Nedeľná Pravda, január-marec 1987 (XX/1-12)
1987-01-09 / No. 1
Čo bolo, je nám známe. Budúcnosť nás láka. I ja som na jej diaľky zvedavý. Nechcem však do nich hľadieť teleskopom. Stačí mi srdce: najviac objaví. Z obloka svojho na budúcnosť hľadím a vidím obraz na jej terase: brunátné nebo s bleskami a šípmi, ' a potom dúha, hory belasé. Pod nimi rieka. Biely domec... Matka v ňom nad decko sa skláňa. Spieva mu. Budúcnosť vidím. Teleskopom srdca ju vidím do mramora vkresanú. N ie, nemám v úmysle polemizovať s myšlienkou, metaforicky vyjadrenou v titule známej Ji- Jemnického prózy Kompas v nás. Náš ľud akoby sa vo svojich novovekých dejinách skutočne riadil akýmsi vnútorným kompasom, spoľahlivo ukazujúcim smer historického pokroku. Príťažlivá sila sociálneho príkladu, ktorý svetu dali a dávajú národy Sovietskeho zväzu, nasmerovala strelku našej orientácie na socializmus, a jej magnetický účinok # neochabol dodnes, naopak - práve teraz sa umocňuje. A predsa - akokoľvek je náš vývoj k dokonalejším formám spoločenského bytia nezvratný, akokoľvek sa usilujeme odstraňovať z cesty k nim všetky minulosťou nahromadené prekážky - narážame na nové a nové bariéry, spomaľujúce pohyb vpred. Vietor nevyhnutných a neodkladných premien, vietor prestavby a urýchlenia, ktorý zadul z XXVII. zjazdu sovietskych komunistov a ktorý inšpiroval aj rokovanie XVII. zjazdu KSČ, tu i tam chabne a slabne v húšťave vetrolamov, zaplieňujúcich myslenie mnohých z nás. Nedávne 4. zasadanie ÚV KSČ charakterizovalo hlavné prekážky dôsledného uplatňovania uznesenia zjazdu presne a jednoznačne: zotrvačnosť, pohodlnosť, nechuť meniť zabehnutú prax. Hlboko by sa mýlil prostý čitateľ, ktorý by sa nazdal, že ďalej čítať nemusí, lebo od tejto chvíle a od tohto miesta sa už všetko týka iba „tých hore“: funkcionárov strany a spoločenských organizácií, riadiacich pracovníkov štátneho aparátu hospodárskej sféry. Mimochodom, predstava, že o všetkom rozhodujú iba oni, je podľa mojej mienky jedným z najrozšírenejších a pre socializmus najškodlivejších omylov nášho spoločenského vedomia. Isteže, má svoje historické korene a nesporne má zatiaľ aj dostatok živnej pôdy v praxi tých vedúcich pracovníkov a funkcionárov, pre ktorých je socialistická demokracia iba frazeologickým spojením, vhodným na príležitostné zaradenie do slávnostného príhovoru. Tým naliehavejšia je však potreba vykoreniť podobné pomýlené predstavy z politického myslenia i praxe, tým nástojčivejšie sa žiada nie verbálne, ale reálne prehĺbiť účasť pracujúcich na riadení, na rozhodovaní o verejných záležitostiach. Lenže kto ju má vlastne prehĺbiť, onu abstraktne znejúcu účasť pracujúcich na riadení spoločenských procesov, ak nie sami pracujúci? Naša ústava, zákony, stanovy komunistickej strany, odborového hnutia i spoločenských organizácií Národného frontu poskytujú svojou literou i duchom dostatok priestoru pre plné uplatnenie predností socialistickej demokracie. Aj v hospodárskej sfére už vznikajú a črtajú sa nové možnosti rozvoja socialistickej samosprávy, akd je brigádna forma organizácie práce a odmeňovania, postupný prechod VHJ a podnikov na plný chozrasčot a samofinancovanie a pripravovaná prestavba hospodárskeho mechanizmu, ktorá okrem iného prispeje k podstatnému zvýšeniu samostatnosti, ale i zodpovednosti pracovných kolektívov. JURAJ HALAS Pozrime sa však, ako využívame existujúce formy účasti más na riadení, keď na poradách, schôdzach, zhromaždeniach neraz masovo mlčíme - zo zotrvačnosti, z pohodlnosti, z nechuti meniť zabehnutú spoločenskú prax! Ako môže spoločnosť, čiže výrobný kolektív, domová samospráva alebo národný výbor akceptovať náš nesúhlas, keď vždy a všade súhlasíme - zo zvyku, z obavy o vlastné pohodlie, zo strachu pred konfliktnou situáciou?! Už sú to zo tri roky, čo som sa na návšteve u známych stal svedkom nie všednej