Pravda, júl 1972 (LIII/153-178)
1972-07-04 / No. 155
V Strážnici spievali j] V rozprúdenej tohtoročnej folklórnej žatve sa uskutočnil aj medzinárodný festival v Strážnici. Jeho návštevníci sa po tri dni názorne presviedčali, že folklórne umenie má bohaté zázemie aj dôležité kultúrne, spoločenské, internacionálne a politické opodstatnenie. Z piatich programových celkov Strážnice 1972 medzi najzaujímavejšie patril blok Úsmevy a slzy, zostavený z regionálnych tradícií sliezskeho' folklóru. Dôverná odborná znalosť materiálu, citová vrelosť k tejto oblasti, nekonvenčný, komorne ladený autorský a režijný prístup umožnil dr. Jaromírovi Gelnarovi priblížiť ľudovú kultúru Sliezska v žánrové výrazných a umelecký pôsobivých prejavoch. Upútali najmä perfektné muziky, archaická melódia pri vynášaní Mařeny, zaujímavá forma koledy, balada starenky F. Patovej, ale aj banícka pieseň, ktorú precítene a s presvedčením zaspieval mladý baník K. Rašík. V programe Korení nejvzácnější podujal sa dr. Vítězslav Volavý na neľahkú úlohu ukázať na pódiu pestrosť fariem ľudového humor iz ovaň i a. Autor sa šťastne vyhol tzv. ľudovým rozprávačom, čím naznačil, že nebolo jeho zámerom samoúčelné rozosmievať obecenstvo. Pozornosť upriamil predovšetkým na bohatý register jemných humorných prvkov v ľudovej piesni, tancoch, pohyboch, úkonoch a v rozmanitých spoločensko-zábavných prejavoch, v ktorých nechýbala ani satirická aktualizácia problémov nášho súčasného života. Program ukázal jednu z ciest, po ktorej sa možno uberať pri inscenačnom využívaní tradičného a súčasného ľudového humoru. 0 vysokej úrovni nášho špičkového amatérskeho folklórneho hnutia sa mohli diváci presvedčiť v programe Kvety s láskou pestované. Predstavili sa v ňom víťazi (Úsměv, Vršatec, Brezová) a držitelia ďalších cien (Mánes, Hradištěm, Liptov] z Celoštátnej súťaže amatérskych súborov v Poprade 1971, ktorí vystúpili so svojím najlepším repertoárom v samotných celkoch programu. Zámerom režiséra Ing. Štefana Nosáľa bolo zvýrazniť rôznorodosť folklórneho materiálu, ktorý amatérske súbory v Čechách, na Morave a Slovensku čerpajú prevažne z regionálnych zdrojov, ä zároveň poskytol príležitosť na konfrontáciu súčasného stavu a foriem inscenačných prístupov-k štylizovaným folklórnym prejavom. Divácky nesporne atraktívny a príťažlivý program utrpel miestami zdĺhavosťou, ktorú režisér odškodnil strhujúcim záverom. Myšlienku internacionálneho pria- Novinky z poľskej kinematografie • Režisér Jerzy Stefan Stawiňski nakrútil film Kto veri na bociany, príbeh mlade] lásky Danky a Filipa (L. Lotocki a M. Kukula). Rodina a prostredie, v ktorom žijú, ich nechápe, tak sa rozhodnú prežiť chvíle šťastia sami na opustenom ostrove, kde žijú ako Robinsoni... • V Bialymstoku dali do prevádzky jedenáste polské kino na 70 mm formáte. O Film Rodinný ži vöt (režisér K. Zanusi) bol nominovaný'v kategórii anglicky nahovorených filmov na Oscara — Cenu americkej filmovej akadémie. • Sto sovietskych filmov videto v Poľsku viac ako 1,7 milióna divákov. Na prvom mieste je Tichý Don (9,7), na ďalších Vojna a mier (4,9), Sadko (3,8), Žeriavy letia (3,8), Osud človeka (3,3), Celý svet sa smeje (3,3), Pieseň tajgy (3,2) atď. • V minulých dňoch sa uskutočnil v Krakowe IX. medzinárodný festival krátkych filmov o Zlatého draka (Grand Prix). Heslo súťaže bolo Naše XX. storočie. Súťažilo