Nedeľná Pravda, júl-september 1984 (XVII/27-39)

1984-07-06 / No. 27

V ČÍSLE: Viliam Ordódy: NA NAJŤAŽŠÍCH DIE­LACH Pavol Kršák: STRETNUTIE S BRATMI BUBKOVCAMI A ICH TRÉNEROM PETROVOM Dominik Matušinský: ROZVOJ KULTÚRY NA KYSUCIACH Vratislav Schüller: TAKÁ OBYČAJNÁ RODINA SÚDNY DVOR Peter Vršanský: MEDZINÁRODNÝ Etela Farkašová: ZAHRYZNÚŤ DO JABLKA Ján Havrilla: CHÉMIA A DOPRAVA vzťahy, čo nás viažu miestne. K domovu v užšom i širšom zmysle. S láskou si zariaďujeme svoju domácnosť, v ktorej sa odráža naša osob­nosť. Svoj domov, taktiež často rokmi za­bývaný, nachádzame na pracovisku. V mieste trvalého bydliska máme svoje vychodené chodníčky, po ktorých by sme trafili aj poslepiačky. Tu, prevažne v úz­kom okruhu, sme doma a zastihnuteľni počas väčšiny roka. No príde leto a až sa čudujeme, kde sa v človeku berie nepokoj, čo ho ženie z miesta na miesto. Zdá sa usadlým, ísť na prechádzku pokladá za stratu času, sve­tom i kultúrou je preňho televízna obra­zovka ... Ale len čo sa dovolenkovo vychý­li z celoročnej obežnej dráhy, neraz sám o sebe nadobúda predstavu, že je kýmsi iným. Do popredia sa V ňom dostáva akási skrytá a potláčaná prapodstata. Nebýva zriedkavosťou, že sa zo žgrloša stáva márnotratník (na dovolenke si to môže dovoliť), z moralistu ľahtikár s jediným dočasným cieľom užiť si. V rodnom kraji, domove svojho detstva, kam vracať sa mnohým nikdy nezunuje, zhadzujeme zo seba celé desaťročia a sme, cítime sa znovu šantiacimi deťmi. A objavujeme aj nové chodníčky, aby sme si rozšírili obzor. Neraz prekvapení, koľko nepredpokladaných prírodných krás a pozoruhodností nájdeme už za humnami svojho zabývaného sveta. Vní­mavejšie si uvedomujeme širšie zázemie, ktoré nazývame vlasťou: krajinu, kde kamkoľvek by sme zašli, cítime sa doma. Už preto, že tu pre nás, jej občanov, všade platia rovnaké zákony, poskytujúce nám právnu ochranu a istotu. Ani na cestách sa netreba báť rôznych nepredvídaností a ri­zík, s akými sa môže stretnúť turista v za­hraničí. Nehrozí nám, že by sme sa nedo­volali spravodlivosti, lekárskej pomoci, nemali sa kam v krajnom prípade uchýliť na noc, na koho sa obrátiť, keď sa nám pokazí auto alebo, že zrazu ostaneme bez prostriedkov a pomoci. Všade sa spoľahli­vo zorientujeme a dohovoríme, tak ako sa do najjemnejších odtieňov slov možno do­rozumieť iba medzi svojimi, hovoriacimi rovnakou materinskou rečou, nerozlučne spätou s naším bytím a odrážajúcou náš život Pojem vlasť však tvoria, oživujú a napí-ňajú predovšetkým ľudia. Tí, s ktorými nás spájajú pokrvné, rodinné, priateľské, su­sedské, kolegiálne, súdružské alebo pro­sto občianske zväzky, utvárajúce sa a upevňujúce spoločným súžitím, vzájom­nou náklonnosťou, porozumením, spoloč­nými zážitkami (najmä z mladosti), záuj­mami a starosťami, v pracovných a profe­sionálnych vzťahoch, v spoločných zápa­soch za spoločné ciele. Stáva sa, že aj na cestách stretneme niekoho neznámeho a rýchlo s ním nájde­me živú spoločnú reč. Prídeme napríklad na to, že sme - hoci aj každý v inom období - chodili do tej istej školy, pracovali v rov­nakom závode, bývali na jednej ulici, v jed­nej obci či meste, pospomíname spoloč­ných známych, a akoby sme boli