Nové Slovo, leden-červen 1976 (XVIII/1-26)
1976-01-01 / No. 1
NOVÉ sumo TÝŽDENNÍK pre politiku, kultúru a hospodárstvo 1 Založené 24. septembra 1944 % Ročník XVIII. % 1. januára 1976 # Kčs 1,50 ® 4 Naše nádeje, istoty o perspektívy ĽUDOVÍT PEZLÁR, člen Predsedníctva a tajomník ÜV KSS Pracovné nadšenie, ktoré sprevádza zakončenie starého roka a odhodlanie vykročiť do nového čo najúspešnejšie sa vždy uberá dvoma smermi: hodnotenie výsledkov sa spája s perspektívami, stretáva s nádejami, očakávaniami, čo prinesú nasledujúce dni, týždne a mesiace. Za bohatým silvestrovským stolom v radostnej nálade, uprostred želaní a prípitkov rozprávajú ľudia o tom, čo im uplynu,ý t ak priniesol, ako sa splnili ich nádeje a želania a čo očakávajú od nastupujúceho roka. Je to čas očakávania, nádejí, vyslovených i skrytých túžob. Každý človek má svoje individuálne želania. Väčšina z nich sa však môže splniť, uskutočniť len vtedy, ak sa vytvoria nevyhnutné spoločenské podmienky pre naplnenie individuálnych túžob prevažnej väčšiny obyvateľstva. Súvislosť medzi individuálnymi túžbami, šťastím jednotlivca a rozvojom spoločnosti nie je vždy a na prvý pohľad zrejmá. Často sa na ňu uprostred radostnej nálady umocnenej bohato prvkrytým sviatočným stolom, rodinnou pohodou a osobnou spokojnosťou ani nemyslíme. Ale je tu a s prvým novoročným pracovným dňom sa opäť prihlási. Veď v socialistickej spoločnosti práca každého jednotlivca, ktorá je základom jeho plánov do budúcnosti, túžob, snov, nádejí a očakávania, vystupuje ako súčasť, zlomok celospoločenského úsilia a iba v tomto rámci sa môže prejaviť ako úspešná, ako zdroj istoty o reálnosti individuálneho snaženia. Už v dávnej minulosti na prelome starého a nového roka, keď sa stretal starý čas s novým, človek hľadal odpoveď na otázku príznačnú pre dobrého hospodára: ako som gazdoval a čo budem ďalej robiť? V čase, keď našu spoločnosť rozdeľovalo súkromné vlastníctvo, konkurenčný boj a honba za ziskom, nebolo zvykom klásť si otázku: ako gazdoval celý kolektív, my všetci, celá spoločnosť. V našej socialistickej spoločnosti je taká otázka zákonitá a nevyhnutná. Patrí k novým tradíciám socialistického kolektívneho života, práce, vzájomnej pomoci, politickej zrelosti a ideovej vyspelosti nášho občana. Nuž, ako sme každý jeden i všetci spoločne gazdovali, aké sú výsledky našej práce, aký je základ, na ktorom budeme stavať svoje individuálne i naše spoločné plány, očakávania a šťastie? V práve prežitom roku sa nám v mysli ako vo filme stretávajú najdôležitejšie udalosti vo vnútornom živote našej vlasti i v medzinárodnom meradle. Odchádzajúci rok bol bohatý. Dopracovali sme sa k dobrým výsledkom a zožali sme bohatú úrodu. Bol to rok všestranného dynamického rozvoja našej spoločnosti i každého z nás. Do dejín sa navždy zapísal úspešným uskutočnením línie XIV. zjazdu KSČ. Podarilo sa splniť ciele 5. päťročného plánu a v celom rade ukazovateľov ich aj prekročiť. Tempo rozvoja v mnohých odvetviach priemyslu i poľnohospodárstva bolo vyššie ako predpokladal plán. To sa prejavilo v raste životnej úrovne, v upevňovaní životných a sociálnych istôt obyvateľstva. Osobná (Dokončenie na 8. at*.] Oda na prácu PAVEL KOYŠ Zdá sa ml, že znova treba zdvihnúť z prachu, z cementu a hliny, zo sadzí a železa prachobyčajnú ľudskú prácu. Básnici sa radi mliečnou dráhou brodia, slepnú pod láskavým leskom súhvezdí, i v jarnom kvetopáde. Nie v každej chvíli priblíži sa sviatok básne, nie v každej chvíli tráva zaplače. Ale čo práca