Pravda, máj 1971 (LII/102-127)

1971-05-08 / No. 108

Nebesá ustúpia len odvážnym A je po všetkom. Neodvolatelné. Ešte včera lietal nad frontom, a dnes už sedí v zázemí. Koniec bojového vzrušenia. Stovky kilo­metrov za frontovou čiarou sedí a čaká ako na božie zmilovanie. Odvolali ho rozkazom, ktorým sťahovali z frontu skúšobných pi­lotov. Griša však túžil čo aj okamžite sadnúť do lietadla a zaletieť pria­mo nad Hitlerovu hlavu, rozbiť mu papulu plnú svetového poslania nemeckého národa a životného priestoru. „Alebo súcu prácu, alebo front“ — búrilo sa svedomie letca. Nepokojnej duši oddych nepro­spieva. Urnára ju ako klietka jastraba. Bol pilot a chcel lietať. Lietanie bolo jeho prácou i váš­ňou. Človek si vášňou ukuje putá a, už sa z nich nevymaní, hoci sa s vášňou spája aj riziko. „Nebojte sa, nečaká vás pen­zia,“ — chlácholili jeho horúcu hlavu. „Užijete si.“ A zaviedli ho do konštrukčných dielní, kde uvidel stroj, ktorý mal vniesť prevrat do letectva, ako vniesla kaťuša obrat do delostre­lectva. Začali ho stavať krátko pred vojnou. Staré motory už väčšiu rýchlosť nevyvinú. Času podlieha všetko, aj vrtulové lietadlo. Myš­lienky konštruktérov ovládli ra­ketové motory. Stroj bol takmer hotový, keď dostali rozkaz všetko zbaliť a evakuovať na východ. To bola príčina, pre ktorú sem stiahli aj kapitána Grigoríia Ja­­kovleviča Bachčivandžilio. Čakala ho úloha zdvihnúť k nebesám pr­vé reaktívne lietadlo na svete. Výborný zalietavač, ktorý už pred vojnou dokázal svoje kvality, pomáhal mechanikom, hneď pra­coval v montážnom cechu, hneď sa oboznamoval s každým novým detailom stroja. Skúšobný pilot musí mať znalosti konštruktéra. Lietadlo dostáva konečnú podobu aj pod jeho zrakom a potom vie, do čoho sadá. Začali sa skúšky na zemi. Griša bol čoraz veselší. Tváril sa, akoby ho nič netrápilo. Ale môže byť spokojný, kto v hmle chodí nad priepasťou? Priepasť je neistota. Neistota bola i v nad­chádzajúcich skúškach. Grišova sestra spomína: „Na duši mu ur­čite nebolo tak, ako sa javil. V noci nespal, prehadzoval sa a nahlas rozmýšľal.“ Všetky trápenia zaháňal svoj­skou chlapskou filozofiou: „Ne­chcem smrť, ktorá čaká na každú starenku. Ak zomrieť, tak vysoko nad nebom.“ Skúšobný letec berie každú úlohu vážne. Aj skúšky na zemi. Poznáva pritom silu motora, zis­ťuje jeho „muchy“ a spoľahli­vosť. Nič nemožno podceňovať a ešte horšie niečo nezbadať, pre­hliadnuť. Pod oblohou je už ne­skoro. Beda generálovi, ktorý pod­ceňuje nebezpečenstvo. Grigorij sa 1 chopil povinnosti, akoby už-už mal vzlietnuť. Dokonca si vie tu dolu v kabíne predstaviť široké Obzory nebies. Hľadí do daleka, akoby sa vznášal.. „Vidí“ pred sebou štartovaciu dráhu, ktorá kdesi v diaľke splýva s horizon­tom. Ešte raz skontroluje svoju kombinézu, poopraví si kuklu, prezrie páky a prístroje. Sedí sa mu výborne, všetko má na očiach a pri rukách. Ručička hodiniek sa blíži „k štartu“. Zvyšuje obrátky motora, pridáva plyn. A cíti, ako mu zem „letí“ pod kolesami, ro­zostupujú sa hranice obzoru. Zno­vu zvyšuje obrátky, „mení“ kurz, výšku, rýchlosť. Všetko šlo normálne. Zrazu šľahol odkiaľsi slabý pla­meň a potom prišla pohroma. Za­dunel výbuch, valil sa dym hustý ako sopečná láva. Lietali triesky, kamera letela vzduchom ako ba­lón, odtrhnuté súčiastky narážali na seba. Božie dopustenie. Záchrancovia skočili ku kabíne a vytiahli letca zo strašného ob­jatia. Grigorijovi sa nič vážnejšie ne­stalo. Trochu sa poudieral, obvia­zali mu čelo a chlap bol zasa na nohách. Báli sa horšieho. Čakali koniec jeho odvahy. Ak mu zhas­ne optimizmus, treba hľadať iné­ho. Nič také sa nestalo. Griša bol chlapec smelý, nedal sa ľahko vystrašiť. Vyrastal na Kubáni, ktorá vtedy nepoznala po­koja. Červení a bieli sa striedali pri moci. Kubánske chutory žili v neistote. Raz niesol chlapec otcov; obed a pri mlyne ho za­chytila streľba. V húštine za mly­nom sa skryl otec. Zbadal si syna. „Bež domov,“ prikazuje chlap­covi. Vtom ktosi zo susedného okopu zakričal: „Patróny, patróny.“ Gri­ša sa vrhol s chlapmi za patrón­mi a zásoboval svojich až do kon­ca boja. Tak kul svoju odvahu. „Bojový krst už mám za se­bou,“ prišiel na druhý deň s ús­mevom. „Treba vzlietnuť.