Národnie Noviny, január-marec 1942 (LXXIII/1-24)
1942-01-01 / nr. 1
Štátna vedecká knižnica v Košiciach ^fáŕodnie noviny vychádzajú dva ra*y do týždňa, a to v stredu a V sobotu Nakoľko by na ntekto~rý z týchto dní pripadol «viatok alejbo by Ich sviatok predchádzal, bó)da len nasledujúce číslo. Odo“%ir»í možno aj len sobotňajšie, prípadne len stredňajšle číslo.— Predplatky treba posielať složenkami na n᧠účet u Poštovej sporiteľne v Bratislave, č. účtu 1626. Ročník 73. Po 1-1'50 predpUca aa: na oU __. Slovensko Ka 76.—, t» n* °*' rava Ka 86.—, Franci® * vátsko, Nemecko, Maď?’ cn° munsko K i 11*.-; pt° * "ľľ cudzinu K* 1».-. Len f18TM ftajäie Halo: Slorenako Česko a Morava Ka ’ cúzsko, Chorvátsko, Nen,"" Maďarsko a Rumunsko Ks , ; pre ostatnú cudzinu Ks K.”' Turč. Sv. Martin, Nový rok, 1942. £ ^~Q Číslo 1 Dr. VLADIMÍR P. COBRDA, generálny biskup: Na rozhraní rokov Rozhranie rokov je vždy vážna chvíľa i v živote jednotlivcov, i v dejinách národov. Upomína na nestálosť, pominuteľnosť všetkého, čo je časné, zemské, aj na našu vlastnú porušitelnosť a smrteľnosť, a ponúka zastaviť sa na chvíľu a spomínať, zamyslieť sa a rozmýšľať, učiť sa z minulosti a tak sa pripravovať na budúcnosť. Dvojnásobne vážne je rozhranie rokov v dnešné ťažké, nepokojné a neisté časy, keď sa stále kolíšeme medzi obavami a nádejami, nevediac, či nový rok splní naše túžby a očakávania a naše nádeje. A nadovšetko vážne je v živote nášho malého národa a mladého štátu, ktorý by veľmi potreboval pokojných časov a pokojného, múdreho riadenia, aby nielen bezpečné základy položil svojmu národnému a štátnemu životu, ale aby na položených základoch pokojne a šťastne aj budoval. Tu je rozhranie rokov vzácnou príležitosťou spomínať a zamyslieť sa, čím lepšie poznať samých seba, svoje poslanie, svoj cieľ, svoje povinnosti a svoju veľkú zodpovednosť, ale aj svoje slabosti a chyby, nedostatky a poklesky... a učiť sa. Boli by sme nevďační voči Bohu, keby sme Mu aj pri tejto príležitosti neďakovali, že veľké veci vykonal s nami a s naším národom, keď nás vyslobodil z viacstoročnej poroby a nám, ktorí sme ani ludom neboli v očiach svojich nepriateľov, dopomohol k národnej slobode a štátnej samostatnosti. Ale bolo by neodpustiteľnou chybou namýšľať si, že sme už pri cieli a so všetkým hotoví, že je všetko dobre tak, ako je, že náš súkromný, rodinný, spoločenský, národný a štátny život v ničom nepotrebuje nápravy, a keby sme sa v tomto presvedčení bezstarostne oddávali akejsi ľahkomyseľnej ubezpečenosti a zdtvárali oči pred nebezpečenstvom, hroziacim nám zdnu i zvonku, od vonkajších i vnútorných, starých i nových nepriateľov. Vtedy by nám rozhranie rokov ozaj nemalo čo povedať. My sa chceme zastaviť pri tomto rozhraní, chceme rozmýšľať a múdrosť uvodiť do srdca. Ktosi povedal: Ježiš Kristus je kľúčom dejín. Staré zaviera, nové otvára. To znamená: kto v mene Ježišovom zaviera starý rok, zaviera ho šťastne a kto v Jeho mene začína nový rok, vstupuje doňho šťastnou nohou. A o toto nám ide, aby sme šťastnou nohou vykročili a šťastne kráčali celý rok. Musíme to teda robiť v mene Ježišovom, v Jeho duchu, podľa Jeho vôle a podlá Jeho večného evanjelia. Len