Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)
1971-06-10 / No. 23
Nad materiálmi MSMMKSČ: Kríza, jej príčiny, vyvrcholenie a jej prekonanie Správa o činnosti straňy, ktorú na XIV. zjazde predniesol súdruh Gustáv Husák, prináša celý rad podnetných uzáverov, vyplývajúcich z marxisticko-leninskej analýzy našej politickej a spoločenskej situácie, je to predovšetkým zdôraznenie, že naša strana sa vždy dostala do ťažkostí a chýb, akonáhle povolil boj proti revizionistickým a oportunistickým deformáciám. Už na . V. zjazde v r. 1929 muselo zdravé jadro, verné marxizmu-leninizmu, zoskupené okolo Klementa Gottwalda zviesť ostrý boj proti likvidátorstvu a sociáldemokratickému oportunizmu. Len vďaka tomu činu mohla strana pozdvihnúť bojovú zástavu marxizmu-leninizmu v dôležitých triednych a hospodárskych zápasoch s buržoáziou, s fašistickými okupantmi a získať si dôveru nielen robotníckej triedy a pracujúceho roľníctva, ale celého ľudu. Tým, že tvorivo uplatňovala leninskú stratégiu a taktiku v boji o moc robotníckej triedy, že zorganizovala široký zväzok robotníckej triedy, roľníctva a ostatných pracujúcich, že sa opierala o tesné spojenectvo so Sovietskym zväzom, mohla strana vytvoriť podmienky pre porážku reakčných síl po februári 1948. Naša strana stala sa ozajstným subjektom politiky robotníckej triedy. Prišli však aj problémy, ktoré naša strana pred nikým nezakrývala. Rozvinutá socialistická výroba kládla zvýšené nároky nielen na riadiacu, ale aj poznávaciu činnosť, na ideologickú a politicko-výchovnú prácu, na rozvinutie všetkých funkcií socialistického štátu, spoločenských organizácií a vôbec na rozvoj socialistickej demokracie. Tým, že sa dôkladne neanalyzovali tieto vzťahy a najmä, že sa realisticky nehodnotili mnohé spoločenské a výrobné javy, začala sa v priebehu šesťdesiatych rokov hodnotiť situácia subjektivistický. Želanie sa nahradzovalo skutočnosťou. „Nerešpektovala sa leninská myšlienka a praxou preverená skúsenosť, že rozmach budovateľskej činnosti nastoľuje stále zložitejšie problémy, a tým rastie aj úloha, náročnosť i zodpovednosť komunistickej strany ako avantgardy pracujúceho ľudu a predovšetkým jej vedúcich orgánov“, povedal súdruh Gustáv Husák. Len tak sa mohlo stať, že začal narastať subjektivizmus a voluntarízmus, snaha predbiehať vývoj. Vyhlasovali sa nereálne termíny dovŕšenia socialistickej výstavby. V rokoch 1960 Antonín Novotný vyhlásil, že „v našej krajine boli vyriešené všetky základné úlohy prechodu od kapitalizmu k socializmu.“ Napriek tomu, že sa v päťdesiatych rokoch pri socialistickej výstavbe dosiahli veľké úspechy, že zvíťazili socialistické výrobné vzťahy, najmä pokiaľ ide o vlastnícku formu, ešte to nenapĺňa celým obsahom, čo v sebe termín „všetky základné úlohy prechodu k socializmu“ zahrňuje. Zabudlo sa predovšetkým na ostatné úlohy triedneho boja vo veľmi mladej íocialistickej spoločnosti a najmä na to, že začlenenie bývalých maloburžoáznych vrstiev do socialistickej veľkovýroby má nielen svoj výrobný, ale aj sociálny a ideologický aspekt. Z mnohých stránok triedneho boja nemožno vypreparovať a osobitne stavať ani ekonomickú, ani politickú a tým menej ideologickú stránku veci. Tým, že sa cieľavedome neviedol boj proti maloburžoáznym názorom, proti zvyškom sociáldemokratizmu, ktorý najmä u nás v republike mal silné korene, začali naopak tieto vplyvy — a nie malou mierou aj pod medzinárodným vplyvom — narastať a silnieť. Podceňovala