Pravda, máj 1971 (LII/102-127)
1971-05-08 / No. 108
Nebesá ustúpia len odvážnym A je po všetkom. Neodvolatelné. Ešte včera lietal nad frontom, a dnes už sedí v zázemí. Koniec bojového vzrušenia. Stovky kilometrov za frontovou čiarou sedí a čaká ako na božie zmilovanie. Odvolali ho rozkazom, ktorým sťahovali z frontu skúšobných pilotov. Griša však túžil čo aj okamžite sadnúť do lietadla a zaletieť priamo nad Hitlerovu hlavu, rozbiť mu papulu plnú svetového poslania nemeckého národa a životného priestoru. „Alebo súcu prácu, alebo front“ — búrilo sa svedomie letca. Nepokojnej duši oddych neprospieva. Urnára ju ako klietka jastraba. Bol pilot a chcel lietať. Lietanie bolo jeho prácou i vášňou. Človek si vášňou ukuje putá a, už sa z nich nevymaní, hoci sa s vášňou spája aj riziko. „Nebojte sa, nečaká vás penzia,“ — chlácholili jeho horúcu hlavu. „Užijete si.“ A zaviedli ho do konštrukčných dielní, kde uvidel stroj, ktorý mal vniesť prevrat do letectva, ako vniesla kaťuša obrat do delostrelectva. Začali ho stavať krátko pred vojnou. Staré motory už väčšiu rýchlosť nevyvinú. Času podlieha všetko, aj vrtulové lietadlo. Myšlienky konštruktérov ovládli raketové motory. Stroj bol takmer hotový, keď dostali rozkaz všetko zbaliť a evakuovať na východ. To bola príčina, pre ktorú sem stiahli aj kapitána Grigoríia Jakovleviča Bachčivandžilio. Čakala ho úloha zdvihnúť k nebesám prvé reaktívne lietadlo na svete. Výborný zalietavač, ktorý už pred vojnou dokázal svoje kvality, pomáhal mechanikom, hneď pracoval v montážnom cechu, hneď sa oboznamoval s každým novým detailom stroja. Skúšobný pilot musí mať znalosti konštruktéra. Lietadlo dostáva konečnú podobu aj pod jeho zrakom a potom vie, do čoho sadá. Začali sa skúšky na zemi. Griša bol čoraz veselší. Tváril sa, akoby ho nič netrápilo. Ale môže byť spokojný, kto v hmle chodí nad priepasťou? Priepasť je neistota. Neistota bola i v nadchádzajúcich skúškach. Grišova sestra spomína: „Na duši mu určite nebolo tak, ako sa javil. V noci nespal, prehadzoval sa a nahlas rozmýšľal.“ Všetky trápenia zaháňal svojskou chlapskou filozofiou: „Nechcem smrť, ktorá čaká na každú starenku. Ak zomrieť, tak vysoko nad nebom.“ Skúšobný letec berie každú úlohu vážne. Aj skúšky na zemi. Poznáva pritom silu motora, zisťuje jeho „muchy“ a spoľahlivosť. Nič nemožno podceňovať a ešte horšie niečo nezbadať, prehliadnuť. Pod oblohou je už neskoro. Beda generálovi, ktorý podceňuje nebezpečenstvo. Grigorij sa 1 chopil povinnosti, akoby už-už mal vzlietnuť. Dokonca si vie tu dolu v kabíne predstaviť široké Obzory nebies. Hľadí do daleka, akoby sa vznášal.. „Vidí“ pred sebou štartovaciu dráhu, ktorá kdesi v diaľke splýva s horizontom. Ešte raz skontroluje svoju kombinézu, poopraví si kuklu, prezrie páky a prístroje. Sedí sa mu výborne, všetko má na očiach a pri rukách. Ručička hodiniek sa blíži „k štartu“. Zvyšuje obrátky motora, pridáva plyn. A cíti, ako mu zem „letí“ pod kolesami, rozostupujú sa hranice obzoru. Znovu zvyšuje obrátky, „mení“ kurz, výšku, rýchlosť. Všetko šlo normálne. Zrazu šľahol odkiaľsi slabý plameň a potom prišla pohroma. Zadunel výbuch, valil sa dym hustý ako sopečná láva. Lietali triesky, kamera letela vzduchom ako balón, odtrhnuté súčiastky narážali na seba. Božie dopustenie. Záchrancovia skočili ku kabíne a vytiahli letca zo strašného objatia. Grigorijovi sa nič vážnejšie nestalo. Trochu sa poudieral, obviazali mu čelo a chlap bol zasa na nohách. Báli sa horšieho. Čakali koniec jeho odvahy. Ak mu zhasne optimizmus, treba hľadať iného. Nič také sa nestalo. Griša bol chlapec smelý, nedal sa ľahko vystrašiť. Vyrastal na Kubáni, ktorá vtedy nepoznala pokoja. Červení a bieli sa striedali pri moci. Kubánske chutory žili v neistote. Raz niesol chlapec otcov; obed a pri mlyne ho zachytila streľba. V húštine za mlynom sa skryl otec. Zbadal si syna. „Bež domov,“ prikazuje chlapcovi. Vtom ktosi zo susedného okopu zakričal: „Patróny, patróny.“ Griša sa vrhol s chlapmi za patrónmi a zásoboval svojich až do konca boja. Tak kul svoju odvahu. „Bojový krst už mám za sebou,“ prišiel na druhý deň s úsmevom. „Treba vzlietnuť.