Národnie Noviny, december 1939 (LXX/127)
1939-12-23 / nr. 127
Dr. Marfin Kvetko: Vianočný dar v prúde života ľudstva! Topoľčianky, na Vianoce 1939. Kresťanstvo celého sveta oslavuje pamiatku Ježišových narodenín. Dlhý časový odstup od dôb príchodu Božieho Syna na zem poskytol dosf možností a časového priestoru tomu, aby len málo ľudí na svete pripomenulo si a pochopilo prostotu a jednoduchosť Jeho príchodu. Tak skomplikoval vývoj naše konania i myslenia. Tak ťažko pochopiť jednoduchú vec modernému človeku! V rozbehu rozličných duchovných prúdov náboženských, kultúrnych, filozofických, politických i národohospodárskych platily a platia rozličné zásady, ktoré určujú jednanie človeka k človeku, jeho povinnosti k rozličným spoločenským jednotkám a rozlične stanovujú jeho sociálnu postať. Pred/”v'íchodom Kristovým platil Mojžišov a Jpn: Oko za oko, zub za zub! Boje, n&sváry a vojny boly sankcionované týmto zákonom, Mory určoval a prenášal povinnosti tohto druhu i pokoleniam budúcim. V iných kultúrnych zemiach platil zasa zákon pasivity, ktorý určoval čo nesmieš robiť, aby si dosiahol život večný. Nesmieš brať, čo je cudzieho, ale nikto nehovorí, že musíš dávať zo svojho núdznym. Nesmieš nenávideť, ale nevieš, že máš milovať. Nesmieš zabíjať, ale neznáš, či musíš život chrániť. Ale už i tu vidíme určitý pokrok od Mojžišovho zákona. A Kristus prišiel doplniť zákon a naplniť jeho suchú formu živým obsahom! V politických i filozofických prúdoch určoval sa pomer človeka k človeku a človeka k nejakej zvláštnej nadzemskej bytosti po svojom. Spomeňme si, koľko obetí, práce a úsilia i krvi stálo ľudstvo vždy a vždy, keď chcelo skúšať a uplatňovať nové poznatky k svojmu jednaniu. Preletíme okom po zápasoch, po bojiskách a po kultúrnych strediskách, kde všade nájdeme stopy zápasu človeka, za lepšiu, nové ideológiu, za lepšiu a novú formáciu spoločnosti ľudstva! Približne pred 2000 rokmi prišiel Ježíš. Prosím, neľakať sa názvu! Nie ten malý, ničím nevládnucim a nič neznamenajúci! Nie to dieťa z krehkého tela. Prišiel Ježíš, ktorý doplnil Mojžišov zákon. Ten Ježiš, ktorý prevrátil úlohu človeka, určovanú vypočítavaním pasívnych jeho povinností. Postavil ho do aktivity, do života. Vyviedol ho zo zbudovaných chrámov, kde až doteraz tak prísne a presne vykonával svoju úlohu, dával desiatky, modlil sa, postil a postavil človeka do života k tvorbe všetkých životných potrieb. A v tomto živote určil mu úlohu dôstojnú, aktívmi, tvorivú! Ty, človeče, nielen, že nesmieš nenávidieť, aJe musíš milovať svojho blížneho ako seba samého! Ty, nielen, že nesmieš brať z cudzieho, ale musíš i dávať núdznym i potrebnými Ty, nielen, že nesmieš zabíjať, ale musíš chrániť majetok i životy svojich spoluobčanov. Prišiel Ježiš, ktorý tak rýchlo a mocne domŕl názor o vyvoleností národa a určR, že veštci sme si rovní. Prišiel Ježiš, ktorý joznal život s jeho sociálnymi probfénami a dával príklad k ŕch riešeniu. To e smysei príchodu toho jaaiebo c&eťaČaj* Od jeho príchodu vyvíja sa kresťanská kultúra. Tým učením ovplyvňované sú činy a myslenia ľudí vedome i nevedome. Sme na prahu 2000-ročnej