Nové Slovo, červenec-prosinec 1968 (X/7-30)
1968-07-04 / No. 7
Nemáme hrdinov? Vyjdenie prvého čísla Nového slova som očakával s pomerne velkou dávkou skepticizmu a len mená: dr. G. Husák, prof. Pavlenda, prof. Kočtúch v redakčne] rade ma priviedli k tomu, že som si prvé číslo vášho časopisu kúpil. Po vyjdení prvého čísla, ako aj dalších čísel, bol som príjemne prekvapený tak celkovou náplňou ako aj úrovňou doterajších čísel. Myslím, že posledné piate číslo sa vám podarilo najlepšie, no nezaškodilo by vám viacej polemičnosti a oponentúry v celkovej náplni časopisu. Osobne vám verím, že chcete robiť časopis na úrovni a držím vám palce. No chcel by som sa vyjadriť aj k Inej veci. Uverejňujete na zadnej strane smutné zážitky podpredsedu vlády JUDr. G. Husáka z temného obdobia našej spoločnosti. Keď to všetko čítam, kladiem si otázku: „Boli súdruhovia postihnutí justičnými zločinmi dostatočne rehabilitovaní“? Ja som presvedčený, že ani tie najvyššie pocty nemôžu odčiniť krivdy napáchané na popredných komunistických funkcionároch, ktorí sa nestali straníkmi pre prospech, ale boli komunistami z presvedčenia, do KSČS vstupovali s vedomím, že ich najväčšou výhodou bude boj. Hlboko sa klaniam pred duševnou silou podpredsedu vlády JUDr. G. Husáka, ktorou dokázal taký čas odolávať nefudskému zaobchádzaniu v pekle deformovaného zriadenia, za ktoré sám riskoval život. Obdivujem jeho hlboké komunistické presvedčenie, ktoré nestratil ani vtedy, keď na „pokyny strany“ bol väznený spolu s tými, proti ktorým bojoval v SNP. Súdruh Husák je človek so všetkými vlastnosťami, ktoré by sme chceli mať u našej mládeže — čestnosť a zásadovosť, odvaha, húževnatosť, sa snúbia s vysokým intelektom, ale aj skromnosť a nenáročnosť človeka-komunistu. Keď doteraz mala naša mládež za vzor kde-SoKcť, prečo fry sa v našich učebniciach nemohlo zjaviť aj meno dr. G. Husáka a s ním L. Novomeského, poprípade iných komunistov, ktorí čestne a nezištne bojovali za práva Iudu a žiadne deformácie ich neprinútili stratiť vlastnú tvár, čo je dnes naozaj veľkou vzácnosťou. JOZEF ZÁLEZÁK, Levice Výhľady, predpoklady, Ak nám dnes prichodí riešiť takú širokú paletu otázok ako je štátoprávne vyjadrenie samobytnosti národa, ekonomické vyrovnávanie Slovenska s českými krajmi, zabezpečenie základných (!] rečových aj kultúrnych práv Slovákov na južnom pohraničí, svedčí to prinajmenšom o tom, že naša cesta k plnej národnej sebarealizácii bola neobyčajne kľukatá a neovplývala ružami, aj keď sme si na nej príležitostne postavili kde-tu slávobránu. Boli časy, ani nie tak dávno, keď slovenskému národu išlo o zachovanie holej existencie, je povznášajúce poznať, že 1 vtedy sa jeho najlepší predstavitelia vedeli povzniesť nad úzko nacionálne zameraný program k vyšším, všeľudským cieľom, harmonický spojiť jedno s druhým, čo je základnou podmienkou, aby národ na vlastnom koreni duchovne nevyschnul. Ako charakteristický príklad môžeme uviesť myšlienku, ktorú vyslovil dr. Ján Lajčlak v rokoch našej najhoršej národnej poroby: „Nie reč, lež kultúra má byť heslom v borbe, ktorú slovenský národ za svoju existenciu vedie“. Čiastkové ciele a problémy, ktoré dnes riešime, sú naozaj rozmanité, ale