vtedy budeme šťastne budovať, lebo len s Ním je cesta istá a len pri Jeho pomoci a žehnaní je budovanie šťastné. V dnešných — zôkol-vôkol nás — nepokojných, búrlivých časoch, prevrátených a rozvrátených pomeroch, v dňoch všeobecného vrenia a kvasenia hľadáme stály, nehnuteľný bod, pevnú linaj, všeobecne platné pravidlo, absolútny zákon pre život a pre všetko počínanie a konanie jednotlivcov, spoločenských vrstiev, aj samého národa. A nachádzame ho jedine v Bohu a v Jeho večnom, svätom zákone — ako jedinom bezpečnom základe šťastia jednotlivcov, blaha národov, moci a slávy štátov. Bohabojný a múdry lcrál izraelský, Joziáš, aby svojmu národu a štátu položil pevný základ, zabezpečil život a budúcnosť, shromaždil si starších ľudu, vstúpil s nimi do domu Hospodinovho a tam urobil smluvu pred Hospodinom, že bude nasledovať Hospodina a zachovávať Jeho prikázania a Jeho ustanovenia z celého srdca. — To je bázeň Božia, na ktorej jedine možno aj dnes rozumne a šťastne budovať štátny a národný život. Môžu mať národy prorokov, učené hlavy obratných politikov, školených diplomatov, chrabrých hrdinov, ak nestavajú na tomto základe, nebudujú na skale a ich dielo nebude mať stáleho trvania. Kiež by sme si uvedomili, že aj náš národ len na tomto základe, na Božej bázni, môže budovať svoj život, lebo aj náš slovenský štát len vtedy bude verný svojmu historickému kultúrnemu poslaniu, ked bude prispievať k budovaniu štátu Božieho na zemi. A to znamená, že Pán Boh musí byť aj nám Pánom a Bohom, Jeho svätá vôľa našou vôľou, Jeho večne platný zákon najvyššou normou aj pre naše počínanie a konanie; že my nesmieme robiť, čo sami chceme, a žiť, ako sami chceme, a chodiť po cestách, po ktorých sa nám najpohodlnejšie a najpríjemnejšie kráča, ale musíme robiť, čo chce Hospodin, náš Pán a Boh. Kráľovstvo Božie je kráľovstvo Kristovo. Ale kráľovstvo Kristovo môže byt len tam, kde osobný a rodinný, súkromný a verejný život je odbleskom ducha Kristovho, ducha poslušnosti a pokory, lásky a spravodlivosti, pokoja a snášanlivosti, čistoty a svätosti a’ aj štátny život je nádobou Božej vôle a slávy, vo všetkých svojich túžbach a snahách v súhlase, v harmónii s Bohom a večným poriadkom Božím. V takejto bázni Božej má sa prejavovať naše kresťanstvo a dokazovať ako moc Božia, ktorá premáha svet. Kresťanstvo nesmie kapitulovať pred svetom, ani pred nijakými, učeniu Ježišovmu cudzími a jemu odporujúcimi ideológiami; naopak: naše kresťanstvo musí Bohu podmaňovať ľudí a Božie myšlienky, zásady, plány, odvekú radu Božiu uskutočňovať vo svete. V tomto všemohúci Pán neba a zeme nepozná po jednania, kompromisu a nestrpí polovičatosť, kulhanie na všetky strany. Tu platí rozhodné alebo — alebo: alebo s Ním alebo bez Neho a ked bez Neho, potom aj bez Jeho lásky a milosti, žehnania a pomoci, ochrany a záchrany. Ku bázni Božej musí sa pridružiť nezištná, obetavá rodoláska. Nie naše záujmy, nie osobné ohľady, nie sebecké výpočty a výhody, nie vlastné chúťky a rozmary, ale záujem a blaho, prospech a rozkvet národa a štátu. Náš zlatoústy Hviezdoslav napísal kedysi o sebe: Ja sdelif sa chcem celý svojmu ľudu, preň myslím, cítim, spievam, plačem