“ Nie, nebolo to gesto, ani ľahkomyseľné nedocenenie toho, čo sa včera stalo. Ľahtikárom nikdy nebol. Ľahostajnosť neznášal. Je to choroba, ktorá sa po prekrooení určitej hranice rovná samovražde. Skúšobný pilot nemôže byť ľahostajný. Taký hazard si nemôže dovoliť. Odborníci, ktorí mali do veci čo hovoriť, premysleli každú maličkosť havárie a úporne hladali nápravu. Kontrolovali výpočty, hodnotili a prehodnocovali činnosť každej súčiastky. Kdesi čosi na motore ešte nedovarili. Treba sa doň zahíadieť. Vojna sa hlásila stále dôraznejšie, bolo ju počuť až sem. Nedalo sa otálať. Práca na stroji však pokračovala, akoby sa nebolo nič prihodilo. Načrtávali vertikály a horizontály budúceho letu. Všetko musíme zvládnuť ako so zatvorenými očami — to bolo heslo ludí, tmoliacich sa okolo nového stroja. Prišiel čas detských krôčikov prvého reaktívneho lietadla, skúšali jeho rozbehy po širokých zemských priestoroch. Prišiel aj dlho očakávaný deň, 15. máj 1942. Zazneli nové, dosial nezvyklé povely a lietadlo sa dvíha k oblohe. Strmo naberá výšku, reve a zahrýza sa do oblohy. Nebesá ustupujú. O chvíľu je z neho len malá bodka. Za výfukom svieti fakla. Prvý reaktívny motor zvestuje novú éru letectva. Ľahko manévruje oblohou. „Keď som sa odlepil od zeme, celý svet letel so mnou. Od radosti. Po prvých sekundách mal som strašnú výšku. A stroj ako velký mocný tiger poslušne reagoval na moje pohyby. Poddával sa mojim príkazom,“ oznamoval nadšeným svedkom prvého letu. Nasledovali skúšky podlá vopred vypracovaného plánu. Druhý, tretí, desiaty let. Lietadlo sa osvedčilo vo všetkých kľučkách, bojových obratoch a immelmankách. Množia sa údaje o jeho celkovej stabilite a riaditeľnosti. Grigorij sa so strojom cíti vo vzduchu výborne. Poznáva hranicu jeif ho možností. Stroj ho prekvapuje novosťami. Okamih nepozornosti, ustrnutie ruky na riadiacej páke, a hneď sa odkláňa ďaleko od svojej trasy. Rýchlosť stroja musí pilotovi vojsť do podvedomia. — Pravda, skúšobný je skúšobný musí čakať i prekvapenia. Všetko sa predvídať nedá. A vtedy bývajú chvíle na rozmýšľanie krátke, prehráva v nich, kto zaváha. Býva tak, že stroj je smutný a tahá sa ako včela s olovom na krídlach, alebo skáče oblohou ako mladé jahňa. Z neočakávanej situácie je východisko, keď sa vieš rozhodnúť. A skúšobný pilot sa musí vedieť rozhodnúť. Reaktívne lietadlo dostáva od Grigorija výborné pochvalné uznanie. Oznamuje komisii: „Let lietadlom BI-l je velmi príjemný. Pilotovi »nezadána« vrtula, netrápi ho hluk ani plyny výfukov. Prechod motora na maximálny ťah funguje normálne. Manévrovanie a kĺzanie je ako pri obyčajných lietadlách a ľahkosťou riadenia predstihuje BI-1 súčasné stíhačky.“ Neveľký jednoplošník vážiaci asi tonu, poháňaný motorom ŽRD, je prvý stroj na svete, ktorý pri vzlete a stúpaní rýchlosť nestráca, ale ju zvyšuje. Robí priam divy. Stúpa 82 m za sekundu a výšku troch ■ kilometrov dosiahne skôr ako za minútu. Zahráva sa s dosial nevídanými rýchlosťami. Ale rýchlosť ešte nie je na programe skúšok. Ruky a nohy poslúchali Grišu ako presne fungujúce mechanizmy. Lietadlo včas a spolahlívo reagovalo na každý povel. Lietadlo s chuťou ako mladý orol. Griša skúšal už piaty či desiaty raz stúpanie a maximálnu výšku. Stroj sa dostal hore podivuhodne ľahko. Zrazu sa pozrie dolu a nad zemou letí, prevaľuje sa oceán nepriehladnej hmly. Dostal rozkaz, ale to si už pomyslel aj sám, okamžite pristáť. Treba sa o to čo najskôr pokúsiť, lebo pohonných hmôt má už len na pár minút Rýchlo klesol dolu, ale pod strojom pokojne vládla šedivobiela masa. Zakryla aj vrcholce stromov. Čas šialene letel a pokus o pristátie bol čoraz márnejší. Rozhodol sa zopakovať ešte jeden a potom už nezostáva iné, len myslieť na krajné riziko, alebo na padák. Padák zachráni letca, ale zabije stroj. Zdvihol sa nad hmlu a zbadal v nej trhlinu. „Hádam odokryje aspoň kúsok letiska,“ ožila v ňom nádej. „Ajhľa,1 zvolal priam náboženským tónom. „Odokryla." Vrhni sa do trhliny v hmle ako do hustého mlieka. Stratil sa v priepasti, ktorou presvltal túžobný kúsoček zeme. Skočil do nej zúfalo, ako skáče do vody žaba pred bocianom. Sadol