Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)

1971-06-10 / No. 23

Nad materiálmi MSMMKSČ: Kríza, jej príčiny, vyvrcholenie a jej prekonanie Správa o činnosti straňy, ktorú na XIV. zjazde pred­niesol súdruh Gustáv Husák, prináša celý rad podnet­ných uzáverov, vyplývajúcich z marxisticko-leninskej analýzy našej politickej a spoločenskej situácie, je to predovšetkým zdôraznenie, že naša strana sa vždy do­stala do ťažkostí a chýb, akonáhle povolil boj proti revizionistickým a oportunistickým deformáciám. Už na . V. zjazde v r. 1929 muselo zdravé jadro, verné marxiz­­mu-leninizmu, zoskupené okolo Klementa Gottwalda zviesť ostrý boj proti likvidátorstvu a sociáldemokra­­tickému oportunizmu. Len vďaka tomu činu mohla stra­na pozdvihnúť bojovú zástavu marxizmu-leninizmu v dô­ležitých triednych a hospodárskych zápasoch s buržoá­ziou, s fašistickými okupantmi a získať si dôveru nie­len robotníckej triedy a pracujúceho roľníctva, ale celého ľudu. Tým, že tvorivo uplatňovala leninskú stra­tégiu a taktiku v boji o moc robotníckej triedy, že zor­ganizovala široký zväzok robotníckej triedy, roľníctva a ostatných pracujúcich, že sa opierala o tesné spoje­nectvo so Sovietskym zväzom, mohla strana vytvoriť pod­mienky pre porážku reakčných síl po februári 1948. Naša strana stala sa ozajstným subjektom politiky ro­botníckej triedy. Prišli však aj problémy, ktoré naša strana pred ni­kým nezakrývala. Rozvinutá socialistická výroba kládla zvýšené nároky nielen na riadiacu, ale aj poznávaciu činnosť, na ideologickú a politicko-výchovnú prácu, na rozvinutie všetkých funkcií socialistického štátu, spolo­čenských organizácií a vôbec na rozvoj socialistickej de­mokracie. Tým, že sa dôkladne neanalyzovali tieto vzťa­hy a najmä, že sa realisticky nehodnotili mnohé spolo­čenské a výrobné javy, začala sa v priebehu šesťdesia­tych rokov hodnotiť situácia subjektivistický. Želanie sa nahradzovalo skutočnosťou. „Nerešpektovala sa leninská myšlienka a praxou pre­verená skúsenosť, že rozmach budovateľskej činnosti na­stoľuje stále zložitejšie problémy, a tým rastie aj úloha, náročnosť i zodpovednosť komunistickej strany ako avantgardy pracujúceho ľudu a predovšetkým jej vedú­cich orgánov“, povedal súdruh Gustáv Husák. Len tak sa mohlo stať, že začal narastať subjektiviz­mus a voluntarízmus, snaha predbiehať vývoj. Vyhlasova­li sa nereálne termíny dovŕšenia socialistickej výstavby. V rokoch 1960 Antonín Novotný vyhlásil, že „v našej krajine boli vyriešené všetky základné úlohy prechodu od kapitalizmu k socializmu.“ Napriek tomu, že sa v päť­desiatych rokoch pri socialistickej výstavbe dosiahli veľ­ké úspechy, že zvíťazili socialistické výrobné vzťahy, najmä pokiaľ ide o vlastnícku formu, ešte to nenapĺňa celým obsahom, čo v sebe termín „všetky základné úlo­hy prechodu k socializmu“ zahrňuje. Zabudlo sa predo­všetkým na ostatné úlohy triedneho boja vo veľmi mla­dej íocialistickej spoločnosti a najmä na to, že začle­nenie bývalých maloburžoáznych vrstiev do socialistic­kej veľkovýroby má nielen svoj výrobný, ale aj sociál­ny a ideologický aspekt. Z mnohých stránok triedneho boja nemožno vypreparovať a osobitne stavať ani eko­nomickú, ani politickú a tým menej ideologickú stránku veci. Tým, že sa cieľavedome neviedol boj proti malobur­žoáznym názorom, proti zvyškom sociáldemokratizmu, ktorý najmä u nás v republike mal silné korene, začali naopak tieto vplyvy — a nie malou mierou aj pod me­dzinárodným vplyvom — narastať a