z jednej rodiny. No nemusia nás vždy zbližovať iba miestne (lokálpatriotické) súradnice, ale aj časové, generačné spojivá. Nemusí byť podstatné, čí neznámi, čo sa stretnú a po­rozumejú si, chodili do budovy tej istej školy, ale že sa napríklad učili z tých istých učebníc, poznajú približne rovnaký okruh piesní, básní, kníh, filmov, a teda napájali sa z tých istých duchovných a kultúrnych zdrojov, čomu vďačia za príbuznosť názo­rov a základných postojov. A vari viac, než si možno uvedomujeme, spája nás aj sku­točnosť, že škola, ktorá nám dala základy všeobecného vzdelania a svetonázorovej výchovy, bola socialistická. Kto vyrástol v socializme, celkom prirodzene chápe aj svoje vlastenectvo ako vzťah a prísluš­nosť k našej (súčasnej) socialistickej vlas­ti. V zásadných postojoch nás ako obča­nov (takmer bez výnimky) združuje viac či menej uvedomelé presvedčenie, že to špecificky osobné, krajové i národné na­chádza najprimeranejšie podmienky roz­voja v spoločných (a teda nadosobných, nadkrajových, nadnárodných) socialistic­kých cieľoch. Takúto pripútanosť k domovu so všet­kým, čo aj historicky tvori a formuje našu podstatu, nazývame koreňmi. A zapúšťa­me ich tým hlbšie, čím košatější je strom nášho života, čím ďalej dosiahneme svo­jou činnosťou, vzťahmi, vplyvom, pozna­ním. S pribúdajúcim vekom sa síce zdá čoraz nepredstaviteľnejším, že by sa člo­vek mal trvalejšie vytrhnúť zo svojej naj­­vlastenejšej pôdy, no zároveň si aj čoraz zreteľnejšie uvedomuje vzťahy a závislos­ti voči iným. To ľudské, čo ho spája s ľuďmi a ľudstvom ako obyvateľmi tejto planéty, ktorá je naším domovom i kolískou v naj­širšom zmysle tohto pojmu. Skracujú sa vzdialenosti, zrýchľuje sa priame spojenie aj so zdanlivo najodľah­lejšími končinami Zeme. Mnohí z nás ces­tujú. A nielen turisticky, z túžby po poznaní či dobrodružstve, ale aj z povinnosti, aby neraz vzdialení na tisíce kilometrov od rodiska slúžili svojej vlasti a ľudskému pokroku, reprezentovali to naše národné a socialistické vo svete. No nech by sme sa ocitli a dočasne zakotvili kdekoľvek, silní sme tým, čo nezradíme. Svoj domov si odnášame v zreničkách očí ktoré nevy­hnutne vždy budú porovnávať všetko no­vé so vžitým a dôverne známym. V konče­koch prstov nám ostáva tvar vecí, ktorých sme sa doma dotýkali, v sluchu zvuky rodnej reči, hudba domova. Svoju vlasť nezaprieme prízvukom, čo sa nevyhnutne vkráda do akokoľvek dôkladne nadretej výslovnosti cudzích slov, svojím pozna­ním, správaním, výchovou, postojmi. Je v našom srdci, neschopnom potlačiť ras­túcu clivotu po blízkych i v celej našej bytosti, nerozlučne vkorenenej do rodnej zeme. Preto zo všetkých cestovateľských zážitkov býva vždy najsilnejší okamih, keď sa pred zrakom unaveným dojmami znovu vynorí silueta rodného mesta či obce. Naj­krajšie sú návraty a zvítania. Vtedy si aj najmocnejšie uvedomujeme, aké trpké a boľavé musí byť, ak niekto z vypočíta­vosti či z ľahkomyseľnosti natrvalo odide do cudziny a zahatá si cestu k návratu domov. Ak zradí najvlastnejšiu podstatu. JANA ŠIMULČÍKOVÁ ITL J~L J-fc. ^ JL ROČNÍK XVII. 6. VII. 1984 Kčs 1 • Na senách JRD Pokrok so sídlom v Podlaviciach Snímka Pravda - PAVEL MELUŠ

Next