahovačiek. My však musíme tvrdiť, že vedľa tohoto zisku — plus má znamenať zisk — stojí j minus, poťažne ztrata. A najhoršie je v tomto prípade to, že plus je tu len zdanlivé, iluzórné, kým minus rysuje sa určite a neklamné. Že ako a v čom, o tom bude obšírne reč v najbližšom čísle našich novín. Majúc pred očami toto minus, nemáme prečo byť slávnostne naladení preto, že zajtrajším dňom stáva sa Slovensko „krajinou“, ktorá má už vymenovaného i svojho prezidenta. Ten pyšný nadps úvodníka včerajšieho čísla orgánu ľudovej strany, „Prezident Slovenskej Krajiny“, má tú chybu, že za ním sa skrýva viac povrchnej okázalosti, ako vážneho obsahu. Takéto tituly vyrátané sú na vonkajší efekt, ktorému blahosklonne sekundujú i koaľčné noviny, menovite smeru Kramáŕovho. „Mor.slezský Deník“ už prináša úvodník pod názvom „Slovenská Krajina“,, píšuc o veľkej historickej udalosti, ktorou je splnený „jeden z nejduležitejších požadavkú sloven Pr>wý deň „Slovenskej Krajiny.“ ských vlastencu, aby Slovensko, nebo jak Slováci sebevédome jmenují, Slovenská Krajina, stalo se...“ Kde sa ten názov Slovenská Krajina vzal, Slováci an; sami nevedia. Je vynálezom niektorého člena ľudovej strany, a to hodne nepodareným, nesiovanským. Ale keď už Slovenská Krajina, tak tedy i Prezident Slovenskej Krajiny, ktorého vymenovanie sa stalo tak, že „m in i s t r vnitra poveril vládního radu Jana Drobného funkcí presldenta... zemského úradu slovenského.“ Nie je tedy nijako miestné prestupovať medze predstáv* * robiť bengál, aby sa tak dobre nevidel ten minister vnútra. Jedinečné víťazstvo francúzskej vlády. Impozantný prejav dôvery k Poincarému. Paríž, 30. júna. Výsledok včerajšieho hlasovania v poslaneckej snemovni o prejave dôvery k vláde Poincaréovej bol úradne takto opravený: 450 hlasov pre vládu, 120 hlasov proti vláde. 23 poslancov sa zdržalo hlasovania. — Toto víťazstvo vlády je neobyčajne dôležité a v dejinách francúzskej snemovne jedinečné, lebo ani jedno vládné vyhlásenie nebolo dosiaľ schválené takou impozantnou väčšinou. Väčšina časopisov blahoželá ministerskému predsedovi Poincaréovi k tomuto úspechu a usudzuje na Stabilitu politickú. ILavičiarska tlač je zdržanlivejšia a súhrn hlasov, odovzdaných včera pre vládu, nepokladá za jednotnú a stálu väčšinu. Odhalenie pamätnej tabule Fr. R. Osvaldovi v Hodruši. Bankká Hodruša, 30. júna. Štiavnický miestny odbor Matice Slovenskej v rámci veľkej národnej slávnosti odhalil dňa 29. júna pamätnú tabuľu Fr. Richardovi Osvaldovi, bývalému predsedovi Matice Slovenskej, Muzeálnej slovenvenskej spoločnosti a Spolku sv. Vojtecha v jeho rodisku v Banskej Hodruši. Na slávnosti zúčastnil sa veľký zástup hodrušského, štiavnického a okolitého obyvateľstva. Slávnosť otvorila sa štátnymi hymnami a prívetom svojím uviedol ju František Jankovič, predseda miestneho odboru Matice Slovenskej, primeranými slovami včleniac i túto slávnosť do jubilejných osláv 10. výročia republiky. Žatým dávny priateľ Osvaldov hodrusšský Privický prečítal príležitostnú báseň, venovanú pamiatke oslávencovej. Slávnostnú reč menom Matice Slovenskej povedal Štefan Krčméry, vsadiac dielo Osvaldovo do rámca histórie posledného polstoročia slovenského. Jeho zásluhy o spisbu cirkevnú a o Spolok sv. Vojtecha predniesol kaplán Klein. Za Muzeálnu slovenskú spoločnosť hovoril Ján Geryk, tajomník, za župu a okres Ivan Čičmanec. Po viacerých ešte prívetoch prevzal pamätnú tabuľu do opatery obce námestný starosta Aurel Lang. Spoločným .spevom „Hej, Slováci“ sa dôstojná slávnosť skončila. Konferencia o uľahčení medzinár. obchodu. Ženeva, 30. júna. Včera sa tu začaly pod predsedníctvom Serruysa porady, ktoré majú pripraviť pre diplomatickú konferenciu pre odstránenie dovozných a vývozných zákazov a obmedzení. Konferencia sa side dňa 3 júla t. r. Včera schválila porada oba protokoly, vypracované pred niekoľkými mesiacmi o vykonávaní medzinárodného obchodu kožami a kosťami. Protokol o obchode kožami schválilo 18 štátov a protokol o obchodovaní kosťami schválilo 12 štátov. Niektoré štáty však podaly celý rad výhrad, tak na príklad Československo a Poľsko.