sa ideologická diverzia, pre existenciu ktorej priniesla dosť poučení najmä maďarská kontrarevolúcia. Do celého komplexu kopiacich sa chýb pristupovala aj neochota Novotného vedenia poučiť sa z chýb a omylov päťdesiatych rokov, za ktoré toto vedenie nieslo priamo politickú zodpovednosť. Namiesto marxisttcko-leninske] analýzy zákonite nastupovala improvizácia v ekonomike, v politike i ideológii, čo viedlo k rozporu medzi slovami a činmi, k írázovitosti a formalizmu. Najcharakteristickejším dôsledkom týchto politických a ideovo-organizačných nedôsledností bolo stroskotanie tretej päťročnice a vzápätí na to hospodárska stagnácia. Československo sa stalo terčom politickej a ideologickej diverzie, ktorá začala transplantovať nacionalistické, antisovietske a rôzne maloburžoázne teórie nielen v ekonomike, ale najmä v kultúre a tlači. Napriek tomu, že XIII. zjazd strany upozornil na tieto nezdravé tendencie a vcelku prijal aj správne uznesenia na celý tento okruh problémov, dovtedajšie vedenie strany pokračovalo vo svojich praktikách. Do vedenia straníckych a štátnych orgánov sa dostávali ľudia, ktorí čoraz viacej začali používať nie politicko-organizačné, ale administratívne metódy. Eklatantným príkladom byrokratického centralizmu tých čias bolo Novotného poňatie národnostnej otázky, čo komplikovalo politickú situáciu aj v iných oblastiach. Ruka v ruke s tým postupovala formálnost v straníckom živote a za ňou pas.ivita členských más a trpenie názorov, nezlučiteľných so socializmom, priamo na straníckej pôde. Za takejto politickej a spoločenskej situácie začali stranícke organizácie kritizovať vedenie, že namiesto toho, aby situáciu riešilo, nebojuje dosť účinne proti šíreniu negativizmu a maloburžoáznych nálad a znevažovaniu doterajšej práce strany ako celku. Do vedenia strany, štátu a masovo-komunikačných prostriedkov prenikli naviac ľudia, ktorí sa postupne odcudzovali marxizmuleninizmu a proletárskemu internacionalizmu, podceňovali triedny pohľad, revolučnú bdelosť a komunistickú skromnosť. Všetky tieto vlastnosti nahradzovali karierizmom. Namiesto zásadovosti nastúpili konjunkturálnosť, pritakávanie a prispôsobovanie sa. Hriešne sa zanedbávala marxisticko-leninská výchova v strane a spoločnosti, čo otváralo dvere všelijakým maloburžoáznym a nacionalistickým teóriám. Úlohu napraviť nakopené chyby podujal sa riešiť Ústredný výbor na svojom januárovom zasadaní v roku 1968. Toto zasadnutie správne vychádzalo z línie XIII. zjazdu strany, keď zdôraznilo, že treba prehĺbiť ideovú a akčnú jednotu strany, jej vedúce postavenie v spoločnosti, upevniť zväzok Čechov a Slovákov dôsledným uplatňovaním leninských princípov v národnostnej politike a súčasne s tým riešiť naliehavé problémy v národnom hospodárstve. Rovnako Ústredný výbor podčiarkol svoje záväzky a celého štátu vóči svetovej socialistickej sústave a pevnú jednotu so Sovietskym zväzom. V súvislosti s tým prišli aj kádrové opatrenia, čo sa prejavilo najmä odchodom Antonína Novotného z funk-cie prvého tajomníka. Tieto závery januárového pléna prijala kladne prevažná väčšina strany i nášho ľudu. No zakrátko sa ukázalo, že vývoj udalostí u nás bol v rozpore so záujmami i očakávaním väčšiny komunistov. Namiesto toho, aby vedenie strany odstránilo krízové momenty v strane a spoločnosti, ešte ich prehĺbilo a rozšírilo. Všetky tieto príčiny a dôsledky pojanuárového vývoja zobecňuje napokon dokument Poučenie z decembrového