Národnie Noviny, júl-september 1942 (LXXIII/49-73)

1942-07-04 / nr. 49

Štátna vedecká knižnica v Košiciach Nirodnl* noviny vychá­dzajú dva razy do týždňa, a to v stredu a v tobo­­t u. Nakotko by na niektorý z týchto dni pripadol svia­tok alebo by ich sviatok pred­chádzal, vyjde len nasledujú­ce Cislo. Odoberať možno aj len sobotňajšie, pripadne len stredňajšle číslo. Ročník 73. *2720211 Ľž7* Turč. Sv. Martin, sobota, 4. júla 1942 £ StfStíí) Po Ks 1‘50 Predpláca sa: na obe čisto na rok: Slovensko 100 Ks, Česko a Morava 120 Ks; pre ostatnú cudzinu 190 Ks. Len na sobot­ňajšie čisto; Slovensko M Ks Česko a Morava 60 Ks; pre ostatnú cudzinu 78 Ks. Pred piatky treba posielať složen kamt na náS účet u Pôšt spo rltelne v Bratislave číslo 1626 12. Číslo 49. Cyril a Metod Dôstojnou oslavou našich národných otcov, svätcov si pripomenieme vyše tisícročné zapojenie sa do kresťanskej kultúry, a tým aj základy našej dávnej štátnej samostatnosti. Neprajníci vykrúcali márne, že slo­venské národné bytie vzniklo až po ta­társkom vpáde. Dokázané je, že kon­com štvrtej desiatky IX. storočia kráľ Frankov, Ludvik, vtrhol do Veľkej Mo­ravy, premohol tam panovníka Mojmí­ra, sosadil ho a jeho nástupcom urobil Rastislava, muža hrdého, v bojoch ne­boj azlivého a umom rozvážneho, ktorý si svoj rod vážil a hľadel ho pozdvih­núť na vyšší stupeň kultúry. Keď tento prevzal moc, zaujal sa myšlienkou, oslobodiť svoju dŕžavu a jej ľud zpod nadvlády cudzieho živlu a cudzieho ná­boženského tlaku. Videl, že cudzí kňazi okrem kresťanskej náuky šíria aj moc svojho rodu. Preto vystrojil poslov k byzantskému cisárovi Michalovi III. s prosbou o učiteľov-kňazov, zbehlých v slovienskej reči. Michal III. vybral pre túto úlohu dvoch bratov zo Solúna: Konštantína a Metoda. Konštantín bol mužom, od ktorého učenejšieho a živo­tom svätejšieho nemal v ten čas ani Carihrad ani Rím a Metod dokázal sa ako muž veľkého rozhľadu a rozumný Správca krajiny. Konštantín pre Slo­­vienov sostavil z písma gréckeho písmo hlaholské, písmo zo všetkých najdoko­nalejšie a duchu slovienskeho jazyka naiprimeranejšie. Preložil aj Písmo s v. a bohoslužby do reči slovienskej. Do Velehradu prišli bratia r. 863. Tu ich Rastislav i ľud prijal s náležitou úctou. Kristovo slovo, hlásané v reči obyvateľstvu srozumiteľnej, spôsobilo obrat od pohanstva ku kresťanstvu. To pohlo cudzích kňazov, aby - na viero­zvestov podali žaloby u pápeža Hadriá­­na II. Ten si obidvoch bratov pozval do Ríma, kde r. 867 obidvaja pápežovi vysvetlili svoje učenie. Hadrián II. po­zorne prečítal obžalobu i obranu, pre­študoval Písmo sv. a bohoslužobné reči v jazyku slovienskom, bratmi prelože­né, a najprv požehnal a potom potvrdil sloviensky preklad svätého Písma a li­turgických kníh, a vysvätil učeníkov, privedených bratmi, za kňazov. A v bule, napísanej Rastislavovi a spolu­­vladárom Koceľovi a Svätoplukovi, do­volávajúc sa slov Písma »Že všetci roz­ličnými jazykmi hlásať budú milosť Božiu«, naložil im, aby pri konaných obetiach sv. omše, epištoly a evanje­lium čítali najsamprv v jazyku latin­skom a potom slovienskom. Neskôr Hadrián