Nedeľná Pravda, október-december 1976 (IX/40-53)

1976-10-01 / No. 40

2 OHLASOV NA č L Ä N K Y OBRAZ DOMOVA V príhovore Obraz domova sa mi velmi páčilo, ako autor peknými slovami vypovedal, čím sme prešli za tridsaťdva rokov, ktoré uplynuli od Slovenského ná­rodného povstania. Nedá sa všetko povedať slovami, lebo človek milu­júci svoju vlasť nenájde ani dosť slov, ktorými by svoje pocity vyjadril. Náš slovenský národ skutočne až v posledných troch desaťročiach vykročil rázne vpred, aby sa navždy zbavil biedy, ktorá bola v domcoch usalašená ako pijavica a ktorá vyhnala do sveta tisíce našich obyvatelov. Dnes si už mnohí, ale najmä mladí ani dobre neuvedomujú, čo všetko sa urobilo pre to, aby sa u nás žilo blahobytne. Áno, obraz domova to je tá najkrajšia devíza, to je skutočne ten najkrajší obraz, aký nedokáže namafovať žiaden maliar, ale ktorý dokáže vytvoriť pracovitý ľud našej vlasti. K. RADA, Bratislava Môj ohlas na článok Obraz domova je svojím obsahom možno neobvyklý. Píšem ho však preto, lebo viem, že taký vrúcny vzťah k domovu, svojej socialistickej vlasti majú mnohí naši občania, ktorých život v det­stve sa nelíšil od toho, čo som prežil i ja. Narodil som sa a vyrastal som v .malej, drevenej, chalúpke, pokrytej slamou. Mala len jednu miestnosť a malú komôrku a bývali sme v nej početná rodina. Pri exekúcii za predmníchovskej republiky ju ohod­notili na 500 korún. Moje neradostné detstvo ešte zväčšoval strašne ne­príjemný pocit, že som bol v škole považovaný za naj­chudobnejšieho žiaka. Aj ked som sa neučil zle, sotva som mohol ukončiť základné vzdelanie, pretože už ako školopovinný som sa musel podieľať na obstarávaní ži­vobytia rodiny. Po oslobodení som na dlhšiu dobu vážne ochorel a bol som po niekoľko rokov pripútaný na lôžko. Schvá­lením zákona o národnom poistení som dostal sociálny dôchodok a tým som získal i nárok na bezplatné lie­čenie. Môj zdravotný stav sa po rokoch upravil natoľ­ko, že som nastúpil do práce. Počas SNP som sa už nehanbil za našu skromnú drevenú chalúpku, ale bol som na ňu hrdý. Chodník, ktorý okolo nás viedol, spájal určité oblasti, kde boli partizáni, ktorí boli u nás častými hosťami. Vôbec im neprekážala naša skromnosť. Často aj mňa poslali do osady na priezvedy, či tam nie sú fašistické vojská. V noci 28. januára 1945 hliadka víťaznej Sovietskej armády si vybrala práve našu drevenicu. Dvaja soviet­ski vojaci posedeli si u nás ako príbuzní alebo blízki susedia. Porozprávali sa, požartovali, s otcom si zafaj­čili a tieto dojmy sa stali pre mňa predstavou skutoč­nej slobody a ostanú pre mňa nezabudnuteľné. Preto mi autor článku Obraz domova hovoril priamo zo srdca. j. GABLAS, Poltár ★ SLOVENSKÉ OSUDY S veľkým záujmom čítam v NP pohnuté osudy našich krajanov — vysťahovalcov, obdivujem ich húževnatosť, vytrvalosť, vôľu popasovať sa s osudom, nepoddať sa. A ešte jedno — láska k materinskému jazyku, k na­šej ľúbozvučnej slovenčine. Ako dieťa neraz som počula, že „šífkarta“ bola je­dinou nádejou na zlepšenie hmotných pomerov živoria­cej rodiny. Mnohí odišli