Nitrianska Stráž, 1945 (XXIV/1-13)
1945-01-01 / nr. 1
Nitru, 1. januára 1945. Hy zvíťazíme, pretože vôľa naša je skalopevná. M« R. Štefánik Ročník XXIV. Číslo t. Pred Novým rokom 1945 Už sme si mysleli, že prežijeme Vianoce na úteku alebo v úkrytoch. Chvalabohu, nestalo sa tak. Nebolo by to ani zodpovedalo Písmu, lebo útek do Egypta bol až po Vianociach. Zúrenie Herodesa, vraždenie nevinných mláďatok bolo až po Vianociach. Co čaká po Vianociach na nás? Čo v Novom roku? Vianoce boly nám doteraz dňom odpočinku, oddychu, prestávky. Zamkli sme úradovne, zatvorili obchody a utekali domov, pod vianočný stromček, medzi svojich najdrahších. Kostoly zažiarily v pohádkovej kráse a kúzlo vianočnej noci rozlialo sa do ulíc i nášho mesta. Celý svet zastavil na chvíľku dych. Či sa chcel pokloniť Vtelenej láske? Chcel sa vari presvedčiť, či je to pravda, že Boh miloval svet? I toho roku sme zastavili dych na Vianoce. Ale zastavili sme dych v hrôze, lebo sme sa museli presvedčiť, že sa navzájom milujeme! Alebo či nepadlý na Štedrý deň bomby na dedinu neďaleko nášho mesta? Či sme nepočuli dunenie a výbuchy vraždenia i na Slávny vianočný deň? A polnočná svätá omša, prečo nemohla byť? Lebo sme museli chrániť príchod Božej lásky k ľuďom pred vzájomnou nenávisťou ľudí! Krásna bola večerná vianočná sv. omša, áno. Kostoly boly preplnené. Avšak koľko sĺz padlo pri nej a v tichosti Štedrého večera! Neboly to slzy radosti, boly to trpké slzy, trpké ako bomby na Cabaj-Čápor! Veru, také Vianoce sme ešte nemali! Zachvel sa svet okolo nás. Potriaslo i vianočnými stromčekami a našimi predstavami o Vianociach. Boh sám začína čistiť i Vianoce od nánosu, ktorým sme my pravé Vianoce zakryli! Nevedeli sme si už Vianoce predstaviť bez teplej izbičky, bez darov, maškrtov, papierového betlehemčeka a gipsového Ježiška. Zabudli sme na prvé Vianoce! Boly to Vianoce v otvorenej chladnej maštaľke, bez svetla, bez darov a sladkostí. Ale boly to Vianoce narodenia Božej Lásky. Práve toho roku skúsili mnohí z nás na sebe, že Boh sa rodí v našich dušiach len v obetavosti, len v odriekaní, oslobodzovaní sa od lesklého nánosu pohodlia a vonkajších príjemností! Kde je toho striebropapierového nánosu príliš veľa, tam už niet miesta pre Boha. A preto musí Boh potriasť i vianočnými stromčekami, aby odpadly papierové, falošné ozdoby, aby sme znovu našli jadro vianočnej radosti, Boha samého. Ten nám ostane i na úteku, i v úkrytoch, i v mrazivých zákopoch! Tak nás pripravily tohoročné Vianoce na nový prichádzajúci rok 1945. Vkročíme doňho v znamení kominára, štvorlístku, podkovy alebo prasvedčiť, že sa navzájom nemilujeme! s pohárom v ruke! Štíta* vedfiftki. lmi*nir.-. v K.älCii Rudolf Krajčovič : /w. c. 59 S<?£ JÍ&dtU&a §a vlád (K Novému roku 1945.) Tu kľakám, Pane, k jasliam pred jas Tvojich zrakov, kde nedáš prosiť srdcu,, zaváhať raz ani : Chráň mi vlasť ... ó, ! a mierni ťarchu zlôb a mrakov, bo korbáč krutý raz ju šľahol, mocne ranil. .. Hľa! aj dnes sirén huk jej deti porozháňa, hoc’ hrozný včerajška bôľ väzí ešte v rane, hoc’ granát ešte páli, metá, drví, ráňa, hoc’ bodák ostrý nevychladol ešte, Pane! Tu kľakám k jasliam, Pane, pred jas Tvojich zrakov, keď lásku bratskú človek zrádza zlom a vojnou, keď ľudstvo city a krv mení chladný na kov, keď vôkol svet sa búri búrkou nepokojnou —Ó, čuj, čuj výbuchy bômb, po nich hrozné muky, nevinných krvi ohlas (óch, jak bolí, ako mrazí. . .) a ja dnes preto za vlasť spínam k Tebe ruky, len k Tebe, k Tebe, bo Ty láska večitá si. Tu kľakám k jasliam pred jas, Pane, Tvojich zrakov chvejúce, slabý, k tvári Tvojej dvíham dlane : Pozri! Tu skrvavené rany od bodákov a tam zas v prachu mína. sliedi, čihá . . Pane! Nedaj, by deti krvou napájala vrava, daj síl! Vlasť chceme brániť, svorní, odhodlane : chceme ju kypriť, chceme. .. Nech ju nekrvavia! za to sa modlím, o to prosím, Pane!. .. Pane! DUŠEVNÁ Posledný deň v roku voláme »silvestrovský«. Tento pojem nám pripomína : 1. ) Na ten deň pripadá sviatok sv. Silvestra, ktorý bol pápežom v rokoch 314—335. Zaňho začala Cirkev užívať dobrodenie slobody, ktorú jej udelil cisár Konštantín milánskym ediktom r. 313. — I keď zavládol vonkajší pokoj pre Cirkev, tým väčšmi trpel vnútorný život. Pápež musel viesť ostré boje proti bludárom donatistom a ariánom. — Na hrobe má sv. Silvester tento nápis : »Catholicus et confessor quiescit — Tu odpočíva katolík a vyznávač.