II. odlúčil Slovienov od arci- ! biskupstva soľnohradského a biskup- , stva pasovského, aby pod arcibiskup­stvom Metodovým mali Slovieni vlast­nú, národnú cirkevnú hierarchiu. Tým sa Rastislavova myšlienka splnila. , Vieme, že Konštantín s podlomeným \ zdravím vstúpil v Ríme do kláštora, i prijal meno Cyril a tu umrel r. 869. ' Pochovali ho za veľkých cirkevných 1 pôct v kostole sv. Klimenta. Arcibiskup ; Metod konal svoje cirkevné povinno- 1 sti ďalej a Kristovu náuku šíril v reči 1 slovienskej. Keď r. 869 nepriateľ napa- ; dol znova ríšu, Velehrad zboril a štát ; zradou Svätoplukovou povážlivo okyp- ( til, Rastislava zajal a ako zločinca po- j sial do Rezná. Pod vládou Svätopluko- 1 vou zažila Veľká Morava kruté časy, í v ktorých aj Metodovo dielo pleticha- 1 mi biskupa Vichinga bolo hatené. Svä- í topluk časom síce nahliadol planosť i svojho počínania a mečom dobyl slávu 1 dŕžave, ale cudzí kňazi podlomili spra- š vodlivosť a dobrý mrav obyvateľstva í í vo vnútri štátu, takže Metoc^ umiera- |i júc 6. apríla 885 na Velehrade, videl skazu svojho diela. Po jeho smrti Vi­­ching dosiahol, že Metodovi žiaci mu­seli zo štátu odísť. Odišli do Bulharska, kde ich účinkovanie priviedlo cirkevno­slovanskú písomnosť k veľkému roz­kvetu. Svätopluk sa aj o to postaral, aby pápež Štefan V. ustanovil Vichinga za Metodovho nástupcu. No, ničiac die­lo apoštolov, ničil aj základy svojho štátu a v bojoch medzi ním a Arnul,­­fom, za pomoci Maďarov, ničil sa náš rod. Co nesvrhlo dielo Svätoplukovo, to dokonali nesvorní dedičia. Tak roku 907 mečom a ohňom spustošená, pred rokmi ešte kvitnúca dŕžava Veľká Mo­rava prestala jestvovať. Ale dielo bratov Konštantína a Me­toda zánikom Veľkej Moravy neprišlo nazmar. Postavilo sa proti násiliu, odo­lalo mu a odoláva mu aj dnes ... A len tomuto dielu našich vierozvestov mô­žeme ďakovať, že ako potomci ľudu Veľkej Moravy udržali sme sa pri ži­vote dodnes a mohli sme sa zapäť do dnešného európskeho dejstvovania! Ústup Angličanov z Egypta? V severnej Afrike sa stala situácia Angličanov po padnutí pevnosti Marsa Matruk ta. ká kritická, že takej Briti nezažili od začiatku tejto svetovej vojny. Neobyčajnými bojo­vými úspechmi gén. pof. maršala Rommela v Egypte zdajú sa byť ohrozenými nielen Egypt, Suezská cesta, ale aj všetky britské pozície na Blízkom východe. A sú domnienky, že v severnej Afrike po utrpených posledných porážkach a veľkých stratách, Anglicko nestačí už s vlastnými silami obhájiť tieto strategické oporné body a dopravné spoje, ktoré ináč majú preň životný význam v ďalšom vedení vojny. Preto aj Churchill pri dohovoroch s Rooseveltom vo Washingtoné žiadal najmä naliehavú a okamžitú severo­americkú pomoc v Stredozemnom mori. Ináč vraj Angličania z Egypta by museli ustúpiť a prepustiť tento, s hospodárskeho i vojensko-taktického a dopravného stanoviska veľ­mi dôležitý priestor. Blízka budúcnosť ukáže, kto z koho? Kto bude pánom Egypta, bu­de i pánom celej oblasti Stredozemného mora. VÝZNAM BOJOV V EGYPTE. Od pradávna bolo ľudské pokolenie sved­kom urputných bojov o územie, medzi roz­vodím