Nové Knihy, 1964 (IV/1-52)

1964-01-16 / No. 1-3

ZAHORKLÉ VERŠE ní V krátkom čase už v druhom vyda­vychádzajú Mihálikove Trpký • (Slovenský spisovatel). Vydavatelst'o ich tentoraz pripravilo v miniatúrnom formáte a zviazalo do kože, v akej bývajú darčekové knižočky. Treoa však vážne pochybovať, že zaľúbenec venuje k sviatku svojej milej alebo muž svojej žene túto knižočku, plnú trpkých právd. Je to knižka, ktorú si človek čita sám a o jej veršoch na hovorí ani s najbližšími, ale zvažuje vo svojom svedomí každý jej obraz. , Poézia ako odvrátená tvár mesiaca, skutočnosť obyčajného ľudského živo­ta, ukrytá v tieni a schladzovaná mnohostupňovým mrazom. Živý ohlas čitateľstva svedčí o tom, že toto znepokojujúce slovo bolo po vedené na čase. Básnik, prv ako ho vyslovil, skúšal vlastnú poéziu, ktorá stratila nejednu črtu bezstarostnej a sebavedomej mladosti. Už odspieval svoju kohútiu pieseň, ktorá sa popo­náhľala za veselým rytmom jeho mlad­ších druhov — hřívnatých mládencov, a v tomto trpkom poznaní uplývajú­­ceho času stal sa vnútorne uspôso­­benejším zachytiť vlnu ľudského bytia, na ktorých je vysielaná bolesť a sklamanie. Je to hold ženám, jeden z najveľ­­korysejších v našej poézii, v ničom nepodobný predchádzajúcim poklonám a galantnostiam, a predsa rovnako, ba možno ešte viac obdivný a plný uznania. Zámerne zabúda básnik na zmyslové krásno, tak nerozlučne spä­té so ženou, až je čitateľovi z tejto krutej zábudlivosti smutno, aby vy puklejšie predstavil krásno etické. Morálna poézia vo svojej neúprosnej jednostrannosti až kazateľsky prísna. Neospravedlňuje a nehľadá príčiny, preto je jej obžalobné slovo ťažké ako kameň. Z. K. Hvězdy, jejichž někdejší slávy žádný dnešní herec nedosáhl, Greta Garbo a Rudolf Valentino. Jsou to dvě z četných ilustrací v Sadoulových „Dějinách filmu1. (Orbis.) ROČNÍK 1964 16. LEDNA ČÍSLO 1-3 KNIHA ZRELOSTI Tretia kniha autora sa nie veľmi často označuje ako dielo zrelosti. Keď to robíme pri Nepokoji Miroslava Válka (Vydavateľstvo Smená), uvedo­mujeme si zložitú básnickú cestu tvorcu aj p^ed vyjdenim jeho debu­tu v roku 1959. Lebo verše, ktoré nám predložil vo svojej prvej knihe Dotyky, ale predovšetkým v Príťaž­livosti (1961) a teraz v Nepokoji, sú výsledkom serióznych tvorivých skú­seností. Nie je to už dávno hľada­nie výrazu a seba, je to pozná vanie človeka a sveta — a to ešte rozhľadené. Už vo svojej prvej, knihe sa Válek predstavil ako básnik neobyčajne sen­zitívny, ako básnik silných obrazov a nápadov. Jeho vizuálna predstavi­vosť však kráča v úzkej kontinuite s intelektuálnym pretavením myšlien ky a to ho do veľkej mieiy približu­je k východiskovým postom Stefana Žáryho. Vidíme to aj na novej zbier­ke, ktorá hýri pestrým kolotočom básnických asociácií 1 obrazov, vy­­abstrahovaných zo životnej matérie. Básnik sa v nich neraz vracia do svojho detstva i rokov vraštených do školských lavíc, a to robí jeho verše osobnými i spomienkovými zároveň Neraz z toho, vyskočí aj sebairónia či ironický úsmešok nad vecami oko­lo nás, nikdy to však nezaráža am neuráža. A tak aj Nepokoj dosvedčuje, že Válek je silná osobnosť, ktorá vie i môže ovplyvniť. Nielen čitateľa, ale aj poéziu. v. Lukán DOKUMENT V období vrcholiaceho dogmatizmu našli sa autori, ktorí začali samostatnejšie rozmýšlaf, búrili sa proti zjednodušujúcim schémam a administrovaniu v literatú­re a boli presvedčení, že socialistická umelecká tvorba poskytuje daleko širšie pole pre uplatnenie tvorivého subjektu. Záver jedného obdobia, ktoré popri skromných výsledkoch prinieslo veľa omylov a vulgarizácií, zname­nal súčasne aj prechod k novej etape myslenia a živo­ta, ktorú tak mohutným spôsobom otvoril XX. sjazd KSSS. K autorom, ktorí bystro vyhmatali nový pulz a vy­cítili dalekosiahly význam