všetky možno uviesť na Jedného spoločného menovateľa: vytvoriť primeraný priestor pre našu národnú sebarealizáciu na súčasnej, dobovej úrovní. Jan Neruda už bezmála pred 100 rokmi považoval za hlavnú náplň vlasteneckých snáh „...abychom národ svůj na výši světového Kreslil JÁN GEONDA uvědomení S vzdllánť pbsfävilf a jemu takto nejen k uznání dopomohli, ale i život pojistili“. O to nám ide v podstate á] dnes. ĽUDOVÍT CECETKA, Bratislava. V kruhoch odborníkov je známe, že vzťahy v oblasti devízového práva sú zákonom a nižšími normami upravené veľmi vágne. Ide najmä o niektoré vetmi dôležitú vykonávacie predpisy, týkajúce sa najmä konkrétnej zodpovednosti občana, ktoré neboli — ako colné predpisy uverejnené. To stavia na hlavu zásadu „neznalost zákona neospravedlňuje“. Socialistická zákonnost nemôže takúto situáciu akceptovať. fiale) ide o vývozné poplatky pri vývoze tovaru súkromnými osobami. Situácia v tejto oblasti je neuspokojivá z ekonomického hľadiska. Občan, ktorý niečo vyváža, musí platiť vývozné poplatky aj za tovar, ktorého je u nás dostatok. Pýtame sa preto ministra spravodlivosti, ministra financií a ministra zahraničného obchodu, ako sa bude táto medzera v našich právnych normách riešiť, aby bola zabezpečená zákonnost a subjektívne práva občanov aj v oblasti devizového práva. (Q) Inscenovaný brechot „Nepoznám presne kontext, v akom vyslovil Dr. Husák svoj výrok o novinároch, čo sa po uvoľnení cenzúry rozštekaii ako psi, utrhnutí z reťaze“, píše Kornel Fôldvári v Kultúrnom živote č. 25. Vzápätí dodáva, že tento výrok považuje za lichôtku. Naoko pokojný tón, akým pán Fôldvári začína svoju poznámku, má mu poslúžiť len na odpútanie, aby svoj zámer mohol patrične gradovat. Hovorím „svoj“ zámerne preto“ lebo na fakty, čí taký výrok odznel alebo neodznel, pán Fôldvári v našich revolučných časoch — mierne povedané — nemá čas. Zaujíma ho, ani nie, čo sa povedalo, ale kto, Prosto (bezohľadu na to čo). je zaujatý dôležitou kádrovou politikou. Fôldvárímu najviac' vadí, že sám šéfredaktor Večerníka Vlastimil Kříž sa po preverení z magnetofónového záznamu prejavu dr. Husáka v dimitrovke (a tento záznam bol zrejme k dispozícii aj demokratom v KŽ) dištancoval od referovania svojho redaktora. Pán Fôldvári túto úctu k faktom považuje za sofistiku, ba dokonca za medvediu službu. Pospájať slová z troch-štyroch viet do jednej, a'to ešte neúplnej inkriminovanej vety a niečo tam aj doložiť, to je štýl hodný niektorých „gerojev našego vremeni“. Potom sa už môže mávať: „konečne, aspoň sú karty na stole“. Kto sa bude pýtať, či sú ta karty falošné? Prosím vás, také taľafatky. S propos, Snf v 'demokratické] novinárskej polemike nevyhráva ten, kto začne strieľať prvý ako pri šarvátke U pokrivenej podkovy na divokom Západe. A ešte k tomu náš strieľajúci hrdina volá, že „bráni! naše masovokomunikačné prostriedky globálne“. Ba aj dr. Husáka veľkoryso poúča: „...a chlap zo šarvátok neuteká pod sukne samozvanej pestúnky!