žiale; ja ľúbim svoj lud, ľúbim neskonalé. — Nahraďme slovo »lud« národom a štátom a máme pred sebou vzor nezištnej, obetavej rodolásky, ktorá nič nechce pre seba, všetko pre národ a štát, a do ich služby stavia všetky svoje pomysly, všetky dary a sily, všetko, čo má a koná. Veľkosť nášho Štefánika bola v tom, že si vždy vedel uvedomiť, čo v daných pomeroch jeho národ a vlasť od neho čakala. A potom nebolo prekážky, pred ktorou by sa bol zastavil, nie nebezpečenstva, ktoré by ho bolo odstrašilo; nijaká práca nebola mu priťažká a nijaká obeť priveľká. Takúto nezištnú, obetavú rodolásku čaká od nás slovenský uároá a slovenská vlasť. Pracovať a budovať musíme všetci. Pracovať na všestrannom povznesení svojho drahého Slovenska, na mravno-náboženskom preporodení, národno-kultúrnom a národno-hospodárskom zveľadení ľudu a národa. To je pravá činorodá, nezištná a obetavá rodoláska, aby všetci spolu a každý zvlášť, každý na svojom a všetci na pravom mieste konali a vykonali, čo je v daných pomeroch ich povinnosťou. Tak to má byť u nás, i tu chcem použiť priliehavého a výstižného porovnania, ako v koncerte, kde každý s napätou pozornosťou hrá svoju úlohu, dáva pozor, čaká, kedy príde rad naňho a potom spustí s plnou chuťou a celou dušou, vediac, že teraz on má vykonať svoje. Každý svoje! Treba nám vedomia, že každý máme vykonať svoje, lebo len v takejto spoločnej harmonickej, primerane sa doplňujúcej spolupráci všetkých je tajomstvo, ale aj záruka zdaru, krajšej a šťastnejšej budúcnosti národa a štátu. Toto však predpokladá jednomyseľnosť, svornosť, srdečnú bratskú lásku všetkých: vedieť sa somknúť v jeden pevný celok, vytvoriť jedinú veľkú rodinu bratov a sestár, jednotu sŕdc a duší a preto odstraňovať všetko, čo by ešte rozdeľovalo národ a prekážalo skonsolidovaniu vnútropolitických pomerov a hľadať, čo by národ mohlo sblížiť, sjednotiť, čo zažehnať aj posledné tiene nedôvery a pochybovačnosti, rozptýliť aj najmenšie mračienko obavy a neistoty, aby sme si všetci mohli podať ruky a Slovák Slovákovi bol bratom! Len vtedy bude Slovensko všetkým rovnako teplým a rovnako drahým domovom, kde sa všetci — bez stavovského a náboženského rozdielu — budú cítiť ozaj — doma, kde nieto vyznačovaných a zaznávaných, privilegovaných a odstrkovaných, ale všetci sú rovnako milovanými dietkami spoločnej matky-Slávy. Kiež by aj o nás, ako synoch a dcérach slovenského národa, platily slová, ktoré Pán Ježiš povedal učeníkom: Potom poznajú všetci, že ste moji učeníci, ked budete mať lásku jedni k druhým. Lebo jedno je isté: kto prechováva nenávisť k jednotlivcom, synom jedného národa, občanom jedného štátu, v tom niet lásky ani k národu, ani k štátu. Na prahu nového roku nech je nám heslom: seba Bohu, svoju lásku a prácu národu a za drahú slobodu slovenskej otčiny aj vlastné životy! A našou každodennou modlitbou nech je prosba žalmistova: Navráť sa zase, Hospodine, a nasýť nás svojím milosrdenstvom hned zrána; obveseľ nás podľa dní, v ktorých si nás sužoval, aby sme mohli prespevovať a veseliť sa po všetky dni. Hospodine, zachovávejž již; Hospodine, dávej již šťastný prospéch! Osláv, vyvýš, zveleb a spas ľud svoj, Hospodine!