Národnie Noviny, október-december 1930 (LXI/116-152)
1930-10-01 / nr. 116
Vychodia v stredu, piatok a v sobotu. Predplatná cena na celý rok 140 korún, na pol roka 70 korún, na štvrť roka 35 korún, na mesiac korún 11 '70. Do ondioxemska ■ na celý rok 180 korún. bočník 6Š. ti a samé sobotné čisla predpláca sai na rok 48 korún, na pol roka 24 koruny. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. Číslo telefónu redakcie a administrácie 3ft. Číslo 816. Turčiansky Sv. SÜSaHin, sireda I. októbra 8939 Nepriateľská propaganda a budúcnosť národa. Zakončenie svetovej vojny prinieslo so sebou nový rytmus života, ktorý sa vyznačuje rýchlym tempom a intenzívnejším konaním všetkého ľudského počínania. Ide to veľmi často na ujmu dôkladnosti a trvácnosti vykonanej práce. Čas kvapí, nikto nechce ostať pozadu a v honbe za pravým alebo zdanlivým prospechom zabŕdne v mnohých prípadoch do povrchnosti a čo je ešte horšie, dostane sa na falošnú a nemravnú cestu, ktorá môže ohrožiť i životné záujmy ostatných členov ľudstva, nehovoriac o vlastnom nebezpečenstve. Čo platí o jednotlivcovi, v tomto prípade platí aj o národoch a štátoch v rozsahu neporovnateľne väčšom a preto i s následkami krajne nebezpečnými. Svetová vojna dokázala, že o osude ľudstva rozhoduje koniec-koncov vždy mravné cítenie väčšiny národov sveta. Vedia to dobre i tí, ktorí vojnu prehrali alebo ktorí z dôvodov slepého národného egoizmu sa pridružili k politike premožených, ako to robia dnešní vládcovia Talianska. Všetci títo chcú preto čo najrýchlejšie vytvoriť takú svetovú verejnú mienku, ktorá by im bola prospešná k zvráteniu všetkých spravedlivých výsledkov vojny a k uskutočneniu vlastných panovačných plánov hoc i cez mŕtvoly iných národov. Slúži im k tomu moderná zbraň národov, - politická propaganda svetová v novinách, v literatúre, v umení, v národnom hospodárstve, v každom možnom obore národného života, ba dokonca i v náboženstve, ako nám to tak jasne ukázaly nedávne oslavy sv. Imricha v Maďarsku. Predháňajú sa v úmyselnom vyvolávaní zmätku, aby dokázali, že sa im krivdilo a že terajší stav v Europe je neudržateľný. Sú nervózni, ako hazardní hráči. Sú neistí a preto sugesciou a plánovitou bojovnou výchovou svojich davov usilujú sa sami sebe dokázať, že sú na správnej ceste k uskutočneniu šťastlivej budúcnosti svojich národov. Sú krutí, ako na príklad Taliani oproti nešťastlivým slovinským spoluobčanom, ako Maďari oproti každému Slovákovi v Maďarsku, ktorý by sa odvažoval dovolávať sa svojich kultúrnych práv alebo verejne dať výraz tomu, že spolucíti so svojimi bratmi na Slovensku. Sú schopní ohrožovať politickým preskupením národa celú doterajšiu mierovú činnosť Spoločnosti národov a politickú rovnováhu Európy, ako nám to ukázali nemeckí hakenkreuzleri pri poslednýh voľbách. Slovom, prezradzujú každým svojím činom, že sa dostali so správnej cesty. Pomocou propagandy usilujú sa presvedčiť svet za cenu hoc i najväčších lží (na príklad rad vrážd, spáchaných vraj na Talianoch popravenými Slovincami; vymyslené orgie na lodi Karaďorde; neslýchaná maďarská argumentácia s ničením maďarského školstva na Slovensku, atď.), že si počínajú správne a že si zasluhujú sympatií mravne cítiaceho sveta. Jedinou našou odpoveďou na všetky tieto zloby je urobiť všetko, aby deviza v našom štátnom znaku „Pravda víťazí“ bola pre náš národ stále uvádzaná v život. Ten, kto má pravdu, je zpravidia optimistom, lebo koniec-koncov vždy rozhodujúca mravná sila je na jeho strane. Tento pocit však nestačí, — treba pravde umožniť cestu uplatnenia, a to tým rýchlejšie, čím väčšie hodnoty národa sú v nebezpečenstve. Bez koncentrácie národných síl to však nie je uskutočniteľné. Zdá sa nám, že v tomto ohľade je to Slovensko, ktoré bude predchádzať dobrým príkladom v našom štáte. Nedávny spoločný postup slovenských poslancov bez rozdielu strán v záujme slovenskej menšiny v Maďarsku, ohroženej vo svojej národnej existencii, je skvelým dokladom toho, že v prípade potreby bez