obrodného procesu, patril aj Ivan Kupec. V Kultúrnom živote a Slovenských pohľadoch prišiel s určitým druhom autorskej spovede, v ktorej sa úprim­nosť názorov spájala so širším kultúrno-politickým chá­paním tvorivého a literárneho vývinu, takže jeho Obrana poézie a Romantická tvár poézie vyvolali živý ohlas i rozruph. Dnes sa nám mnohé zásady a názory, ktoré Kupec pred ôsmimi rokmi prebojovával, zdajú samo zrejmé, lebo natrvalo vošli do aktívneho fondu nášho myslenia o literatúre a umení. Ale vtedy ich bolo treba vyhrabávať z prachu, pod ktorým zapadli, a pátosom vlastného presvedčenia vrátiť im nielen pôvodný lesk, ale aj váhu. Proti jednostrannosti, ktorá určitý čas de­formovala literárny vývin, sa v polemickom zápale tiež vyhrocovali názory a problémy vypuklejšie a vyhrané nejšie, čím sa vysvetľuje Kupcova apológia romantizmu postavené proti vševládiu realizmu v jeho popisnej a ochudobnenej podobe. Tieto hroty a výlučnosti zmierňuje svojimi mäkkými tónmi a pastelovými farbami nakreslený obraz sloven skej modernej poézie,’ v ktorom nachádza autor prilie­havé a preteplené slovo pre Hviezdoslava i pre Krásku, pre Plávku i Žáryho. v K. řekl nám Karel Fabián, když jsme se ptali na jeho knížku pro kluky „Takovou lod ... Asi to bude tím, že mám děti rád. A ačkoliv jsem už tak starý, že bych mohl mít ro­zum, přece raději hraji s kluky kuličky, než ábych se roz­čiloval nad novinovými zprávami. Protože s dětmi je legrace, kdežto velcí si teprve legraci musí naplánovat. Ale 1 děti mají své veliké problémy, jak se dočtete v mé knížce, jenomže všechny jejich problémy jsou ohromně lidské a ani jeden z nich není atomický. Teď do toho něco pikantního. Už asi pět let se uvažuje nad filmováním, jenomže se pořád nemůžeme dohodnout, řekne-li žižkovský kluk: „Již se rozednívál“, anebo řekne-li spíš: „Hele, vono je už ráno.“ Otázka je, má-li žižkovský kluk v kapse prak nebo českou gramatiků. Snad mi dal za pravdu ten pěkný francouzský film Knoflíková válka, kde kluci tak bohorovně przní francouzštinu a jsou tak báječně sprostí, jak ve skutečnosti jsou a mezi sebou mluví. Karel Fabián r*-1 ’v -■v’ BÁJEČNE JSEM SE PŘI PSANÍ BAVIL Z KENDOVÝCH MYŠLIENOK UČESANÝCH NA JEŽKA Položil som im nepríjemnú otázku. Zostala ležať. Skutočnosť lakovanú na ružovo treba potierať. Acetónom. Nerozumeli sme si. Preto si našla prekladateľa. • Nervový šok je momentálny stav astronóma, ktorý na narodeniny do stal prózu Euda Ondrejova: NA ZE­MI SŰ TVOJE HVIEZDY,., Napísal veľmi sugestívnu prózu. Hypnotizovala čitateľov do spánku. Ponuka: Všetkým záujemcom o suché články s potešením oznamujem, že mám doma odložených niekoľko čísel Dikobrazu. Zn. Zadarmo Existuje TRPASLÍK, ktorý produkuje celkom VKUSNÝ humor: tlačiarenský škriatok. (Z knihy M. Kendu Myšlienky učesa­né na ježka, vydal Slov. spisovateľ a kresby z knihy Štetcom i perom od J. Kotoučka, vydalo VPL.) ► Bol napadnutý nápadom. Dostal bolestné: honorár. Slobodná Európa 1966: Frogram kultúrnej revolúcie v Čes­koslovenskej tzv. republike je bezzá­sadový. Vychádza ATEISTICKÁ litera­túra v BIBLIOFILSKEJ úprave. A 1 Piropo cez cigaru — z knihy Kuba bez brady BEZ brady V horách bolo viacej pušiek ako nožníc a žiletiek ; preto sl Sierra Maestra zapustila bohatiersku bradu. Tak vznikli peiudos a barbudos, slávni bradáči a vlasáči. Tak vznikli legendy. O prísahe a o bradách, ktoré sa nezholia, kým nepadne tyranov režim. Diktátor zmizol, brady ostali. Prečo? Romantika? Pocit tradície? Iba zo­trvačnosť? Možno; svet už privykol na bizarné obrazy rebelov. Alebo sa brada jednoducho stala módou? Išla nechtiac na export a dostala sa i na brehy Du­naja, trčí spod stanov, plaší na ulici. Pravdaže, to sú Imitácie. Tá pravá brada, barba legítima, tú nosí revolúcia ďalej. Ešte