“ Nie, nebolo to gesto, ani ľah­komyseľné nedocenenie toho, čo sa včera stalo. Ľahtikárom nikdy nebol. Ľahostajnosť neznášal. Je to choroba, ktorá sa po prekro­­oení určitej hranice rovná samo­vražde. Skúšobný pilot nemôže byť ľahostajný. Taký hazard si ne­môže dovoliť. Odborníci, ktorí mali do veci čo hovoriť, premysleli každú malič­kosť havárie a úporne hladali ná­­pravu. Kontrolovali výpočty, hod­notili a prehodnocovali činnosť každej súčiastky. Kdesi čosi na motore ešte nedovarili. Treba sa doň zahíadieť. Vojna sa hlásila stále dôraznejšie, bolo ju počuť až sem. Nedalo sa otálať. Práca na stroji však pokračo­vala, akoby sa nebolo nič priho­dilo. Načrtávali vertikály a hori­zontály budúceho letu. Všetko musíme zvládnuť ako so zatvorenými očami — to bolo heslo ludí, tmoliacich sa okolo nového stroja. Prišiel čas detských krôčikov prvého reaktívneho lietadla, skú­šali jeho rozbehy po širokých zemských priestoroch. Prišiel aj dlho očakávaný deň, 15. máj 1942. Zazneli nové, dosial nezvyk­lé povely a lietadlo sa dvíha k ob­lohe. Strmo naberá výšku, reve a zahrýza sa do oblohy. Nebesá ustupujú. O chvíľu je z neho len malá bodka. Za výfukom svieti fakla. Prvý reaktívny motor zves­tuje novú éru letectva. Ľahko ma­névruje oblohou. „Keď som sa odlepil od zeme, celý svet letel so mnou. Od ra­dosti. Po prvých sekundách mal som strašnú výšku. A stroj ako velký mocný tiger poslušne rea­goval na moje pohyby. Poddával sa mojim príkazom,“ oznamoval nadšeným svedkom prvého letu. Nasledovali skúšky podlá vo­pred vypracovaného plánu. Druhý, tretí, desiaty let. Lietadlo sa osvedčilo vo všetkých kľučkách, bojových obratoch a immelman­­kách. Množia sa údaje o jeho cel­kovej stabilite a riaditeľnosti. Gri­gorij sa so strojom cíti vo vzdu­chu výborne. Poznáva hranicu jeif ho možností. Stroj ho prekvapuje novosťami. Okamih nepozornosti, ustrnutie ruky na riadiacej páke, a hneď sa odkláňa ďaleko od svo­jej trasy. Rýchlosť stroja musí pi­lotovi vojsť do podvedomia. — Pravda, skúšobný je skúšobný musí čakať i prekvapenia. Všetko sa predvídať nedá. A vte­dy bývajú chvíle na rozmýšľanie krátke, prehráva v nich, kto za­váha. Býva tak, že stroj je smutný a tahá sa ako včela s olovom na krídlach, alebo skáče oblohou ako mladé jahňa. Z neočakávanej situácie je východisko, keď sa vieš rozhodnúť. A skúšobný pilot sa musí vedieť rozhodnúť. Reaktívne lietadlo dostáva od Grigorija výborné pochvalné uzna­nie. Oznamuje komisii: „Let lie­tadlom BI-l je velmi príjemný. Pi­lotovi »nezadána« vrtula, netrápi ho hluk ani plyny výfukov. Pre­chod motora na maximálny ťah funguje normálne. Manévrovanie a kĺzanie je ako pri obyčajných lie­tadlách a ľahkosťou riadenia pred­stihuje BI-1 súčasné stíhačky.“ Neveľký jednoplošník vážiaci asi tonu, poháňaný motorom ŽRD, je prvý stroj na svete, ktorý pri vzlete a stúpaní rýchlosť nestráca, ale ju zvyšuje. Robí priam divy. Stúpa 82 m za sekundu a výšku troch ■ kilometrov dosiahne skôr ako za minútu. Zahráva sa s do­sial nevídanými rýchlosťami. Ale rýchlosť ešte nie je na programe skúšok. Ruky a nohy poslúchali Grišu ako presne fungujúce mechaniz­my. Lietadlo včas a spolahlívo reagovalo na každý povel. Lietad­lo s chuťou ako mladý orol. Griša skúšal už piaty či desiaty raz stú­panie a maximálnu výšku. Stroj sa dostal hore podivuhodne ľahko. Zrazu sa pozrie dolu a nad zemou letí, prevaľuje sa oceán neprie­­hladnej hmly. Dostal rozkaz, ale to si už pomyslel aj sám, okamži­te pristáť. Treba sa o to čo naj­skôr pokúsiť, lebo pohonných hmôt má už len na pár minút Rýchlo klesol dolu, ale pod stro­jom pokojne vládla šedivobiela masa. Zakryla aj vrcholce stro­mov. Čas šialene letel a pokus o pri­státie bol čoraz márnejší. Rozho­dol sa zopakovať ešte jeden a po­tom už nezostáva iné, len myslieť na krajné riziko, alebo na padák. Padák zachráni letca, ale zabije stroj. Zdvihol sa nad hmlu a zba­dal v nej trhlinu. „Hádam odokryje aspoň kúsok letiska,“ ožila v ňom nádej. „Ajhľa,1 zvolal priam nábožen­ským tónom. „Odokryla." Vrhni sa do trhliny v hmle ako do hustého mlieka. Stratil sa v prie­pasti, ktorou presvltal túžobný kúsoček zeme. Skočil do nej zú­falo, ako skáče do vody žaba