silnieť. Podceňovala sa ideologická diverzia, pre existenciu ktorej priniesla dosť poučení najmä maďarská kontrarevolúcia. Do celého komplexu kopiacich sa chýb pristupovala aj neochota Novotného vedenia poučiť sa z chýb a omy­lov päťdesiatych rokov, za ktoré toto vedenie nieslo priamo politickú zodpovednosť. Namiesto marxisttcko-le­­ninske] analýzy zákonite nastupovala improvizácia v ekonomike, v politike i ideológii, čo viedlo k rozporu medzi slovami a činmi, k írázovitosti a formalizmu. Najcharakteristickejším dôsledkom týchto politických a ideovo-organizačných nedôsledností bolo stroskotanie tretej päťročnice a vzápätí na to hospodárska stagná­cia. Československo sa stalo terčom politickej a ideolo­gickej diverzie, ktorá začala transplantovať nacionalis­tické, antisovietske a rôzne maloburžoázne teórie nielen v ekonomike, ale najmä v kultúre a tlači. Napriek tomu, že XIII. zjazd strany upozornil na tieto nezdravé tendencie a vcelku prijal aj správne uznesenia na celý tento okruh problémov, dovtedajšie vedenie strany pokračovalo vo svojich praktikách. Do vedenia straníckych a štátnych orgánov sa dostávali ľudia, ktorí čoraz viacej začali používať nie politicko-organizačné, ale administratívne metódy. Eklatantným príkladom by­rokratického centralizmu tých čias bolo Novotného po­ňatie národnostnej otázky, čo komplikovalo politickú si­tuáciu aj v iných oblastiach. Ruka v ruke s tým postu­povala formálnost v straníckom živote a za ňou pas.ivita členských más a trpenie názorov, nezlučiteľných so so­cializmom, priamo na straníckej pôde. Za takejto politickej a spoločenskej situácie začali stranícke organizácie kritizovať vedenie, že namiesto to­ho, aby situáciu riešilo, nebojuje dosť účinne proti šíre­niu negativizmu a maloburžoáznych nálad a znevažova­niu doterajšej práce strany ako celku. Do vedenia stra­ny, štátu a masovo-komunikačných prostriedkov prenikli naviac ľudia, ktorí sa postupne odcudzovali marxizmu­­leninizmu a proletárskemu internacionalizmu, podceňo­vali triedny pohľad, revolučnú bdelosť a komunistickú skromnosť. Všetky tieto vlastnosti nahradzovali karieriz­mom. Namiesto zásadovosti nastúpili konjunkturálnosť, pritakávanie a prispôsobovanie sa. Hriešne sa zanedbá­vala marxisticko-leninská výchova v strane a spoločnosti, čo otváralo dvere všelijakým maloburžoáznym a nacio­nalistickým teóriám. Úlohu napraviť nakopené chyby podujal sa riešiť Ústredný výbor na svojom januárovom zasadaní v ro­ku 1968. Toto zasadnutie správne vychádzalo z línie XIII. zjazdu strany, keď zdôraznilo, že treba prehĺbiť ideo­vú a akčnú jednotu strany, jej vedúce postavenie v spo­ločnosti, upevniť zväzok Čechov a Slovákov dôsledným uplatňovaním leninských princípov v národnostnej poli­tike a súčasne s tým riešiť naliehavé problémy v ná­rodnom hospodárstve. Rovnako Ústredný výbor podčiar­kol svoje záväzky a celého štátu vóči svetovej socialis­tickej sústave a pevnú jednotu so Sovietskym zväzom. V súvislosti s tým prišli aj kádrové opatrenia, čo sa prejavilo najmä odchodom Antonína Novotného z funk-­­cie prvého tajomníka. Tieto závery januárového pléna prijala kladne prevaž­ná väčšina strany i nášho ľudu. No zakrátko sa ukázalo, že vývoj udalostí u nás bol v rozpore so záujmami i očakávaním väčšiny komunistov. Namiesto toho, aby vedenie strany odstránilo krízové momenty v strane a spoločnosti, ešte ich prehĺbilo a rozšírilo. Všetky tieto príčiny a dôsledky pojanuárového vývoja zobecňuje na­pokon dokument Poučenie z