Národnie Noviny, marec 1935 (LXVI/1)

1935-03-20 / nr. 1

Vycttndia « stredu, piatok a v sobotu. Predplatná cena na celý rok 140 korún, na pol roka 70 korún, na štvrť roka 35 korún, na mesiac korún 1T70. Do cudzozemska ■ na celý rok 180 korún. Ročník 66. Ha samé sobotné čísla pre Upláca sa a na rok 48 korún, na pol roka 24 koruny. Účet v Poštovej sporiteľni: č. 400.659 Praha. Číslo telefónu redakcie a administrácie 56. Číslo I. Turčiansky Sv. Martin, streda 20. marca 1935. S božou pomocou. Pokračovať ideme vo vydávaní našich starodávnych a statočných Národných novín. Príde čas, keď budeme môcť podrobne objasniť všetky zákulisné okolnosti, ktoré priniesly zastavenie Národných novín. Dnes nebudeme sa žalovať. Pretrpeli sme, vydržali sme a tu sme. Ostaneme na starom osvedčenom národnom stanovisku slovenskom. Vyznávať budeme, že pochop a všetky složky slovenského národa sú nám veci sväté a nikdy nedopustíme, aby sa z nich robily predmety čachrov-machrov. Nebudú a nesmú sa stať predmetom ani politických čachrov. Boh nás stvoril Slovákmi, sme slovenský národ. Boh nám pomôže. Preto začíname i tento článok s nápisom tohto znenia. Aký zástoj budeme mať v budúcich dielach národných a štátnych, to najlepšie naznačujú tie kuvičie a šakalské hlasy rozličnej „tlače“. Statočné slovenské obecenstvo nás čakalo a dočkalo sa nás. Tieto dobré a verné vyčakávanie nesklameme. Kuvikov a šakalov nášho politického zatmenia si mnoho všímať nebudeme. Ani toľko, ako doteraz. Dimitrievičovcov škoda spomínať. Predtým bol síce u nás na Slovensku len jeden Dimitrievič, dnes ich je už viac, a to tunajších, ba aj vlastných. Všetci pracujú proti nám za peniaze a korupčnými peniazmi. Ktože nám pomôže proti nim, ako Pán Boh; kto nás zaštíti proti ich zbesilostiam, ako čistota slovenského národného vyznania a neveľký, no vzmáhajúci sa tábor Slovákovnárodovcov. Formálna zodpovednosť za redigovanie časopisu týmto novým číslom prechodí na p. dr. Fedora lesenského. Staré meno, starý duch, dobrá národná tradí'ia v ňom prichodí pred slovenskú verejrový pracovník, nová sila, nová ibudla nám starším. Čo nám ?oteraz dal a zachoval, to mu «•az. ’• priateľov, prívržencov dôvere sledovali naše ácnu podporu, aby .artin, dňa 19. marca . n . Miloš Vančo, jší zodpov. redaktor a súčasne (J k . Vydavateľstvo Národ, novín. /«.i- 75 756 Jeden Hej, . ácí! Hej, Slováci! ešte naša slovenská reč žije, dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije: žije, žije duch slovenský, bude žif naveky, hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky! Jazyka dar sveril nám Boh, Boh náš hromovládny, nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny; i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete, Boh je s nami: kto proti nám, toho parom zmetie! I nechže sa i nad nami hrozná búra vznesie, skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie: my stojíme stále, pevne, ako múry hradné — čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne! a či dva národy? Ružomberok dňa 16. marca 1935. V piatok dňa 15. marca ma poctil svojou návštevou redaktor „Národných novín“ a požiadal ma o malý príspevok pre tohto starého pracovníka a obrancu našich práv. Zadivil som sa, že ma o toto žiada, veď „Národnie noviny“ majú klotúru, sú úradne zakázané. Pán redaktor ma uistil, že v utorok dňa 19. marca vyjdú znovu. . redsa len ožije ten náš starý bojovník a buditeľ. Dojmy detinské sú najmohutnejšie a najsilnejšie. Tieto nevyničí nijaká zmena. Tieto trvajú v človeku aj v zmenených pomeroch spoločenských, hospodárskych a náboženských. Moje prvé city a prebudenie môžem ďakovať „Národným novinám“. Už ako malý gymnazista, ako spolužiak nebohého Dušana Makovického, tragickou smrťou skončeného lekára Tolstého, chodil som do Makovických. Tu strávili sme našu detinskú dobu. Tu v bráne, vo dvore, v záhrade sme trávili náš voľný čas. Vtedy som ešte nevedel, čo som, kto som? Ani som netušil, že v takomto dvoriku, v takejto kysňami, škatuľami zatarasenej starej porté sa rodia, robia a vyvinuú charaktery a národné prebudenia. Do Ružomberku som prišiel ako dvanásťročný chlapec učiť sa maďarsky, aby som mohol ísť na štúdiá do gymnázia. Vtedy už choval svoje obete moloch šovinizmus. Už sme sa museli okrem katechizmu všetko učiť maďarsky. Život, ulica, brána