na pevnú zem a zrazu zacítil náramné vyčerpanie, chcelo sa mu spať. Hmla o chvíľočku opäť zakryla celé letisko. Stál a čakal pri stroji, kým sa nerozplynie. Trvalo to hodnú chvílu. Našli ho vo vzdialenom kúte letiska. Obdivovali jeho statočnosť. Griša sa však nenadúval ako hrdina. Nikdy dosial a nikdy potom nechcel nikomu navravieť, že sa nezľakol a že sa ničoho nebojí. Mýli sa, kto sa nazdáva, že statočný človek sa ničoho neľaká. Normálneho zdravého čloVeka pocit nebezpečenstva nikdy nenecháva v stave lahostajnosti a apatie. Pud sebazáchovy je prirodzená ludská vlastnosť. Niet človeka, čo by sa na sude s pušným prachom hral s otvoreným ohňom. Rozdiel medzí hrdinom a zbabelcom je iba v tom, ako si ktorý počína v krajnej situácii. Zbabelca však hned náramne vydesí, zlomí panika a kapituluje. Statočnému prirodzená obava o život nebráni obratným a presným manévrom urobiť, čo daná situácia umožňuje. Griša „danú situáciu“ náležíte využil a teraz sa pokojne uberal k hangárom. Pravdaže, v kritických chvíľach prídu aj chvíľky strachu. Ale na strach niet veľa času. Príde ako mrak, čo aj slnko zacloní, ale motor zaberie, ucítiš jeho isté obrátky a mrak sa stratí. Keby bol skúšobný pilot vystrašeným Jankom, nikdy by nelietal. Strach je zlý' pomocník. Skúšobný pilot má iné regulátory bezpečnosti. Vo vzduchu ho živí technická zvedavosť nad tým, čo mu zverili do rúk, pocit zodpovednosti, ba až hrdosti. Nezostáva mu čas venovať sa obavám. Nič by na novom stroji nespozoroval, ťažko by sa mu o ňom referovalo. Hárky a hlásenia o reaktívnom lietadle sa zapínali. Komisia konečne rozhodla: „Zistiť maximálnu hranicu rýchlosti.“ Stroj stojí na širokej zasneženej pláni a čaká svojho pána. Lietadlu „obuli“ lyže. Griša prišiel v dobrej nálade, rozlúčil sa s technikom a vypočul si posledné príkazy. Potom zaznel povel. Pilot naučeným spôsobom ešte raz skontroloval palubné prístroje, sotva znatelným pohybom ruky pridáva plyn. Motor reve ako tisíc čertov pokropených svätenou vodou. Kontrolné prístroje na palubnej doske poskočili, kmitajú, chvejú sa a čakajú na štart. Lietadlo sa fahko, ako pierko nadnášané vetrom, zdvihlo zo zeme. Rýchlo sa dostalo do patričnej výšky a prešlo do horizontálneho letu. Motor sa kŕmi zvýšenou dávkou paliva a kĺže nebesami dosial nevídanou rýchlosťou. Komisia žasne údivom. Sesto kilometrov ... šestopäťdesiat... sedemsto ... sedemstopäťdesiat... a stroj akoby iba teraz dostal chuť. Svetový rýchlostný rekord dnes padne. Nik o tom nepochybuje. Kdeže sú časy Santos Dumonta z parížskej Bagatelle, ktorý roku 1906 so „strojom ťažším ako vzduch“ utvoril prvý rýchlostný rekord. Vymačkal z lietadla presne 41 kilometrov a 292 metrov za hodinu. Kdeže sú rekordy Furmana, Lebranca, Browna, Wurstera? Posledný svetu verejne oznámený rekord z roku 1939 prišiel z Nemecka. Utvoril hp Wendel na stroji Messerschmidt 109 s motorom Daimler B. Rekord znel: 755 kra a 11 metrov. A teraz im nad hlavou hvízda Grigorij Jakovlevič Bachčivandži na stroji BI-1 s motorom ŽRD. Je 27. marca 1943. Letí a zvyšuje rýchlosť. Reaktívne lietadlo akoby sa iba chystalo ukázať, čo v ňom je. Sedemstosedemdesiat kilometrov ... sedemstoosemdesiat... sedemstodeväfdesiat... osemsto. A ešte nie je koniec. Všetci to cítia. Vidia, s akou hravosťou sa stroj rúti oblohou. Ručička rýchlorneru sa ešte nezastavila. „Ale čo to je?“ — poznamená zrazu ktorýsi člen komisie. „Stroj má akýsi čudný sklon.“ „Sto u vas, što u vas?“ zazneli otázky zo zeme. Letec mlčí, neodpovedá. Stroj nemanévruje, lietadlo letí akosi strnulo po parabolickej krivke, smerom, ktorý mu nik neurčil. A nezadržateľne stráca výšku, klesá. Ale nepadá, nehorí, nerobí kotrmelce, iba klesá. Akosi čudne. Na zemi nik nevie, čo sa robí. Prečo' nevidieť kupolu padáka, ak ide o chybu stroja? Budia pozerali na seba, oči vyjavené, každý so svojou hádankou. Lietadlo uletelo z dohľadu. Stratilo sa za čiernym lesom. Zmizlo úplne. Nepočuť výbuch, nevidieť stlpy dymu. Ticho, hluché a zúfalé ticho dusilo svedkov udalosti. Griša padol na zamrznuté jazero za nevelkou dedinou. Všetko sa rozbilo na márne kúsky. Trosky o tragédii nič