Nové Slovo, leden-červen 1982 (XXIV/1-25)
1982-01-07 / No. 1
2 Energicky k energii Palivá a energia. Problém svetový i náš. Problém, o ktorom sa hovorí a ktorý sa rieši roky. Problém, ktorého nástojčivosť riešenia je otázkou životaschopnosti národného hospodárstva. Energeticky máme trikrát vyššiu spotrebu na jedného obyvateľa ako je celosvetový priemer. Dve tretiny palív a energie kryjeme z vlastných zdrojov a jednu tretinu z dovozu. Ekonomický rozvoj v siedmej päťročnici je založený na úspornom palivovo-energetickom programe. XVI. zjazd KSČ uložil dosahovať ročne minimálne dve percentá úspor palív a energie. Je to mimoriadne náročná úloha aj preto, že úspory musíme dosiahnuť predovšetkým zníženou spotrebou ušľachtilých palív, predovšetkým výrobkov z ropy. Štátny cieľový program racionalizácie palív a energie je jeden z najvýznamnejších cieľových programov. V znižovaní energetickej náročnosti výroby sa v posledných rokoch dosahujú isté úspechy. V úsporách merného paliva sa zdá všetko v poriadku, avšak energetická náročnosť výrobkov sa o tie požadované dve percentá neznížila. V prvom roku siedmej päťročnice to vychádza na jednopercentné zníženie, čo predstavuje v prepočte asi tri milióny ton hnedého uhlia. Polóvicu z toho, čo sa vyťaží na Slovensku. A mohla to byť pri dôslednom uplatňovaní úsporných opatrení celá ťažba. V druhom roku päťročnice ako sa to zdôrazňovalo na zasadnutiach ÚV KSČ i ÚV KSS musíme využiť intenzívne faktory. Z daného množstva surovín, palív a energie a materiálov vyrobiť viac ako vlani, dosiahnuť vyššie zhodnotenie všetkých vstupov, vyššiu rentabilitu základných fondov a vyššiu produktivitu práce. Minimálne dvojpercentná úspora palív a energie a päťpercentná úspora kovov je zakotvená i v zákone o siedmej päťročnici a v štátnom rozppčte na budúci rok. Opatrenia sú známe. Plytvať si nemôžeme dovoliť. A predsa... Štátna energetická inšpekcia zistila, že v štvrtine kontrolovaných organizácií sa neurobili dostatočné opatrenia, aby sa zamedzilo zbytočnému plytvaniu. Previerky ukázali, že v podnikoch sa dostatočne neuplatňujú smernice pre činnosť útvarov energetického hospodárstva, schválené uznesením vlády ČSSR č. 4/80, čo okrem iného značí, že sa nerobia rozbory energetického hospodárstva a odstrániteľných strát. Nedostatky sa prejavujú v plánovaní a realizácii konkrétnych racionalizačných akcií. Mnohé nedostatky sa zistili v celom rade prípadov opakovane a tak orgány štátnej energetickej inšpekcie ČSR a SSR uložili organizáciám a zodpovedným vedúcim pracovníkom za deväť mesiacov pokuty za vyše tri štvrte milióna korún. Treba otvorene povedať, že hospodárski pracovníci na všetkých stupňoch riadenia, ktorí nevenovali zatiaľ hospodárnosti s palivami a energiou dostatočnú pozornosť, museli siahnuť pri pokutách oveľa plytšie do svojho vrecka ako siahli do zásob národného hospodárstva takého úzkoprofilového artiklu, akým palivá a energia sú. Ä pritom často išlo o nedostatky, ktorých odstránenie väčšinou nevyžadovalo investičné prostriedky alebo rozsiahle rekonštrukcie, ale išlo o zlú organizáciu práce o nekvalifikovanú starostlivosť a údržbu palivovo-energetických zariadení, o nedôsledné dodržiavanie technických noriem. Vysoký podiel pevných palív, najmä menejhodnotného energetického uhlia patrí medzi objektívne faktory. Subjektívne faktory, ako je výroba účinných kotlov, nižšia účinnosť elektrární ako sú projektované parametre, vysoká energetická a surovinová náročnosť výroby a iné dajú sa odstrániť iba tým, že si ľudia budú plniť tie najzákladnejšie povinnosti.za ktoré sú