i z môjho rodného kraja, mnohí z nich sa nikdy už nevrátili. Ako sprievodkyňa turistov v Levoči prídem do styku s návštevníkmi vari z celého sveta, teda aj s krajanmi, ktorí pred 50—60 rokmi opustili vlasť. Prišiel aj Ján Simulík z Podbiela so svojou rodinkou. Mamka ho poslala: „Chod, synak, chod miesto mňa, ty pohľadaj starú drevenicu, v ktorej som sa narodila. Ja nevládzem, mám 85 rokov“ — opakoval matkino žela­nie. Pricestoval, pohladil zaroseným zrakom i dlaňou mam­kinu chalúpku — premiestnenú do skanzenu Pod Ro­háčmi, odovzdal pozdrav rodine i známym, pqtom sa vrátil do Kanady a matke porozprával o svojich zážit­koch, o veľkých premenách u nás, o vysokej životnej úrovni pracujúcich. Mala z toho radosť. Potešilo ju, že škola, do ktorej chodila k rechtorovi Dutkovi (bol to.môj starý otec) ešte stojí, i malá štácia (železničná stanica). . Zo všetkého sa tešila, čo jej porozprával o rodnom kraji. Tak mi to napísal po návrate v liste a doložil, aká je to škoda, že jeho matka nemôže už vidieť svoju rozkvitajúcu vlasť na vlastné oči. m. Dradníkovä, Levoča POZNÁME SAMI SEBA? Už malé dieťa od začiatku života učíme čo je dobré a čo zlé. Často počuje zákaz: to nesmieš, tamto nerob! A predsa. Človek po celý život sa musí priam nútiť, aby v ňom prevládalo to dobré, lebo na každom kroku čaká pokušenie, zlý príklad. Pocit uspokojenia a istoty znamená v živote človeka veľa a preto si myslím, že stojí zato občas sa pozasta­viť a zamyslieť sa nad svojím životom. Je veľa príle­žitostí overiť si svoj postoj, svoj vzťah k vykonanej práci. Nie vždy sme spokojní s výsledkami svojho sna­ženia. Niečo sa nám jednoducho nedarí. Obyčajne nás to mrzí, berie spánok, trápime sa. A to je dobre. Prišli sme na to, že sme chýbili, poučíme sa. Sú šťastní ľudia, ktorí nepotrebujú chodiť po rozumy k susedom. Vedia si pomôcť v každej situácii. Sú aj menej šťastní, ktorí si celý život plánujú to či ono, ale máločo sa im podarí. Možno preto, že každý deň začínajú niečo nové. Takí zvyčajne nikdy nedosiahnu svoj cieľ. Sú roztržití, nespokojní, nepoznajú šťastie z dobre vykonanej práce. ANNA HALČÁKOVÄ, Medzilaborce 0 Ešte hreje jesenné slniečko.. Snímka V. MACHÁČEK J PROSTREDIE, V KTOROM ŽIJEME SME NIČITEĽMI KRÁSY? Nie som síce profesionálny ochranca prírody, ale zachovalú prírodu, zdravé, čisté a úhľadné životné pro­stredie si vysoko vážim. Bezpochyby značná časť oby­vateľstva v tomto ohľade nie je dostatočne uvedomelá, schopná a ochotná aktívne sa podieľať na ochrane prí­rody a tvorbe prostredia. Z roka na rok sa napr. opakuje, napriek zákazom, vy­paľovanie trávy, čo škodí pôde, biocenóze, aj spoloč­nosti. Z roka na rok ubúdajú prirodzené spoločenstvá ako les, step, močiar, niva a na ich úkor sa ľudským pričinením rozširujú plantážové hospodárske lesy, rôzne monokultúry a iné objekty civilizácie. Z roka na rok ubúdajú niektoré vzácne rastliny, ako chvojník dvojklasý, klokoč perpvý, bleduľka letná a živočíchy, ako sokol, žaba rosnička, jasoň červenooký, čo súvisí najmä s exploa­táciou zdrojov, rušením a pretváraním krajiny, ale