Nové Slovo, červenec-prosinec 1971 (XIII/26-52)
1971-08-05 / No. 31
\ 0 TÝŽDENNÍK PRE POLITIKU, KULTÚRU A HOSPODÁRSTVO Ročník XIII. 5. augusta 1971 Cena Kčs 1,50 Hovoríme o problémoch vysokoškolákov Miesto drámy SUDÁN Z egyptského zápisníka „Nová čínska spoločnosť” Izis definitívne odhalená Prečo formami budil Hitlera F ormovanie a presadzovanie hospodárskej politiky strany od apríla I960 je neoddeliteľne späté s rozpracúvaním programov komplexnej socialistickej racionalizácie. Pozorné štúdium materiálov XIV. zjazdu KSČ pomáha utvoriť si predstavu o tom, ako si komunistická strana predstavuje komplexné uplatnenie zásad racionalizácie v súvislosti s ostatnými smermi programu rozvoja našej socialistickej spoločnosti. V dokumentoch zjazdu nachádzame programové vyjadrenie racionalizačnej politiky v užšom, bezprostrednom a širšom, všeobecnom chápaní. Bezprostredný racionalizačný program týka sa celého procesu socialistickej výroby, racionálneho využitia základných faktorov hospodárskeho rastu s osobitným zreteľom na využitie existujúcich rezerv základných fondov predovšetkým mobilizovateľných neinvestičnými opatreniami. Základným kritériom je vyššia tvorba nových úžitkových hodnôt, to znamená dôsledné uplatňovanie všeobecného zákona ekonómie času, vyjadrujúceho rast spoločenskej produktivity práce. Programová časť dokumentov XIV. zjazdu, ktorá má v nich dominujúce miesto, nesie výraznú črtu všeobecného princípu racionalizácie, dotýkajúceho sa všetkých oblastí straníckeho vedenia spoločnosti. Systémovosť v tomto širokom, všeobecnom programe racionalizácie je dosiahnutá jasným zvýraznením samotného zmyslu socializmu — zabezpečovať rast materiálnych a duchovných potrieb spoločnosti a najúčinnejšieho spôsobu, ako treba trvalý cieľ dosahovať, rešpektujúc a využívajúc všetky zdroje, podmienky a stimuly, ktoré poskytuje socializmus v národnom i medzinárodnom meradle. V propagande a tak isto i v praktickom presadzovaní komplexnej socialistickej racionalizácie má veľmi dôležité miesto správne chápanie jej univerzálnosti a rozmanitosti v dôslednej súčinnosti so všetkými ostatnými stránkami cieľov a prostriedkov socialistickej spoločnosti. Univerzálnosť racionalizačných programov nechápeme ako negáciu či potlačenie všetkých ostatných činiteľov, ani ako obsahovú či metodickú univerzálnu šablónu pre všetky úseky a odvetvia. Chápeme ju ako všeobecný prístup, zásadu a požiadavku na metódu myslenia, rozhodovania, riešenia otázok, pri koncepčnosti a plánovitosti, v ktorej sa cieľavedome rozvíjajú všetky progresívne faktory rozvoja, pričom poradie dôležitosti a sústredenosti zdrojov a prostriedkov sa meria účinnosťou ich použitia. Na druhej strane bolo by však nepochopením podstaty a funkcie komplexnej racionalizácie, keby sa zosilňovanie racionalizačnej intenzity chápalo ako oslabenie pozornosti vede, technike, intenzifikačným procesom, investičnej činnosti, rozvoja kvalifikácie atď. V skutočnosti zmyslom tejto ••• „ -r;^ • » • .-í* orientácie je racionalizovať pôsobenie všetkých rozvojových faktorov, ako aj ich kombináciu a poradie dôležitosti. Základné problémy a smery rozvoja socialistickej ekonomickej sústavy sú spoločné pre všetky socialistické krajiny. Potvrdzujú to dokumenty zjazdov bratských strán, ktoré sa konali v tomto roku. Zmyslom všetkých, teda i racionalizačných opatrení je dosiahnutie maximálneho dôchodku (novovytvoreného produktu) na každého pracovníka, na každú peňažnú jednotku výrobných fondov. Pre riešenie tejto univerzálnej úlohy máme k dispozícii štyri hlavné zdroje: — vědeckotechnický pokrok, premietnutý do štruktúry a prognóz výrobných i nevýrobných odvetví, odborov, podnikov, Investičnej politiky atď.; — zdokonaľovanie plánovania a riadenia, hmotnej a morálnej stimulácie spoločenskej výroby, organizácie, správy i obehu; — prehlbovanie socialistickej integrácie a medzinárodnej deľby práce; — využívanie predností socializmu pri aktivizácii účinnej účasti pracujúcich na» riadení rozvinutím bohatej škály uplatnenia iniciatívy pracujúcich. Vo vzťahu k vede a technike má osobitný význam komplexný racionalizačný prístup ako metóda voľby variantov, plánovania, riadenia a stimulovania. V praxi sa stretávame s uskutočňovaním vědeckotechnického pokroku v dvoch hlavných formách: pri zachovaní v podstate „tradičnej“ techniky a technológie prebieha evolučný proces kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien čiastkového charakteru; druhou formou je revolučný, kvalitatívny skok, spojený s vytváraním zásadne nových výrobných nástrojov, zdrojov energie, surovinových substrátov a technologických koncepcií. V piatej päťročnici sa obe tieto formy vědeckotechnického pokroku rozvíjajú, navzájom sa prelínajú alebo v konkrétnych podmienkach daného odboru alebo podniku majú (Pokračovanie na 8. str.) Miesto racionalizácie v našom snažení MIKULÁŠ B E Ň O KRESBA: JÁN Ž E L I B S K Ý