neprezradia. Ale prečo sa pilot nesnažil stroj zachrániť? A prečo nevyskočil? Je iba jediné vysvetlenie. Dostal šok. Telo nevydržalo intenzitu ťažkého procesu. „Silná emócia môže následkom »šoku« dezorganizovaf činnosť človeka a ponechať ho určitý čas v oslabenom a skľúčenom stave, v ktorom nemôže urobiť nič, čo vyžaduje jeho napätie a. sústredenie! — vraví slávny sovietsky psychológ S. L. Rubinštejri. Do učebníc sa jeho meno nedostalo. V požiari vojny rekordy neregistrovali. Ale Griša splnil svoju povinnost i predpoveď. Nezomrel „ako každá starenka“. Riziko mu bolo dôverne známe, a predsa neustúpil. Nad jeho hrobom vraveli: „Mnohí z vás, rodákov, poznáte súdruha Bachčivandžilio dlhšie ako my. My sme ho spoznali iba vtedy, keď ho privolali medzi nás. Do práce, v ktorej sa tajilo vela neznámeho a nebezpečného. Postavil sa medzi nás smelo a odvážne. S nadšením bojovníka, ktoré potrebujú ľudia vnikajúci do oblastí človekom ešte nepreskúmaných. Nebol z tých, ktorých nadšenie žije iba po prvé neúspechy, prvé nepríjemnosti, prvé potknutia. Bol človekom velkej odvahy. Svojou smrťou zachránil život mnohých. Na to nikdy nezabudneme.“ IAN PODHRADSKÝ PRAHA Po oslobodení Moravskej Ostravy sa vojská 4. ukrajinského frontu bez akejkoľvek prestávky v boji zapojili do pražskej operácie. Bola to posledná operácia sovietskych vojsk na európskom kontinente v druhej svetovej vojne. Hitlerovský štát bol fakticky už povalený. Stretnutie našich spojeneckých vojsk na Labe spôsobilo, že Nemecko a wermacht boli rozseknuté na dve časti. Tridsiateho apríla Hitler spáchal samovraždu a druhého mája bol dobytý Berlín. Napriek tomu sa hitlerovci ešte úporne bránili. Veď len na sovieísko-nemeckom fronte a v Juhoslávii nemecko-fašistické velenie disponovplo vyše 160 divíziami, v ktorých bolo vyše 1,5 milióna vojakov a dôstojníkov a kolo 2500 tankov. Bojové najschopnejšou bola skupina armády Stred, ktorá pôsobila v západných Čechách. Pre túto príčinu pražskú operáciu nijako nie je možné nazvať symbolickou, ako sa o to pokúšajú niektorí západní vojenskí historici. K 1. V. 1945, t. j. v období prípravy 1„ 4. a 2. ukrajinského frontu na túto operáciu, celkový stav tejto skupiny prevyšoval 900 000 ľudí, ktorí mali k dispozícii okolo 10 000 diel a mínometov, vyše 2200 tankov a samohybných diel a okolo 1000 lietadiel. Na čele skupiny stál hlavný veliteľ pozemných vojsk Nemecka generál poľný maršal F. Schärner. Hlavné skupiny Stred - 4. a 1. tanková a 17. pešia armáda operovali proti skupine vojsk 1. a 4. ukrajinského frontu, Našou rozhodujúcou výhodou bol vysoký morálny duch vojakov a ohromné skúsenosti z rozbíjania silných nepriateľských skupín, ktorú sme nadobudli v predchádzajúcich bojoch. V týchto, pre fašistické Nemecko tragických dňoch, bolo badať v radoch vojakov a dôstojníkov nepriateľa značnú pochmúrnosť, najmä po tom, čo padol Berlín. Riadenie vojsk sa oslabilo, stále častejšie boli poruchy v materiálno-technickam zásobovaní. ■ PLANÝ V POSLEDNÝCH DŇOCH VOJNY S čím rátali a v čo ešte dúfali pohlavári fašistického Nemecka? Hitlerovým nástupcom sa v súlade s jeho tzv. politickým záverom stal viceadmirál Dônitz, jeden z fanatických prívržencov nacistického režimu. Po vojne objavené dokumenty svedčia, že nová vláda „nemeckého impéria", ktorá sa utvorila vo Flensburgu, sa ešte v máji pokúšala zachrániť situáciu — keď už nie vojensky, tak politicky. Veľké nádeje vkladali do „nevyhnutnosti" vojenského stretnutia spojencov zo Západu proti sovietskym vojskám a na možnosť uzavretia separátneho prímeria s Veľkou Britániou a USA. Preto nemecko-fašístické vojská udržiavali na severe rajón Schlesingu a Dánsko, na juhu Bavorsko, Čechy a časť Moravy. Na území Čiech a severozápadnej Moravy sa nachádzalo pomerne veľké množstvo strategických závodov a značné potravinové zásoby; na letiskách v okolí Prahy boli umiestnené letecké sily protivníka, medzi nimi aj najmodernejšie prúdové lietadlá. Keď však už bolo jasné, že výpočty na rozkol v radoch spojencov sú márne, Dônitz sa snažil zachrániť väčšinu svojich vôjsk tým, že sa vzdajú Anglo-Američanom. Nevylučovala sa ani možnosť použiť tieto vojská na boj proti Červenej armáde v budúcnosti. Práve na toto obdobie sa vzťahujú známe Churchillove príkazy maršalovi Montgomerymu: „Treba starostlivo zbierať nemeckú výzbroj a skladovať ju pre prípad, že by ju bolo znovu treba rozdať nemeckým vojakom, s ktorými by sme museli spolupracovať, ak by sa postup sovietskych vojsk nezastavil.