pred bocianom. Sadol na pevnú zem a zrazu za­cítil náramné vyčerpanie, chcelo sa mu spať. Hmla o chvíľočku opäť zakryla celé letisko. Stál a čakal pri stroji, kým sa nerozplynie. Tr­valo to hodnú chvílu. Našli ho vo vzdialenom kúte letiska. Obdivovali jeho statočnosť. Griša sa však nenadúval ako hr­dina. Nikdy dosial a nikdy po­tom nechcel nikomu navravieť, že sa nezľakol a že sa ničoho nebojí. Mýli sa, kto sa nazdáva, že sta­točný človek sa ničoho neľaká. Normálneho zdravého čloVeka po­cit nebezpečenstva nikdy nenechá­va v stave lahostajnosti a apatie. Pud sebazáchovy je prirodzená ludská vlastnosť. Niet človeka, čo by sa na sude s pušným prachom hral s otvoreným ohňom. Rozdiel medzí hrdinom a zbabelcom je iba v tom, ako si ktorý počína v kraj­nej situácii. Zbabelca však hned náramne vydesí, zlomí panika a kapituluje. Statočnému prirodzená obava o život nebráni obratným a presným manévrom urobiť, čo da­ná situácia umožňuje. Griša „danú situáciu“ náležíte využil a teraz sa pokojne uberal k hangárom. Pravdaže, v kritických chvíľach prídu aj chvíľky strachu. Ale na strach niet veľa času. Príde ako mrak, čo aj slnko zacloní, ale mo­tor zaberie, ucítiš jeho isté obrát­ky a mrak sa stratí. Keby bol skú­šobný pilot vystrašeným Jankom, nikdy by nelietal. Strach je zlý' pomocník. Skúšobný pilot má iné regulátory bezpečnosti. Vo vzdu­chu ho živí technická zvedavosť nad tým, čo mu zverili do rúk, pocit zodpovednosti, ba až hrdosti. Nezostáva mu čas venovať sa oba­vám. Nič by na novom stroji ne­spozoroval, ťažko by sa mu o ňom referovalo. Hárky a hlásenia o reaktívnom lietadle sa zapínali. Komisia ko­nečne rozhodla: „Zistiť maximálnu hranicu rýchlosti.“ Stroj stojí na širokej zasneže­nej pláni a čaká svojho pána. Lie­tadlu „obuli“ lyže. Griša prišiel v dobrej nálade, rozlúčil sa s technikom a vypočul si posledné príkazy. Potom zaznel povel. Pilot naučeným spôsobom ešte raz skontroloval palubné prí­stroje, sotva znatelným pohybom ruky pridáva plyn. Motor reve ako tisíc čertov pokropených svätenou vodou. Kontrolné prístroje na pa­lubnej doske poskočili, kmitajú, chvejú sa a čakajú na štart. Lietadlo sa fahko, ako pierko nadnášané vetrom, zdvihlo zo ze­me. Rýchlo sa dostalo do patričnej výšky a prešlo do horizontálneho letu. Motor sa kŕmi zvýšenou dávkou paliva a kĺže nebesami dosial ne­vídanou rýchlosťou. Komisia žasne údivom. Sesto kilometrov ... šesto­­päťdesiat... sedemsto ... sedem­­stopäťdesiat... a stroj akoby iba teraz dostal chuť. Svetový rýchlostný rekord dnes padne. Nik o tom nepochybuje. Kdeže sú časy Santos Dumonta z parížskej Bagatelle, ktorý roku 1906 so „strojom ťažším ako vzduch“ utvoril prvý rýchlostný rekord. Vymačkal z lietadla presne 41 kilometrov a 292 metrov za ho­dinu. Kdeže sú rekordy Furmana, Lebranca, Browna, Wurstera? Po­sledný svetu verejne oznámený rekord z roku 1939 prišiel z Ne­mecka. Utvoril hp Wendel na stroji Messerschmidt 109 s motorom Daimler B. Rekord znel: 755 kra a 11 metrov. A teraz im nad hlavou hvízda Grigorij Jakovlevič Bachčivandži na stroji BI-1 s motorom ŽRD. Je 27. marca 1943. Letí a zvyšuje rýchlosť. Reaktívne lietadlo akoby sa iba chystalo ukázať, čo v ňom je. Sedemstosedemdesiat kilomet­rov ... sedemstoosemdesiat... se­­demstodeväfdesiat... osemsto. A ešte nie je koniec. Všetci to cítia. Vidia, s akou hravosťou sa stroj rúti oblohou. Ručička rýchlorneru sa ešte nezastavila. „Ale čo to je?“ — poznamená zrazu ktorýsi člen komisie. „Stroj má akýsi čudný sklon.“ „Sto u vas, što u vas?“ zazneli otázky zo zeme. Letec mlčí, neodpovedá. Stroj nemanévruje, lietadlo letí akosi strnulo po parabolickej krivke, smerom, ktorý mu nik neurčil. A nezadržateľne stráca výšku, klesá. Ale nepadá, nehorí, nerobí kotr­melce, iba klesá. Akosi čudne. Na zemi nik nevie, čo sa robí. Prečo' nevidieť kupolu padáka, ak ide o chybu stroja? Budia pozerali na seba, oči vy­javené, každý so svojou hádankou. Lietadlo uletelo z dohľadu. Stra­tilo sa za čiernym lesom. Zmizlo úplne. Nepočuť výbuch, nevidieť stlpy dymu. Ticho, hluché a zúfa­lé ticho dusilo svedkov udalosti. Griša padol na zamrznuté jaze­ro za nevelkou dedinou. Všetko sa rozbilo na márne kúsky. Trosky o