pléna ÚV KSČ z roku 1970, ktorý celá naša strana pozná a aj zjazd ho potvrdil ako záväznú smernicu pre ďalšiu prácu strany. Ešte na margo januárového pléna ÚV KSČ' r. 1968 treba povedať, že jeho vážnym nedostatkom bolo, že nevymedzilo presne triedny rámec ďalšieho politického postupu, ani neviedlo stranu, aby rozvinula politickú a ideovú ofenzívu proti čoraz trúfalejším pravicovým oportunistom a proti ich antisocialistickým tendenciám. Táto úloha bola o to naliehavejšia, že pravicové sily u nás už boli etablované pred januárom 1968, opierali sa o početnú vplyvnú skupinu v Ústrednom výbore KSČ, ktorá sa už predtým frakčne organizovala. Ústredný výbor na januárovom zasadaní toto rozdelenie síl nepostrehol a nevytvoril ani garanciu v osobe nového prvého tajomníka ÚV, okolo ktorého by sa mohlo v tak zložitej situácii sústrediť pevné marxisticko-leninské vedenie strany. Naopak, rozklad pokračoval. I keď na májovom zasadaní v roku 1968 marxisticko-leninské sily síce dosiahli, že bola prijatá rezolúcia, ktorá upozorňovala na nebezpečenstvo narastania antisocialistlckých síl, nezačal sa otvorený boj proti pravicovému oportunizmu v strane. V snahe udržať formálnu jednotu v Ústrednom výbore za každú cenu, ustupovalo sa z komunistických pozícií a vyprázdňovalo sa pole pre činnosť pravicových a antisocialistických síl. Naopak, v strane sa začali vytvárať revizionistické centrá, ktoré kontrarevolučné sily využili na svoj nástup, aby zvrátili politickú moc v Československu. Tieto sily nadobudli už takú pozíciu, že dokonca začali na júlovom zasadaní ÚV v roku 1968 naliehať na Ústredný výbor a tento tomuto politickému a morálnemu nátlaku zvonku i znútra v samotnom orgáne podľahol a stotožnil sa s nesprávnym stanoviskom predsedníctva strany k listu bratských strán piatich socialistických krajín. Takáto politifcká situácia v lete 1968 mohla nastať len preto, že sa mnoho rokov predtým hriešne zanedbávala marxisticko-leninská a ínternacionalistická výchova v strane a spoločnosti. Strana bola ideovo odzbrojená a členské masy nedokázali čeliť organizovanému a koordinovanému náporu vnútorných i vonkajších revizionistických i nepriateľských síl. Na dezinformácii a manipulácii verejnej mienky majú najpodstatnejší podiel najmä masové komunikačné prostriedky, čo viedlo k vytváraniu protistraníckej a protisocialistickej davovej psychózy, k oživovaniu buržoáznych ideológii, maskujúcich sa pod pseudosocialistické frázy. Československé udalosti z roku 1968 opäť potvrdili pravdivosť leninskej poučky, že revolučná sila môže byť sebapočetnejšia, ale ak nemá zásadové a pevné vedenie, ktoré stojí pevne na pozíciách marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu, stáva sa beztvarou masou v nápore kontrarevolučných síl a z tohto boja môže vyjsť len porazená. „Objektívna analýza vývoja v tomto období potvrdzuje, že keby nebolo včasnej internacionálnej pomoci na. Sich najbližších socialistických spojencov, utrpela by moc robotníckej triedy a pracujúceho ľudu v našej krajine porážku, čo by malo nedozerné následky nielen pre náš ľud, ale i pre mier v Európe, viedlo by k ohrozeniu pozícií socializmu a poškodilo by celé medzinárodné revolučné hnutie“, povedal na zjazde s. Husák. Preto ai zjazd potvrdil hodnotenie 21. augusta 1968 ako no jednomyseľne schválil v decembri 1970 Ústredný výbor a podporila celá strana: „Vstup spojeneckých vojsk piatich socialistických krajín do Československa bol aktom internacionálnej solidarity, ktorý °äVTMeda\ jak spoločenským záujmom československých pracu u c i ch tak medzinárodnej robotníckej triedy, socialistického spoločenstva a triednym záujmom svetového komunistického hnutia. Touto internacionálnou akciou boli zachránené životy tisícov ľudí, zabezpečené vnútorné i vonkajšie podmienky pre ich mierovú a pokojnú prácu, upevnené západné hranice socialistického tábora a zmarené nádeje imperialistických kruhov na revíziu výsledkov druhej svetovej vojny.