Nedeľná Pravda, január-marec 1973 (VI/1-13)
1973-01-05 / No. 1
MALÝ JAZYKOVEDNÝ SPOR PrečoKainčák? Pod opačným názvom uverejnil (iNedelná Pravda 17. 11. 1972) lingvista Dvonč článok, kde sa pozastavil nad písaním priezviska Kalinčák (a nie Kalinčiak.) Správne sa domnieval, že nesúhlasím s písaním „podoby Kalinčiak“. Mám na to nezvratné dôvody: všetci predkovia štúrovského básnika a beletristu Janka Kalinčáka (1822 — 1871) sa písavali len Kalintsák a Kalinčák (Kalincsák), nikdy Kalinčjak alebo Kalinčiak. Sám Janko taktiež je v matrike Kalintsák, aj inde na školách len ako Kalintsák, Kalincsák, Kalinčák. Tak sa 1 sám podpisoval. Zriedka ho iní volali alebo písali (analogickým spôsobom, ako Lanštiak, Laciak, Lajčiak, Maliak etc.) aj Kalinčjaik. Sám sa tak nazval a podpísal výnimočne, ba do roku 1918—1938 sa napospol o ňom písavalo ako o Kalinčákovi. Po prevrate a v martinskom úze (Mráz) sa začal svojvoľne, v domnění, že ide o lepšie a stredoslovenskejšie aj spisovnejšie znenie a tvar, písať aj novotvar Kalinčiak. Vtedy si v Matici aj jeden Oravec Paňák pozmenil priezvisko z rovnakej puristickej horlivosti na Paniak. Podnes panuje diaos v písani mnohých priezvisk, matičný martinský zásah tento chaos pri Kalinčákovi len rozmnožil. Nepozdával sa im ani oravský dialektický tvar Kalinčák, ani „pospisovnený“ Kalinčák, ďalej ho „pospisovnili“ na Kalinčak, ale neprávom. My máme priezviská oravské ako Odrobiňák (tak sa volala pôvodne slovensky rodina Nádaši, z ktorej je aj Jégé), alebo Ferko Skyčák (nikto ich nezmenil na Odrobiniek a Skyčiak). Nikto nepozmenil ani Bernolák (pôvodne údajne Brnuľa, Brnuľäk, Bmuljak) na Brnuliak alebo Bernoliak, Hamuljaka (pôvodne údajne Chamula, Chamuljäk či Ohamuljak) zmenili len nedávno na Hamuliaka. ale ťažko by potom mohlo ostať Huljak, Kavuljakf ked sa mladší podpisujú Habovštiak etc.) Máme napríklad pôvodné Cernanský, ktoré sme si pozmenili na Čerňanský i Čerňánsky, ba jeden rajecký rodák sa písal Andrej Cerniansky (z tej istej rodiny). Musia ostať popri sebe tak ako priezviská Samuhel a Samuel, Danihel a Daniel, Janko Matuška a Alexander Matuška, nedá sa tu ani čiaročky zmeniť, ani Utierka, ani hláska. Pri slove Kalinčák — Kalinčiak sa však svojvoľne puristicky pozmenil tvar mena hláskoslovné (á — ia). Nemožno paušálne „pospisovňovat“. Andrašík a Húščava ostanú Andraščikom a Húščavom aj proti Pravidlám slovenského pravopisu a „pospisovneniu“, taktiež Boor a celé reťaze inýck priezvisk. A hoci sa tu i tam z horlivosti písavalo aj Janko Paliarik, ostane len Palárikom, a Kalinčák by mal ostať Kalinčákom. Skôr by bolo na čase uviesť na istú prístupnú a vhodnú normu písanie zbytočných dubliet (11, tt, ff etc.), ako Hollý, Kollár, Žello, Banšell, Balia, alebo iné (talianske) tvary: Botto, Gallo .. Práve tak zbytočne sa píše Hattala, Slotta, to sú rezíduá uhorského administratívneho úzu práve tak ako písanie Jozeffy (písavam Jozefy, hoci viem o tvaroch Josephy, Josephi, Jozéfl, Jozeffy, Jozefy etc.), Abaffy (aj Abaft), Abrahamffy etc., nehovoriac o Barholomaeides, Jacobaei, ktoré priezviská sa podnes píšu nejednotné. Taký chaos je aj pri menách na —y, i, (Lány, Láni, Lany, Lani) alebo —yi (Lányi), u nás povedzme aj pri Kuzmány, Dohnány i Dohnáni, Kubáni... Preto, že