tragédii nič neprezradia. Ale prečo sa pilot nesnažil stroj zachrániť? A prečo nevyskočil? Je iba jediné vysvetlenie. Dostal šok. Telo nevydržalo intenzitu ťaž­kého procesu. „Silná emócia môže následkom »šoku« dezorganizovaf činnosť človeka a ponechať ho určitý čas v oslabenom a skľúče­nom stave, v ktorom nemôže uro­biť nič, čo vyžaduje jeho napätie a. sústredenie! — vraví slávny so­vietsky psychológ S. L. Rubinštejri. Do učebníc sa jeho meno nedo­stalo. V požiari vojny rekordy ne­registrovali. Ale Griša splnil svo­ju povinnost i predpoveď. Nezo­mrel „ako každá starenka“. Rizi­ko mu bolo dôverne známe, a pred­sa neustúpil. Nad jeho hrobom vraveli: „Mnohí z vás, rodákov, poznáte súdruha Bachčivandžilio dlhšie ako my. My sme ho spoznali iba vtedy, keď ho privolali medzi nás. Do práce, v ktorej sa tajilo vela neznámeho a nebezpečného. Postavil sa medzi nás smelo a od­vážne. S nadšením bojovníka, kto­ré potrebujú ľudia vnikajúci do oblastí človekom ešte nepreskú­maných. Nebol z tých, ktorých nadšenie žije iba po prvé neúspe­chy, prvé nepríjemnosti, prvé po­­tknutia. Bol človekom velkej od­vahy. Svojou smrťou zachránil ži­vot mnohých. Na to nikdy neza­budneme.“ IAN PODHRADSKÝ PRAHA Po oslobodení Moravskej Ostravy sa vojská 4. ukra­jinského frontu bez akejkoľvek prestávky v boji zapojili do pražskej operácie. Bola to posledná operácia so­vietskych vojsk na európskom kontinente v druhej sve­tovej vojne. Hitlerovský štát bol fakticky už povalený. Stretnutie našich spojeneckých vojsk na Labe spôsobilo, že Nemecko a wermacht boli rozseknuté na dve časti. Tridsiateho apríla Hitler spáchal samovraždu a druhého mája bol dobytý Berlín. Napriek tomu sa hitlerovci ešte úporne bránili. Veď len na sovieísko-nemeckom fronte a v Juhoslávii ne­­mecko-fašistické velenie disponovplo vyše 160 divíziami, v ktorých bolo vyše 1,5 milióna vojakov a dôstojníkov a kolo 2500 tankov. Bojové najschopnejšou bola skupina armády Stred, ktorá pôsobila v západných Čechách. Pre túto príčinu pražskú operáciu nijako nie je možné nazvať symbolickou, ako sa o to pokúšajú niektorí západní vojenskí historici. K 1. V. 1945, t. j. v období prípravy 1„ 4. a 2. ukrajinského frontu na túto operáciu, celkový stav tejto skupiny prevyšoval 900 000 ľudí, ktorí mali k dispozícii okolo 10 000 diel a mínometov, vyše 2200 tankov a samohybných diel a okolo 1000 lietadiel. Na čele skupiny stál hlavný veliteľ pozemných vojsk Nemecka generál poľný maršal F. Schärner. Hlavné sku­piny Stred - 4. a 1. tanková a 17. pešia armáda ope­rovali proti skupine vojsk 1. a 4. ukrajinského frontu, Našou rozhodujúcou výhodou bol vysoký morálny duch vojakov a ohromné skúsenosti z rozbíjania silných ne­priateľských skupín, ktorú sme nadobudli v predchádza­júcich bojoch. V týchto, pre fašistické Nemecko tragic­kých dňoch, bolo badať v radoch vojakov a dôstoj­níkov nepriateľa značnú pochmúrnosť, najmä po tom, čo padol Berlín. Riadenie vojsk sa oslabilo, stále častejšie boli poruchy v materiálno-technickam záso­bovaní. ■ PLANÝ V POSLEDNÝCH DŇOCH VOJNY S čím rátali a v čo ešte dúfali pohlavári fašistického Nemecka? Hitlerovým nástupcom sa v súlade s jeho tzv. politic­kým záverom stal viceadmirál Dônitz, jeden z fanatic­kých prívržencov nacistického režimu. Po vojne obja­vené dokumenty svedčia, že nová vláda „nemeckého impéria", ktorá sa utvorila vo Flensburgu, sa ešte v máji pokúšala zachrániť situáciu — keď už nie vojensky, tak politicky. Veľké nádeje vkladali do „nevyhnutnosti" vo­jenského stretnutia spojencov zo Západu proti soviet­skym vojskám a na možnosť uzavretia separátneho prí­meria s Veľkou Britániou a USA. Preto nemecko-fa­­šístické vojská udržiavali na severe rajón Schlesingu a Dánsko, na juhu Bavorsko, Čechy a časť Moravy. Na území Čiech a severozápadnej Moravy sa nachádzalo pomerne veľké množstvo strategických závodov a znač­né potravinové zásoby; na letiskách v okolí Prahy boli umiestnené letecké sily protivníka, medzi nimi aj naj­modernejšie prúdové lietadlá. Keď však už bolo jasné, že výpočty na rozkol v radoch spojencov sú márne, Dô­nitz sa snažil zachrániť väčšinu svojich vôjsk tým, že sa vzdajú Anglo-Američanom. Nevylučovala sa ani možnosť použiť tieto vojská na boj proti Červenej armáde v bu­dúcnosti. Práve na toto obdobie sa vzťahujú známe Churchillove príkazy maršalovi Montgomerymu: „Treba starostlivo zbierať nemeckú výzbroj a skladovať ju pre prípad, že by ju bolo znovu treba rozdať nemeckým vojakom, s ktorými by sme museli spolupracovať, ak by sa postup sovietskych vojsk nezastavil.