Nedeľná Pravda, apríl-jún 1971 (IV/13-25)
1971-06-11 / No. 23
R úbali, kácali, kliesnili/kálali; krúchali, kresali, tesali, štiepali; rezali, pílili, strúhali, dlabali; vŕtali, páhovali, krúžlili a stružlikovali naši predkovia „drvotári“, remeselníci dreva. Vyrábali drevené dediny a život z dreva. Ked zúril v dedine oheň, poTahky sa obracali v popol aj: solnice, kořenice, maslenice, krúžky; kružlíky, vedrá, dieže, šafle; hrotky, šochtáre, banky, kápky; kodvy, kanty, vendele, krhly; putne, gargaly, dience, misy; vahany, mažiare, bodvane a korytá — veď boli z dreva. Kőiké z tých názvov dnešnému človeku ešte niečo povedia? Alebo: hovoria vám niečo profesie: smradári, kordovánicl, Irchári, huniari; grznári, šiancovníci, buglári, vincúri...? A čo koponiari?? Koponiari, to boli korytári. Remeselníci, čo vyrábali „podlhovasté drevené nádoby, vydlabané z kmeňa stromu" (Slovník slovenského jazyka, strana 750). Náhodou sa mi dostala do rúk štúdia o vývine slovenského „drvotárstva“ od prof. dr. Joža Martinku. Vyšla ešte roku 1926 a autor v nej tvrdí, že „koponiari v tom čase uí prišli do zabudnutia". Ale pán profesor sa mýlil. Koponiari — korytári totiž v tom čase žili a žijú dodnes v Budkovskom lese, v osade medzi Stretavkou a Budkovcami, ak to poznáte. Áno, v Michalovskom okrese je to, tam, medzi vŕbami, pri tichom Laborci... ■ Korytári a novinári Prijali ma ako nevolaného, nevítaného a dívali sa na mňa zdola, od korýt, nevraživo. „Chcete nás zosmiešnit po celej Európe, há?", preriekol napokon Michal Kanaloš, muž stredných rokov, ale, ako som sa neskôr dozvedel, už v dôchodku. Nerozumel som. Až ked som schoval poznámkový blok a ponúkol všetkých cigaretami, neviditelná bariéra medzi nami trochu povolila. Vyrozprávali mi, ako pred niekoľkými rokmi sem prifárali veľkomestskí reportéri a ako potom v novinách Ich, korytárov, pošpinili. Že žijú ako poslední Cigáni, písali — v nečistote a v neporiadku, že hladujú a neustále chorľavejú. pozrite, ako žijeme!", začal gestikulovat Ján Serban. „fe nás tu štyridsat rodin, z toho pätnást má televízor, šesf osobné auto a skoro každá elektrickú práčku. Nebývame n chatrčiach, ale v slušných, gazdovských domoch — tak čo potom?!" „Napísali o nás, že sme Cigáni", pridal sa Alexander Kanaloš, „ale povedzte — sme my Cigáni? Dokáže Cigán robit korytá?! Kde sa ukážeme, všade nás oslovujú »pán majster« alebo »majster«.. J“ Čo ste teda? Nehnevajte sa, ale pleť máte tmavšiu. Či to je od slnka? „To nech vám povedia starší...“ ■ Život s tŕbou Na samom konci osady, v tôni slivky, som našiel podriemkávať 68-ročného Štefana Olaha. Mali tu aj staršfeho, až 112-ročného, ale pred rokom zomrel v starobinci. Nie, nikoho z príbuzných už nemal, tu sa také nestáva, aby syn alebo dcéra posielali starkého do čakáme na smrť, veru nie ... „Nuž synu môj, my sme Rumuni, aby si vedel. A prišli sme sem pred sto tridsiatimi alebo sto päfdesiatimi rokmi, presne neviem. Viem iba z rozprávania nebohého otca, že v Budkovskom lese si vtedy postavili koliby šiesti. Korytári, hej. Tí mali detí, vnukov a tak ďalej. Dnes je nás na Slovensku tristo, možno aj štyristo. Väčšina ostala verná rodnej osade, ale niekoľko našich rodín máš už v Podčičve pri Humennom a moji dvaja synovia si založili rodiny až hen, za Moravou. Lebo tam je viacej mäkkého