sa v kategóriách dokumentárnych, populárno-vedeckých, animovaných a iných filmových formách. fšvr) Dvakrát stovka Dolná Krupá má bohatú kultúrnu tradíciu. Známa je pobytom L. v. Beethovena aj tým, že mladosť v obci prežil skladateľ. Gejza Dusík. I prostý ľud však tvoril. Pred viac ako sto rokmi založili v obci dychovú hudbu. MNV využil túto tradíciu a pripravil oslavy tohto výročia. Nakoniec je to jeden z bodov volebného programu vytvárať dobré a kultúrne prostredie na dedine a toto výročie poskytlo jednu z príležitostí. Oslavy boli od 30. VI. do 2. VII. Zišli sa rodáci roztratení po kraji. Na oslavách vystúpilo viac ako 100 muzikantov. Dolnokrupčania privítali hostí s tradičnou pohostinnosťou a i obec k tomuto výročiu pekne upra■* vili, pretože sviatok dychovky bol sviatkom celej obce. AUGUSTIN BOHUNICKÝ teťstva a vzájomného poznávania kultúrnych tradícií vyjadroval program zahraničných súborov Křížem krážem za muzikou, tancem. Neopakovateľný kolorit svojich krajín priniesli tento rok: moldavský súbor VIORIKA, maďarský KALOCSAI NÉPI EGYÜTTES, poľský LUDOWY TEATR ZIEMI PODHALAŇSKIEJ, nórsky BONDEUNGDOMSLAGET ERVINGEN a cyperský súbor SUSTA. Ich hostiteľom na pódiiu bol vsetínský súbor Jasénka. Režisér František Bonuš si zvolil náročný postup komponovaného programu s večernou a a dennou verziou. Osobnostné, vecné vtipné režisérovo' komentovanie programu miestami rušivo zasahovalo do vystupovania účinkujúcich. Dvadsiaty siedmy ročník strážnického folklórneho festivalu priniesol zaujímavé a vcelku úspešné programy, čím potvrdil správnosť terajšieho koncepčného zamerania. JÄN BOTÍK Rumunskú produkciu reprezentoval na FFP film Angel a sedem koní. Takmer legendárny príbeh rozpráva o zaujímavých a dobrodružných dejových epizódach o vztahu veliteľa oddielu žoldnierov Mamulova a jeho nemanželského syna Angela. Angel brániac spravodlivosť sa stavia na čelo zbpjníkov á bojuje proti nadvláde zosobnenej Mamulovom. Na fotografii je záber z filmu. NAKLADATEĽSTVO PRAVDA NA CESTE POZITÍVNEJ EDIČNEJ ČINNOSTI Vydávanie angažovanej literatúry Nakladateľstvu Pravda patri uznanie za obsiahlu, záslužnú a ozaj stranícky angažovanú edičnú činnosť, funkciu, ktorú od roku 1945 plnilo a opäť plní. No ani toto ideologicky exponované vydavateľstvo neobišli krízové tendencie v 80. rokoch. Ba práve naň sústredili svoju pozornosť revizionistickí a pravicovooportunistickí „obroditelia socializmu“. Ich pričinením došlo k deštruktívnej zmene v jeho vydavateľskej orientácii. Vyjadroval to napokon aj názov Epocha, pod ktorým niekoľko rokov vystupovalo. V poslednom období mu opäť prislúcha iniciatíva a primát medzi všetkými slovenskými vydavateľstvami pri dôslednom realizovaní;kultúrnej a edičnej politiky strany. O dosiahnutí pozitívnych výsledkov, poslaní a úlohách nakladateľstva Pravda v súčasnosti chceme oboznámiť našich čitateľov rozhovorom so šéfredaktorom dr. EUGENOM HANISKOM. Požiadali sme ho o odpoveď na naše otázky. ■ V roku 1970 pri príležitosti 25. výročia svojej existencie sa nakladateľstvo vrátilo k svojmu pôvodnému názvu Pravda. Nebol to iste iba formálny akt. Keď Predsedníctvo ÜV KSS rozhodlo, aby sa nakladateľstvo vrátilo k svojmu pôvodnému názvu a premenovalo ho z Epochy na Pravdu, vychádzalo z toho, že aj nová ideovo-politická koncepcia edičnej činnosti bude zodpovedať tomuto