riek; Tigris—Eufrát—Níl a Saharou. Strategický význam tohto územia poznali už za časov: Ninive, Memphis atď. a britská za­hraničná politika od vybudovania suezského prieplavu, zámerne a cieľavedome, na tomto území vystavala z rôznych štátov a štátikov na nej závislých, silný prsteň opevnení a bášt, ktorými uzavrela všetky cesty, smerujúce k južnému krídlu indického britského impé­ria. — Suez s jeho okolím, sám Bismarck na­zval »krčným obradom« britského impéria, ktorým sa chrbtová kosť po j í s mozgom. Vý­znam tohto priestoru, o ktorý sa dnes tak hú­ževnaté bojuje, sa časom ešte zvýšil, lebo ole­jové žily britského impéria: Mosul, Maidan a Bahrein, sa začínajú hneď za týmto územím. A vstupné brány indického britského impéria pevnosti Malta, Marsa Matruk, Alexandria a Rhodos sú už čiastočne alebo úplne v rukách vôjsk mocností Osi. Ich silné letecké sväzy už ďaleko nad alebo za Alexandriou, Jaffou, Cy­prusom. aké predpolím Indie, číhajú. Pevno­sti!- Akaba, Bahrein a Aden, sú len akýmsi vnútorným, zosilňujúcim pevnostným prsten­com Indie, ktorých odolnosť závisí len od j odolnosti pr^dpoľných pevností Egypta. Z toh­to vidno, že v bojoch v severnej Afrike ne­bojuje sa len o Afriku, ale aj Indiu, zásobár­­ň'u impéria britského. Posledné zprávy z bojov v severnej Afrike hovoria, že operácie taliansko-nemeckých mo­torizovaných a pancierových síl pokračujú v prenasledovaní VIII. britskej armády. Voj­ská stoja už východne od El Dabha, asi 100 kilometrov pred Alexandriou. Ba už dochá­dzajú zprávy, že veľká vojna o dobytie Ale­xandrie už začala v oblasti El Alameinu. Tá­to oblasť je široká 60 km. O tom, či sa gene­rálovi Auchinleckovi podarilo v tomto úseku zriadiť obranné opevnenia, niet zprávy. Teraz sa tam začne najkritickejšia časť bojov. Voj­nové lode z Alexandrie odplávaly vraj do Červeného mora. Suezský prieplav je už v dosahu nemecko-talianskych lietadiel a celý Egypt bol Angličanmi vyhlásený za operačné územie. Palestína stojí v znamení obranných opatrení. Do Haify prišly britské námorné jednotky. Obranu pobrežia prevzaly britské a »česko-slovenské« (!) oddiely. Na posilnenie rozbitej VIII. armády v Egypte zo Sýrie presunujú IX. britskú armá­du, ktorá sa skladá hlavne z poľských voja­kov, čo prišli do Sýrie ako utečenci, alebo boli prepustení zo sovietskych koncentračných táborov. SEVASTOPOL PADOL. DKW. Pevnosť Sevastopol po 25-dňovom urputnom boji 1. júla vo večerných hodinách padol. Nemecké a rumunské vojská vtiahly do pevnosti a zatlačily sovietske vojská na úzky priestor do mesta, kde tieto čakajú, kým ich nemecko-rumunské zbrane rozdrvia. K bo­jom o Sevastopol Berlín vraví: Nemecko­­rumunský útok sa začal 6. júna silnými útok­mi leteckými a delostreleckými. Dňa 7. júna sa začal generálny útok. 16. júna padlý opev­nenia pevnosti Stalin, 17. júna opevnenia Si­­bíria, 18. júna Maxim Gorkij, 19. júna bola dobytá severná zátoka, 21. júna dobyté opev­nenia Lenin a 30. júna dobytá výšina Sabín. Sevastopol je najdôležitejším prístavom Čier­neho mora. Kto ho ovláda, ovláda celé Čierne more. »Krasnaja Zviezda« píše, že pri útoku na Sevastopol použili