Národnie Noviny, marec 1934 (LXV/39)
1934-03-30 / nr. 39
. / -----** . —-------g i ?ry .. . n* celý rok 140 korún, na pol roka 70 korún, na stvrt roka 35 korún, na mesiac korún 11'70. Do cudzozemska i na celý rok 180 korún. Ročník 65. ß 1. ľ<ud- i 1 a j'-í'j l vHy t 10 M I ,profQ3orka, Ha somé sobotné čísla p red p lá o a sai na rok 48 korún, na pol roka 24 koruny. Účet v Poštovej sporiteľni: č. 400.659 Praha, číslo telefónu redakcie a administrácie 58> Turčiansky Sw. Martin, piatok 30. marca 1934. STATNA YEufcUkA číslo 39. Či môžeme veriť? Martin Rázus, Keby život národa a štátu bol len samá nahodilosť, pri pohľade na naše pomery dnes — ľahko by sa nám zachvela dôvera v našu budúcnosť. Práve tí najlepší mohli by zastať, ako niekedy zlomení učeníci pod krížom Kristovým. Naša oficiálna politika tápe v zahraničí, ako slepý v tme, a tu doma nie je to o nič lepšie. Pri všetkých úspechoch nášho ministra zahraničia pomaly v Európe nemáme priateľov až na tých, ktorí nás bezprostredne potrebujú. Ztrácame priateľov, í tých, ktorých by sme mohli mať a, nedbajúc na vlastné chyby, divíme sa, že ich nemáme. Náš socializmus pomaly nemá na čo nadviazať v Europe a o koľko ho máme viac, o toľko sme izolovanejší. Chceli by sme posilniť svoje pozície v zahraničí, ale nevieme spôsobu a miesto vzácnosti — stávame sa antipatickými. To je osud ľudí, ktorí neuznajú, že sa pomýlili a nevidia, čím by mohli najskôr osožiť svojmu štátu. Ale ako môžme úspešne napredovať v zahraničí, ked našej oficiálnej politike chybujú tie najelementámejšie predpoklady pre vnútornú politiku, sjednotenie síl a konsolidáciu tu doma. Márne som ja, diletant, radil pred rokmi ministrovi, dr. Benešovi — nástojte v záujme zahraničnej politiky na vnútornej československej linaji. Nie, ostalo pri starej fikcií českonemeckého režimu s pribraním Slovákov, ktorí sú mu hotoví slúžiť. Strannícka politika slávila svoj triumf, i slávu — s ohľadom na ľavých a „pokrokových“ — lenže za akú cenu? Koalícia sa triešti, í tá najštátotvcrnejšía. Ostáva pomaly len červeuozelené mocenské súručenstvo agrárnikov a socialistov, kým lídácí poukazujú s výstrahou v svojej, tiež koaličnej vláči, že sa socialisti už ozbrojujú. Nieuen slovenské strany, ľudáci a národniari, ale i československí živnostníci, ba i národní demokrati a ligisti stoja proti vláde v opozícii a československej agrárnej strane, tej, ktorá u nás na Slovensku díškuruje tu i tu i o nacionalizme — dostáva sa cti — držať socialistov nad vodou, aby sa neutopili. Nechce sa rozumieť Slovensku, konsoliduje sa najmä zákonom na ochranu republiky! Slovanské svedomie sa neozýva. Keď sa na jednej strane zareční — všetci Slováci do vlády svojho štátu, na druhej strane z tých istých kruhov intriguje sa, aby tí Slováci do tej vlády jednako len nemohli. Nuž tristissima facies! Obraz najsmutnejší! Naša oficiálna politika nemala spôsobu, ani schopností nájsť a zaistiť nám priateľov v zahraničí, čo prirodzenejšieho, ako to, že nevedela vytvoriť modus vivendi a priateľstvo medzi nami tu doma. Dnes sme už rozbití na všetky strany, nielen my, Slováci, celkom tak, ba azda horšie i Česi. Proti politike našich