pamiatky Jeho narodenín. Ale tak sa nám zdá, že čím sa viac blížime k tomuto vzácnemu jubileu, tým mocnejšie cítime pýtať sa, pre koho sa vlastne narodil? Pre koho vyplnil a doplnil zákon! Pre koho?! Pre Boha, odpovedzte ľudia!! Od jeho narodenia toľko učenia o ňom, toľko osvedčovania sa za jeho učenie, a predsa sme svecßcami veľkých ideových bludov a strašných zločinov proti Jeho učeniu. • « • Hovorme feraz rečou našou! Či nie sme S dnes svedkami vyprávania pohádky o vyvolenom a lepšom národe? Či dnes nevidíme toľko previnenia sa proti učeniu, že ani pohania, ktorí neznali Jeho zákon, toľko nehrešili? Boj o »životný priestor« boj o nadvládu na svete, boj proti iným náukám, boj o rozvinutie despotizmu a podobným zámerom — to všetko sú len zámienky pre vlastné a nekresťanské počínanie ľudí i štátu. Pravá príčina je v tom, že niet ani dnes odvahy podívať sa priamo a bez okolkov na učenie kresťanské, pretože tým by hneď spadly všelijaké pozlátky ideologické a nerovnosti, rozpustily by sa a stratify svoj príťažlivý lesk. Medzi ľuďmi naroBíly sa hranice územné i duchovné, aby bránily poznať prirodzenú ľudskú príbuznosť, pravé spoločenstvo a pravú rovnosť. A každý má inú príčinu, prečo nemôže sa podívať priamo do kresťanského učenia. Rimania sa bránili kresťanstvu, lebo prinášalo rovnosť ľudí a zavrhovalo otroctvo. Celý stredovek bojoval proti tomuto zlu, a dnes ho obnovujú v inej forme. Vo Francúzsku v revolúcii priamo z krvi vyplávaly kresťanské heslá o rovnosti, slobode a bratstve, ktoré priniesol Ježiš na svet. Ruský národ len nedávno otriaso celým mravne-spoločenským svojím základom, keď hľadel vymaniť sa z tvrdých a nespravodlivých’ foriem spoločenského rozvrstvenia. Nezabúdajme, že toto všetko robili už kresťania. Nezabúdajme, že svätokrádež proti rovnosti ľudskej, rovnosti národov i proti hmotným statkom prevádzajú zasa len kresťania. A tak nám orichodí na um, u nás ešte donedávna v politickej obdobe vyslovovaná veta: akí kresťania, také kresťanstvo! f» ** Vianoce sú sviatkom pokoja. Pokoja medzi ľuďmi dobrej vôle. Medzi národmi, ktoré poznaly cenu pokoja. Medzi štátmi, ktoré sú určené pre poriadok a pokojný život ľudstva. Pohanské národy a štáty nemalý týchto sviatkov pokoja. Nepoznaly veľkosť Božieho daru, poslaného pre veštky národy na svete. Tie opájaly sa veľkosťou dočasných darov. Preto i pominuly. Tak skončil svoju úlohu Alexander Veľký, veľký Cézár a neskoršie i veľký Napoleon. Pominuly činy, veľkosť ktorých bola stavaná na protikresťanských zásadách.* A dnes my, keď historicky hodnotíme cenu týchto činov, nesmieme zabúdať, ale ani porovnávať s veľkosťou činov a myslenia Boba-človeka, ktorý sa nenarodil ako princ, ktorý nekráľoval, ktorý nemal vojsko a nebojoval ani jednu bitkti. V učení kresťanskom je niečo i pre tých, ktorí nie sú jeho vyznávači. Veď konečne netreba veriť mnohým, ktorí tak stavajú sa na triezvosť svojho rozumového chápania, či Kristus sa narodil v Betlehemskej maštali, a či ho potom vyvolený národ ukrižoval! Ale práve preto, že uzavierajú sa títo ľudia len do vlastného rozumového pochopu, musia uznať, že nemožno žiť na