Nemci obrovské mažiare, omnoho väčšieho kalibru, ako bola za svetovej vojny tučná Berta. ZAČALA »LETNA OFENZÍVA« NA VÝCHODNOM FRONTE? V Berlíne oznámili, že nemecké a s nimi spojené oddiely na strednom a južnom úseku východného frontu nastúpily k všeobecnému útoku. Podrobnosti o bojoch neboly ešte ozná­mené. Bojuje sa východne od Charkova a v oblasti Kursk. Sovieti oznamujú, že pri Kursku je najväčší tohoročný útok a prebieha i tu najväčší letecký boj tejto vojny. OKW 1 hlási, že do bojov sú zasadzované vlnovitými ! útokmi sväzy stíhačov a bojových lietadiel. V južnom úseku východného frontu od­razil svoienský sväz po silnej granátomet­­nej príprave uskutočnený nepriatefský útok. Rumunské oddiely pri napredovaní obsadily mesto a prístav Balaklavu, ležiace južne od Sevastopolu. V južnom a strednom úseku boly nočné útoky sväzov bojových lietadiel, najmä v priestore medzi Donom a Oskolom. Západ­ne od Volchova pokračovalo sa v očisťovaní územia od rozohnatých zvyškov nepriateľa. Pred Leningradom zaútočily bojové a strm­­hlavútočiace lietadlá na nepriateľské prípravné pozície pancierových bojových vozov a bom­­bardovaly i železničné zariadenia vo valdaj­­skej oblasti. Na ďalekom severe letectvo bom­bardovalo prístavné a priemyselné zariadenia, ako aj jeden nepriateľský letecký oporný bod. Na západnom pobreží a v severozápadnom Nemecku RAF napadla viaceré mestá, najmä prístav Brémy. V juhovýchodnom Anglicku napadly bojové lietadlá mesto Norwich. Ta­lianske bojové lietadlá bombardovaly pevnosť Gibraltár, kde prišly viaceré britské trans­portné lode s vojskom, ktoré má zameniť po­sádku pevnosti. Niekoľko transportných lodí doviezlo vojnový materiál. Lode sprevádzaly silné námorné jednotky anglického vojenské­ho námorníctva. NA ĎALEKOM VÝCHODE. Japonci obsadili britské súostrovie Niko­­bary, ležiace južne od Andamanských ostro­vov v Indickom mori. Japonské námorné od­diely obsadily holandský ostrov Veľkú Natu­­nu v Juhočínskom mori. V Cíne japonské od­diely po obsadení mesta Ljangu v provincii Kiangsi. Domei píše, že na mongolskom fron­te, japonské oddiely začaly všeobecnú ofen­zívu proti päťdesiatej čunkinskej armáde, vo ôsmom vojnovom pásme. (United Press pí­še, že v blízkosti Červeného mora spozorova­né boly japonské ponorky.) ONDREJ LEHOTSKÝ: 5. Júl, deň pripomienky našich vyše tisícročných národných dejín Na tento deií každý rok pripadne nám uctit si pamiatku našich národných učiteľov­­kiíazov: Cyrila a Metoda. Keďže uctenie tejto vyše tisícročnej dejinnej pamiatky za­väzuje nás nielen nazriet, ale aj poobzerať sa po našej dejinnej národnej minulosti, preto dnes načrime väčším priehrštím do nej. Nežičliví posudzovatelia nášho dejinného jestvovania a vykladači našich národných dejín, dejinné jestvovania nášho slovenského rodu, z príčin nám dobre známych, chceli by silou-mocou posunúť do druhej polovice XIII. storočia. Do čias, keď kraje býv. Uhorska boly spuštošené a skoro úplne vyľudnené, do Uhorska vtrhnúcimi Tatármi. V ten krušný čas jedine naše nedostupné hory a vrchy poskytly útulok nášmu slovenskému ľudu, pred všetko živé zabíjajúcimi a pusto­šiacimi Tatármi. Vtedy naše hory a vrchy zachránily náš slovenský ľud od istej skazy. Lebo náš slovenský ľud, vyznajúci sa v taj­nostiach neprístupných lesov a vrchov, našiel ochranu života a hnuteľné!