hodžovcov, dérerovcov, hrušovských nestojíme dnes už len my národniari a ľudáci, stoja a odsudzujú ju i Česi, významní a dobrí Česi, kým tisíce záujmové založených, alebo nerozmýšľajúcich a pohodlných Slovákov dá sa i ďalej viesť bezpečne za nosom. Keby život národa a štátu bol len samá nahodilosť, pri pohľade na naše pomery dnes — ľahko by sa nám zachvela dôvera v našu budúcnosť. Na šťastie v tomto živote je i zjavná a zrovná železná zákonitosť, ktorá ako zdravý, silný prúd to brhlie, čo mu stojí v ceste — odnesie na stranu. O marxizme kto by bol myslel ešte len pred niekoľko rokmi, že sa i pri všetkých svojich velkých a slávnych vyznávačoch — stane len epizódou, a veľmi smutnou epizódou v živote národov? A ked chceme žiť, mať kontakt s ostatným svetom, tým bude i u nás. Ak je pravdivá zvesť, že sa socialisti ozbrojujú, tak cítia í sami, že sa čosi neodvratne blíži, A čo sa deje, nie je nič zvláštneho: dozrievajú časy! Zákonitosť života hľadá si cestu cez srdcia a mysle práve najštátotvornejšíeho občianstva a hľadá dozierajúca verejná mienka — odstrániť, čo škodí národu a štátu. Táto zákonitosť postihne í smery, ktoré, ak sú i nie marxistické, ale sú na socialistickom materializme a internacionále závislé. Takým je u nás agrarízmus, ktorý mal byť vybudovaný na zelenú internacionálu a dnes sa ešte delí na moci so socializmom. Tento agraiizmus pod tlakom zákonitostí života, a tým i vývoja — stane sa svojmu valenbrúderovi jednoducho neverným, preorientuje sa od materializmu k nacionalizmu, žiaľbohu, len vtedy, keď sa musí... J ednako táto zákonitosť je reálnou skutočnosťou, na ktorú môžme pri svojich starostiach o budúcnosť národa a štátu pevne staväť. Či tedy môžeme veriť? Áno, môžeme!! A je í na čase veriť a zariadiť sa podľa tcho. Od prevratu pokazilo sa mno ho v každom ohľade, k vôli osobám nemôže sa to robiť ďalej. Zdravý inštinkt národa českého i slovenského vzoprie sa proti tomu. A vzoprie sa právom, lebo tak sme sa učili: jednotlivec je nič — národ je všetko! Pre nás Slovákov predne — slovenský národ! Od tejto zásady odbočilo sa u nás služobníčky priďaleko. A výsledok? Polovica Slovenska dávala sa získať výhodami alebo sľubmi proti druhej polovici rodných svojich bratov, verných ideológii nacionalistickej, slovensko-národnej! Demoralizácia nevyspelého síce, jednako zdravého slovensko-národného organizmu počala sa — naoko v záujme vyššej národnej jednoty, vskutku však pre niekoľkých slovenských karieristov, možno pomýlených karieristov, ktorí si tú národnú jednotu vyriešili veľmi dobre pre — seba! Dnes je na Slovensku i živelného národovectva, ale i zmätku v hlavách a demoralizácie v duši, ako nikdy predtým. Honores mutant mores — hodností menia etnosti a doložme — akákoľvek koštiaľnícka ničomnosť nájde si hneď i svoje teoretické odôvodnenie! I dnes ešte mnohí tiež Slováci hľadia na krivdy bezcitne a nevedeli by pochopiť, keby sme ich predkladali scotusovcom, denisovcom, bjôrnsonovcom, tolstojovcom, ritterovcom. Nie, po ich srdce to už nezájde! Prečo? Lebo nezájde po ich záujem! A najsmutnejšie je, ako stará generácia snaží sa infikovať svojimi chybami a chorobami i generáciu