“ V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hodnotenie tohto vývoja ukazuje, že ciele pravicovo-oportunistických a antisocialistických síl boli v roku 1988 rovnaké aj na Slovensku, i keď intenzita ich pôsobenia nebola rovnaká. Bola to predovšetkým skutočnosť, okrem iných faktorov, že vo vedúcich orgánoch KSS sa v prvej polovici roku 1968 sformovala pod vedením súdruha Vasila Biľaka skupina súdruhov, ktorá obhajovala princípy marxizmu-leninizmu a vystupovala proti antisocialistickým silám. No napriek tomu sa v letných mesiacoch aj na Slovensku pod vplyvom pražských centier vytvárali revizionistické a antisocialistické zoskupenia, ktoré celkovej kontrarevolučnej situácii len napomáhali. „V auguste 1968 dospel život (rozumej aj na Slovensku) k takému stupňu rozkladu, že predísť krviprelievaniu, ubrániť socializmus a socialistické vymoženosti bolo možné len za pomoci socialistických spojencov. Preto uvedomelá časť komunistov 1 nestraníkov pochopila príchod spojeneckých vojsk ako akt bratskej internacionálnej pomoci,“ povedal súdruh Jozef Lenárt na XIV. zjazde KSČ. Pod vplyv pravičiarov na Slovensku dostal sa aj zjazd KSS v auguste 1968 a v atmosfére antisovietskej hystérie a platformy vysočanského zhromaždenia prijal aj provokačnú výzvu proti príchodu spojeneckých vojsk a súhlasné stanovisko so zámermi vysočanského zhromaždenia, čo bolo v rozpore s marxisticko-leninskou líniou strany. Iný charakter dostal zjazd až v druhej častí po príchode delegácie ÚV KSČ z Moskvy, vedenej súdruhom Husákom. Súdruh Husák oboznámil zjazd s obsahom moskovského protokolu, postavil sa jednoznačne za jeho plnenie a orientoval delegátov na upevnenie a prehĺbenie spojenectva so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými krajinami. Zjazd vyjadril súhlas s dohodami v moskovskom protokole a odmietol uznať legálnosť vysočanského zhromaždenia, čím fakticky anuloval závery prvej časti zjazdu KSS. „Navzdory tomu, že na zjazde zazneli niektoré nesprávne názory, boli prijaté nesprávne dokumenty a boli zvolení niektorí exponenti pravice, mali závery mimoriadneho zjazdu KSS veľký význam pre rozbitie nacionalistickej jednoty, pre prehĺbenie diferenciačného procesu a pre obnovu jednoty strany na leninských princípoch v celej republike. Súdruh Husák sa svojím zásadným postojom na zjazde postavil na čelo zápasu marxisticko-leninských síl proti pravici, čo znamenalo veľkú pomoc 1 komunistom v českých krajinách,“ povedal v tejto súvislosti súdruh Jozef Lenárt. Pokiaľ ide 0 hodnotenie kontrarevolučnej situácie na Slovensku v r. 1968 a najmä o tzv. „problém“ suverenity, ktorý doteraz antisocialistické sily v zahraničí i doma radi by oživovať, súdruh Jozef Lenárt dôvodil: „Vypočuli sme si od buržoáznych ideológov mnoho lekcií. Antikomunistické ideologické dielne a ich úradníci nemôžu hovoriť ináč, ako hovoria, ani to od nich neočakávame. Ale nech si vypočujú aj naše stanovisko k týmto triednym a