tomto svete, ak nebudeme jeden druhého milovať, ak nebudeme jeden druhému pomáhať, ak nebudeme jeden druhému dôverovať. Nehovorím ani o zabíjaní, ani o vráždení! Nespomínam ani zákony, ktoré pasívne vypočítavajú povinnosti človeka. To všetko nestačí k životu. Treba aktívnej účasti človeka, treba citu pre spolupatričnosť, treba rozumu pre poznanie nutnosti sebepomoci, treba vôle a rozumového chápania po ľudskej rovnosti, ktorá prišla na svet so životom a ktorá dnes končí zasa len odchodom života. Preto sa spisovateľ pýta, prečo sme si len na cintoríne rovní, a prečo sa musí človek toľko nabojovať, kým dostane sa pred tento svoj cieľ. Toto sú zásady, ktoré platia rovnako pre kresťanov i nekresťanov. Len hrdá Europa ich práve dnes nepozná. Národy majú svojich vodcov a títo mojžišovskú úlohu, vyplniť starý zákon. Preto niet pokoja a niet opravdovej radosti zo sviatkov pokoja. Chápeme prázdnotu myšlienkového prúdenia dnešnej Európy. Vidíme ju chorú a celú obviazanú do tvrdých sádrových obväzov z prísnych formalít politických, národných, ba i náboženských. Co z takéhoto ponímania kresťanstva, ktoré sa nemôže hnúť z tvrdého obväzu formality! A táto príťaž zaľahla i na hlavu tých, ktorí boli ešte duševne natoľko zdraví, aby sa vzpierali tomuto zaujatiu. Pýtame sa dnes s básnikom, Či je niečo na svete a v našom žití, čo má trvalú hodnotu? Po dlhom filozofovania rozmýšľaní musíme sa vrátiť zpäť do Betlehema. Niet iného východiska! Národy nie sú predsa na to, aby sa zabíjaly, aby sa okrádaly, aby sa porobovaly! Ľudstvo stratilo niť ideologického vývoja od Betlehema po dnešok! Odhodilo platnosť určitých zásad, ktoré jediné môžu natrvalo usporiadať vzájomný pomer a určiť ho tak, aby i pri veľkom nedostatku Hmotných prostriedkov poskytol pokoj a spravodlivé riešenie. Len ak sa vrátime a získame úctu pre tieto duchovné platidlá ľudskej slobody, rovnosti, bratstva a pokoja na zemi, len vtedy sa vráti istota a spravodlivosť. * « & Na vianočné sviatky šťavíme narodenie Kristovo. V zajatí toho myšlienkového prúdenia dnešného musíme priznať, že narodil sa Kristus pre všetkých ľudí rovnako, pre veľké i malé národy, i pre tie národy, ktoré to ani dnes nevedia. Nekazme si a doprajme si aspoň pre tento deň trocha šfasťia a Rod aj ilúzii, ale verme, že narodil sa Kristus i pre Slovákov, i pre Cechov, i pre Poliakov, i pre Fínov, teda pre malých. Toto je najlepší a najkrajší dar vianočný svojmu vlastnému svedoflwaifcM c/fdoeut Príjď, dobo spásy! Čakáme ta súrne, voláme, rumeň prudký na líci a v rukách fakle, ako strážnici . v tmu čiernu nimi zasvecujúc s túrne; Blud smy tvoj prúd, lož vypuď tvoja metla . »» Dost trpela si zlobe, potupe, dosť shovievala rohatému bludu; siet žiarou! zapáľ vozduch plný svetla v znak: v pohanenej slávy chalupe že prišla na svet pravda môjho ľudu! Príjď ... Aj verí príjde ona, požehnaná spasenia doba! Prudko priletí, prv, než sa nazdá rákoš v podsvetí, než vzkypí mu z úst nová kliatba, hana... Ô, netrat mysle, nerút do zúfania sa, kŕdle verných! Viď, rán zánety tí vlastných planú, planú v ústrety *— sta zore — zorám velikého ránd! HVIEZDOSLAV