“ Dônitzova vláda nesporne nevedela o týchto náladách a snažila sa okrem toho splniť Hitlerov príkaz, že bude lepšie vzdať Berlín Angličanom a Američanom ako vpustiť doň Rusov. Vychádzajúc z tohto, nová vláda na svojom mimoriadnom zasadnutí, ktoré sa konalo 2. V, 1945, prijala rozhodnutie; „Je potrebné pokračovať v boji na východnom fronte všetkými prostriedkami,.. Želateľné je zastaviť boje proti Anglo-Američanom.“ Na realizáciu tohto uznesenia odoslalo nemecké hlavné veleňie prísne tajnú direktívu 5. V. 1945. Odzrkadľovala základnú politickú líniu Dônitzovej vlády o „kapitulácii celých vojenských častí" západným spojencom, v čom sa už dosiahli určité úspechy (4. V. 1945 bol podpísaný akt o kapitulácii hlavnej časti nemeckých vojsk severného rajónu Angličanom.) V direktíve sa písalo: „Skladajúc zbrane v západnom Nemecku, Dánsku a Holandsku, vychádzame z toho, že boj proti západným štátom stratil zmysel. Na východe však boj pokračuje ... Štáb skupiny Stred mal rozpracovaný plán postupného ústupu vojsk na západ, kde sa mali vzdať Američanom. Jednako však uskutočniť tento plán tak, ako bol premyslený, sa nepodarilo. Pokračsýúci odpor hitlerovcov proti sovietskym vojskám, A. A. GREČKO, maršal Sovietskeho zväzu okupácia centrálnych a západných oblastí Čiech zodpovedali určitým politickým výpočtom a konkrétnym vojenským plánom angloamerických riadiacich kruhov. Otvorene to vysvetlil Churchill v liste americkému prezidentovi Trumanovi z 30. 4. 1945: „Je takmer nepochybné, že oslobodenie Prahy Vašimi vojskami a podľa možnosti čo najväčšej časti západných Čiech môže úplne zmeniť povojnové postavenie v Československu a je celkom možné, že bude vplývať aj na susedné štáty." Churchill prosil, aby tomu Eisenhower venoval pozornosť. Ako vidieť z nasledujúceho, táto politická úvaha sa vzala na zreteľ. Štvrtého mája hlavný veliteľ expedičnej armády spojencov v západnej Európe generál Eisenhower v liste náčelníkovi generálneho štábu Sovietskej armády armádnemu generálovi A. I. Antonovovi písal o zámere posunúť v Československu americké vojská oveľa ďalej, ako bola pôvodne dohovorená demarkačná línia (Karlove Vary—Plzeň—České Budějovice), a to konkrétne až po rieky Labe a Vltava, t. j. fakticky zabrať celé západné Čechy, vrátane Prahy. Prirodzene, že s takýmto ústupom od predtým • dohovorených podmienok štáb hlavného velenia našich vojsk nemohol súhlasiť, a preto nasledujúci deň poslal Eisenhoyverovi odpoveď- V ktorej bola prosba zdržať sa postupu východne od dohovorenej línie, aby sa zabránilo možnému premiešaniu sa vojsk. Sovietske velenie totiž utvorilo patričnú skupinu vojsk, ktorá fakticky už začala operáciu na vyčistenie od protivníka oboch brehov Vltavy. ■ POŠLITE ZBRANE, TANKY, LIETADLA Vojenskopolitická situácia, ktorá sa utvorila pred pražskou operáciou, sa v poslednom momente náhle ešte vipc zostrila. Piateho mája o 12. hodine sa v Prahe začalo ozbrojené povstanie proti nemeckým okupantom. Vlastenci sa zmocnili rozhlasu a obrátili sa na obyvateľstvo s výzvou začať ozbrojené povstanie. O 12,30 zaviali nad Prahou československé vlajky a vlajky spojencov. Povstalci sa zmocňovali nemeckej výzbroje, podarilo sa im dostať do rúk niekoľko diel. Česká národná rada vydala vyhlásenie k národu v mene košickej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, v ktorom vyhlásila zrušenie protektorátu a prebratie vlády na celom území českých krajín. Nemeckým fašistickým vojskám vyhlásili rádiom ultimátum, v ktorom sa hovorilo, že protektorát prestal jestvovať, väčšia časť územia sa nachádza v rukách ľudu, preto nemecké vojská musia okamžite a bezpodmienečne kapitulovať. Nemecká posádka v Prahe bola izolovaná. Z iniciatívy komunistov sa Česká národná rada obrátila na Pražanov s výzvou stavať barikády. Za krátky čas vzniklo na uliciach mesta 1600 barikád, ktoré bránilo 30 000 ľudí. Avšak hitlerovci očakávali posily, preto pokračovali v odpore. Na potlačenie povstania poskytlo hitlerovské velenie časť vojsk zo skupiny Stred. Za tejto situácie pražský vysielač vysielal výzvu spojencom: „Prosba Prahy všetkým spojeneckým vojskám. Na Prahu nastupujú nemecké vojská zo všetkých strán. V činnosti je nemecká pechota, tanky a delá. Praha nevyhnutne potrebuje pomoc. Pošlite lietadlá, tanky a zbrane. Pomôžte, pomôžte, rýchlo pomôžte!