mladú! Choďte medzi naše vysokoškolské študentstvo! Všimnite si, kto a prečo dostáva štipendia! Kto a prečo tieto štipendia nedostáva! Ako sa to žije našim, nacionálne založeným vysokoškolákom na pr. na takej bratislavskej filozofickej a právnickej fakulte! Ako sa to študentstvo, ktoré patrí celému slovenskému národu a na akom základe rôzni medzi sebou? Slovenské evanjelíctvo mohlo by si všimnúť, ako naši vlastní farárski synovia stoja v boji proti sebe, jedni za slovenskú národnú vec, druhí — opýtajte sa ich za čo! Čo to bolo s tým Sväzom slovenského študentstva a jeho snemovaním minulého roku v Tatranskej Lomnici, teraz v Trenčíne? Ako chodí starý rak i mladý sa učí tak? Lenže daromné sa učí, lebo zákonitosť života í tu odtisne s cesty, čo je nesprávne a nezdravé. Chvalabohu, í pri všetkom odstrkovaní a nátlaku — väčšina slovenského vysokoškolského študentstva je naša, slovenská, nekompromisne nacionalistická! Obloha naša je chmúrna, slovenský «rod je svojimi vlastnými poblúdenými synmi zakríknutý a pokorený. Nálada, čo nás chytá za srdce, je ako tá na Golgate. Skoro by sme zvolali i my, mysliac na náš národ: Bože náš, Bože náš, prečo si nás opustil?! Tu sú však i jasné zjavy: sila slovensko-národnej myšlienky preniká do slovenských sŕdc medzí inteligenciou í naším ľudom, doma je pri všetkých hnusných intrigách í v srdci nášho študentstva! Zákonitosť života prejavuje svoju silu, í svoju pravdu! Prejavuje ju nielen na Slovensku, í za Moravou, kde široké vrstvy českého národa žiadajú korigovať politiku starcov v záujme samého štátu. Na Slovensku je i pri centralistickom poblúdení a tápaní pomýlených más — katolícko-evan jeliek é národné súručenstvo a tým i slovenská národná jednota, To sú jasné zjavy, na ktoré možno staväť! A tá zákonitosť? Koníec-koncov v nej je vôľa Boha živého, ktorý dopustil na svojho Syna í Golgatu, ale v tretí deň vzkriesil ho z mŕtvych. Buď mu česť a sláva! Veľkonočný mier. Ako každoročne, i tohoto roku hlása Československý Červený kríž svoj veľkonočný Boží mier. Apeluje na verejnosť, aby ľudia aspoň v tieto dni zabudli na svoje spory a sjednotili sa v spoločných úlohách sociálno-hygienických. T ento raz chce Československý Červený kríž zavolať k spolupráci občanov všetkých národností. Všetci cítime, že musíme hľadať to, čo nás vzájomne spojuje, nie to, čo nás vzájomne delí. Hlahol veľkonočných zvonov má nám pripomínať slobodu ducha, ktorá nie je slobodou v anarchii, ale slobodou v poriadku. Dnes sa ľud odvracia od ducha, aby sa často klaňal hrubej sile. A tu treba proti čisto biologickému poňatiu národa a štátu postaviť ideál ríše duchovnej a duševnej. Myslime na posolstvo kríža, ktoré je nielen znamením utrpenia, ale i znamením lásky, v ktorom pochopíme smysel bolesti a naučíme sa ju lepšie znášať. Spomeňme si na Simona Cyrenského s krížovej cesty, aby sme si vzájomne pomáhali niesť svoje kríže, čo nám pripomína svojím spôsobom i mier Červeného kríža, lebo nikto z nás nie je vyňatý z povinnosti mierniť bolesť všade, kde sa bolesť mierniť dá. Nech nikto nehovorí, že je to len kvapka v mori. I veľké more sa skladá len z kvapák. Československý Červený kríž