sa Kellner podpisoval Petor, nebudeme písať Petor, aj ked máme Pietor, ale Peter, hoci sa akosi do popredia postavili tvary na -ok a -o (vŕšok, stromčok. proti vrštek (tak ľudové) a stromček a forsíruje sa písanie Pavol (iba Dobšinský a po ňom Hviezdoslav sa vari dôsledne tak písavali). To je však už druhý problém, ktorého sa dotkol Dvonč. O tom radšej inokedy. Ked sa vraciam k problému Kalinčák, a nie Kalinčiak, tvrdím smelo, že vždy budeme písať Samo Chalúpka (aj keby Pravidlá predipisovalí sto ráz „chalúpka“), ked však „nepospisovňujeme“ u Chalúpku krátke u na dlhé ú, načo meníme v Kalinčiakovi dlhé á na dvojhlásku ia? Ved nikto nebude taký nerozumný, aby východoslovenského básnika Horovčáka (Horova) menil na Herovčtaka, alebo západoslovenského Bunčáka na Bunčiaka, teda ani Kalinčáka ((z Oravy—Liptova—Turca) na Kalínčiaka. Podľa mňa je náležité, pravé a pravdivé meno autora Reštavrácie Ján alebo Janko Kalinčák. Je to jeho meno, s ním zrástol, celé 19. storočie používalo Kalinčák. Je dobré a pravé. RUDO BRTAN Snímka Pavol Haško ODPOVEĎ L. DVONČA: ľ. Potreba úpravy pôvodných podôb priezvisk sä naliehavo pociťuje najmä pri takých menách vynikajúcich postáv z minulosti (nie všetkých osobností), ktorých jazyková podoba je nápadne v rozpore so zákonitosťami spisovného jazyka. To je práve aj pri podobe Kalinčák ( s dlhým á po č). 2. Sám R. Brtáň je za to aby sa písanie zbytočných dubliet uviedlo na istú „prístupnú a vhodnú mieru“. A o to išlo v martinskom úze aj pri mene J. Kalínčiaka. Z dubliet Kalinčák, Kalintsák, Kalincsák, Kalinčjak najlepšie vyhovovala podoba Kalinčiak. 3. Nie je náhodné, že 19. storočie používalo podobu Kalinčák, kým 20. storočie už používa podobu Kalinčiak. Súvisí to s mierou uplatňovania spisovného jazyka v predprevratových a poprevratových rokoch. 4. V súvislosti s uplatnením podoby Kalinčiak nie je vhodné hovoriť o purizme, lebo tu nejde o odstránenie neslovenskej, ctidzej podoby slovenskou, ale ide o zmenu slovenskej nárečovej podoby na slovenskú spisovnú podobu. 5. Pokladáme za úplne zbytočné vracať sa k podobe Kalinčák, ked podoba Kalinčiak je už takmer päťdesiat rokov ustálená v literárnej vede, v historickej literatúre a v škole. UMÝVANIE MURÍNA Alberta Moraviu netreba veľa predstavovať nášmu čitateľovi. Pozná ho z časti kníh, preložených aj do slovenčiny; Vrchárka, Ľahostajní, Rimanka, Pozornosť a i.; jeho dielo obsahuje do štyridsať zväzkov, romány, poviedky, divadelné hry, cestopisy, eseje. Jeho miesto v talianskej literatúre nie je bezvýznamné: svojím osobným postojom aj niektorými knihami neraz ho nachádzame na strane pokroku. Pravda, od vydania Ľahostajných po posledný román Ja a on uplynulo takmer 45 rokov, čo je obdobie so značnými možnosťami „vysloviť sa o živote". Moravia to urobil. A preto z jeho obsiahleho diela treba vyberať, ak ide o preklad do tej-ktorej literatúry tak, aby sa ním obohatil fond pre poznávanie nielen inonárodnej literatúry, ale aby preložené dielo spĺňalo aj istú kultúrnospoločenskú úlohu. Diela, v ktorých Moravia „získava opravdivý zmysel pre skutočnosť, pre racionálnosť dejín a ľudskosť základných citov“, tie nám aj približujú mnohorakú a zložitú spoločnosť, žijúcu na Apeninskom polostrove. No na svojej ceste