každodenná, všedná, vstávajúca s nami do nervóznych dní, rozlievajúca sa v žilách ako olovo, čo teda tá obyčajná robota ... t My všetci, ktorí sme z tvorstva zeme, vzduchu, riek a morí, z nekonečného tvorstva ktorí sme povýšení na človeka, pochádzame z práce a ona z nás. Skrz ňu a z nej máme ruky hojivé i tvrdé, máme rozum rozbíjajúci molekuly, zavŕtaný do pravdy prepadajúcej sa Andromédy, skrz ňu máme poľudštenú tvár, skrz prácu. Vylúpení sme z lona zeme, aby sme kdesi na počiatku všetko našli nedotknuté, neurobené, aby sme najprv prvý kameň rozbili iným kameňom, ktorým sme sa naučili rozbíjať a zabíjať a kresať, až nakoniec zazvoniť ako krištáľové nebo. Pyramídy v dunách mlčia nie o faraónoch, lež o drine, ktorá krvácala do piesku, čínsky múr a Semiramidine záhrady k slnku vysunuté, múdre pomníky Inkov, chrámy Florencie, dávnoveké kanály života a smrti, zámorské koráby Feničanov, drevenice Oravy, hľa kamenná, hľa železná, v dreve spievajúca večná pieseň práce. Tvrdá zem, tá roditeľka pokorná a nepokorená, preoroná je a prekopaná, v každom zlomku času zušľachťuje ju ušľachtilý človek. Lež koľko brázd a klíčení sa ešte nezačalo. Koľko slnka nepretieklo slojom mužných svalov, v koľkých peciach nezapálila sa oceľ, koľko riek si nepokľaklo pred človekom, koľko divých planét ešte neprehovorilo z prísnych lokátorov zostrojených iba včera. Koľko huslí nerozohralo svoj oslobodzujúci ploč, koľkoželen všakovakých vecí, špekulatívnych strojov alebo varešiek a medovníkov pre ružové deti, koľko úľov a in-'ch vecí sa ešte neurobilo Práce - slovo také každodenné ako teplo pekárovej pece dvíhajúce sa z ranného chleba k ústam. Slovo také samozrejmé, také prirodzené céco voda, ako horský prameň družne žmurkajúci pa pocestného cez malátnu páľavu. Také prirodzené slovo ako vzduch, nenahraditeľné, prepotrebné zrovna tak. Všetky cesty, na ktorých je dobre nezblúdlť za prácou nás vedú, potom z práce domov na stôl ruky položiť jak železá, kochať sa ako v nich chladne únava. Práca je v nás živá ako príroda, ktorá sama ustavične preteká kolobehom vody, neúnavnej lávy, kolobehom denných ohňov, ročných období. Práca - krásny zmysel tvojho života a krásna téma môjho rozprávania. Keby všetky iskry veršov jagali sa, keby salvy mocných piesní pálili, sypali sa ohňostroje hviezd, je to všetko málo práci na počesť. Veď sama práca spieva v rytme kozmu, v každej ceste, v každom dome, v každej tehle, v každom z nás práca odráža sa, hovorí našou rečou, v našom rytme kráča. Preto, vidí sa mi, znova treba z potu driny dobrým slovom umyť prácu. Priezračným slovom, aj vínom čistým ako myseľ, myseľ ľudí od roboty, ľudí príčinlivých, nehlivejúcich, aby im nebol mrcha čas, znova treba prácu pochváliť, na svetlo ju zdvihnúť, znova ju treba poláskat' a objať. Vás, robotníkov od roboty strojnej, voňajúcich olejom a sadzami, najmä však pravou rečou pravdovravnosti, vás oráčov s chrbticami ťažkými jak klasy, vás konštruktérov bezbolestnej budúcnosti, vás lekárov, učiteľov, staviteľov diaľnic, vás vedcov čo v mikroskopoch vidíte už veľké činy vašich vnukov, vás všetkých sa týka vrúcne slovo na oslavu práce. Nuž pripime si vedno mladým vínom, aby nás staré starosti opúšťali, veď už nové klíčia, na svet derú sa, aby nás neopustila dobrá vôľa všetko spraviť akurátne, ba čo najlepšie, aby nám robota išla po chuti a my po robote ako rúči, gazdovlíví chlapi. Pripime si vínom, ktoré ktosi kdesi dobre opatroval, veď neznámy vinohradník isto aj nám dožičí, aby naša próoa bola naša sláva.