si je vedomý, že treba preukazovať nielen skutky milosrdenstva telesného, ale i skutky milosrdenstva duchovného podľa krásneho latinského príslovia, že „dušou lásky je láska k duši“. slovenské HoSaHíl osanna — ukrižuj ho! Neistá veľká noc. Píše: Andrej Hlinka. Slávime základ kresťanstva — deň oslavy, ako aj pokory Kristovej. Veľkonočná udalosť sá odohrala pred 1900 rokmi v malej bezvýznamnej krajinke Palestine. Keby Palestína a národ židovský nemal knihy, mestá, prorokov a menovite Golgaty, sotva by sme čo vedeli o Kafarnaume, Bethsaide, alebo Korozaime. Ježiš Nazaretský povzniesol meno a slávu Jordána. Starobylý Jeruzalem videl mnoho slávnych, veľkolepých, kráľovských zjavov za dobu svojho dlhého trvania. Je to zásluhou nesmrteľného Dávida kráľa, ktorý to silné a pevné návršie urobil hlavným mestom. Zo Siona urobil hrad, rezidenciu a kráľovský palác. Jeho povesť ešte viac rozniesol Salamon. Jedného dňa pred 19. storočiami sa zjaví na hore Olivetskej kráľ pokoja. Zjaví sa, aby slávil svoj slávny vchod do svojho mesta. Bola práve Veľká noc židovská, jeden z výročitých a pre židov závažných sviatkov. K tejto slávnosti sa valili veiké tisíce zbožných pútnikov, išli si pre domovský a náboženský list. Mali sa aspoň raz ročite ukázať kňazovi, soznať svoju patričnosť k synagóge a Mojžišovi. Tak to vyžadoval predpis a zákon. Túto dobu použil majster, aby ukázal svoju moc a popularitu. Bolo jaro, slávna doba v prírode. Vzduch prinášal od potoka Cedron sladkú vôňu miliónov kvetín, palmy jemne šelestily vo večernom vánku. Temná zeleň pokrývala Olívetskú horu a medzi starým listím hrčatých a krivých olivovníkov ukazovaly svoje útle hlávky drobulinké, svieže bledožlté kvety révové. Do tohoto raja zavíta Majster. Ľud ho víta nadšene. Čo znamená ten temný hluk blížiaceho sa sprievodu? Tam pri záhybe cesty sa zjavuje zástup, na prvom mieste jeho učeníci a za nimi množstvo ctiteľov Galilejského, ktorí prišli za ním k slávnosti. Mnohí si ho žiadali vidieť a poznať. Jeho povesť už rozišla sa po celej zemi. Povesť o jeho účinkoch prišla do uší vysokej rady, ktorej predseda Kaifáš povedal: „človek tento robí mnohé divy a zázraky. Ak ho necháme, všetek ľud pôjde za ním, synagóga bude prázdna, slávnosti naše aj tak blednú. Menovite ako vyhnal kupcov zo Svätyne a povedal: „Odneste toto preč a nečinte dom Otca môjho pelešou lotrovskou.“ Najmä sa zľakli poznámky: prídu Rimani, vezmú naše mestá a ľud. Od tejto prorockej výpovedi sa datuje počiatok umučenia, najväčšia tragédia sveta. Túto mala predísť jeho oslava, velebné pozdravy, uvítanie z úst ľudu. Čujte pozdravy: „Hosanna Synu Dávidovmu. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána, hosanna na výsostiach.“ A on aká protiva, tváre ľudu zračia radosťou, on mlčí. Z jeho očú zračí vážnosť a záhada. Díva sa svojím zasneným okom do diaľky, ako by jeho duch navzdor tej oslavy videl niečo hrozného, desného a úžasného. Mal čo vidieť. O päť dní sa bude pohybovať iný sprievod. Ježiš bude zasa tam. On bude jeho stredobodom. Ale nebude to už dumná nálada, nebude doprevádzaný slávou ako kráľ, ale ako Kristus zavržený od svojho ľudu. V tomto je to najväčšie