platení. Veď nejde iba o technickú záležitosť, hoci veda, technika a ich uplatnenie, najmodernejšie technológie, energeticky oveľa menej náročné ako sú doterajšie, hrajú veľmi významnú úlohu. Veľké bohatstvo však je aj v iniciatíve ľudí, pracovných kolektívov, vedcov, technikov, vynálezcov a zlepšovateľov. . JAN RISKA S knihou cez kontinenty Český publicista a zahraničnopolitický komentátor Josef Hotmar vydal v minulých rokoch niekoľko zaujímavých kníh cestopisných reportáží. Jeho záujem sa sústreďoval najmä na západnú Európu a na Afriku. Roku 1976 vyšla v Mladej fronte jeho kniha Afrika první generace, ktorá obsahovala časť nazvanú Bubny opět duní. V nej bola kapitolka Svoboda obchádzí Angolu. Kniha Napříč kontinenty, ktorá vyšla v tom istom roku v Melantrichu, končila kapitolou Setkání v Angole. Jej dopísaním sa možno zrodil zámer napísať knihu odlišnú od „cestopisných“ reportáží, románovú prózu Tamtamy duní svoboda. Hotmarove knihy boli doteraz predovšetkým dielami reportéra. Publicistu, ktorý cestoval z miesta na miesto, skutočne cez kontinenty. Aj v Rozhovoroch nad Seinou sa Hotmar nesústredil len na problémy Francúzska, ale diskutoval s Nerudom o Chile, s Nguyen Thi Binhovou o Vietname, s Dolores Ibárruri o Španielsku a s mnohými o ich vzťahu k Československu. V najnovšej Hotmarovej knihe Tamtamy duní svoboda (Práce, Praha) sa nový prozaik musel sústrediť na problémy angolských hrdinov. Hotmarova kniha kladie na čitateľa značné nároky. Reportáže sa dajú čítať aj s bežnými poznatkami usilovnejšieho čitateľa novín. Problémy života v Angole sú neustále veľmi zložité. Rasistický režim v Južnej Afrike rozpútal proti Angole rozsiahlu agresiu, obsadil niektoré mestá a dediny, zabíjal deti i dospelých, ničí majetky, nemocnice, hospodárske objekty aj komunikácie. Ústrednou postavou Hotmarovho rozprávania je mladý Jacinto, no aj nenápadný lekár a uznávaný básnik Agostinho Neto. Bol prvým prezidentom Angoly. Boj angolských súdruhov je dnes už v inej etape, no pokračuje. Africké národy, ktoré vzali osud do vlastných rúk, sa stretávajú s mimoriadne komplikovanými problémami pri likvidácii ekonomickej zaostalosti. Nadnárodné spoločnosti vnucujú africkým krajinám kapitalistickú deľbu práce a to je vlastne systém lúpenia pod zákonom. Josef Hotmar sa postavou Jacinta pokúsil s úspechom ukázať predstaviteľa jedného z afrických národov, ktoré sú za svoju slobodu ochotné prinášať najväčšie obete. Jeho osudy výstižne ukazujú pravdu našich drú: medzinárodnú bezpečnosť vo svete neohrozuje osloboditeľský proces, ale snaha potlačiť ho, brániť národom, aby boli pánmi svojich zahraničných aj vnútorných záležitostí. Je vôbec možné, že si v dnešných dňoch môže americký prezident Reagan dovoliť vetovať rezolúciu Rady bezpečnosti OSN odsudzujúcu juhoafrickú agresiu a ešte sa pýšiť, že mu ide o ľudské práva a slobodu? Jacintove osudy vo výcvikovom tábore hovoria iste zreteľnejšie ako informácie z novinárskych reportáží a čitateľ chápe Hotmara, že sa rozhodol pre literárne formy. Jeho prechod k výrazovým prostriedkom literatúry je nenásilný, mal k nim blízko už vo svojich publicistických dielach a napokon ešte v^.dy zostáva verný publicistickej literatúre. V dňoch, kedy je hlavnou starosťou angolského ľudu obrana územnej celistvosti ich krajiny, prichádza kniha Josefa Hotmara ako na zavolanie. IVAN BONKO NOVÉ SLOVO 7. JANUÁRA 1982 Zodpovednosť komunistu Pri vstupe do nového roku, do druhého roku siedmej päťročnice, patri prevažnej väčšine pracujúcich zo závodov a polí, vedeckých, výskumných a projekčných ústavov, škôl, zdravotníckych