“ (ktorou myslí zrejme Vlastimila Kríža). Aká cenná rada od životom skúšaného milovníka westernov pre obyčajného politika dr. Husáka! Keďže pán Fôldvári v zátvorke svojej poznámky pripúšťa, že „pre mnohých sú najprovokujúcejšie holé fakty,“ odporúčame mu, aby si ich overil a možno ho vyprovokujú k triezvejším uzáverom, aby nemusel utekať pod globálne sukne našich masovoinformačných prostriedkov. Lebo jemu i nám by nemalo ísť o [scénovaný brechot — a to ešte na falošný strom. I (tr) Vtipy zo zahraničia Podľa názoru albánskeho straníckeho časopisu Zeri i Popullit sa v Československu vyvíjajú pomery za posledných päť mesiacov takto: „...V Československu bolo vytvorené ovzdušie bieleho teroru, buržoázneho revanšu nad diktatúrou proletariátu. Na čelo KSČS prišli ľudia z najzúrivejšej reakcie, zamaskovaní ako komunisti. V uliciach vládne tieň chuligánskych študentov, ktorým dali nepravý názov — ľudové demonštrácie. Československé Ministerstvo vnútra je vedené osobou, ktorá vyšla priamo z väzenia, kde bola odsúdená za nepriateľskú činnosť proti socialistickému režimu. Každý deň sú oznamované samovraždy pracovníkov čs. bezpečnosti v úradoch, ďalší sú zatýkaní a ďalší zo všetkých úsekov budú iste zatknutí a odsúdení buržoáznou diktatúrou. Brežnevovia a Kosyginoviá nemajú prečo plákať, keď Dubčekovia napadajú Gottwaldovo obdobie, opäť prizerajú .procesom so zradcami, rehabilitujú buržoáziu, fašistov, zlodejov, zločincov a kňazov, keď robia čistku súčasne od zdravých proletárskych prvkov a tiež od ľudí skupiny Novotného a sovietskych revizionistov. Dubčekova klika — pokračuje ďalej Zeri 1 Popullit — premenila krajinu na krčmu, kam slobodne vstupujú a odkiaľ slobodne vychádzajú z Československa na západ a naopak ľudia, tovar, myšlienky. Reakcia a fašisti môžu hovoriť ako chcú a kedy chcú, naopak revolucionárov očakáva väzenie. Zákony v Československu vydáva buržoázia, reakcionári a fašisti, chuligáni s dlhými vlasmi financovaní medzinárodnou buŕJ žoáziou.“ Zaujímavý je tiež pohľad časopisu na Akčný program KSČS. Podľa nich -„...bude vytvorený súkromný priemysel malý aj veľký, zlikviduje sa kolektivizmus a zrodia sa kapitalistickí veľkofarmári, budú vytvorené nové kapitalistické banky domáce a] zahraničné, ktoré budú financovať tieto kapitalistické veľkopodniky, vytvárané v centre Európy-“ Zeri 1 Popullit si nevyberá, bije hlava nehlava aj starý aj nový režim. Pozoruhodne klasifikuje Antonína Novotného ako zdochnutého koňa Sovietov, „ktorý zapadol do revizionlstlckého bahna, ktoré sám vytvoril... Dubček je ultrarevizlonista, má uvoľnenú uzdu a teraz cvála priamo na Západ, kde ho očakávajú siete francúzskych a západonemeckých kapitalistov, ktoré tam rozprestreli staré kapitoly ich smutne preslávených agentov: Masaryka, Beneša, Tisa, Háchu a iných ...“ Toľko zo Zeri Popullit, ktorý o sebe tvrdí, že je objektívny a jeho jedinou snahou je naplniť heslo Proletáři všetkých krajín, spojte sa. O ľudoch normálnych Od začiatku obrodného procesu som s veľkým zanietením počúvala všetky prejavy na rozličných konferenciách (pokiaľ som ich stačila vypočuť) a prišla som k smutnému uzáveru: prejavy Čechov až na malé a nepatrné výnimky boli na omnoho vyššej úrovni ako prejavy Slovákov. Najmä postoj Ing. Hanzelku bol celkom mimoriadny. Zdalo sa mi, akoby sa na všetko díval z veľkej výšky, z nadhľadu človeka, ktorý 10 rokov svojho života strávil v 80-tich