Nedeľná Pravda, apríl-jún 1973 (VI/14-26)

1973-04-06 / No. 14

Putujeme stále dalej od domova. Sme už bezmála 10 000 km od Bratislavy. Správy z domova máme Iba skromné. Vedúci horolezeckej expedície na Makalu Ivan Gálfy nám hovoril, že Tatranský pohár lyžiarov mal dobrú úroveň. Tu o snehu ani neslýchať, ved je žatva, kvitnú ruže a iné rastlinstvo, aké som v živote nevidel. Vyrazili sme z Dillí, cestou sme sa zastavili v Agre a po­zreli si mešitu Tadj Malhal, jeden z divov sveta. Nechceli od nás ani rupiu, len aby sme sa vyzuli. Mešitu postavil roku 1620 Velký Mogul Akbarm pre svoju manželku. V čele náhrobku Velkého Mogula bol obrovský diamant Koh-i-noor, čo znamená, najväčšie modré svetlo. Už tam však nie je. Angličania ho „premiestnili“ do královské­ho pokladu v Londýne. Stavba trvala 11 rokov a bolo na nej zamestnaných 20 000 otrokov. Náklady na stavbu bo­li veľmi vysoké, následník trónu Mogul Shahjahans si vraj zlomil ruku, ked narazil pri lovení minci na dno pokladnice. Stavba je celá z bieleho mramoru a aby dobre vynikla, tak sú všetky okolité domy z červeného pieskovca. Samotná mešita Mogula je tiež z červeného pieskovca. Večer sme odstavili Tatru asi 80 km pred Agrou, lebo nervy našich šoférov sú predsa len trochu slabšie ako domácich, zvlášť na týchto cestách, kde len úzky stredný pás cesty je z asfaltu a obe krajnice sú zemité. Pri vzájomných stretnutiach každý automobil ide kraj­nými kolesami po krajnici. Dotmáci takmer spravidla očakávajú, že zlyhajú nervy protiidúcemu a vyhne sa. Ak je automobil malý, ani my sa nevyhýbame, ale väč­ším uhneme, ba až zastavujeme. Horúčavy sú tu hrozné, už sa nedá v aute spať a spá­vame kade-tade, na streche auta a vleku alebo poniekto­rí „romantici“ v zaprášených jarčekoch pri ceste. Na druhý deň opäť odbočujeme z hlavnej cesty, aby sme si mohli pozrieť chrámové mesto Khajuraho. Toto v posled­nom čase turisticky atraktívne mesto siaha svojou hi­stóriou až do čias Chandelovej dynastie (9. — 13. sto­ročie). Postavili tu množstvo chrámových stavieb, z kto­rých sa do dnešných čias zachovalo 24. Už pri vchode nás upozorňoval nápis: povoľuje sa chodiť len po scho­doch, zakazuje sa liezť po fasádach. Význam upozornení sme si uvedomili až pri prehliadke chrámov, ktoré sú pyramidálně stavané a v každom rade je množstvo so­šiek, vlastne súsoší rôznych milostných scén, tisíce ta­kýchto ľúbostných hier vytesali do studeného kame­ňa. Pokračovali sme dalej v ceste po trase Khajuraho — Patna — Rewa — Varanasi (Benares). V okolí Rewy sme sa dostali na jubilejný desaťtisíci kilometer s T 138. Sme od domova 10 000 km, pritom však máme pocit, že je to desaťkrát toľko. Večer vchádzame do svetoznámeho Be­­naresu, alebo najnovšie Varanasiho, pretože mesto pre­menovali podľa dvoch riek, pri ktorých sa schádzajú hinduisti z celej Indie; plávu, kúpu sa, pijú, očisťujú sa v tejto rieke. Po absolvovaní kúpeľa a príslušných bo­hoslužieb si oholia hlavu dohola a nechajú si iba šticu spletenú do vrkoča ako poznávacie zna­menie a potom môžu pristúpiť k posvätnému jedlu, ktoré pozostáva z pohára vody a z ryže. Lenže posvätná voda je nechutná Spina, zápach, splašky z mesta. Snom všet­kých je však zomrieť vo Varanasi a po spálení skončiť v Gange. S našou horolezeckou výpravou na Makalu sme sa po Dillí stretli ešte raz. Roztrhla sa im už plachta na Avii a zlomili jeden oblúk na Tatre. Inak sa nikomu nič. ne­stalo. Všetci sú v poriadku. Popriali sme si naposledy vzájomné úspechy a už sme sa aj lúčilL Naháňajú tak ako my každý deň, aby ich nechytil obávaný monzún. Tým sa končí moje rozprávanie z Indie. Dúfam, že hory v Nepále nás aspoň trochu osviežia. Raxatil, marec 1973 V. POTOČNÝ, člen expedície V Iráne sa cestuje aj na streche anta. Snímka: J. Mathias Človek sa musí stále učiť So záujmom som si prečítal Pravdu, v ktorej ste uverejnili výsledky literárne] súťaže, a už sa objavila aj víťazná poviedka Jozefa Horá­ka — spisovateľa. Srdečne mu blahoželám k prvenstvu a mnoho tvorivých úspechov a dobrého zdravia aj do budúcich dní! Nebola to náhoda, že spisovateľ-profesionál mal najväčšie predpoklady zvíťaziť. Potěšitelné však je (aj pre mňa, hoci nie som medzi víťaz­mi), že tak