dreva, aby si vedel. Aj ma volali k sebe — dve motorové píly majú, to už je pomoc, ojoj! — ale ja chcem umriet tu, v Budkovskom lese ..." Pozoroval som korytárov pri práci. Práve vydlabávali menšie, meter dlhé korytá. Od svitu do mrku musí jeden chlap urobiť dve. To vám rozrežú kmeň vŕby, topoľa alebo osiky pozdĺžne na polovicu, chytia sa motyčiek a — dlabajú. Sekera a motyčky sú ich jedinými nástrojmi. Za zverák slúžia stehná. Namiesto výkresov, meracích aparatúr a šablón vystačia s presným okom a citom pre mieru, súmernosť. No ked ich tak človek pozoruje, má dojem, že vlastnia aj nejaký šiesty, „korytársky“ zmysel. Sú chvíle, ked sa s drevom nachádzajú doslova v objatí; hladkajú ho, maznajú sa s ním, poklepávaju ho... A vŕba, topoľ, osika im odpovedajú len v im zrozumiteľnej reči. „Tu zo mňa uber, tu dozri, aby ma motyčka nerozštiepila, tak je to dobre, si šikovný majster a ja som teraz pekné koryto.“ Ktovie ... „Hej, synu môj, sme Rumuni. No hovoríme už celkom slušne aj maďarsky a slovensky. Život nás naučil. Mal som tažký život. Korytárčit som začal ako trinástročný. Vtedy sme museli vandrovat. Málokedy sme na jednom mieste pobudli tri—štyri roky. Krížom krážom som tiež prešiel Zakarpatsko: Mukačevo, Berehovo ... A Čechy a Moravu: do Ostravy som musel pešo. Cesta mi trvala osem dní. Synu, keby som mal dnes štyridsat, to by mi bolo! Lebo tak dobre ako teraz nám nikdy nebolo. Sedem detí som vychoval, s nimi som vandroval. Boli dni, keď sme hladovali. Na večerné hodiny sme čakali ako na božie zmilovanie; vtedy sa vracala z mesta žena, kde ponúkala na predaj varešky a misky. Boli sme žobrákmi, synu. Keď sme prosili pána, aby dovolil sfat vŕbu alebo osiku, vysmial sa nám ...“ Motyčka je na pohľad nešikovný inštrument. Vyzerá ako pravá motyka, len pevnejšia, hrubšia a ostrejšia, s krátkym poriskom. No mali by ste vidieť ako s ňou korytár dokáže zručne narábať: sťaby krájal maslo, alebo strúhal ceruzku. Iba pot, čo mu cícerkami steká po čele a brade prezrádza, že kmeň sa veru ľahko nepoddáva. „Už som dokorytárčil, hej. Keď som býval mladý, mohol som líhat utahaný ako kôň — ráno mi nič nebolo. No teraz už ani zaspat mi nedá a na svitaní sa nevládzem zodvihnút... Aby som celkom nezaháľal, robím aspoň lyžice.- Ale nepovedal by si, čo to dá roboty — viac ako koryto! Sedemkrát ju musíš chytit do ruky a serzamami, hľa, týmito nožmi poobracaf, kým je hotová! Za tri dni ich mám dvadsat osem, potom s nimi idem ta, na pľac do Michaloviec a predávam po dve koruny. Na soľ, na tabak ...“ ■ Chceš byť korytárom? V Budkovskom lese sa dnes korytárstvu venuje iba jedenásť chlapov. Dvadsiatnikov už medzi nimi nenájdeme. Čo je s korytárskym dorastom? — Motyčka mladým nevonia. Rozhodujú sa radšej pre učňovské školy a pre robotu vo fabrikách (a najmä v neďalekej elektrárni Vojany). A mal som dojem, že otcovia to svojim synom ani nezazlievajú ... „Časy sa zmenili", vysvetľoval mi Michal Kanaloš. „Mladí chcú bývat v mestách a pracovat i žil normálne, ako všetci ľudia." Čo to dnes vlastne znamená byt korytárom? — Žiť v ustavičnej neistote, že na budúci rok sa ocitneš bez suroviny, bez dreva. Každú novú jeseň treba preň cestovať čoraz dalej. V posledných rokoch si budkovskí korytári vozia mäkké drevo až od Kutnej Hory! — Vyrobiť dostatočne veľké zásoby korýt, naložiť