konkrétnohistorickým kategóriám, nech si vypočujú ako sa na to díva náš pracujúci ľud. Slovenský) národ, rovnako ako bratský český národ po stáročia bojovali za udržanie národnej existencie. Fašistické hitlerovské plány obsahovali dokonca likvidáciu Čechov a Slovákov ako národov a s realizáciou týchto plánov aj začali. Preto príchod sovietskych partizánov a potom 1 Sovietskej armády na naše územie v roku 1945 nechápal nikto ako stratu štátnej zvrchovanosti, ale naopak: naša štátna zvrchovanosť sa nám vrútila len za pomoci Sovietskej armády. Dialektika nás učí, že spoločenská revolučná prax je nielen kritériom pravdivosti poznania, ale tiež zdrojom poznania. Preto vidíme organický vzťah medzi bratislavskou poradou roku 1968 a pomocou v auguste 1968 zo strany našich spojencov.“ Po dvoch rokoch politickej i hospodárskej konsolidácie mohol súdruh Husák na XIV. zjazde oznámiť, že úloha očistiť stranu, obnoviť jej marxisticko-leninský charakter, prekonať vnútornú krízu, bol splnený. Naša strana je opäť schopná v plnom rozsahu plniť svoje dejinné poslanie vedúcej sily socialistickej spoločnosti a organizovať sily robotníckej triedy, roľníctva, inteligencie í ostatných zložiek Spoločnosti, ktoré stanovil XIV. zjazd strany. Zaslúžilo sa o to nielen vedenie strany, na čele so súdruhom Husákom, ale aj veľká armáda súdruhov a súdružiek, ktorí v ťažkých krízových podmienkach zostali verní učeniu strany a svojou obetavou prácou sa pričinili o pozitívne výsledky, ktoré zjazdu súdruh Husák predložil. Zaslúžili sa o to svojou pracovnou iniciatívou státisícová armáda baníkov, hutníkov, strojárov, stavbárov, pracujúcich v pôdohospodárstve, doprave a na iných úsekoch, ktorí pripravili dobrý základ pre ďalší rozvoj nášho hospodárstva. „Bolo by zle, keby sme zaspali na vavrínoch a mysleli si, že je už všetko v poriadku. Imperializmus ani na chvíľu neprestane viesť boj proti socializmu všetkými prostriedkami, a to aj v našej krajine. Bude sa pokúšať zlepiť rozbité centrá, vyhľadávať urazených a nespokojných a môžeme si byť istí, že nebude ľutovať ani finančné prostriedky. Každý z nás vie, že sú aj takí, čo sa vedia veľmi rýchle prispôsobiť každej dobe a keby sa naskytla nová príležitosť, znovu ukážu svoju antisocialistickú tvár. My sa snažíme a budeme sa snažiť získať každého, kto je za socializmus, i keď sa určitý čas mýlil. Bolo by od nás hlúpe a smiešne, keby sme sa snažili diskutovať a presviedčať predstaviteľov pravicového oportunizmu, revizlonízmu a organizátorov kontrarevolúcie. Proti nim sme viedli a budeme viesť i naďalej nezmieriteľný boj“, povedal na zjazde súdruh Vasil Biľak. A pokračoval: „My československí komunisti, ktorí sme prešli ťažkou historickou skúškou nevedieme a nepovedieme medzi sebou boj o nejaké miesto, pozíciu alebo akési iné postavenie. Vedieme a povedieme boj proti každému, kto by chcel znova rozvracať našu stranu, socialistickú vlasť a naše priateľstvo so Sovietskym zväzom. Usilujeme sa o vedúcu úlohu našej strany, o postavenie robotníckej triedy, o socializmus, o rozkvet svojej vlasti, o priateľstvo so Sovietskym zväzom, o blaho pracujúceho človeka a o svetový mier. Každý, kto pomáha napĺňať tieto ušľachtilé ciele bez ohľadu, nech je to Peter alebo Pavol, má možnosť bez akýchkoľvek zábran uplatniť všetky svoje tvorivé sily, um a iniciatívu. Takým ľuďom naša strana a socialistická spoločnosť pomáha, o takých sa opiera a s nimi aj tvorí svoju budúcnosť.“ K»