u Makovických bola silnejšia ako škola. V škole išlo všetko maďarsky, ale v záhrade Makovických som videl „Národnie noviny", „Národného hlásnika" a iné časopisy. Tieto som pochytil občas a ukradomky čítal slovenčinou zaváňajúce č kinky a úvahy Ambra Pietra, Svetozára Hurbana Vajanského, Andreja Sokolíka, Andreja Kmeťa, starého Pavla Mudroňa, Franciscího, Marka Daxnera. Články ma nesmierne zaujímaly. Čítali, ba zrovná hltali sme tieto plody slovenského srdca a umu. Občas nám prišiel do rúk Ján Kollár, Hodža, Húrban. My sme nevedeli a necítili, čo sa v nás deje? V nás sa dialo My stojíme stále ako múry hradné. (Kresba Karla Lehotského.) óci a Košice. už v novinách čítali, maďarí a madarská krestansko-soa na Slovensku, ktoré my _____ _ t. po mene známe, pripravujú vraj na 8. apríla v Košiciach oslavu Rákóciho pamiatky; vtedy bude totiž 200 rokov tomu, čo Fraňo Rákóci II. umrel. Z Maďarska príde vraj do Košíc národná pút. Teda demonštrovať na Slovensku Rákóciho menom! Aká nerozmyslená vec! Ostatky Rákóciho, pravda, uložené sú v košickom dóme; z Turecka previezli ich ta krátko pred svetovou vojnou, a vtedy to pre Maďarov malo ešte akýsi smysel. Ale teraz už i madarská história bude inak vykladaná — nie tak, ako vykladali si ju v 19. století a na začiatku 20-ho, rozpálení bezpríkladným šovinizmom. Rákóci pred 200 rokmi bojoval proti Habsburgovcom a proti Rakúsku, ale dnes Habsburgovcov a ich Rakúska už ani nieto! Rákóciho pamiatka pre dnešné i budúce deje je už cele bezvýznamná. A v Košiciach chcieť demonštrovať Rákóciho menom je nerozmyslená vec i's druhej stránky. Pohyby, ktoré proti Habsburgovcom začaly sa v polovici 77. stoletia a skončily sa v prvej desatine stoletia nasledujúceho vojnou Rákóciho, boly rozpálené najviac „proroctvami“ nášho Mikuláša Drábika, hlásanými proti Habsburgovcom najprv z moravskej Strážnice, potom z trenčianskej Lednice. Pritom proroctvá tieto o nevyhnutnej a blízkej skaze Habsburgovcov dostaly veľký význam tým, že Komenský 1657-ho roku dal ich vytlačiť v svojej knižke „Lux in tenebris“ (Svetlo v temnostiach)., A všetko konanie v tom duchu, totiž proti cisárskemu domu habsburgskému a proti jeho Viedni, dialo sa potom tu, u nás, v Hornom Uhorsku čiže na Slovensku. Pred vystúpením Rákóciho o niečo prvej na čele pohybu Stál Imrich Tököli, a na dolných stranách krajiny Maďari volali ho: „tót király“ — slovenským kráľom. Odtiaľto, z turčianskych (Štubnianskych) Teplíc a z hornotrenčianskej Tepličky vyšlo Vešelínovské sprisahanie proti Viedni.* 1 Na vojnu potom tu sbierali i ľudí i peniaze a vôbec všetky potreby. Keď po vystúpení Rákóciho vojna i začala sa, tu bolo bojište, tu bývalý bitky, pri Trnave (r. 1704), Trenčíne (1708) a v podkarpatských až východných, ruských krajoch — tu, nie pri Kecskemété, ani Hatvané. Čím sú teda deje Rákóciho pre dnešného Maďara? Pritom Fraňo Rákóci II. ako človek bol azda z lepších, ale veľké veci konať, na to sa on nenarodil. Bol hotový robiť i plány, ale uskutočňovať ich, to nebolo pre neho.. A práve Maďarov, akými chcejú byt .V Košiciach demonštráciu zamýšľajúci, či môže oduševniť Rákóciho konanie? Keď akcia jeho vojenská proti Habsburgovcom nedarila sa, kde on hľadal pomoc? U Slovanov. V Rusku (u Petra Veľkého) a v Poľsku. Potom utiekol do Poľska a svojich ľudí s oslabnutým a demoralizovaným vojskom nechal tu v moci surových víťazov cisárskych. (Mier satmársky 1711-ho roku uzavrel s Viedňou Alexander Károlyi, keď Rákóciho tu nebolo už tretí mesiac.) Nuž keby sa pri takom akte, aký maďarské strany chcely by produkovať 8. apríla v Košiciach, hlásil k slovu niekto z nás, iste i niekoľkými krátkymi vetami podarilo by sa mu smiešnymi urobiť ako Sziillôvcov, tak najmä „národnú pút“, došlú z Maďarska. ... Manželkou Fraňa Rákóciho I-ho a matkou Fraňa Rákóciho II. bola Elena Zrinská, dcéra Petra Zrinského, bána a národného dejateľa chorvatského, ako účastníka Vešelínovského sprisahania sťatého vo Viedenskom Novom meste 1671-ho roku. A praotec Rákócich volal sa: Bogát- R a d v a n.2 Jozef Škultéty. 1 Drábik, už 8 3-ročný, umrel v Prešporku 16. júla 1671-ho od ruky kata z Viedne poslaného. Mŕtve telo i všetky písma, ktoré našly sa po Drábikovi, spálili. 2 Dnešné h i v našej slovenčine a v češtine do 13. stoletia bolo g.