a kultúrnych zariadení za ich celoročnú statočnú prácu oprávnená a zaslúžená vďaka celej našej spoločnosti. V mene vedenia Komunistickej strany Československa a nášho socialistického štátu im ju úprimne tlmočil vo svojom novoročnom prejave súdruh Gustáv Husák. Ocenil výsledky spoločnej práce všetkých statočných občanov, ktoré umožnili udržať pomerne vysokú hmotnú a kultúrnu úroveň života nášho ľudu aj v roku 1981. Pripomenul, že aj do budúcnosti má politika našej strany základný cieľ: zabezpečiť dobrú základňu pre ďalší rozvoj našej vlasti, pre šťastný, mierový život ľudu. Podčiarkol, že je to hlavná smernica programu, schváleného XVI. zjazdom strany. Zamyslime sa však hlbšie nad jeho otvorenými slovami že „.. .rok, do ktorého vstupujeme, nebude ľahký, že k tomu, aby sme sa vyrovnali s úlohami, ktoré musíme v súčasných, podstatne zložitejších vonkajších i vnútorných podmienkach splniť, je nevyhnutná aktívna podpora a'veľké pracovné úsilie nás všetkých, pružná a účinná riadiaca práca, vysoko zodpovedný prístup, hospodárnosť a disciplína.“ Prihovárajú sa nám všetkým: komunistom i nestraníkom, všetkým poctivým občanom. Dvojnásobne sa však dotýkajú komunistov, aj ako občanov i ako členov strany. Práve pri vstupe do nového roku, o ktorom sa oprávnene hovorí, že v porovnaní s inými bude náročnejší, je namieste pripomenúť si aj jeho slová, ktoré povedal na XVI. zjazde strany: „Vzorom na všetkých úsekoch musia byť členovia strany. My, komunisti, sa nechceme a ani nesmieme odlišovať od ostatných pracujúcich ničím iným ako vyššou zodpovednosťou, uvedomelosťou, pracovitosťou a obetavosťou. Do revolučného predvoja robotníckej triedy sme vstupovali s vedomím, žé zmyslom nášho života je služba ľudu. Našou jedinou výsadou je byť v prvých radoch boja za ďalší rozvoj socializmu, za komunizmus.“ Nemalo by sa preto stávať, že požiadavka príkladnosti komunistu, to, že má byť vzorom ako treba raziť cestu novému, bojovať proti akejkoľvek nezodpovednosti, lajdáctvu, ľahostajnosti, malomeštiackym manierom sa v praxi, v očiach nestraníkov neraz prejavuje iba ako heslo alebo fráza. Základný zákon života našej strany - jej Stanovy - zakotvuje: „Člen strany je povinný dôsledne prebojúvať politiku strany, objasňovať ju širokým masám a získavať ich pre jej uskutočňovanie, upevňovať a prehlbovať spojenie strany s ľudom, podieľať sa na masovopolitickej práci, byť v neustálom styku s nečlenmi strany na pracovisku, aj v mieste bydliska, pozorne si všímať názory a potreby pracujúcich a včas na ne reagovať, bojovať proti všetkému, čo narúša zásady politiky strany a jej jednotu... usilovať sa o rozvoj výroby a výrobných síl, byť príkladom komunistického vzťahu k práci.'' Zámerne sme citovali tieto pasáže zo stanov strany. Súdruh Gustáv Husák vo svojom novoročnom prejave poukázal na to, že v roku 1981 sme museli v našom hospodárstve riešiť nejeden problém a prekonať nemálo prekážok. Mali by sme si však uvedomiť, že na mnohé problémy, nedostatky, i nešváry, s ktorými sme sa v minulom roku borili a s ktorými vstupujeme do nového roku, kriticky poukázalo už novembrové zasadnutie ÚV KSČ v roku 1974. Pri vstupe do nového roku preto ruku na srdce, najmä súdruhovia na riadiacich postoch, urobili sme všetko, aby sa odstránilo, čo sa prieči cieľom a zámerom, ktoré vytyčuje naša strana, či si komunisti plnia svoje povinnosti tak, ako to vyplýva zo stanov strany? Vonkajšími ekonomickými podmienkami nemožno napríklad zahmlievať nedostatky, áno, aj nešváry v riadení, čím hazardujeme s iniciatívou ľudí. V konečnom dôsledku od každého z nás závisí ako budeme žiť. Žiť budeme tak dobre, ako budeme dobre pracovať - pripomenul vo svojom novoročnom prejave aj súdruh Gustáv Husák. LADISLAV SLABEY Oprava Prosíme čitateľov, aby si v č. 52 v článku Zodpovedne, tvorivo, iniciatívne na str. 1. v predposlednom odsekli opravili text, ktorý- má správne znieť: „S rovnakou naliehavosťou prichodí komunistom v celej poľnohospodárskej správe a vo výrobných podnikoch riešiť závažný problém vyváženosti medzi rastlinnou a živočíšnou výrobou.