“ Dônitzova vláda nesporne nevedela o týchto nála­dách a snažila sa okrem toho splniť Hitlerov príkaz, že bude lepšie vzdať Berlín Angličanom a Američanom ako vpustiť doň Rusov. Vychádzajúc z tohto, nová vláda na svojom mimo­riadnom zasadnutí, ktoré sa konalo 2. V, 1945, prijala rozhodnutie; „Je potrebné pokračovať v boji na východ­nom fronte všetkými prostriedkami,.. Želateľné je za­staviť boje proti Anglo-Američanom.“ Na realizáciu toh­to uznesenia odoslalo nemecké hlavné veleňie prísne tajnú direktívu 5. V. 1945. Odzrkadľovala základnú po­litickú líniu Dônitzovej vlády o „kapitulácii celých vo­jenských častí" západným spojencom, v čom sa už do­siahli určité úspechy (4. V. 1945 bol podpísaný akt o kapitulácii hlavnej časti nemeckých vojsk severného rajónu Angličanom.) V direktíve sa písalo: „Skladajúc zbrane v západnom Nemecku, Dánsku a Holandsku, vychádzame z toho, že boj proti západným štátom stra­til zmysel. Na východe však boj pokračuje ... Štáb sku­piny Stred mal rozpracovaný plán postupného ústupu vojsk na západ, kde sa mali vzdať Američanom. Jednako však uskutočniť tento plán tak, ako bol premyslený, sa nepodarilo. Pokračsýúci odpor hitlerovcov proti sovietskym vojskám, A. A. GREČKO, maršal Sovietskeho zväzu okupácia centrálnych a západných oblastí Čiech zodpo­vedali určitým politickým výpočtom a konkrétnym vo­jenským plánom angloamerických riadiacich kruhov. Otvorene to vysvetlil Churchill v liste americkému pre­zidentovi Trumanovi z 30. 4. 1945: „Je takmer nepo­chybné, že oslobodenie Prahy Vašimi vojskami a podľa možnosti čo najväčšej časti západných Čiech môže úplne zmeniť povojnové postavenie v Československu a je cel­kom možné, že bude vplývať aj na susedné štáty." Chur­chill prosil, aby tomu Eisenhower venoval pozornosť. Ako vidieť z nasledujúceho, táto politická úvaha sa vzala na zreteľ. Štvrtého mája hlavný veliteľ expedičnej armády spojencov v západnej Európe generál Eisen­hower v liste náčelníkovi generálneho štábu Sovietskej armády armádnemu generálovi A. I. Antonovovi písal o zámere posunúť v Československu americké vojská oveľa ďalej, ako bola pôvodne dohovorená demarkačná línia (Karlove Vary—Plzeň—České Budějovice), a to kon­krétne až po rieky Labe a Vltava, t. j. fakticky zabrať celé západné Čechy, vrátane Prahy. Prirodzene, že s ta­kýmto ústupom od predtým • dohovorených podmienok štáb hlavného velenia našich vojsk nemohol súhlasiť, a preto nasledujúci deň poslal Eisenhoyverovi odpoveď- V ktorej bola prosba zdržať sa postupu východne od do­hovorenej línie, aby sa zabránilo možnému premieša­niu sa vojsk. Sovietske velenie totiž utvorilo patričnú skupinu vojsk, ktorá fakticky už začala operáciu na vy­čistenie od protivníka oboch brehov Vltavy. ■ POŠLITE ZBRANE, TANKY, LIETADLA Vojenskopolitická situácia, ktorá sa utvorila pred praž­skou operáciou, sa v poslednom momente náhle ešte vipc zostrila. Piateho mája o 12. hodine sa v Prahe začalo ozbrojené povstanie proti nemeckým okupan­tom. Vlastenci sa zmocnili rozhlasu a obrátili sa na obyvateľstvo s výzvou začať ozbrojené povstanie. O 12,30 zaviali nad Prahou československé vlajky a vlajky spo­jencov. Povstalci sa zmocňovali nemeckej výzbroje, po­darilo sa im dostať do rúk niekoľko diel. Česká národná rada vydala vyhlásenie k národu v me­ne košickej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, v ktorom vyhlásila zrušenie protektorátu a prebratie vlá­dy na celom území českých krajín. Nemeckým fašistickým vojskám vyhlásili rádiom ultimátum, v ktorom sa hovori­lo, že protektorát prestal jestvovať, väčšia časť územia sa nachádza v rukách ľudu, preto nemecké vojská mu­sia okamžite a bezpodmienečne kapitulovať. Nemecká posádka v Prahe bola izolovaná. Z iniciatívy komunistov sa Česká národná rada obrátila na Pražanov s výzvou stavať barikády. Za krátky čas vzniklo na uliciach mes­ta 1600 barikád, ktoré bránilo 30 000 ľudí. Avšak hitle­rovci očakávali posily, preto pokračovali v odpore. Na potlačenie povstania poskytlo hitlerovské velenie časť vojsk zo skupiny Stred. Za tejto situácie pražský vysielač vysielal výzvu spo­jencom: „Prosba Prahy všetkým spojeneckým vojskám. Na Prahu nastupujú nemecké vojská zo všetkých strán. V činnosti je nemecká pechota, tanky a delá. Praha ne­vyhnutne potrebuje pomoc. Pošlite lietadlá, tanky a zbra­ne. Pomôžte, pomôžte, rýchlo pomôžte!