ich na nákladné auto a voziť od dediny do dediny (po celom Východoslovenskom a časti Stredoslovenského kraja). — Platiť surovinu (m3 = 350 Kčs), dopravu, dane a živiť početné rodiny (desaťčlenná rodina je tu skôr pravidlom ako výnimkou). — Zarábať: zárobky nie sú zlé. Za metrové koryto pýtajú 250 korún, za väčšie 800 až 1000. Tie najväčšie, vyše dvoch metrov dlhé (na obáranie bravov) stoja až 1400 Kčs, ale pomaly je už nemožné zohnať strom s potrebnou hrúbkou kmeňa. Korytári sa už pokúšali aj riadne zamestnať, v prevádzkárni MNV. Odovzdali 47 korýt (15 tisíc Kčs), dostali za ne zálohu po 500 korún a výplatu po 22 (!) korún československých. Nuž to nechali... ■ Drevo kontra plech a PVC Život bez dreveného koryta si naši dedovia nevedeli predstaviť. Súpis obce Makovica napríklad prezrádza, že jediná domácnosť kedysi spotrebovala: 75 korýt rohatých, 5 ušatých, 11 bezušných, 24 veľkých, 30 stredných, 28 drobných, 1 dlhé, 5 na varenie brečky, 10 na chladenie piva, 10 na popol, 8 na miesenie cesta, 2 na predomlady, 2 na torty a 3 na maslo! Dnes používame „čudnú drevenú vanič-ku“ už iba na vidieku a už iba na mäso pri domácich zakáľačkách. No aj to človeka udivuje: ako to, že táto drevená tradícia vydržala až do našich dní? Ako to, že ju nevytlačili ako hocičo iné plech, oceľ a plastické hmoty? „To len tak ľahko nejde", odpovedal mi Ján Serban. „Gazdovia vedia, že mäso a slanina majú po drevených korytách lepšiu chut...“ Prečo však potom nevyrábame korytá sériové, po fabrický, aby sme nimi vybavili celý mäsný priemysel? „Lebo to nie je možné“, odpovedal pre zmenu Michal Kanaloš. „Počuli sme, že jeden závod sa o to pokúšal, ale neúspešne. Nedokázali totiž opracovat koryto znútra. Pochopiteľne, to možno len vydlabávaním, ručne ...“ „Vlani mi jeden gazda", vstupuje do debaty opäť Alex. Kanaloš, ukazoval 80-ročné koryto, vyrobené kedysi v na šej osade. Stále mu slúži, práve preto si kúpil nové. Naše korytá vydržia obyčajne 50 až 60 rokov. Ukážte mi výrobok z plechu alebo plastickej hmoty, čo by sa im vyrovnal__“ ■ Korytá — ostanú! Napriek týmto a iným výborným vlastnostiam drevených korýt, koleso ich dejín už melie z posledného. „My pomrieme a potom korytárstvu na Slovensku odzvonia“, túto predpoveď som počul v Budkovskom lese viackrát. Zrejme je pravdivá. O pár desaťročí naozaj dodlabe motyčka posledného korytára. Jediný majster — kováč, ktorý ešte robí poriadne motyčky, ostane bez zákazníkov. A o niekoľko dalších desaťročí bude môcť nejaký profesor — tentoraz bez rizika nepravdy — napísať, že „koponiari y tomto čase už pošli do zabudnutia“. Budúce štvrtáčky Marcelky na návštevách u starých rodičov nájdu namiesto čudných vaničiek už iba spráchnivelé kúsky dreva. Slovo „koryto“ ostane síce naďalej vo vybraných slovách po „r“, ale takmer všetci ľudia si jeho význam budú spájať iba s „vodou vy hĺbeným pruhom v pôde, ktorým tečie potok alebo rieka“ (SSJ, str. 750). Lebo riečne korytá, riečištia, dúfajme, ostanú .. . plné vody a rýb. Štvrtáčka Marcelka prišla prázdninovať k starým rodičom do západákova pri Humennom. O dva dni napísala mamičke do Bratislavy list: „ .. a majú tu aj také čudné drevené vaničky. Starý otec hovorí, že sú to korytá. Spomenula som si, že koryto je tiež vo vybraných slovách po r. . Z umeleckého alba A. Podstraského