krajinách, a teda pozná mimoriadne veľa a mimoriadne veľa toho aj vie. Je to trpké konštatovanie pre nás, Slovákov. Zvlášť keď si prečítate „Myšlienky o tej našej Slovači Miroslava Kusého a článok Tŕniptá je cesta za pravdou autorov Jozefa Kučetáka a Karol P.ekník na tej istej strane Nového slova z 20. júna t. r. V obrodnom procese nejde iba o preferovanie Slovákov, ide o ľudí, hodných svojho mena. Taký Slovák ktorý denne cestuje 2—3 hodiny na Ostravsko a po osemhodinovom pracovnom čase toľko späť, musí ešte doma robiť na družstve alebo záhumienku, môže byť dobrým človekom, ale rozhodne nemôže byť trebárs schopným predsedom okresu. To skoré vstávanie, cestovanie vždy s tými istými ľuďmi, práca v bani alebo v hutách, znovu cestovanie a znovu práca na políčku mu zaberú toľko času, že na prečítanie kníh alebo iné vzdelávanie sa a kultúru ani časové ani fyzicky n3* stačí. Počas dovolenky je rád, že nemusí vstávať na vlak a znovu cestovať. Radšej sedí doma. Za posledných 18 rokov sa odsťahovalo cca 150 000 Slovákov za prácou do Čiech a asi 10 00 ich tam denne či týždenne dochádza. Čo myslíte, koľko z nich je riaditeľov podniku alebo ich námestníkov? LĽ som čítala rozhorčený ohlas istého profesora na Mináčove slová o genocíde na slovenskom národe. Pán profesor pripomína tých priekopníkov českých učiteľov a profesorov, ktorí prišli prví na Slovensko, aby vystriedali Maďarov a vychovali svojich nástupcov-Slovákov. Všetka česť a vďaka im. U nás už dávno dorástla schopná slovenská inteligencia, no tá sedí roky za svojim úradníckym stolom a na ďalšie vzdelávanie má k dispozícii poväčšine iba tlač, ktorú, kvôli preťaženiu v zamestnaní, študuje, ak vôbec študuje, doma po nociach. Lebo má aj rodinu a tá tiež zaberie hodne času. A ak sa vyskytne študijná, služobná cesta trebárs do Tokia, tí najväčší pracanti sa o nej dozvedia poväčšine vtedy, keď sa už riaditeľ alebo jeho námestník z nej vráti. I keď je to človek, ktorý pôjde za pár mesiacov do penzie. Som presvedčená, že jeden z najväčších prínosov pre každého človeka je cestovanie a spoznávanie čo najviac krajín, národov a kultúr. Práve to, čoho sa nám len veľmi, veľmi skúpo dostávalo od našich bratov Čechov. Tých Čechov, ktorí naše samozrejmé oprávnené požiadavky chápu, možno nazvať normálnymi občanmi. Ako však nazvať tých ostatných, ktorých je zatiaľ väčšina, lebo zaujímať sa o život a požiadavky Slovákov nebolo zaujímavé ani potrebné. Teda — nezáleží na tom, či sú Česi, Moraváci alebo Slováci „pri moci“, záleží iba, či sú na tých miestach normálni ľudia a či umožnia normálny rozvoj i nám, Slovákom, ako sebe. OĽGA JARUNKOVÄ, Nitra „Slovenská národní hrdost by utrpěla, kdyby svou zemi dostali do správy t Moravané, kteří jak každý ví, žádným národem nejsou, jako Češi patří do české republiky, jak st to tam zařídí, to už záleží na nich. Mohou vytvořit třeba nějakou podfederallzacl. Nářky Moravanů, že pak vlastně na tom budou jako dřív, tedy vyslyšeny nebudou. Sluchu by snad mohly dojít jediné v Košicích. Odtamtud je totiž do Bratislavy ještě dál než z Brna do Prahy. Tak mě ale napadá, že by Moravané mohli žádat o včlenění do Slovenské republiky a žit v ní potom jako česká menšina.