“ Okolo piatej hodiny 6. mája prosbu vysielali po rusky bezprostredne pre vojská 4. ukrajinského frontu: „Urýchlene žiadame podporu parašutistov. Miesto výsadku Praha 12. Vinohra­dy, Olšianske cintoríny. Signál - trojuholník. Pošlite zbrane a lietadlá!“ Večer 6. mája vyšlo legálne Rudé právo. Na jeho pr­vej strane bola výzva Ústredného výboru KSČ: „Komunisti! Dokážte, že v otvorenom boji proti ne­priateľovi ste takisto oduševnení a pevni, smelí a šikov­ní ako počas šesťročnej ťažkej borby s vyvrheľmi gesta­pa. Buďte všade najlepší z najlepších a slávnostne po­neste svoju zástavu, zmáčanú krvou tisícov súdruhov. Železná disciplína boľševickej strany a oduševnenie bratskej Červenej armády slúžia nám ako svetlý príklad. Vpred do posledného boja za slobodnú, národno-áe­­mokratickú Československú republiku!“ Schômer chápal, aké nebezpečenstvo predstavuje ozbrojené vystúpenie v tyle jeho armády, preto vydal rozkaz ešte v ten deň: „Povstanie v Prahe treba ihneď zlikvidovať za každú cenu, Praha sa stoj čo stoj musí vrátiť do nemeckých rúk!" Na mesto začali nastupovať hitlerovské jednotky. Zo severu tanková divízia SS Reich, z východu tanková divízia SS Viking, z juhu zosilnený pluk divízie Reich. ■ NASTUP OSLOBODZOVACÍCH VOJSK Povstalcov očakávali ťažké boje s pravidelnou armá­dou protivníka. Nevyhnutnosť pomôcť vlastencom, ktorí povstali v Prahe, bola hlavnou príčinou toho, že nástup sovietskych vojsk, určený na 7. mája, sa začal o deň skôr. Všeobecný plán na oslobodenie Prahy vznikol v štábe najvyššieho veienia začiatkom mája, keď rozoslali aj potrebné príkazy. Na rozdrvenie skupiny nepriateľa Stred sa predpokladalo využiť výhodné obkľučujúce postavenie vojsk 1. a 2, ukrajinského frontu. Dvoma mocnými pa­ralelne idúcimi údermi sa predpokladalo uzavrieť nepria­teľa a oslobodiť Prahu. Jeden z týchto úderov mali uskutočniť vojská pravého krídla 1. ukrajinského frontu z východiskového postavenia severozápadne od Dráž­ďan, druhý, vojská 2. ukrajinského frontu z priestoru juž­ne od Brna. časť síl týchto jednotiek sa mala využiť na vonkajší front obchvatu s cieľom spojiť sa s americ­kými vojskami na línii Karlove Vary—Plzeň—České Budě­jovice. Súčasne s tým mali na urýchlenie rozdrvenia nepriateľa z východného smeru udrieť vojská 4. ukra­jinského frontu. Vychádzajúc zo všeobecnej smernice hlavného velenia a jeho príkazov, veliteľ 1. ukrajinského frontu utvoril údernú skupinu pozostávajúcu z troch všeobecnovojsko­­vých armád - 13., 3., 5. gardovej armády, ktorým velil generálplukovník N. P. Puchov, generálplukovník V. N. Gordov a generálplukovník A. S. Žadov, ako aj dve tankové gardové armády 4., a 3., ktorým velili generál­plukovníci D. D. Leľušenko a P. S. Rybalko. Táto skupi­na mala postupovať pozdĺž západného brehu Labe a Vltavy na Prahu a na šiesty deň operácie dobyť hlavné mesto Československa Prahu. Leteckú podporu zverili 2. leteckej armáde, ktorej velil generálplukovník leteckých vojsk S. A. Krasovskij. Druhý úder z rajónu severozápadne od Gärlitzu v smere na Mladú Boleslav zverili vojskám 28. armády generálporučíka A. A. Lučin­­ského a 52. armáde, ktorej velil generálplukovník K. A, Korotejev. Tretí úder uskutočňovali vojská 2, armády Vojska Poľskiego z oblasti Nesvitza, obiduc Drážďany z juhovýchodu. Rozhodnutím veliteľa Druhého ukrajinského frontu pre operáciu vybrali 53, 7, a 9. gardovú armádu, ako aj 6. gardovú tankovú armádu a 1. gardovú jazdecko-mecha­­nizovanú skupinu. Pod velením generálporučíka A. V. Petruševského nastupovala 46. armáda v smere na Čes­ké Budějovice, čim zabezpečovala ľavé křidlo údernej skupiny frontu. 