Národnie Noviny, január-marec 1929 (LX/1-39)
1929-01-01 / nr. 1
jrr Vychodia v stredu, piatok a v nedeľu. Predplatné o e na na celý role 140 korún, na pol roka 70 korún, na itvrf roka 35 korún, ■a mesiac korún 1170. celý rok 180 korún. Ročník 60.MĹÁn Turčiansky Svätý Martin, utorok 1. januára 1929. Ra samé nedeľné čfsla predpláca sa: na rok 48 korún, ,a pol roka 24 koruny, 'asopis posiela sa len skutočne predplateným, číslo telefónu redakcie a administrácie BO. ľ, Číslo 1. »TATNA VEDECI statna“ ecká mmcá J ubileimV ® ^ 1 É-hôlÄwWínarná práca, tak že mi náš Vajanský — myslím pred vojnou ešte — hovoril: pište ľudia boží, pre Boha, lebo my sa odrazu vyrútime! A tak sa aj stalo. A či by sa to nebolo mohlo ináč konať, či by sa nebolo mohlo a nedalo pojednať? Tak mysleli po celý ten čas krutého utrpenia mnohí a takto i robili, no a dnes — rozumie sa — rozum až kypí. posmešky lietajú ani osy v lete, najmä od tých, ktorí mávali po dve železá v ohni, alebo keď jedno, nie naše, alebo nie v našom Národných Novín. I na hanu, čo na nás kydali1, I na Sliny, čo na nás pľuvali, Nič sme nedbali. Daniel Maróthy. S novým rokom vstupujú Národnie Noviny do 60-ho ročníka. Ani by som nebol myslel, že je to už tak dávno, čo Pešťbudínské. Vedomosti preniesly sa z Pešti a či z Budína do Turčianskeho Sv. Martina. Premenilo sa meno, premenilo sa miesto, ale nepremenil sa duch. Od tých čias, ako začaly vychodiť Nár. Noviny, sotva vyšlo číslo, ktoré by som nebol prečítal, od r. 1878 som riadnym predplatiteľom, ale nebadal som, že by sa bol premenil smer. Všetci redaktori, veď som všetkých osobne poznal, boli sebaobetaví Slováci a nesebeckí kresťania; držali sa toho Sládkovičovho hesla a znamenia: Slovan bez kresťanstva nevidí spasenia, cesta pravdy s krížom ku sláve privodí! Boli, pravda, nepraktickí, nedali sa ani prosbou, ani hrozbou odviesť od poznanej pravdy, nehľadeli na svoje výhody, ale na to, čo by slúžilo k spáse národa. Rozumie sa, že redaktori sa menili, ale nikdy nebolo poznať, či je redaktor katolík, či evanjelik, všetci držali sa národno-náboženského smeru. Nepoviem, že by neboly bývalý rozdiely v taktike, ale hlavné zásady boly tie isté: Národnie Noviny boly a ostaly národné noviny. Látky bolo dosť, o tú starali sa naši protivníci; vždy bolo o čom písať. Môj starý priateľ, kováč Ján Srlický na Pondelku, ktorý prečítal od začiatku až do konca každé čislo mnou predplatených Nár. Novín, vždy len to vytýkal, že sa vždy len žalujú a žalujú. Odpovedal som mu, že by sa rady pochválily, keby bolo čím. Ale bolo tak, ako mi bol povedal jeden môj bývalý cirkevní k, kurátor z Hrachovišťa, keď som sa ho opýtal cez vojnu, čo mu píše syn, ako sa mu vodí, ako je spokojný s jedlom. „Píše mi syn, že horšie ani nemôže byť a lepšie niet ako!“ Otec porozumel žalobe synovej, ale pomôcť nemohol, lebo tie 35- dekagramové balíky s potravou, ktoré bolo svobodno posielať do zákopov, keď i došlý, čo sa zriedka stávalo, málo pomohly vyhladovelým. Tých neúplných 50 rokov od 1870—1918 boly krížovými rokmi nášho národného života, ešte ďalších takých 50 rokov a boly by sa naplnily slová starého Tiszu: Slovenského národa niet! V taký čas redigovať časopis politický a ešte keď sa mnohí odťahovali — či znechutení či sostrašení — od písania, tak že redaktori, sami museli napísať celé číslo, často i dopisy z vidieku. To ohni. Akákoľvek myšlienka ak sa má ulskutočniť, musí mať svojich smelých, na všetko odhodlaných vyznávačov. Va janský v svojej novele „Letiace tiene“ uvádza starého učiteľa Holána, ktorý rojčí cez celý život a chodí sa modlievať pod slovanskú lipu. Jeho syn posmeškuje sa tomuto prepjatemu idealizmu, ale duch otca prechádza na syna v celej čistote a zachráni ho pred prenáhlení m i sosvetáčením. Tento Holánovský duch redaktorov Nár. Novín naučil i mladších idealizmu a ukázal národu