akéhokoľvek dohovoru slovenské srdce sa vždy spontánne prejaví. Tento príklad pôsobilhlbokým dojmom v Prahe a nás naplnil pýchou a dôverou v seba, lebo sme presvedčení, že tento zjav sa bude vždy opa-Praha, 30. septembra. London General Presse uverejnila rozhovor s prezidentom Československej republiky o aktuálnych politických otázkach Európy, Tento rozhovor prevzala í nedeľňajšia Neue Freie Presse, Masarykov prejav vyvolal veľkú pozornosť v celej európskej tlačí, najživší ohlas našiel však v budapeštianskej tlačí, a to následkom viet o modifikácií hraníc Slovenska v prospech Maďarska. Časť rozhovoru, týkajúca sa tejto otázky, v podaní Neue Freie Presse znie nasledovne: „Pre mier Európy jestvujú dnes dva nebezpečné momenty. Jeden je poľský koridor, druhý Maďarsko. Čo sa týka poľského koridoru, som presvedčený, že Nemecko sa nikdy neuspokojí s dnešným stavom, ktorý východné Prusko oddeľuje od ríše. Čo sa týka Maďarska, nebezpečný moment je v jeho agresívnej politike, líplne cítim s Maďarmi v ich ťažkostiach a za priaznivých okolností bol by som ochotný uvažovať o zmene hraníc v ich prospech; prv však, než to bude možné, musia Maďari zmeniť svoju taktiku.“ Slovenské i české časopisy, citujúc tento odstavec rozhovoru, ihneď vyslovily pochybnosti o jeho autentickosti, lebo by to nebolo prvý raz, keď zahraničné časopisy nesprávne reprodukujú slová prezidentove. I ukázalo sa, že i v tomto prípade ide o prekrucovanie. Československá tlačová kancelária už včera priniesla toto dementi: „Neue Freie Presse“ zo dňa 28. septembra priniesla zprávu „London General Press“, označenú ako rozhovor jej korešpondenta s prezidentom republiky. Rozhovor s prezidentom republiky je v tejto zpráve reprodukovaný neúplne a miestami celkom nepresne. Vo svojom rozhovore o poľskom koridore a Maďarsku hovoril pán prezident toto: „Sú dva hlavné nebezpečné body, ohrozujúce mier dnešnej Európy. Jedným je poľský koridor a druhým je Maďarsko. Pokiaľ ide o prvý, čujem od mnohých Nemcov, že nikdy ne-kovať, keď si to vážne okolnosti budú žiadať. Ak sa nám podarí- uskutočniť trvalé sblíženie všetkých slovenských politických činiteľov via facti a bez dlhých príprav a debát aspoň v najživotnejších otázkach Slovenska, a to tak vnútorno-, ako zahranično-politických, — odrazíme každú nepriateľskú propagandu a budúcnosť svojho národa máme navždy zabezpečenú. Doba to požaduje, lebo v Europe sa chystajú udalosti pre naše ďalšie osudy veľmi vážne a rozhodujúce. Rastislav. prijmú dnešnú úpravu, ktorou bolo východné Prusko odrezané od hlavného celku ríše. Pokiaľ ide o Maďarsko, hrozí nebezpečenstvo zo všemadarskej lolítíky, ktorú robia Maďari. Rekonštrukcia Maďarska, ako bolo pred vojnou, je nemožná, lebo tento starý olígarchícký režim bol veľmi nespravedlivý a utlačoval nemaďarské národností. Zároveň však chápem í ťažkostí Maďarov a bol by som hotový za priaznivých okolností pripustiť, aby sa uvažovalo o modílíkácií terajších hraníc.. Ale akákoľvek zmena hraníc je vyhradená parlamentu a nie je možné neníť hranice bez súhlasu Malej a Veľteí Dohody. Okrem toho by zmena nemohla byť výlučne jednostranná. Naše ízemíe by si rovnako žiadalo rozšírenia v náš prospech. Ale ío už nie je skorej možné, kým Maďari nezmenia svoju taktiku.“ Budapešť, 30. septembra, Masarykov rozhovor, uverejnený v .Neue Freie Presse“, vyvolal tu veľký rozruch a časopisy prinášajú o vecí hneď aj mienky niektorých čelnejších politikov. Medzi týmito mienkami sú niektoré veľmi zaujímavé. Najtreínejšiu mienku vyslovil pravdepodobne Julius Pekár, predseda zahraničnej komisie parlamentnej, ktorý hovorí, „že Masaryk v tomto prípade nereprezentuje československú verejnú m í e nk u“. Gabriel Ugrón, bývalý minister, hovorí: „Čo sa týka Masarykovej žiadostí o zmene taktiky, na to len to možno povedať, aby zasadli zodpovední štátnici a aby so žiaducným porozumením per traktovali Masarykom nadhodené otázky.“ Barón Jozef Szterényi sa nepretvaruje a jeho mienka je čisto maďarskej chuti: „Masarykovo vyhlásenie je záhada. My len jednu taktiku máme: víťazstvo našej pravdy.