Nedeľná Pravda, október-december 1985 (XVIII/40-52)
1985-10-04 / No. 40
V ČÍSLE: Dušan Petrák: ROZDÚCHAŤ TVORIVÝ PLAMEŇ ■ Viliam Ordódy: ŤAŽKO SA DOHÁŇA, ČO SA V MINULOSTI ZANEDBALO ■ Agneša Truhlářové: KEĎ SPIEVA ČLOVEK SRDCOM ■ Ján Havrilla: TRI ZO ZLATÝCH ■ Libuša Mináčová: PARÍŽSKE IMPRESIE Ovocie spolupráce Chodiť na výstavy kníh, ktorých aj v Bratislave býva veľa, je skôr príznačné pre užší okruh odborníkov. No výstava Odeon '85, ktorú 25. septembra otvorili v reprezentatívnej predajni vydavateľstva Tatran, prilákala aj záujemcov, ktorí tu inak nebývajú častými hosťami. Čítanie českých knih má na Slovensku bohatú tradíciu ešte z čias, keď šírka a úroveň našej prekladateľskej tvorby neboli také rozvinuté ako dnes, a hlad po českej knihe, spôsobený jej nedostatočnou distribúciou do našich kníhkupectiev, stále trvá. Okrem niektorých,.vychytených" českých pôvodín je to predovšetkým neuspokojený záujem o preklady súčasnej svetovej literárnej tvorby, ktoré u nás nevyšli a svojim nákladom nestačia uspokojiť ani českých čitateľov. A často ide práve o knihy nakladateľstva Odeon, zameraného - okrem vrcholných diel českej literatúry (vydávaných v prekladoch i pre zahraničie) - takmer výlučne na svetovú beletriu od najstarších čias po dnešok a umenovednú literatúru. Možno povedať, že ,.tykadlá“ má všade a s prehľadom pohotovo do svojich edičných plánov zaraďuje najpozoruhodnejšie novinky z celej šírky svetovej tvorby. Výstava Odeon '85 dáva obraz o najnovšej produkcii nakladateľstva, prezentovanej sto päťdesiatimi titulmi z početných edícií. Možno ich zobrať do rúk, prelistovať, no - čo návštevníka sklame - z každej je len jeden nepredajný výtlačok. Okrem členskej edície Klub čtenářů, obľúbenej i na Slovensku, totiž nakladateľstvo nemá zásielkovú službu, a záujemca je odkázaný len na predajne Českej knihy a ústredné knižnice. Dlhoročnú spoluprácu má Odeon s naším Tatranom. Spoločne napríklad dvojjazyčne vydali Súčasné české a slovenské výtvarné umenie, v reedícii Veľkú Moravu od akademika Jána Dekana a vydavateľskú cenu Odeonu za minulý rok získala antológia poviedok od súčasných slovenských autorov V proudech času, ktorú zostavil Emil Charous. ANDREA ORLOVSKÁ Čo ie kritika? Zdá sa, že sa na túto tému povedalo všetko, alebo takmer všetko. Nikto u nás nepochybuje o nevyhnutnosti kritiky, o jej potrebnosti a predsa aj v listoch do redakcie dostávame naliehavé volanie o pomoc. „Konal som dôsledne v duchu, ako sa píše o význame kritiky v tlači a príďte sa podívať, čo sa so mnou robí. Ti, ktorých som kritizoval, ma existenčne ohrozujú.“ Skúsme si odpovedať na otázku v titulku príhovoru. Čo je kritika vo svojej najpodstatnejšej podstate, keď s ňou prichádzajú seriózni pracovníci, o ktorých vážnom vzťahu k svojmu pracovisku nemôže byť ani najmenších pochybností. Je vari priamym či skrytým útokom na konkrétnu osobu? U ľudí, ktorých sme vyššie spomenuli - a ich je u nás drvivá väčšina - takýto zámer neprichádza vôbec do úvahy. Ich vystúpenia nie sú vlastne kritikou. Je to prejav čestného úsilia, dôkazom občianskej zrelosti a žiadúcej angažovanosti. Upozorňujú na vznikajúce slabé miesta, bijú na poplach, že v rozvíjajúcom sa procese zaznievajú falošné tóny, že je v ňom čosi nezdravé. Ak sa nezasiahne, nepriaznivý vývoj zbujnie, vymkne sa spod kontroly. Vzniknú potom vážne nielen materiálne, ale najmä morálne škody. Nimi utrpí dielňa, cech, závod, podnik, inštitúcia, konkrétne pracovisko... Ťažké konfliktné situácie predstavujú veľké nebezpečenstvo. Vývoj v nich dostáva neraz balans, ktorý je nevypočítateľný. Ľudia upozorňujú na nebezpečenstvo, lebo nechcú mať ohrozené istoty, medzi ktoré na popredné miesto patrí poriadok. Bez neho sa žije ťažko a