tvorivých úsilí, ale aj osobných postojov akoby neraz stratil túto devízu zo zreteľa a stáva sa poplatný nadbiehaniu malomeštiackemu vkusu. Konkrétne to vyzerá tak, že preložíme jeho Vrchárku, ale už nie jeho posledný román Ja a on, ktorý končí a vyvrcholí zneuctením spiaceho maloletého dievčaťa. Prečo ho asi nezaradila naša prekladateľská politika do zoznamu prekladov, hovorí skoro presne konštatovanie: „(Moravia) Často rozvíja svoje príbehy na erotickom podklade, robi to zámerne preto, aby v Taliansku, kde meštiak už takmer nič nečíta, dostal do čím širšieho vedomia pravdu o závoze, v ktorom uviazol taliansky meštiak, konkrétne rímska žena, ktorá život netvorí, ale ho iba konzumuje.“ Žiaľ, týmto konštatovaním uvádza Blahoslav Hečko najnovší preklad z Moraviu do slovenčiny 33 žien rozpráva o sebe (preložila Marína Hečková z II Paradiso — Raj niekoľko poviedok a vyšlo na vianočný trh v Slovenskom spisovateľovi). Do akej miery potrebuje talianske meštiactvo erotické balenie literatúry, je vecou talianskej literárnej kritiky a kultúry, hoci samoúčelnosť erotiky a sexu sama odsudzuje; udivuje, že šlo Moraviovi o „rímsku ženu, ktorá život netvorí, ale ho iba konzumuje“, a len o takú, pre ktorú nemáme vidieť tú obrovskú masu zotročených (doslova) žien v domácnostiach a malých aj veľkých manufaktúrach. 33 žien rozpráva o sebe rozpráva naozaj iba o svojich erotických, sexuálnych, lesbických, paranoických, pornografických a pod. zážitkoch. Spovedajú sa nie zo svojho utrpenia, ale zo svojho mravne aj spoločensky dekadentného postoja voči sebe, svojim najbližším, svojmu okoliu. Spovede nikde nevyúsťujú, spovede (ani keby sme ako tichúčko načúvali) neprezrádzajú, ako má „rímska žena začať tvoriť život“. Skôr naopak. Nenachádzajú východisko. Poviete, to nie je tragédia, to sa stáva. No pri charaktere umeleckého diela, ktoré v umeleckej podobe štylizuje život a chce utvárať ilúziu pravdepodobného života, prebudiť „rímsku ženu“, také dielo vari by nemalo 33-krát zduplikovať, že východiska niet. Neúnosné je to najmä pre nášho čitateľa, ked sa mu pre znalosť jazyka exponuje pretlmočením takýto obraz „rímskej ženy“. Našťastie je dosť diel v talianskej staršej aj novšej tvorbe, ktoré nemýlia a nedeformujú názor aj skutočnosť. A treba dodať, že tieto romány nie sú bez lásky, nie sú bez ľúbostných konfliktov, bez citového vzrušenia, no rozhodujúce je: v mene čoho. A to nášho čitateľa väčšmi zaujíma ako dekadencia morálky bezvýchodiskovej vrstvy „rímskych žien“. j- P Nedelna PRAVDA N E D E E N A PRAVDA — vydúvo Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: BohuS Trávniček, vedúci redaktor Stefan Záber, tel. 537-60. Redakcia: Bratislavo, Štúrovo 4. telefónno ústredňa: 169, 312 52, 323-01. iéfredoktor: 525-03. — Administrócio: Bratislavo, Volgogradská 8. tel. 586-07 Inzertná kancelária: Jesenského 12 tel. 551 83. Predplatné no Itvrtrok 13 Kás N eobjedn oné príspevky so nevrocojú. Rozširuje PNS. predplatné prijíma kofdá oošto a doruáovotef Objednávky do žohroniáia vybavuje Poštová novinová službo. Ostrednó expedíció tioáe, Bratislavo. Gottwoldovo nám. 48/VII. Tloá: Tlačiarenské závody Pravda závod Bratislavo. Žiline o Východoslovenské tločiorne Košice Grafická úprava Karol Zemonov<Č o Jozef Drozd