“ Z poznámky „Ach Moravo“ v LL č. 18 Meditácie o parlamente Divná to vec. Predstavitelia štátnej moci dôslednejšie, premyslenejšie a s väčším pochopením obhajujú demokratické práva, záujmy a potreby ľudu ako jeho zvolení reprezentanti. To je nezmysel — namietnete. Mňa to tiež niekoľkokrát napadlo v priebehu utorka minulého týždňa. Vtedy totiž Národné zhromaždenie prerokovávalo návrh vládneho zákona o periodickej tlači a ostatných * hromadných informačných prostriedkoch, medzi novinármi známeho ako „malá novela“. Nepatrím k ľuďom, ktorí vidia všetko ružovo a pomáhajú st zjednodušujúcim, bodrým optimizmom pretĺcť sa cez každodenné zložitosti. Skôr naopak. Zdravá, descartovská skepsa podľa môjho názoru je prospešná nielen vede, ale aj politike. Preto by novinára, ktorý má k politike predsa len dosť blízko, ba priamo sa podieľa na lej tvorbe, nemalo prekvapil, keď aj po vyjadrení dôvery nniširších vrstiev čitateľov, občanov tohto štátu, sa stretne s otvorenou nedôverou u mnohých členov oroánu, ktorý má týchto občanov predstavovať na najvyššej zákonodarnej úrovni. Napriek tomu prekvapenie a do určitej miery í sklamanie — to boli pocity, ktoré sa ma v spomínaný deň zmocňovali dosť intenzívne. U mnohých ďalších, sediacich v posledných laviciach Španielskej sály to bolt dokonca aj pocity rozhorčenia. Tlmené, pravda, poslaním, ktoré sme tam malí: sedieť a pozorne načúvať, nepohnúť brvou ani vtedy, keď sa rokovalo o veci nám najvlastnejšej. Moja pozícia bola voči niektorým z kolegov ešte o čosi nepríjemnejšia. S hrôzou som konštatoval — a to bol negatívny dojem číslo dva — že' inváziu nedôvery voči novinárom začali slovenskí poslanci. Ing. Svec nakontec celú záležitosť dokonale skomplikoval a trvaním na svojich návrhoch posunul rozhodnutie o „malej novele“ o jeden deň. O aké doplnky šlo? Prvý: uložiť novinárom povinnosť preverovať si pravdivosť obdržaných informácií. Druhý: pri uverejnení neoverenej informácie, či nepresnej interpretácii problému postihovať redakcie finančne, „a to dosť značne". Dosť značne predstavuje sumu až do 100 000 Kčs. Prvá požiadavka sa po vysvetlení ministra Galušku ukázala jasne ako neopodstatnená, pretože je už zakotvená v iných paragrafoch zákona o tlači. U druhej poukázal minister Galuška, podobne ako po ňom vystupujúci akademik Knap, na zložitosť jej zakotvenia v „malej novele", lebo je príliš viazaná na úpravu ďalších paragrafov. A to je už úloha, ktorú má vláda pred sebou v budúcich mesiacoch pri komplexnom vypracovaní nového tlačového zákona. Mimochodom, tu vznikol u mňa tretí negatívny dojem: Niektorí poslanci nte sú schopní plne sa orientovať v prerokovávaných záležitostiach. Neuvedomujú si dosah a nereálnosť svojich požiadaviek a doplnkov, ktoré podľa svojich osobných predstáv vznášajú bez hlbšej znalosti veci a súvislostí, ktoré by vyvolalo ich prípadné prijatie. „Ti Slováci! Co to vyvádějí?