zle. Každý múdry vedúci si všíma podnety spolupracovníkov. Chápe, že sa tým počet jeho očí a uší znásobuje. Jeho prax ako vedúceho je významná, ale nemôže obsiahnuť skúsenosť ľudí, ktorí dnes a denne vstu- JÁN SÍLEŠ pujú do nových vzťahov, sú ich objektom i subjektom pôsobenia. Majú vari stokrát lepšiu možnosť postrehnúť, ako sa vyvíja atmosféra, čo v nej začína prevládať a kam sa uberá vývoj. Vyjadrovanie názorov v morálne zdravom kolektíve je takou istou samozrejmosťou ako dýchanie. Svoju zrelosť a kompetentnosť na funkciu vedúci preukáže tým, že pohotovo rozpozná, kde musí pridať, ako usmerniť kolektív, aby posilnil v ňom priaznivé tendencie a zmenšil priestor pre odstredivé sily. Tie sa prejavujú neustále a vytrvalo. Čo je aj prirodzené, pretože ľudia sa v záujme dosiahnutia spoločného cieľa musia zriekať svojich osobných záujmov, podriaďovať sa mu. Ak je na pracovisku všetko v poriadku, vedúci dokonca sám a premyslene podnecuje podriadených, aby, sa vyjadrovali k spôsobu riadenia, obohacovali ho a zlepšovali. Utvára podmienky, aby sa zúčastňovali na rozhodovaní o najdôležitejších záležitostiach. Takéto počinanie je v súlade s normami nášho života, pretože jedným z jeho pilierov je účasť pracujúcich na riadení spoločnosti. Je to právo nášho občana, ktoré pokladá za samozrejmosť, a usiluje sa ho uplatňovať. Stáva sa vplyvom rozličných okolností, že sa na pracovisku utvorí nepriaznivá atmosféra, umlčuje sa iniciatíva a prejavuje sa šikanovanie ľudí, ktorí nechceli nič iné, iba odstránenie nedostatkov. História učí, že ľudí možno prinútiť, aby mlčali, aby znášali kdejaké prechmaty a starali sa len o úzko osobné záležitosti. Lenže takýto stav je iba dočasný. Imaginárne hodiny, ktoré uvedú do chodu výbušný mechanizmus sporu, sa nikdy nedajú zastaviť. Skôr či neskôr sa ľudia pustia do zápasu o prinavrátenie možností náležité uplatňovať svoje právo. V nedávnom období priniesli naše noviny a časopisy viaceré kritické prípady. Pravda a celospoločenský záujem sa v nich napokon presadili. Dokázalo sa, obyčajne komisionálnym šetrením, že pripomienky a kritika kolektívov bola oprávnená. Za istých okolností prestanú byť pripomienky pracujúcich iba ich strohou účasťou na riadení. Sú upozornením pre vedúceho pracovníka, že sa v jeho práci prejavujú nedostatky, že podceňuje nebezpečnosť nepriaznivých procesov, nič nerobí, aby sa im prehradila cesta. Áno, niekedy niet inej cesty, ako usilovať sa o zmenu na konkrétnom mieste, lebo len to je záruka, že sa veci pohnú správnym smerom, že sa dostanú do správnych koľají. Schopnosť stáť na čele menšieho či väčšieho kolektívu nie je daná raz a navždy. Nie každý, kto sa usiluje o vedúcu funkciu, má na jej zvládnutie predpoklady. Aké boli jeho pohnútky, ukáže sa až oveľa neskôr, až vtedy, keď dostane právomoci a široký priestor pre konanie v duchu svojho vedomia a svedomia. Zakrývali by sme oči pred pravdou pravdúcou, keby sme nevideli, že pre časť ľudí je funkcia vedúceho pracovníka odrazovým mostíkom k získaniu možností, ako sa čo najrýchlejšie obohatiť, „zazobať“, nabiť si vrecká a užívať si života. Treba si len poprezerať súdne spisy s prípadmi rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve a zhodneme sa, že to býva neraz aj tak. Tieto negatívne skutočnosti nevyskočia z ničoho nič. Odohrali sa v prostredí, v ktorom žilo a pracovalo mnoho desiatok a stoviek ľudí. Mali celý rad negatívnych sprievodných javov. Dokonca prichádzali aj upozornenia. Lenže pokiaľ sa objavujú ojedinele, zatiaľ sa im veľká pozornosť nevenuje. A je to škoda aj preto, lebo doteraz sa metodika kontroly uspokojuje viac (Pokračovanie na 2. str.) Z CYKLU NÁRODNÍ UMELCI VO FOTOGRAFII • Básnik Vojtech Mihálik Snímka Pravda - PAVEL MELUŠ