cestu trpelivého sebazaprenia a obetovania sa za veci sväté, za záchranu národa. Keby nebolo bývalo tejto mysli v našom ľude v čas prievratu, kto zná, na aké cesty by bol zašiel, či by aj u nás nebola sa utvorila nejaká sovietska republika. Tých niekoľko dobre smýšľajúcich inteligentov boli by ľahko odstránili nejaki samozvaní vodcovia, veď Dvortsákovcov bolo všade dosť. Naši i nenaši diplomati boli by darmo vyjednávali a dôstojníci dohody darmo ťahali demarkačné čiary, keby vo vnútri bola sa začala občianska vzbura, nejaký pogrom proti Židom, alebo vôbec proti pánom. Kto vie, aké následky by to bolo malo pre celý štát, či by nebola prišla revízia Trianon u ešte pred Trianonom. Národ nevychová sa podnecovaním, hádzaním nesplniteľných hesiel, ale rozumnou, sebazapieravou výchovou, ukazovaním vyšších cieľov. Azda mi to nikto nezazlí, keď poviem o sebe, ako som sa stal s času na čas dopisovateľom Nár. Novín; vnútorná potreba donútila ma k tomu. Keď roku 1874 v máji začali nepriatelia Slovákov búrať naše gymnázia, najprv revúcke, ktorého som bol za 6 rokov žiakom, nedalo mi to, aby som nepovedal slovo o tom, a to tým vac, že i vtedy našli sa medzi našincami ľudia, ktorí prišli so svojim „keby“, keby — vraj — profesori boli si opatrnejšie počínali atď., nemuselo k tomu dôjsť, načo — vraj — dráždiť mocného nepriateľa. I títo múdri ľudia mali pravdu, keby priatelia slovenského ľudu neboli založili slovenské gymnázium, ale keby sa bolo tam učilo maďarsky, neboli by ho maďarskí páni zatvorili, boli by ho ešte i napomáhali. Toto bolo treba spomenúť a my, bývalí žiaci revúcki, boli sme najpovolanejší vydať svedectvo pravde, že jedinou vinou gymnázia bolo, že bolo slovenské. Keď už maďarskí páni pozatvárali všetky slovenské ústavy: gymnázia, Maticu, začali zatvárať jednotlivcov, rozumie sa, najprv tých, ktorí najviac zavadzali: redaktorov. Ozaj, či bol medzi redaktormi Nár. Novín čo len jeden, ktorý by nebol i viac ráz sedel. To viem, že niekedy sedeli aj po páre, možno, aby im nebolo smutno. Vtedy bolo treba priskočiť na pomoc a písalo sa, 0 čom sa vedelo. Prišla vojna, redaktori neboli sice narukovani, lebo boli von z toho radu (hej, keby boli mohli dostať či Svetozára, alebo Jožka, bol by to býval za pôžitok pre nejakého surového strážmajstra, alebo čo hneď i kapitána), ale tým lepšie boli strežení, dozeraní. Rozprával mi Vajanský, ako si ho dal zavolať p. vicišpán Benický a dohováral mu, že prečo nepísal o veľkej porážke Rusov v mazúrskych jazerách? Vajanský odpovedal, že to pokladá za mámenie. Viac by o týchto veciach vedel povedať priateľ Jožko Škultéty. Dosť na tom, úbohým redaktorom bola galiba tak alebo tak písať. Vedel som o tom a preto som napi0- každý týždeň jeden článok a ze. sa náš Vajanský pochvaľoval si, že aká je to poľahoba, keď vie, že nepotrebuje sa starať o článok do sobotného čísla. Najťažšie bolo nájsť temata, o čom písať. Viem, že som písal i o konopách, ale som priplietol do toho vždy nejakú narážku na vojnu a čo môžeme od nej čakať. Podpisoval som článok celým menom, a to malo ten účinok, že ich prečítali aj takí ľudia, ktorí úvodné články nečítavajú. Zabával som sa na cenzorovi, ktorý povynechával obločky tam, kde toho nebolo treba a čitatelia si to doplnili podľa svojho spôsobu, ale ma odmenil, že nechal tam závadnejšie miesta, tak mi hovel. Sráfctol som tedy s Nár. Novinami, nie div, že i teraz na staré dni napíšem, keď si objedná p. redaktor u mňa článok a darmo je, musíme vypovedať, že mi je teraz ťažšie písať, nie že by nebolo o čom, o látku je postarané, ale ako a na čo biť do vlastných, 1 keď si toho zaslúžia. Národným Novinám prajem mnoho zdaru, mnoho čitateľov, najmä predplatiteľov, redaktori a spolupracovníci aby nemuseli písať o krivdách páchaných na Slovači, radšej o konopách a zemiakoch a ako nám je dobre! Michal Bodickíj.