« Bola by to najkrajšia oslavná reč i nad naším hrobom, keby i o nás povedali. : Bol to opravdivý katolík! 2. ) Koniec občianskeho roku. Na konci roku sa robí súvaha. No, nielen v obchodoch, továrňach, gazdovstvách, — aj v duševnom živote. Boh sveril do našej správy mnohé hmotné i duševné dary a schopnosti. Boh mi daroval 365 dní; koľko SÚVAHA z nich som prežil bohumilo? Boh mi daroval asi 70 nediel a sviatkov, — zasvätil som ich všetky (podľa možnosti) počúvaním sv. omše? Zachoval som sviatočný pokoj? Nenútil som svoje služobníctvo v tie dni ťažko pracovať? Boh mi požehnal hmotný majetok, — používal som ho podľa vôle Božej? Podporoval som z neho chudobných, obetoval som ochotne a primerane na dobré ciele? Čítam a predplácam katolícku tlač? Boh mi sveril dietky, služobníctvo, podriadených, — dával som im dobrý príklad kresťanského života? Čo by Boh povedal na môj manželský život? Vykonal som si veľkonočnú sv. spoveď a sv. prijímanie? Keby ma Boh teraz povolal na súd, obstál by som? Boh čaká pravdivú odpoveď od nás! hm Keby niekto povedal, že miluje Boha a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ak môže miloval Boha, ktorého nevidí? Oj, prasiatko a štvorlístok sú pohanské symboly — a pohár je veľmi krehký! Dnešná doba vyžaduje vážnejších ľudí! A preto vážne, po pokojných a predsa smutných Vianociach, ideme v ústrety novému roku. Prináša nám mnoho, prináša nám veľké prevraty a ťažké skúšky. Ideme do nového roku bez strachu, zrelší a vážnejší než pred rokom, s Bohom v duši. Prekračujeme jeho prah v nádeji, že nás konečne stmelí v bratskej láske a tak pripraví i na príchod Boží medzi nás, lebo ozajstné kamarátstvo a silná vzájomná láska rodí sa len vo vzájomnom utrpení. P. E. Bindáč SVD. Od srdca k srdcu Na rozhraní života a smrti Máme to vo zvyku, že pri stúpaní do vrchu občas na chvíľku postoj íme, aby sme si vydýchli, obzreli sa dozadu, aký kus zeme sme už prešli a premerali zrakom cestu, ktorú nám treba ešte prekonať. Na takúto chvíľku mali by sme sa vždy zastaviť na rozhraní dvoch rokov, bo je to jediná chvíľa, kedy ešte raz môžeme pohliadnuť na rok, zapadajúci nehlučne do bezodnej večnosti, ako aj pozrieť sa v ústrety roku, o ktorom nevieme, koľko dní má pre nás odpočítaných. Táto chvíľa zastavenia mala by byť pre nás príležitosťou vážnej revízie a pevného predsavzatia. Zrevidujme úprimne, či nás uplynulý rok obohatil duševne, alebo či sme len zväčšili v sebe prázdnotu, premárnením najväčšieho daru života : Času! Šťastný, kto knihu minulého roku zatvára s hrdosťou, vyvierajúcou z vedomia vykonanej úlohy, hodnej dôstojnosti človeka. Keď však rok 1944 neznamená pre nás len uprchnutie jedného kalendárneho obdobia, ale nám nenahraditeľnú stratu morálnej hodnoty, vtedy nezbýva nič iného, ako zaťať päste a povedať si: nikdy viac! Nikdy viac nepremrhať naprázdno čas, aby sme nemuseli zase s horkým povzdychom hľadieť za miznúcim rokom. Nebude ťažké splniť naše predsavzatie. Uvedomme si v tejto chvíľke vydýchnutia, že v každej dobe, na každom mieste, stojíme vo skutočnosti na rozhraní života a smrti. Toto rozhranie je veľmi úzke, užšie ako slabý úder srdca. Na tomto úzkom priestore rozhodujeme sami o sebe, či budeme žiť večne, alebo či zapadneme do bezodnej priepasti smrti. Nič nie je pre nás dôležitejšie, nič súrnejšie, ako : rozhodnúť sa! Balancovať nemožno; nevieme, koľko minút má pre nás rezervovaných najbližšia hodina. Použime preto posledného dňa roku k tomu, aby sme si pre budúci rok urobili krajší a cennejší program. Určime si za úlohu v roku 1945 s Božou pomocou venovať sa zo všetkých síl duševnému obohacovaniu a zušľachťovaniu vlastného Ja a voči svojim bližným otvoriť dokorán svoju vrelú, nezištnou láskou plápolajúcu dušu, a vtedy budeme stáť na tomto rozhraní života a smrti pevne zakotvení, i keby ono malo byť užšie, ako najslabší úder srdca! MD.