“ Okolo piatej hodiny 6. mája prosbu vysielali po rusky bezprostredne pre vojská 4. ukrajinského frontu: „Urýchlene žiadame podporu parašutistov. Miesto výsadku Praha 12. Vinohrady, Olšianske cintoríny. Signál - trojuholník. Pošlite zbrane a lietadlá!“ Večer 6. mája vyšlo legálne Rudé právo. Na jeho prvej strane bola výzva Ústredného výboru KSČ: „Komunisti! Dokážte, že v otvorenom boji proti nepriateľovi ste takisto oduševnení a pevni, smelí a šikovní ako počas šesťročnej ťažkej borby s vyvrheľmi gestapa. Buďte všade najlepší z najlepších a slávnostne poneste svoju zástavu, zmáčanú krvou tisícov súdruhov. Železná disciplína boľševickej strany a oduševnenie bratskej Červenej armády slúžia nám ako svetlý príklad. Vpred do posledného boja za slobodnú, národno-áemokratickú Československú republiku!“ Schômer chápal, aké nebezpečenstvo predstavuje ozbrojené vystúpenie v tyle jeho armády, preto vydal rozkaz ešte v ten deň: „Povstanie v Prahe treba ihneď zlikvidovať za každú cenu, Praha sa stoj čo stoj musí vrátiť do nemeckých rúk!" Na mesto začali nastupovať hitlerovské jednotky. Zo severu tanková divízia SS Reich, z východu tanková divízia SS Viking, z juhu zosilnený pluk divízie Reich. ■ NASTUP OSLOBODZOVACÍCH VOJSK Povstalcov očakávali ťažké boje s pravidelnou armádou protivníka. Nevyhnutnosť pomôcť vlastencom, ktorí povstali v Prahe, bola hlavnou príčinou toho, že nástup sovietskych vojsk, určený na 7. mája, sa začal o deň skôr. Všeobecný plán na oslobodenie Prahy vznikol v štábe najvyššieho veienia začiatkom mája, keď rozoslali aj potrebné príkazy. Na rozdrvenie skupiny nepriateľa Stred sa predpokladalo využiť výhodné obkľučujúce postavenie vojsk 1. a 2, ukrajinského frontu. Dvoma mocnými paralelne idúcimi údermi sa predpokladalo uzavrieť nepriateľa a oslobodiť Prahu. Jeden z týchto úderov mali uskutočniť vojská pravého krídla 1. ukrajinského frontu z východiskového postavenia severozápadne od Drážďan, druhý, vojská 2. ukrajinského frontu z priestoru južne od Brna. časť síl týchto jednotiek sa mala využiť na vonkajší front obchvatu s cieľom spojiť sa s americkými vojskami na línii Karlove Vary—Plzeň—České Budějovice. Súčasne s tým mali na urýchlenie rozdrvenia nepriateľa z východného smeru udrieť vojská 4. ukrajinského frontu. Vychádzajúc zo všeobecnej smernice hlavného velenia a jeho príkazov, veliteľ 1. ukrajinského frontu utvoril údernú skupinu pozostávajúcu z troch všeobecnovojskových armád - 13., 3., 5. gardovej armády, ktorým velil generálplukovník N. P. Puchov, generálplukovník V. N. Gordov a generálplukovník A. S. Žadov, ako aj dve tankové gardové armády 4., a 3., ktorým velili generálplukovníci D. D. Leľušenko a P. S. Rybalko. Táto skupina mala postupovať pozdĺž západného brehu Labe a Vltavy na Prahu a na šiesty deň operácie dobyť hlavné mesto Československa Prahu. Leteckú podporu zverili 2. leteckej armáde, ktorej velil generálplukovník leteckých vojsk S. A. Krasovskij. Druhý úder z rajónu severozápadne od Gärlitzu v smere na Mladú Boleslav zverili vojskám 28. armády generálporučíka A. A. Lučinského a 52. armáde, ktorej velil generálplukovník K. A, Korotejev. Tretí úder uskutočňovali vojská 2, armády Vojska Poľskiego z oblasti Nesvitza, obiduc Drážďany z juhovýchodu. Rozhodnutím veliteľa Druhého ukrajinského frontu pre operáciu vybrali 53, 7, a 9. gardovú armádu, ako aj 6. gardovú tankovú armádu a 1. gardovú jazdecko-mechanizovanú skupinu. Pod velením generálporučíka A. V. Petruševského nastupovala 46. armáda v smere na České Budějovice, čim zabezpečovala ľavé křidlo údernej skupiny frontu. 