40. a 4, rumunská armáda mali viesť úder v smere Olomouca. Činnosť frontu mala podporo­vať 5. letecká armáda. Hlavné úsilie 4. ukrajinského frontu (6., 38., 1. gardo­vá a 18. armáda) sa na začiatku pražskej operácie sú­streďovalo na rozdrvenie olomouckej skupiny nepriateľa. Iba po splnení tejto úlohy sa predpokladalo preniesť činnosť bezprostredne na pražský smer. ■ O DEŇ SKÔR Pražská operácia sa začala o deň skôr, ako pôvodne určili, Ráno 6. mája predné voje údernej skupiny 1. ukrajinského frontu nečakane zaútočili na nepriateľa, Uder bol prekvapujúci a nepriateľ musel ustúpiť. O 14, hodine prešli do útoku hlavné sily 13. a 3. gardovej armády a jednotky 3. a 4. gardovej tankovej armády, Ráno 7. mája do operácie zasiahol 2. ukrajinský front. Štvrtý ukrajinský front skôr, ako sa mohol zapojiť do pražskej operácie, musel zvádzať úporné boje s olo­mouckou skupinou protivníka. Siedmeho mája po vykonaní nevyhnutného presku­penia vojská frontu pokračovali v plnení úloh. Obzvlášť úspešný bol nasledujúci deň - 8. máj. Vo svojom nástu­pe prešli 40 km. Po úporných bojoch vojská 60. a 38. armády oslobodili Olomouc. Nástup sovietskych vojsk pokračoval. Oslobodili mestá Šternberkr Hranice, Lipník, Přerov a okolo 200 obcí. 8. mája hlavné mesto našej vlasti Moskva delostrelec­kou salvou oslávilo oslobodenie Olomouca. V ten istý deň v práve oslobodenom meste veliteľ vojsk 38. armády generálplukovník Moskalenko vydal ve­liteľovi 1. československej tankovej brigády pplk. Jan­kovi príkaz urýchlene postupovať na Prahu spoločne so 42. samostat. tankovou gard. brigádou. Prvú českosloven­skú zmiešanú divíziu pod velením pplk. L. Budína vyčle­nili z 8. leteckej armády a pripravovala sa na prelet do Moravskej Ostravy. V tomto období nástup vojsk 1., 4., a 2. ukrajinského frontu pokračoval obrovským oblúkom, ktorý siahal od Drážďan po Dunaj. Vojská 1. ukrajinského frontu po dobyti Drážďan zlomili protivníkov odpor na úpätiach Krušných hôr, prekonali pohraničné opevnenia a vstú­pili na územie Československa zo severu. Obrovský vý­znam pre nasledujúce udalosti malo rozbitie štábu armády skupiny Stred severozápadne od Prahy, ktorý uskutočnil 5. gardový mechanizovaný zbor generálma­jora I. P. Jermakova. Velenie vojsk tejto nepriateľskej skupiny týmto fakticky paralyzovali a sám veliteľ maršal Schärner opustil svoje vojská a ušiel na západ. Po oslobodení Olomouca 4. ukrajinský front rozvinul svoje bojové akcie smerom na Prahu. Úspešne postu­poval 2. ukrajinský front, ktorý oslobodil mestá Jaromě­­řice a Znojmo. Úspešnému postupu sovietskych vojsk výdatne pomá­halo miestne obyvateľstvo, V noci 8. mája sa sovieiske vojská nachádzali 80 až 120 km od Prahy. V tento deň predstavitelia ne­meckého velenia podpísali v predmestí Berlína v Karl­­horste akt o bezpodmienečnej kapitulácii, ktorá sa ma­la začať dodržiavať od 24. hodiny 8. mája. ■ POMOC PRAHE PRIŠLA VČAS Neskoro večer sa sovietske velenie obrátilo rádiovou výzvou na nemecké vojská v Československu s požia­davkou bezpodmienečnej kapitulácie. Odpoveď na túto výzvu však neprišla. O 24. hodine 8. mája sovietske vojská obnovili bojevé akcie a urýchlene postupovali na Prahu, Situácia v Prahe bola v tom čase povážlivá. Hitlerovci vrhli proti povstalcom tanky a samohybné delá. Sily vlastencov slabli. Praha súrne potrebovala okamžitú po­moc. A táto pomoc prišla včas. Nadránom 9. mája po prekonaní 80 km vstúpili do Prahy vojská 3. a 4. gardovej tankovej armády 1. ukra­jinského frontu. Celé ráno pokračovali neutíchajúce pouličné boje. Len okolo desiatej hodiny sovietske voj­ská za aktívnej pomoci Pražanov celkom oslobodili mes­to. Z vojsk 4. ukrajinského frontu ako prvé došli do Prahy o 10.45 hod. predné voje skupiny z východného smeru. Pohyblivá skupina 38. armády vstúpila do mesta v druhej polovici dňa. O 13. hodine juhovýchodný okraj Prahy dosiahla 6. gardová tanková armáda 2. ukrajin­ského frontu. ■ VĎAKA A RADOST V ULICIACH Obyvatelia československých miest a dedín úprimne, z celého srdca vítali prichoď sovietskych vojsk. So slzami radosti objímali našich vojakov a dôstojníkov, bozkáva­li ich, pevne im stískali ruky, pozývali ich k sebe. Všade viali československé