manželskej hádky. Ona - účtovníčka na miestnom JRD sa pri takom celkom obyčajnom kuchynskom politizovaní zrazu pustila hlava-nehlava do svojho manžela - traktoristu, mladého člena strany za to, že sa na straníckej schôdzi nepostavil proti ututlávaniu aféry okolo záhadného miznutia priemyslového hnojiva a náhradných dielcov. Vypočuli sme si od nej všeličo: To ste celí vy, komunisti, samé pekné rečičky o boji proti rozkrádačom, a „skutek-utek..." Bránil sa chabo, namietal, že vraj čo on sám zmôže a ako by sa jej páčilo, keby ho to stálo prémie a okrem toho, že na rečnenie majú u nich inžiniera. Manželka ho usadila: Keď už nevedel ústa otvoriť, mal o tom napísať do novín. On na to iba mávol rukou: Hádam si len, naivná, nemyslí, že by to niekoho od novín vážne zaujímalo ... Nedávno som sa s ním stretol. Na aféru sa už pomaly zabudlo (medzitým tam vraj mali ďalšiu - s mliekom), družstvo gazduje od desiatich k piatim, iba niektorým jeho členom sa vodí čoraz lepšie. Prečo sa tak podrobne rozpisujem o banálnom prípade, akých sú (Pokračovanie na 2. str.) Vetrolamy v nás Z CYKLU HRDINOVIA SOCIALISTICKEJ PRÁCE VO FOTOGRAFII • Akademik Jozef Zachar, podpredseda SAVa riaditeľ Centra fyziologických vied SAV Snímka Pravda - PAVEL MELUŠ MIENKA ČITATEĽA Krčiažtek plný blenu Nemám vo zvyku písať ,,ohlasy" na články, no tentoraz ma konkrétny zážitok z Modry vyprovokoval, aby som, s dobrým úmyslom zareagoval na krátky článok v N P č. 49 z 5. decembra 1986 Modranskí majstri majolikári. Autor článku právom oceňuje majstrovstvo ľudí, ktorí vytvárajú nevšednú krásu. Zamýšľa sa i nad tým, kto a prečo si keramiku kupuje, pričom prízvukuje, že uverejnené fotografie nepredstavujú kupujúcich, ale výrobcov. Zaujímavé a veľmi prepotrebné by však mohli byť aj fotografie kupujúcich, najmä z radov ,,domorodcov", ktorí sú v predajni Slovenskej majoliky veľmi častými hosťami. Stačí stráviť medzi nimi nejaký čas a budete si istí, že tu nejde o milovníkov keramiky. Pre ,,cudzinca " čas medzi nimi strávený môže byť nepríjemným zážitkom na celý život. Bol som 10. novembra 1986 služobne v Modre. Nakoľko mám rád najmä drobnú keramiku a modranská mi ešte chýbala, chcel som využiť príležitosť. Akurát preberali tovar (o 10. hod.), takže mohli každú chvíľu otvoriť, navyše som bol asi ôsmy zákazník. O nejaký čas som zistil, že viacerým čakajúcim som padol do oka. Trpezlivo som počúval štipľavé narážky. Keď som sa po jeden a pol hodine asi s treťou či štvrtou várkou dostal konečne dnu (zodpovedne vyhlasujem, že som nikoho nemohol predbehnúť), vonku mladá žena, len o málo staršia od mojej vnučky, spustila doslova hysterický krik na ostatné ženy, prečo ma vraj pustili dnu. Korunu všetkému nasadila tým, že vtrhla do predajne a tähalá\ ma za kabát von. To bol prisilný tabak i pre ženy, ktoré boli so mnou v predajni a samy ma posielali dopredu, keď vraj chcem len jeden krčiažtek. Porozumenie mala i predavačka. Pri východe z predajne, z ktorej som si niesol krčiažtek za 14 (slovom štrnásť) Kčs, sprevádzal ma doslova nenávistný pohľad mladej paničky, ktorá na moju nesmelú poznámku, že o 10. hodine som ju tam nevidel, zlostne odvrkla, že ona čakala s deťmi v aute. Zážitok spôsobil, že z krčiažteka nemám teraz vlastne nijakú radosť. Prevláda pocit, že blen, ktorým mi krčiažtek naplnilo až po okraj tých niekoľko ,,domorodých kupcov", je silnejší, ako obdiv k majstrovstvu ľudí, ktorí ho vyrobili a vdýchli mu osobitú krásu. Mrzí ma to. Už z viacerých úst som počul názor, že v tejto predajni nakupujú predovšetkým priekupníci. Ich vzhľad a počínanie (špekulanti nepoznajú zábrany) mi to potvrdili. Obľúbenosť keramiky z Modry a navyše jej ceny v predajni sú priam živnou pôdou pre priekupníctvo. Nemalo by sa proti tomu niečo robiť, možno i zo strany výrobného družstva Slovenská majolika? IMRICH VENCLÍK, Banská Bystrica