decembrového pléna ÚV KSČ z roku 1970, ktorý celá naša strana pozná a aj zjazd ho potvrdil ako záväznú smernicu pre ďalšiu prá­cu strany. Ešte na margo januárového pléna ÚV KSČ' r. 1968 treba povedať, že jeho vážnym nedostatkom bo­lo, že nevymedzilo presne triedny rámec ďalšieho poli­tického postupu, ani neviedlo stranu, aby rozvinula po­litickú a ideovú ofenzívu proti čoraz trúfalejším pravi­covým oportunistom a proti ich antisocialistickým ten­denciám. Táto úloha bola o to naliehavejšia, že pravicové sily u nás už boli etablované pred januárom 1968, opierali sa o početnú vplyvnú skupinu v Ústred­nom výbore KSČ, ktorá sa už predtým frakčne organi­zovala. Ústredný výbor na januárovom zasadaní toto roz­delenie síl nepostrehol a nevytvoril ani garanciu v oso­be nového prvého tajomníka ÚV, okolo ktorého by sa mohlo v tak zložitej situácii sústrediť pevné marxistic­­ko-leninské vedenie strany. Naopak, rozklad pokračo­val. I keď na májovom zasadaní v roku 1968 marxis­­ticko-leninské sily síce dosiahli, že bola prijatá rezolú­cia, ktorá upozorňovala na nebezpečenstvo narastania antisocialistlckých síl, nezačal sa otvorený boj proti pra­vicovému oportunizmu v strane. V snahe udržať for­málnu jednotu v Ústrednom výbore za každú cenu, ustu­povalo sa z komunistických pozícií a vyprázdňovalo sa pole pre činnosť pravicových a antisocialistických síl. Naopak, v strane sa začali vytvárať revizionistické cen­trá, ktoré kontrarevolučné sily využili na svoj nástup, aby zvrátili politickú moc v Československu. Tieto sily nadobudli už takú pozíciu, že dokonca začali na júlo­vom zasadaní ÚV v roku 1968 naliehať na Ústredný vý­bor a tento tomuto politickému a morálnemu nátlaku zvonku i znútra v samotnom orgáne podľahol a stotož­nil sa s nesprávnym stanoviskom predsedníctva strany k listu bratských strán piatich socialistických krajín. Takáto politifcká situácia v lete 1968 mohla nastať len preto, že sa mnoho rokov predtým hriešne zanedbávala marxisticko-leninská a ínternacionalistická výchova v strane a spoločnosti. Strana bola ideovo odzbrojená a členské masy nedokázali čeliť organizovanému a ko­ordinovanému náporu vnútorných i vonkajších revizio­­nistických i nepriateľských síl. Na dezinformácii a ma­nipulácii verejnej mienky majú najpodstatnejší podiel najmä masové komunikačné prostriedky, čo viedlo k vy­tváraniu protistraníckej a protisocialistickej davovej psychózy, k oživovaniu buržoáznych ideológii, maskujú­cich sa pod pseudosocialistické frázy. Československé udalosti z roku 1968 opäť potvrdili pravdivosť leninskej poučky, že revolučná sila môže byť sebapočetnejšia, ale ak nemá zásadové a pevné vede­nie, ktoré stojí pevne na pozíciách marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu, stáva sa beztvarou masou v nápore kontrarevolučných síl a z tohto boja môže vyjsť len porazená. „Objektívna analýza vývoja v tomto období potvrdzu­je, že keby nebolo včasnej internacionálnej pomoci na­­. Sich najbližších socialistických spojencov, utrpela by moc robotníckej triedy a pracujúceho ľudu v našej kra­jine porážku, čo by malo nedozerné následky nielen pre náš ľud, ale i pre mier v Európe, viedlo by k ohro­zeniu pozícií socializmu a poškodilo by celé medziná­rodné revolučné hnutie“, povedal na zjazde s. Husák. Preto ai zjazd potvrdil hodnotenie 21. augusta 1968 ako no jednomyseľne schválil v decembri 1970 Ústredný výbor a podporila celá strana: „Vstup spojeneckých vojsk piatich socialistických krajín do Československa bol aktom internacionálnej solidarity, ktorý °äVTMeda\ jak spoločenským záujmom československých pracu u c i ch tak medzinárodnej robotníckej triedy, socialistic­kého spoločenstva a triednym záujmom svetového ko­munistického hnutia. Touto internacionálnou akciou boli zachránené životy tisícov ľudí, zabezpečené vnútorné i vonkajšie podmienky pre ich mierovú a pokojnú prácu, upevnené západné hranice socialistického tábora a zma­rené nádeje imperialistických kruhov na revíziu výsled­kov druhej svetovej vojny.