*) ma­jetku, a takto bol zachránený od vyplienenia. Neboli však takí šťastliví naši južní spolu­obyvatelia Uhorska, Maďari. Ktorí, nemajúc takýchto prirodzených záchran, boli plienia­cimi a všetko pustošiacimi Tatármi zpolo­­vice vyhubení. Ich polia, nakoľko ostaly bez obhospodárujúcej ruky, uhorskí králi skolo­nizovali rozličnými národmi do Uhorska, vtedy prázdnotou zívajúceho, sa pristaho­­vavšími. Tieto rozličné národy, odtrhnuté od svojich materských koreňov, časom sa asi­miloval]'j do ich obklopujúceho národnostného prostredia. Marfar\ kečŽ# no lev rómiťaiyen poliach kolonizácia diala sa najväčšou mie­rou, tiež najväčšou mierou sa priživili na asi­milácii kolonistov. Keďže táto nepekná stránka dejín Maďarov akosi piano pristáva uhorským dejepiscom, usilujú sa to pre­sunúť alebo prevaliť na iné národnosti, na­jmä na nás Slovákov. Preto z nás Slovákov robia poslovenčených Cechov, Poliakov, ba aj Rusov, len nie s dejinnou pravdou na svetlo božie... Proti týmto »umným« dejepiscom ■ stojí, že slovenský národ žil a dejstvoval už v IX. storočí na Váhu, Nitre, Hrone, Ipli, Morave, ba i v dávnej zadunajskej Panónii. O tomto našom dejstvovaní hovoria historické do­klady, ktoré píšu a pripomínajú jestvovanie dŕžavy Veľkomoravskej. Keď píšu o ich vla­dároch: Mojmírovi, Rastislavovi, Svätoplu­kovi a iných. O tomto neomylne svedčí aj bula rímskeho pápeža Hadriána II., v ktorej našim národným učiteľ om-kňazom: Kon­štantínovi, Cyrilovi a Metodovi povoľuje, a vladárovi Rastislavovi a spolukniežatom: Svätoplukovi a Kocelovi prikazuje, aby šet­rili náuky a bohoslužobného slovienskeho jazyka solumských bratov. Pápež Hadrián II. pritom sa dovoláva slov Písma sv.: »Všetci budú hlásať rozličnými jazykmi veľ­kosť božiu.« A potom veď aj samá maďar­ská národná história pripomína jestvovanie našich predkov a ich štátneho zriadenia, keď sa dovoláva víťazstva vojvodu korutánskeho Arnulf a (r. 890), za účinnej pomoci Maďa­rov, proti Svätoplukovi, vladárovi dŕžavy V eľkomoravskej! A načo by bola Maďarom bájka o: »Bie­lom koňovi so zlatým sedlom«? Za ktoré veci mal ich vodcovi Arpádovi predať svoju dŕ­žavu akýsi Svätopluk? Nekryje sa týmto minulosť a spôsob života arpádovských Ma­ďarov? Veď naši statoční predkovia ú siali a žali svoje dolinné lány a po pomoci hospodárskych zvierat! PreU aj koní dosť! Nepotreboval takého pej ich vladár Svätopluk! A poďme ďalej. Načo sa bez príčii volávať augustového boja pri Bratislav 907? V ktorej zahynul vladár Veľkt ravy Mojmír, ako spojenec kresťanox nekresťanským Maďarom! A že po tej ne prestala jestvovať dŕžava Veľkomc v dejinách Európy, to nie je nou hanbou! To len dosvedčuje mšou národ­že prestalo tu jestvovať, čo už dávnejšie bo 'o zmizlo, muselo aj byť. Muselo jestvovc -to nám potomkom vtedajších slávnych i deja­teľov slovenského rodu za túU istorirkú skutočnosť netreba sa hanbiť! Lebo náš slo-

Next