“ — počul som a kuloároch v prestávke od českých kolegov novinárov, ale aj od samotných českých poslancov. A verte, tentoraz to skutočne nebol tón ani posmešný ani blahosklonný. Skôr išlo o určitú trpkosť a úprimnú ľútosť. [Česi sa v poslednom čase viac dívajú na Slovákov s určitou úctou, ba dokonca nádejou ako na záruku, že tempo obrodzovacleho procesu neochabne, nebude iba prechodnou záležitosťou. Zvykli si vidieť Slovákov na čele nebojácnych a progresívnych ľudí. Značka „Slovensko" získava ten najvyšší kurz vo všetkých oblastiach spoločenského života, v kultúre, v športe, vede aj v politike. A tak keď sa Slováci občas zachovávajú priamo opačne, nesú to aj samt Česi dosť ťažko, ako úprimné zahanbenie za konanie svojho, zďaleka už nie iba mladšieho brata./ A to, prosím, ešte nevedeli o vystúpeniach ďalšieho slovenského poslanca, generála Kodaja. V stredu ráno, keď už aj Ing. Švec sa dohodol s príslušnými výbormi parlamentu na rozumnom riešení, keď už predseda takmer vyzval poslankyňu Turečkovú, aby predniesla záverečné slovo, zdvihol poslanec Kodaj ruku. Prihlásil sa s poznámkou, aby „prekádroval“ Otu Plávková: „Kto bude robiť politiku? Kto je Ota Plávková? Poznáme jej sociálny profil... atď.“ V ďalšom vystúpení (vo štvrtok) generál Kodaj charakterizoval článok Dvetisíc slov ako pokus o výzvu ku kontrarevolúcií. Žiadal okamžite pozvať na rokovanie ministra Galušku, prešetrovanie generálnou prokuratúrou, atď., atď., ani čo by sa jedným článkom mali okamžite zamestnávať všetky najvyššie ustanovizne tohto štátu, ba čo viac, bolo treba mobilizovať celý štát. Takýto nervózny spôsob reagovania nemohol vyvolať u prostých ľudí iný dojem, než že to s tou slobodou prejavu je iba ilúzia. „Povolená síce je, no skúste st ju využiť. Dopadnete ako predtým," povedal mi v piatok ráno taxikár o ohlase vystúpenia generála Kodaja vo verejnosti. A pritom existuje mnoho iných, rozumnejších a adekvátnejších spôsobov reagovania na nesprávne a škodlivé časti článku. Našťastie predstavitelia štátnej moci opäť reagovali uvážene. Vecne a triezvo, bez unáhlených záverov, siláckych slov a obvinení, vyjadril stanovisko vlády jej predseda Ing. Černík, s ktorým nakoniec súhlasilo celé Národné zhromaždenie. Súhlasil iste aj generál Kodaj, ktorého nesporné schopnosti boli skreslené dvoma nevhodnými parlamentnými vystúpeniami. Dovoľte mi však vrátiť sa opäť k rokovaniu parlamentu o „malej novele" tlačového zákona, najmä k vystúpeniu poslankyne dr. Sekaninovej. V jej prejave o „bitke" o vládny návrh zákona pre tlač je napr. takáto pasáž: „Súdruh Nový po vedal: ,Teraz musia novinári ukázať, čo dokážu. My, posland, to za vás, novinárov, neurobíme'. Ale veď ja pochybujem, že by to od nás novinári chceli. Od nás by hádam mali chcieť len dobré zákony, dobrú otvorenú spoluprácu, vytváranie dôvery tu v parlamente a vo volebných obvodoch. Rušíme vám cenzúru — poznamenala som si. V tom vidím skutočné jadro veci. Veď rušíme sebe cenzúru!“ Keď budú ľud zastupovať takto rozmýšľajúci poslanci, zaiste nielen v otázkach tlače, ale aj v ostatných záležitostiach tejto krajiny bude sa nielen novinár v zadnej lavici, ale aj každý občan na svojom mieste v republike cítiť lepšie a istejšie. Bude mať z každodennej praxe skúsenosť, ako je dobre mať parlament, čo by najmocnejšieho predstaviteľa svojej vôle. Bude koniec paradoxu, že zatiaľ jeho vôľu, a jeho potreby lepšie chápu ministri — predstavitelia moci štátu, než niektorí poslanci — predstavitelia moci ľudu. BEŇADIK HRONSKÝ