40. a 4, rumunská armáda mali viesť úder v smere Olomouca. Činnosť frontu mala podporovať 5. letecká armáda. Hlavné úsilie 4. ukrajinského frontu (6., 38., 1. gardová a 18. armáda) sa na začiatku pražskej operácie sústreďovalo na rozdrvenie olomouckej skupiny nepriateľa. Iba po splnení tejto úlohy sa predpokladalo preniesť činnosť bezprostredne na pražský smer. ■ O DEŇ SKÔR Pražská operácia sa začala o deň skôr, ako pôvodne určili, Ráno 6. mája predné voje údernej skupiny 1. ukrajinského frontu nečakane zaútočili na nepriateľa, Uder bol prekvapujúci a nepriateľ musel ustúpiť. O 14, hodine prešli do útoku hlavné sily 13. a 3. gardovej armády a jednotky 3. a 4. gardovej tankovej armády, Ráno 7. mája do operácie zasiahol 2. ukrajinský front. Štvrtý ukrajinský front skôr, ako sa mohol zapojiť do pražskej operácie, musel zvádzať úporné boje s olomouckou skupinou protivníka. Siedmeho mája po vykonaní nevyhnutného preskupenia vojská frontu pokračovali v plnení úloh. Obzvlášť úspešný bol nasledujúci deň - 8. máj. Vo svojom nástupe prešli 40 km. Po úporných bojoch vojská 60. a 38. armády oslobodili Olomouc. Nástup sovietskych vojsk pokračoval. Oslobodili mestá Šternberkr Hranice, Lipník, Přerov a okolo 200 obcí. 8. mája hlavné mesto našej vlasti Moskva delostreleckou salvou oslávilo oslobodenie Olomouca. V ten istý deň v práve oslobodenom meste veliteľ vojsk 38. armády generálplukovník Moskalenko vydal veliteľovi 1. československej tankovej brigády pplk. Jankovi príkaz urýchlene postupovať na Prahu spoločne so 42. samostat. tankovou gard. brigádou. Prvú československú zmiešanú divíziu pod velením pplk. L. Budína vyčlenili z 8. leteckej armády a pripravovala sa na prelet do Moravskej Ostravy. V tomto období nástup vojsk 1., 4., a 2. ukrajinského frontu pokračoval obrovským oblúkom, ktorý siahal od Drážďan po Dunaj. Vojská 1. ukrajinského frontu po dobyti Drážďan zlomili protivníkov odpor na úpätiach Krušných hôr, prekonali pohraničné opevnenia a vstúpili na územie Československa zo severu. Obrovský význam pre nasledujúce udalosti malo rozbitie štábu armády skupiny Stred severozápadne od Prahy, ktorý uskutočnil 5. gardový mechanizovaný zbor generálmajora I. P. Jermakova. Velenie vojsk tejto nepriateľskej skupiny týmto fakticky paralyzovali a sám veliteľ maršal Schärner opustil svoje vojská a ušiel na západ. Po oslobodení Olomouca 4. ukrajinský front rozvinul svoje bojové akcie smerom na Prahu. Úspešne postupoval 2. ukrajinský front, ktorý oslobodil mestá Jaroměřice a Znojmo. Úspešnému postupu sovietskych vojsk výdatne pomáhalo miestne obyvateľstvo, V noci 8. mája sa sovieiske vojská nachádzali 80 až 120 km od Prahy. V tento deň predstavitelia nemeckého velenia podpísali v predmestí Berlína v Karlhorste akt o bezpodmienečnej kapitulácii, ktorá sa mala začať dodržiavať od 24. hodiny 8. mája. ■ POMOC PRAHE PRIŠLA VČAS Neskoro večer sa sovietske velenie obrátilo rádiovou výzvou na nemecké vojská v Československu s požiadavkou bezpodmienečnej kapitulácie. Odpoveď na túto výzvu však neprišla. O 24. hodine 8. mája sovietske vojská obnovili bojevé akcie a urýchlene postupovali na Prahu, Situácia v Prahe bola v tom čase povážlivá. Hitlerovci vrhli proti povstalcom tanky a samohybné delá. Sily vlastencov slabli. Praha súrne potrebovala okamžitú pomoc. A táto pomoc prišla včas. Nadránom 9. mája po prekonaní 80 km vstúpili do Prahy vojská 3. a 4. gardovej tankovej armády 1. ukrajinského frontu. Celé ráno pokračovali neutíchajúce pouličné boje. Len okolo desiatej hodiny sovietske vojská za aktívnej pomoci Pražanov celkom oslobodili mesto. Z vojsk 4. ukrajinského frontu ako prvé došli do Prahy o 10.45 hod. predné voje skupiny z východného smeru. Pohyblivá skupina 38. armády vstúpila do mesta v druhej polovici dňa. O 13. hodine juhovýchodný okraj Prahy dosiahla 6. gardová tanková armáda 2. ukrajinského frontu. ■ VĎAKA A RADOST V ULICIACH Obyvatelia československých miest a dedín úprimne, z celého srdca vítali prichoď sovietskych vojsk. So slzami radosti objímali našich vojakov a dôstojníkov, bozkávali ich, pevne im stískali ruky, pozývali ich k sebe. Všade viali československé