“ V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hodnotenie tohto vývoja ukazuje, že ciele pravicovo-oportunistických a an­tisocialistických síl boli v roku 1988 rovnaké aj na Slo­vensku, i keď intenzita ich pôsobenia nebola rovnaká. Bola to predovšetkým skutočnosť, okrem iných faktorov, že vo vedúcich orgánoch KSS sa v prvej polovici roku 1968 sformovala pod vedením súdruha Vasila Biľaka sku­pina súdruhov, ktorá obhajovala princípy marxizmu-le­ninizmu a vystupovala proti antisocialistickým silám. No napriek tomu sa v letných mesiacoch aj na Slovensku pod vplyvom pražských centier vytvárali revizionistické a antisocialistické zoskupenia, ktoré celkovej kontrare­­volučnej situácii len napomáhali. „V auguste 1968 dospel život (rozumej aj na Sloven­sku) k takému stupňu rozkladu, že predísť krviprelie­vaniu, ubrániť socializmus a socialistické vymoženosti bolo možné len za pomoci socialistických spojencov. Preto uvedomelá časť komunistov 1 nestraníkov pocho­pila príchod spojeneckých vojsk ako akt bratskej inter­nacionálnej pomoci,“ povedal súdruh Jozef Lenárt na XIV. zjazde KSČ. Pod vplyv pravičiarov na Slovensku dostal sa aj zjazd KSS v auguste 1968 a v atmosfére antisovietskej hysté­rie a platformy vysočanského zhromaždenia prijal aj provokačnú výzvu proti príchodu spojeneckých vojsk a súhlasné stanovisko so zámermi vysočanského zhro­maždenia, čo bolo v rozpore s marxisticko-leninskou lí­niou strany. Iný charakter dostal zjazd až v druhej častí po príchode delegácie ÚV KSČ z Moskvy, vedenej sú­druhom Husákom. Súdruh Husák oboznámil zjazd s ob­sahom moskovského protokolu, postavil sa jednoznačne za jeho plnenie a orientoval delegátov na upevnenie a prehĺbenie spojenectva so Sovietskym zväzom a ostat­nými socialistickými krajinami. Zjazd vyjadril súhlas s dohodami v moskovskom protokole a odmietol uznať legálnosť vysočanského zhromaždenia, čím fakticky anu­loval závery prvej časti zjazdu KSS. „Navzdory tomu, že na zjazde zazneli niektoré ne­správne názory, boli prijaté nesprávne dokumenty a boli zvolení niektorí exponenti pravice, mali závery mimo­riadneho zjazdu KSS veľký význam pre rozbitie nacio­nalistickej jednoty, pre prehĺbenie diferenciačného pro­cesu a pre obnovu jednoty strany na leninských princí­poch v celej republike. Súdruh Husák sa svojím zásad­ným postojom na zjazde postavil na čelo zápasu marxisticko-leninských síl proti pravici, čo znamenalo veľkú pomoc 1 komunistom v českých krajinách,“ pove­dal v tejto súvislosti súdruh Jozef Lenárt. Pokiaľ ide 0 hodnotenie kontrarevolučnej situácie na Slovensku v r. 1968 a najmä o tzv. „problém“ suverenity, ktorý doteraz antisocialistické sily v zahraničí i doma radi by oživovať, súdruh Jozef Lenárt dôvodil: „Vypočuli sme si od buržoáznych ideológov mnoho lekcií. Antikomu­­nistické ideologické dielne a ich úradníci nemôžu ho­voriť ináč, ako hovoria, ani to od nich neočakávame. Ale nech si vypočujú aj naše stanovisko k týmto tried­nym a