aj so stúpajúcou chemizáciou. Stále viac je prírodné pro­stredie poznamenané produktami našej civilizácie, od­padkami a predmetmi, ktoré už doslúžili. Veľkosť, sor­timent a pôvod týchto predmetov je najrôznejší, takmer od výmyslu sveta. Je teda na čase skutočne prehodnotiť náš vzťah voči prírode a prostrediu, vniesť do neho viac uvedomelosti, porozumenia a cieľavedomosti. Keď však potrvá v tom­to vzťahu formalizmus, ľahostajnosť, svojvoľnosť až vandalizmus a nedisciplína, prídu čoskoro roky, ked sa síce spamätáme, ale väčšina pôvodných hodnôt s ktorými sme sa radi chválili, bude už nasilu pretvo­rená alebo zničená. Stalo sa to napr. už v nejednej krajine na Západe. Bolo by azda aktuálne, aby problematika ochrany a zachovania prírodných hodnôt mala aspoň takú publi­citu a pozornosť zo strany verejnosti ako má dnes na­príklad motorizmus. Porovnanie pozícií motorizmu na jednej strane a prírody, prostredia na strane druhej sa môže zdať náhodné, neopodstatnené. Ich celospolo­čenský význam je však prinajmenej rovnaký, pravda, kvalitatívne veľmi odlišný. Motorizmus a javy s ním sú­visiace sú spojené s technickým pokrokom a napokon s rastom životnej úrovne. Negatívne javy, aj ked nie bezvýznamné sa neraz tolerujú. Naproti tomu prírodu, prostredie a hnutie za ich ochranu mnohí ľudia ešte stále podceňujú. Pravda, na našu vlastnú škodu. RNDr. J. Kleinert ® FILTER <*,♦ r ° 0 DARY RIEKY CHRÁŇME VTÁCTVO Nedávno som bola na liečení v Trenčianskych Tepli­ciach. Veľmi ma prekvapila čistota a upravenosť kúpe­ľov, i ochota a prívetivosť personálu. A tu som si obľú­bila aj Nedeľnú Pravdu. V jednom čísle bol článok od čitateľa z Handlovej, ktorý písal o týraní a zabíjaní spevavého vtáctva a v ďalšom čísle som zasa čítala článok ako ochraňujú pionieri z Piešťan vtáctvo v ta­mojších parkoch. Takéto príklady by sa mali v tlači zja­vovať častejšie, aby sa ľudia naučili ochraňovať prí­rodu a všetko čo do nej patrí, čo ju skrášľuje a do­plňuje. Pri pobyte v Trenčianskych Tepliciach som ocenila krásu tunajšej krajiny a zvlášť bezprostredné spojenie prírody s komfortnými kúpeľnými domami. Spev vtákov nie je posledným faktorom, ktorý spríjemňuje pacien­tom pobyt v kúpeľoch. Anna Strádalová, Praha PMVDA Nedelna — vydáva Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: Bohuš trávniček. vedúci redaktor Stefan Zúber. tel 537-60 Redakcia: 893 39 Bratislavo u, Štúrovo 4, te­lefónnej ústredňa 169 312-52, 323-01, šéfredaktor: 525-03. — Administrácia: Brotislova, Volgogradské 8, te‘. 586-07 inzertné kancelária: Vajonského nábrežie 13/a, B. posch., tel. 551-83. Predplotné na š t vr f rok 13 Kôs. Neobjednané príspevky so nevracajú. RozSiruje PNS predplatné prfflma každá pošta o doručovateľ. Ob|edndvky do zahranič(o vyhovuje Poštová novinová služba. Ústredná expedíció o dovoz tlače Brotislova, Gottwaldovo nám. 48/VII. Vytlačil: Pravdo, tločový kombinát KSS Tlačiarenské závody Pravda Štúrova 4. Brotislova Žilino o Východoslovenské tločiorne Košice Grofická úorovo- Karol Zemonovlč o Jozef Orozd. Index číslo 48 087

Next