veľa čitateľov sa zapojilo do súťa­že. Hoci u väčšiny ide o debut, predsa je to veľký úspech. Ako čitateľovi Pravdy a inej tla­če sú mi známe mená niektorých autorov ako: Ján Mikľa, Vlado Hujík, Jozef Hanzel, Viktor Hujík, Dušan Karas, Nataša Tanská, ale s ostatnými menami som sa ešte nestretol. A je radostné, že je ich tak veľa. Dobre mienené rady redakcie k menej úspeš­ným autorom, sa v mnohom vzťahujú aj na mňa (zle volený konflikt, tézovitosť, popis­­nosť a pod.). Beriem to na vedomie. Človek sa musí stále učiť. Ako v športe (a nielen tam), tak aj v litera­túre cesta k stupňom víťazstva je tŕnistá a na­máhavá. M. BUZGÖ, Kráľovský Chlmec Snímka K. Š ALL A Y FEJTÓN Z OHLASOV NA NAŠU LITERÁRNU SÚŤAŽ Dokážeme i viac Veľmi ma potešilo, že ste vybrali moju po­viedku Brieždenie do „finále“ literárnej súťa­že. Som matka troch detí a zdravotná sestra, času mám veľmi málo, a preto je to pre mňa výhra, ktorá blaží a podnecuje. je veľmi potešiteľné, že do súťaže sa zapoji­lo veľa mladých ľudí, dokonca i žiaci ZDŠ. Pod­porujem preto i ja myšlienku, aby sa títo mla­dí ľudia podchytili. Možno niektorí z nich, ak sa im podá pomocná ruka a vyškolia sa, do­kážu v živote mnoho. Som veľmi rada, že medzi víťazmi sú aj pros­tí ľudia, ktorí predtým nenarábali s perom. Veľmi sa teším na ich poviedky. A pritom ma napadlo — čo tak niekedy v budúcnosti uverej­ňovať hoci minipoviedky. ktoré by písali len laici a potom tie, ktoré vyberie redakcia, by po­súdili aj čitatelia? Určite by sa potvrdilo, že sme naozaj bohatí na talenty. M. SEDLÄROVÁ, St. Smokovec Manželstvo je zmluva, v kto­rej postupne lásku a Upřímnost nahrádza obojstranná diploma­cia. Vidím to aj na mojich veľ­mi dobrých známych — dobro­srdečných dôchodcoch, ktorí bez ujmy na zdraví absolvovali už 40 rokov na manželskej ma­gistrále. Ján Polomčiak je stále usmia­ty, zdravo vyzerajúci sedemde­siatnik. Postavu má ešte rovnú, krok dobrý. Jeho vášňou je po­­sediet si v milej spoločnosti v najstaršom parlamente sveta — hostinci. Pôvodne vždy má v úmysle ist do predajne potra­vín, ale kotuha — bicykel vždy ho vytrvalo tahá tam, kde ho už tak dobre poznajú ... Pravým opakom je jeho polo­vička Angela. Rada sedí doma, počúva rádio, háčkuje, pletie, vyšíva, varí, upratuje, a ked už raz niet čo vziat do ruky — siahne po starom kalendári a číta dojemné príbehy. Ak ide do obchodu, najprv si sadne za stôl a pekne spíše, čo všetko treba do domácnosti. Je šporo­vlivá, praktická, spoľahlivá a dôsledná: každú korunku zapí­še ceruzkou do zošita, aby ve­dela komu, kde, koľko za čo vyplatila. Polomčiak počas ob­vyklého zapisovania výdavkov .MSilovne“ číta noviny, sem-tam sa usmeje pod fúzy a netrpezli­vo čaká, kým Angela skončí účtovnícku procedúru. Keď Angela vyjde von, vezme zošit a bleskurýchle poprepisuje nie­ktoré čísla na väčšie a „získa­nú“ sumu si hneď zinkasuje z čajovej krabičky a schová do umastenej peňaženky. Pení Angela mužovi na tento fígeľ ešte neprišla. Iba týždeň pred dôchodkom, keď v čajovej kra­­bičke sú len drobné, v duchu kára samu' seba za nešetrnost. Polomčiak však ani v preddô­­chodkovom období netrpí ne­dostatkom koruniek. Keď treba, to predá za vrecúško jabĺk, to cibule, zemiakov alebo su­šených hríbov z vlastnej pivni­ce. Keď sa zásoby viditeľne zmenšia, celé hodiny preklína nenásytné potkany a sľubuje im pascovú pohromu, aby vaní Angelu ušetril slz a rozčúle­nia... VIKTOR HUJÍK PRAVDA N E D E C N A PRAVDA — vydávo Ostredný výbor KSS. Séfredoktor: Bohuš Trávniček, vedúci redaktor Stefon Zóber. tel. 537-60 Redakcia: 89339 Brati­slava l.f Štúrovo 4. telefónna ústredňa: 169, 312-52, 323-01, šéfredaktor. 525 03. — Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8. tel. 586-07. inzertná kancelária: Jesenského 12, tel. 551-83. Predplatné na štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú. Rozširuje PNS, predplatné. prijíma každá pošta a doručovoter. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová služba, Ostredná expedícia tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VH. Tlač: Tlačiarenské závody Pravdo závod Bratislava, 2ilina a Východoslovenské tlačiarne Košice. Grafická úpravo Karol Zemanovič a Jozef Drozd.

Next