a sovietske zástavy, spontánne vzni­kali zhromaždenia, uskutočňovali sa srdečné besedy. Člen vojenskej rady 1. armády 1. ukrajinského frontu generálporučík V. P. Mžavanadze referoval o týchto udalostiach takto: „10.45. Osobne som bol v mestách a dedinách, cez ktoré prechádzali vojská armády - Chlumec, Hradec Králové, Jaroměř a iné. Vojská armády pochodovali v úplnom poriadku. Podľa údajov, ktoré som mohol zozbierať, vojská si počínali bezchybne. V mestách a dedinách, kde som pozoroval prechod našich vojsk, bol príkladný poriadok. Všetko bolo vyzdobené, slávnostné, skoro na všetkých domoch boli vyvesené československé a sovietske zá­stavy. Všetko obyvateľstvo sviatočne oblečené vítalo a od­prevádzalo naše vojská s kvetmi, so zástavami a s hud­bou. Na všetkých námestiach á uliciach organizované masy obyvateľov volali na zdravie súdruhovi Stalinovi, Rusku, bolo počuť hurá po rusky i česky ... Veľa pohnutých stretnutí bolo možné vidieť pri vitani s našimi vojskami: starec objíma nášho bojovníka, sta­renka mu žehná krížom, mládež nezabudne stisnúť ruky, chce s nimi aspoň chvíľu pochodovať. Takéto výjavy a mnoho iných svedčia, že československý ľud prechová­va lásku a vážnosť voči Sovietskemu zväzu a Červenej armáde." Ulice Prahy zaplnili nadšení obyvatelia. Pražania pre­javovali sovietskemu ľudu a jeho armáde srdečnú vďaku, za oslobodenie spod nemecko-fašistického jarma. Do­slova zahádzali naše autá kvetmi. Všade nám stískali ruky, všade bolo počuť volanie na slávu Červenej ar­máde! Na balkónoch domov a na strechách viali čes­koslovenské a sovietske zástavy. Do domu na Hybernskej ulici, kde sa roku 1912 ko­nala pražská konferencia Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, ktorú viedol veľký Lenin, nepretržite prichádzali delegácie vojenských jednotiek. Spojením 1. a 2. ukrajinského frontu v oblasti Prahy boli odrezané hlavné ústupové cesty nemecko-fašistic­­kým vojskám na západ a na juhozápad. V kotle sa nachádzalo vyše 50 divízií skupiny Stred, ako aj 8. armády skupiny Austria. B POSLEDNÁ BOJOVÁ OPERÁCIA Od rána 10. mája vojská troch ukrajinských frontov pokračovali v plnení> bojových úloh, aby zničili a zajali obkľúčenú skupinu nepriateľa. Vojská 1. a 2. ukrajinské­ho frontu urýchlene postupovali na západ a dosiahli líniu Karlove Vary—Plzeň—České Budějovice, kde sa stret­li s jednotkami 3. americkej armády. Štvrtý ukrajinský front silami 60. a 38. armády: pokračoval v prenasledo­vaní nepriateľa, postúpil o 50 km a dosiahol čiaru Hradec Králové—Pardubice—Chrudim. Prvá gardová a 18. armá­da bojovali v piestore Svitavy a Letovice. Desiateho mája priletela z Košíc do Prahy vláda Ná­rodného frontu a prevzala na celom územi Českosloven­ska moc do svojich rúk. V priebehu 10. a 11. mája boli obkľúčené nepriateľ­ské vojská úplne odzbrojené a zajaté. Tak sa skončila pražská operácia - posledná operácia sovietskych vo­­jeských síl v Európe. V priebehu tejto operácie vojská 1., 2. a 4. ukrajinského frontu oslobodili západné oblasti Československa a jeho hlavné mesto Prahu. Obkľúčili a zajali poslednú strategickú skupinu nemecko-fašistic­­kýcli vojsk, ktorá sa snažila vyhnúť kapitulácii. Celkove padlo do zajatia vyše 859 000 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, z toho 130 tisíc zajali vojská 4. ukrajin­ského frontu. Sovietske ozbrojené sily čestne splnili svoju interna­cionálnu povinnosť - oslobodili národy bratského Čes­koslovenska z hitlerovskej okupácie. Deviaty máj, deň vstupu sovietskych vojsk do Prahy, sa stal štátnym sviatkom Českosiovenka - Dňom oslo­bodenia, Záverečná operácia - oslobodenie Československa - bola ďalším jasným dôkazom schopností sovietskych vojenských veliteľov a bojového majstrovstva vojakov Červenej armády. Za bojové zásluhy v pražskej operá­cii vyše 260 vojenských zoskupení a jednotiek vyzname­nali radmi, vyše 50 zoskupení dostalo čestné názvy. Medailou Za oslobodenie Prahy, ustanovenej na pa­miatku tejto udalosti, vyznamenali všetkých bezprostred­ných účastníkov operácie. (Voľný preklad z knihy Cez Karpaty) Súdruhovia v boji.... Československí tankisti o Moravskej Ostrave Praha — 9. mája 1945 1330330 * t 8. MÄJA 1971

Next