“ Štefan Friedrich odpovedá ako dobrý politik: „Nie raz som prízvukoval, že bezpodmienečne treba hľadať spôsob na priateľské vyrovnanie s nástupníckymi štátmi. Nesprávne reprodukovaný rozhovor p. prezidenta. A/letody americkej polície. New-York, 30. septembra. Všetky pokusy chicagskej polície uväzniť lupičských vodcov zlyhaly. Polícia sa rozhodla uväzniť ženy „nepriateľov verejnosti“. Ženy budú vo väzení do tých čias, kým sa vodcovia lupičov neprihlásia a nekapitulujú. Polícia okrem žien lupičov uväznila aj niekoľkých ich blízkych príbuzných. Zasa poslanec do väzenia. Varšava, 30. septembra. Včera uväznila polícia bývalého poslanca sedliackej strany Machnícza pre poburujúce rečí povedané na volebných shromaždeniach. Srážka vlakov v Nemecku. Greiz (Sasko), 30. septembra. Na trati z Gere do Weichlítza srazil sa nákladný vlak s osobným, pri čom bolo 17 osôb ranených. Mistral. M. Th. M. Z príležitosti storočnej pamiatky narodenia slávneho básnika a veľmajstra provencalských felibrov, Frederi Misirala, nakoľko jeho duch i k nám einorodne zasiahol,, radi si spomenieme aj my na neho. " V \ U nás onedlho po prievrate nastala, dosť trápna nálada, lebo Česi nevedeli, čo si tu môžu dovoliť a naši zasa nevedeli, koľko a čo sa sluší brániť. Slovensko — ako vždy v prípade nebezpečenstva — i teraz od Martina čakalo udanie „najlepšieho tónu”, ale beda! Tam bola práve v ten čas najväčšia panika. Pražská vláda rozpustila v Martine sídliacu Národnú Radu c sláva našej Mekky začala blednúť. Poverenec Prahy úradoval s „plnou mocou“ v Žiline, potom v Bratislave, a hlučnú, radikálnu obranu záujmov národa jednoducho prevzal Ružomberok. Začaly sa improvizovať všelijaké viac-menej vážne-nevážne Rodobrany, spolky a družiny slovenských Junákov, Jánošíkovcov a pod. Začalo sa energický zdôrazňovať, že my sme my, a že si to, čo na hmotnom a duševnom imaní máme, nedáme len tak kdenič-lunič pohabať. Spôsob, ako sa to dialo, mnohým nehol u nás po chuti. A v takomto asi čase vrátil sa do Martina zo svojho zahraničného pobytu náš Štefan Krčmáry, a priniesol z Francie nové, aktuálne zvesti, ktoré do jedovatého politikumu hneď vniesly kus neutralizujúcej poezie. So záujmom dali sme si od neho rozprávať, čo nového nazkusoval vo svete: o južnej Francii, o krásnej Provenci, ktorá má — vraj — tiež svoj zvláštny francúzsky jazyk flangue d’ oc), osobitné mravy, všelijakú tradíciu, odlišné záujmy, a — v porovnaní s Francúzmi severu — bujarú vitalitu plnú ohňa a poezie. — Aj tam svojho času — vykladal ďalej Štefan Krčméry — bol by rád Paríž všetko centralizovať a unifikovať, ale provencalskí národovci boli hrdí na svoj osobitý svojráz, bránili sa, nedali sa pofrancúzštiť. Sdružili sa v osobitnom spolku, ktorý nazvali Felibrige a slávny básnik Mistral bol ich neohroženým organizátorom. Frederi Mistral bol veľký básnik, ale aj ako človek bol veľký. S neúnavným zápalom zaujal sa svojho ľudu a celý svoj život posvätil veci národnej. Napísal slovník svojej materčiny, z vlastných prostriedkov založil národné muzeum, povzbudzoval a sám bol prvým príkladom v zachovaní tradícií a dobrých zvykov. Napísal medziiným krásnu báseň, veľkú epopeju „Miréio”, v ktorej ospevoval krásu svojho kraja a svojho ľudu. Takýmto spôsobom podarilo sa mu vzbudiť záujem u svojich vrstovníkov, tak že sa s chuťou pustili všetci do práce: kriesiť k novému životu kultúru, ktorá po slávnej minulosti už-už začala byť ztratenou a strávenou agilnejšími vrstvami francúzskeho národa. Tento vzor „ochrany“ zazdal sa hneď každému, a keď nám ešte Štefan Krčméry pripomenul, že tadiaľ chodil Dante i Petrarka, že toto bola vlasť trubadúrov a kolískou jemných kultov lásky a umenia — ba že náš stredoveký veľ župan, rytier Douč, tiež tu sa učil — naše oduševnenie bolo úplné. Hneď sme zahoreli a pocítili romantickú nostalgiu za týmto utešeným krajom a k Mistralovi priľnuli sme s nelíšenou láskou a obdivom, Ani to nás ne-