konkrétnohistorickým kategóriám, nech si vypo­čujú ako sa na to díva náš pracujúci ľud. Slovenský) národ, rovnako ako bratský český národ po stáročia bo­jovali za udržanie národnej existencie. Fašistické hitle­rovské plány obsahovali dokonca likvidáciu Čechov a Slovákov ako národov a s realizáciou týchto plánov aj začali. Preto príchod sovietskych partizánov a potom 1 Sovietskej armády na naše územie v roku 1945 ne­chápal nikto ako stratu štátnej zvrchovanosti, ale na­opak: naša štátna zvrchovanosť sa nám vrútila len za pomoci Sovietskej armády. Dialektika nás učí, že spo­ločenská revolučná prax je nielen kritériom pravdivosti poznania, ale tiež zdrojom poznania. Preto vidíme orga­nický vzťah medzi bratislavskou poradou roku 1968 a pomocou v auguste 1968 zo strany našich spojencov.“ Po dvoch rokoch politickej i hospodárskej konsolidá­cie mohol súdruh Husák na XIV. zjazde oznámiť, že úlo­ha očistiť stranu, obnoviť jej marxisticko-leninský charakter, prekonať vnútornú krízu, bol splnený. Naša strana je opäť schopná v plnom rozsahu plniť svoje de­jinné poslanie vedúcej sily socialistickej spoločnosti a organizovať sily robotníckej triedy, roľníctva, inteli­gencie í ostatných zložiek Spoločnosti, ktoré stanovil XIV. zjazd strany. Zaslúžilo sa o to nielen vedenie stra­ny, na čele so súdruhom Husákom, ale aj veľká armáda súdruhov a súdružiek, ktorí v ťažkých krízových pod­mienkach zostali verní učeniu strany a svojou obetavou prácou sa pričinili o pozitívne výsledky, ktoré zjazdu súdruh Husák predložil. Zaslúžili sa o to svojou pra­covnou iniciatívou státisícová armáda baníkov, hutníkov, strojárov, stavbárov, pracujúcich v pôdohospodárstve, doprave a na iných úsekoch, ktorí pripravili dobrý zá­klad pre ďalší rozvoj nášho hospodárstva. „Bolo by zle, keby sme zaspali na vavrínoch a mysleli si, že je už všetko v poriadku. Imperializmus ani na chvíľu neprestane viesť boj proti socializmu všetkými prostriedkami, a to aj v našej krajine. Bude sa pokúšať zlepiť rozbité centrá, vyhľadávať urazených a nespokoj­ných a môžeme si byť istí, že nebude ľutovať ani fi­nančné prostriedky. Každý z nás vie, že sú aj takí, čo sa vedia veľmi rýchle prispôsobiť každej dobe a keby sa naskytla nová príležitosť, znovu ukážu svoju antisocia­­listickú tvár. My sa snažíme a budeme sa snažiť získať každého, kto je za socializmus, i keď sa určitý čas mý­lil. Bolo by od nás hlúpe a smiešne, keby sme sa snažili diskutovať a presviedčať predstaviteľov pravicového oportunizmu, revizlonízmu a organizátorov kontrarevolú­cie. Proti nim sme viedli a budeme viesť i naďalej ne­zmieriteľný boj“, povedal na zjazde súdruh Vasil Biľak. A pokračoval: „My československí komunisti, ktorí sme prešli ťaž­kou historickou skúškou nevedieme a nepovedieme me­dzi sebou boj o nejaké miesto, pozíciu alebo akési iné postavenie. Vedieme a povedieme boj proti každému, kto by chcel znova rozvracať našu stranu, socialistickú vlasť a naše priateľstvo so Sovietskym zväzom. Usilujeme sa o vedúcu úlohu našej strany, o postavenie robotníckej triedy, o socializmus, o rozkvet svojej vlasti, o pria­teľstvo so Sovietskym zväzom, o blaho pracujúceho člo­veka a o svetový mier. Každý, kto pomáha napĺňať tieto ušľachtilé ciele bez ohľadu, nech je to Peter alebo Pavol, má možnosť bez akýchkoľvek zábran uplatniť všetky svoje tvorivé sily, um a iniciatívu. Takým ľuďom naša strana a socialis­tická spoločnosť pomáha, o takých sa opiera a s nimi aj tvorí svoju budúcnosť.“ K»

Next