“ (R)' Najdôležitejšia otázka Vojna je čosi naskrze neľudské - a vlastne (aký paradox!) čosi výlučne ľudské. Videli ste azda niekedy, aby napríklad psi z jednej dediny kolektívne napadli psov z dediny druhej? Vojna je výplodom civilizácie - má byť aj jej hrobárom? Lebo tak stojí dnes otázka. A kde je východisko? Je vôbec nejaké východisko? Šťastný ten, čo spoznal príčiny verí - napísal múdry Vergilius pred dvetisíc rokmi. Dnes, v najdôležitejšej veci na svete, v otázke vojny a mieru, to platí pre celé ľudstvo. Doslova celé ľudstvo musí spoznať skutočné príčiny vojen a podľa toho konať. Veď hoci je evidentný a neoficiálne uznávaný -fakt, že svetová vojna by dnes bola samovražednou, nedosiahla sa podstatnejšia dohoda, a preto čím naliehavejšie budú národy žiadať všeobecné odzbrojenie a čím prv nájdu pre riešenie svojich sporov iné prostriedky ako násilie, tým lepšie. V tom je východisko i nádej na zachovanie života na našej planéte. Jedine to môže totiž izolovať šialenstvo ziskuchtivých monopolistických koncernov, ktoré pri výrobe nukleárnych a prípadne neutrónových a rôznych ďalších zbraní a ich nosičov môžu v úzkej spolupráci s vojenskými kruhmi a vládou odčerpávať zo štátnej pokladnice stále väčšie a väčšie čiastky, bez toho, že by sami čo len najmenej riskovali. Najmä v Pentagone a v Bielom dome, zdá sa, veria čím ďalej, tým väčšmi v násilie a vypúšťajú do sveta rôzne teórie o „čistých“ zbraniach, o „humánnom“ vedení vojny a podobne. A v nebývalej miere pokračujú v zastrašujúcej propaganďe a živia tak malovernú mentalitu ľudí vychovaných tak, aby vojnu považovali za nevyhnutné zlo. Rád sa pripájam k mierovej výzve našich spisovateľov, uvedomujúc si, aké je dôležité, aby spisovatelia a umelci celého sveta podnecovali, burcovali svoje národy do boja za mier, do boja proti smrtonosným zbraniam. Tak ako to robil svojím dielom jeden z mojich najobľúbenejších básnikov Vítězslav Nezval. Sám 0 tom napísal: Dvacáté století je krásné. Jak je krásný moderní čas! Žít by bylo štěstím, to je jasné, nebýti vás, války a smrtelné nemoci. Dosud špatně se žije. 1 já bych chtěl světu pomoci, aby byl život plný poesie. TIBOR RAKOVSKÝ Otvorený dialog Gymnázium na Leninovom nábreží v Poprade, ktoré vedie súdruh riaditeľ Augustín Kuchár, je medzi divadelníkmi známe svojím súborom malých javiskových foriem Oko a medzi športovcami dobrým basketbalom. Deň pred zimnými prázdninami, keď už celý kraj dýchal atmosférou Vianoc, zavítal sem vzácny hosť - minister kultúry SSR, národný umelec Miroslav Válek. Do lavíc si posadali žiaci 3. a 4. ročníkov, namiesto zošitov si pripravili zvedavé otázky a rozhlasový redaktor Emil Holečka mohol dať pokyn na nahrávanie jubilejných 25 Dialógov s ministrom, ktoré môžeme počúvať viac-menej pravidelne každý posledný pondelok mesiaca v Rádiomajáku. Súdruh minister síce zaujal miesto za katedrou, ale gymnazisti okamžite vycítili, že k nim nechce pristupovať z pozície učiteľa, že nechce poúčať či moralizovať. Od začiatku sa snažil o partnerský vzťah, v ktorom sa striedali adresáti otázok i