a sovietske zástavy, spontánne vznikali zhromaždenia, uskutočňovali sa srdečné besedy. Člen vojenskej rady 1. armády 1. ukrajinského frontu generálporučík V. P. Mžavanadze referoval o týchto udalostiach takto: „10.45. Osobne som bol v mestách a dedinách, cez ktoré prechádzali vojská armády - Chlumec, Hradec Králové, Jaroměř a iné. Vojská armády pochodovali v úplnom poriadku. Podľa údajov, ktoré som mohol zozbierať, vojská si počínali bezchybne. V mestách a dedinách, kde som pozoroval prechod našich vojsk, bol príkladný poriadok. Všetko bolo vyzdobené, slávnostné, skoro na všetkých domoch boli vyvesené československé a sovietske zástavy. Všetko obyvateľstvo sviatočne oblečené vítalo a odprevádzalo naše vojská s kvetmi, so zástavami a s hudbou. Na všetkých námestiach á uliciach organizované masy obyvateľov volali na zdravie súdruhovi Stalinovi, Rusku, bolo počuť hurá po rusky i česky ... Veľa pohnutých stretnutí bolo možné vidieť pri vitani s našimi vojskami: starec objíma nášho bojovníka, starenka mu žehná krížom, mládež nezabudne stisnúť ruky, chce s nimi aspoň chvíľu pochodovať. Takéto výjavy a mnoho iných svedčia, že československý ľud prechováva lásku a vážnosť voči Sovietskemu zväzu a Červenej armáde." Ulice Prahy zaplnili nadšení obyvatelia. Pražania prejavovali sovietskemu ľudu a jeho armáde srdečnú vďaku, za oslobodenie spod nemecko-fašistického jarma. Doslova zahádzali naše autá kvetmi. Všade nám stískali ruky, všade bolo počuť volanie na slávu Červenej armáde! Na balkónoch domov a na strechách viali československé a sovietske zástavy. Do domu na Hybernskej ulici, kde sa roku 1912 konala pražská konferencia Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, ktorú viedol veľký Lenin, nepretržite prichádzali delegácie vojenských jednotiek. Spojením 1. a 2. ukrajinského frontu v oblasti Prahy boli odrezané hlavné ústupové cesty nemecko-fašistickým vojskám na západ a na juhozápad. V kotle sa nachádzalo vyše 50 divízií skupiny Stred, ako aj 8. armády skupiny Austria. B POSLEDNÁ BOJOVÁ OPERÁCIA Od rána 10. mája vojská troch ukrajinských frontov pokračovali v plnení> bojových úloh, aby zničili a zajali obkľúčenú skupinu nepriateľa. Vojská 1. a 2. ukrajinského frontu urýchlene postupovali na západ a dosiahli líniu Karlove Vary—Plzeň—České Budějovice, kde sa stretli s jednotkami 3. americkej armády. Štvrtý ukrajinský front silami 60. a 38. armády: pokračoval v prenasledovaní nepriateľa, postúpil o 50 km a dosiahol čiaru Hradec Králové—Pardubice—Chrudim. Prvá gardová a 18. armáda bojovali v piestore Svitavy a Letovice. Desiateho mája priletela z Košíc do Prahy vláda Národného frontu a prevzala na celom územi Československa moc do svojich rúk. V priebehu 10. a 11. mája boli obkľúčené nepriateľské vojská úplne odzbrojené a zajaté. Tak sa skončila pražská operácia - posledná operácia sovietskych vojeských síl v Európe. V priebehu tejto operácie vojská 1., 2. a 4. ukrajinského frontu oslobodili západné oblasti Československa a jeho hlavné mesto Prahu. Obkľúčili a zajali poslednú strategickú skupinu nemecko-fašistickýcli vojsk, ktorá sa snažila vyhnúť kapitulácii. Celkove padlo do zajatia vyše 859 000 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, z toho 130 tisíc zajali vojská 4. ukrajinského frontu. Sovietske ozbrojené sily čestne splnili svoju internacionálnu povinnosť - oslobodili národy bratského Československa z hitlerovskej okupácie. Deviaty máj, deň vstupu sovietskych vojsk do Prahy, sa stal štátnym sviatkom Českosiovenka - Dňom oslobodenia, Záverečná operácia - oslobodenie Československa - bola ďalším jasným dôkazom schopností sovietskych vojenských veliteľov a bojového majstrovstva vojakov Červenej armády. Za bojové zásluhy v pražskej operácii vyše 260 vojenských zoskupení a jednotiek vyznamenali radmi, vyše 50 zoskupení dostalo čestné názvy. Medailou Za oslobodenie Prahy, ustanovenej na pamiatku tejto udalosti, vyznamenali všetkých bezprostredných účastníkov operácie. (Voľný preklad z knihy Cez Karpaty) Súdruhovia v boji.... Československí tankisti o Moravskej Ostrave Praha — 9. mája 1945 1330330 * t 8. MÄJA 1971