nie je čas ho­lenia a kolínskej vody. A možno chce mladá revolúcia vyzerať trochu staršie. Bradou troška zahaliť skutočnosť, že má najmladších ministrov a diplomatov sveta a že jej los comandantes sú najmladší vojvodcovia dejín. Revolúcia je mladosť, a táto revolúcia je mladosť veľmi mladá: aj Kuba s bradou' je vlastne — Kuba bez brady. Začnime s najmladšími : s deťmi, čo ešte ani nehovoria. Nie preto, že ešte nevedia, ale preto, že ešte nie sú na svete. Zatiaľ majú, povedzme, mínus mesiac, mínus tri alebo mínus sedem mesiacov, ak tak možno povedal o de­­toch, čo sa ešte len narodia. V rámci veľkej neorganizovanej, radostnej a príjemnej akcie zaľudniť ten‘o ostrov V akcii DETI. Iný ostrov, iba tri razy väčšie Japonsko, má deväťdesiat miliónov obyvateľov, Kuba necelých sedem: to je málo na sto štrnásť kilomet­rov štvorcových. Do tejto akcie sa ostrov pustil dôsledne a s elánom, voľačo spravia úradné opatrenia (napríklad zákaz prerušiť tehotenstvo, výstavba rodinných bytov), ostatné zariadi príroda. Už sa to ukazuje : detí, matky, kočíky, všade je toho plno, parky i nábrežia, a všade plno mladých žien, t. č. kočík ešte nepotre­bujú, no už ho v duchu tlačia pred sebou. Ukázka zo zbierky pôsobivých riportov z dnešnej Kuby. (Knihu pod názvom Kuba bez brady vydal Slovenský spisovateľ.) 22 REPORTÁŽÍ A 77 FOTOGRAFIÍ S Gryzlovovým menom sa na krnž nom trhu nestretávame prvý raz. Gar distické inferno (SVPL 1959). Stret nutie s vrahom (Smená 1960), La dolce vita (Osveta 1961) a Živí a mŕtvi z katakomb (Osveta 1962) boli predzvesťou, že neostane len pri nich Publikácia Smený 22 a 77 je kniha najlepších Gryzlovových reportáží z jeho osemnásťročnej novinárskej čin­nosti, z ktorých pätnásť rokov patrí medzi najznámejších reportérov Sme­ný. Na rozdiel od donedávna vydáva­ných monotematických výberov, Gry zlov má ohromnú šírku životných prí­behov a osudov ľudí, aké môže na­písať len život. Svet, v ktorom sa pohybuje, je strašný. Podsvetie prostitútok, tragé die ožranov, vraždy nezodpovedných šoférov, vraždy vo vojne, ospravedl­nené ideou, ľudia prepíjajuci majeto), to je galéria ľudí v najhroznejšej for­me, o ktorých stačí bežne hovořit bez umeleckej nadsádzky a štylizácie, aby zaujali. Gryzlov by bol však príliš mono tematický a jednosmerne jrientovaný, keby v celom tom bludisku nenašiel svetlý-život Rževskej, dievča, ktorému odmrzli nohy a pravidelne, ako rás! la, jej ich rezali a skracovali, keď ostatné spolužiačky išli na prázdni ny ... dievča, ktoré napriek strašnej tragédii svojho života vie byť šťast­né; bôl by jednostranný, keby nevi­del v Stribogovej noci všeiko, čo sa robilo na záchranu života Antona Joštiaka ... Gryzlov berie človeka, aký je; zmie­taného vášňami, padajúceho na vlast­ných slabostiach. Vidí ho v situá­ciách, do ktorých je dohnaný. Akoby odveký človek, v nových kulisách ostal stále ten istý, nezmenený, bo­jujúci s určením sudičiek, ktoré mu vložili do vienka. Veď noci u Apoli­náře netrávia len dnešní ľudia, smrť nekráčala Studenou dolinou len v šesť­desiatom druhom roku, zásnuby sa neodložili len v prípade Marákýho a Juditky ... Ľudské osudy sa spriadali od nepamäti, a ti, čo ich zachytávali, boli len väčší alebo menší majstri. Gryzlov, i keď jeho svet pripomína príbehy Dostojevského ľudí a chápe zmeny v ľudoch tragicky, zmeny v človeku ako v druhu, predsa len sám dospieva k názoru, a to, s čím sa stretol, ho k tomu núti, že ak člo­vek po tých strašlivých člnoch pre­môže sám seba, stane sa novým člo­vekom. Viera v sily človeka, v jeho dobrodenie ostáva základným pôdo­rysom reportážnej architektúry Gry­zlova. Autorovi sa podarilo rozšíriť mož­nosti reportáže ako žánru a dať iej tretí rozmer — hlbku. Knižka reportáží 22 a 77 je toho najlepším dôkazom. -rü-

Next