odpovedí, v ktorom sa nahlas uvažovalo o problémoch zaujímajúcich obe strany a vopred zamietlo každé tabu. Pochopiteľne, že už vzhľadom na prostredie sa najviac ihovorilo o škole. Študentom sa napríklad nepozdáva, že im servírujú hotové veci, a tak sa súdruha ministra spýtali, čo si o tom myslí. „Nie je to dobré,“ odpovedal, „ale v škole sa vždy podávali hotové veci. Netreba sa s tým uspokojiť, treba o hotových veciach pochybovať, preverovať historické, politické i spoločenské pravdy, lebo tie sa vyvíjajú, ako sa vyvíja aj pohľad na ne. Netreba prijať pravdu ako niečo absolútne dané, čo sa nemôže meniť. Ak je k tomu dostatočne racionálny dôvod, treba meniť aj svoje názory. “ Mladí účastníci besedy sa pomaly pripravujú na maturitu, rozmýšľajú o svojom vstupe do ozajstného ži vota, preto sa pýtali aj na systém prijímania na vysoké školy, na pripravenosť absolventov do praxe, v improvizovanej ankete hľadali odpoveď na otázku, čo je to vzdelanie. Veľmi kriticky sa vyjadrovali o niektorých malomeštiackych prežitkoch v našom živote a nahlas sa búrili proti prispôsobovaniu sa im. „Netreba si robiť ilúzie, že človek je istý matematický model, ktorý nemá nedostatky,“ podotkol v tejto súvislosti súdruh minister Válek. „Tie nedostatky si však treba uvedomiť a odstrániť ich. Abstraktní anjeli neexistujú. Mladí ľudia by sa nemali beztrestne prispôsobovať zlým zvykom spoločnosti. Naopak, so svojou snahou meniť veci ' lepšiemu sú prirodzeným spojencom munistickej strany pri presadzovaní jej politiky. Čím je situácia v spoločnosti zložitejšia, tým cennejšou devízou sa stáva poctivosť a čestnosť. Cestu k náprave musíme vždy začať u seba“. A ktorú hodnotu si najviac vážite? - znela ďalšia otázka. „Za najdôležitejšie pokladám, aby človek vedel byť v každej situácii sám sebou. No každá situácia evokuje uplatnenie inej hodnoty. Tým je život mnohotvárny a pestrý. “ Popradskí gymnazisti nekládli iba otázky takpovediac etického charakteru, ale v dvojhodinovej besede dokázali, že sa dobre orientujú aj v súčasnej slovenskej literatúre, hudbe (najmä populárnej), vo výtvarnom umení, vo filme. Súdruha ministra neobišli otázky o Dietlových seriáloch a Jakubiskových filmoch, odkiaľ bol už len krôčik k problému pozitívneho hrdinu v umení. Debatovalo sa aj o mladej literatúre a práci nášho Nového slova mladých, o prekladoch slovenských kníh do češtiny a naopak, o umeleckom experimente i o súčasnej medzinárodnej situácii. Časť diskusie sa dotýkala básnickej tvorby národného umelca Miroslava Válka, jeho literárnych ” začiatkov, ktoré sám autor nazýva skôr „literárnymi potknutiami“, tvrdiac, že „tvorba je uvedomelá činnosť, ktorá má svoju koncepciu a sleduje isté ciele“. Študenti nezabudli ani na Válkove verše určené deťom, nazývajúc ich experimentom, no autor ihneď oponoval: „Ak budem zbierku Do Tramtárie nazývať experimentom, podcením detskú vnímavosť. Poézia pre deti je tvorba ako každá iná plus radosť navyše. Je to jediná poézia, na ktorej sa - ak sa mi podarí - po istom čase zabávam aj sám.“ Jubilejné Dialógy s ministrom, počas ktorých si mikrofón nemá čas oddýchnuť, plynú rýchle. Ešte niekoľko podpisov do básnických zbierok vzácneho hosťa, kytica červených ruží na znak vďaky a katedra v gymnaziálnej triede, ktorá dve hodiny patrila ministrovi kultúry SSR národnému umelcovi Miroslavovi Válkovi, osirie. No múdre, pokojné a rozvážne slová, ktoré spoza nej zazneli, sa určite nerozplynuli v prázdnote opustených múrov. Zakotvili vo vedomí i v srdciach tridsiatich šiestich gymnazistov. A to nie je zbytočná in vestícia. NINA HRADISKA