pôvodnému názvu, a to ako obsahom, tak aj rozsahom a celkovou štruktúrou vydávanej literatúry. Nakladateľstvo Pravda, ktoré zorganizovalo vedenie strany na Slovensku hneď po oslobodení Sovietskou armádou, plnilo veľmi významné funkcie v období národnodemokratickej revolúcie a jej prerastaní do socialistickej revolúcie. Vychádzali tu základné diela marxizmu-Ieninizmu, teoretické štúdie a umelecká literatúra, ktorá sa plne angažovala za idey komunizmu a programové ciele strany v boji o moc robotníckej triedy v našom štáte i počas výstavby základov socialistickej spoločnosti. Pôvodným názvom vyjadrujeme našu väzbu na predchádzajúcu revolučnú tradíciu komunistického nakladateľstva, ktorú chceme ďalej rozvíjať, upevňovať, ale súčasne sa aj jednoznačne dištancovať od tej časti edičnej činnosti bývalého nakladateľstva Epocha, ktorá, ako ukázala analýza, objektívne poškodila záujmy a potreby komunistickej strany a socialistickej spoločnosti. ■ Nová koncepcia nakladateľstva Pravda je plne odôvodnená. V súlade so závermi XIV. zjazdu KSČ i februárového pléna ÚV KSČ a ÜV KSS zabezpečujete vydávanie angažovanej teoretickej literatúry pre stranícky aktív a širokú kultúrnu verejnosť. Presvedčivo to dokumentujú aj vaše edičné výsledky a nesporné úspechy. V uplynulom období vykonali stranícke orgány a organizácie rozsiahlu organizátorskú a masovopolitickú prácu medzi pracujúcimi. Možno to okrem iného veľmi názorne dokumentovať aj na neustálom raste záujmu o politickú a spoločensko-vednú literatúru. Tento záujem, ako ukazujú skúsenosti z minulých rokov, je v určitom zmysle barometrom, ktorý značne citlivo ukazuje na úroveň ideovo-výchovnej práce strany medzi pracujúcimi. Nebolo náhodné, ak v 60. rokoch celková tendencia zaznamenávala neustály pokles vydávanej politickej a spoločenskovednej literatúry, v čom sa odzra kadľovala stagnácia ideovo-výchovnej masovopolitickej práce strany. V poslednom roku však nastal zásadný obrat. Aj to dokumentuje zvrat celej strany k leninským zásadám a normám v jej činnosti. Len tak si možno vysvetliť i nesporné úspechy, ktoré nakladateľstvo Pravda dosiahlo. V minulom roku sme vydali 193 a titulov politickej, spoločenskovednej umeleckej literatúry v náklade vyše 3 miliónov 170 tisíc výtlačkov. Bol to najvyšší objem vydanej produkcie od vzniku nakladateľstva. Značne sa prekročili plánované úlohy v rozsahu, zvýšili sa priemerné náklady, čo malo aj pozitívny vplyv na ekonomický výsledok. K 50. výročiu založenia KSČ, po XIV. zjazde KSČ i k predvolebnej kampani vydalo nakladateľstvo viacero publikácií, ktoré sa stali zdrojom pri rozvíjaní ideovo-vzdelávacej propagandistickej práce a stretli sa a so značným záujmom v straníckom aktíve i medzi čitateľmi. Niektoré z vydaných publikácií, ako Komunistická internacionála, Pravda zostala pravdou od Vasila Biľaka, Čierne na bielom od Miloša Marku, Od revizionizmu k zrade od Mračkovskej a iné boli rozobrané za niekoľko dní a museli byť pre veľký záujem vydané v II. vydaní; napríklad v masovom náklade Protokol z XXIV. zjazdu KSSZ a XIV. zjazdu KSČ. Podľa prehľadu, ktorý máme v nakladateľstve, možno uviesť, že takmer celá produkcia nakladateľstva z minulého roku sa dostala do rúk čitateľa. H V súčasnosti strana orientuje celý ideologický a kultúrny front na ofenzívny zápas proti maloburžoáznej ideológii, recidívam revizionizmu a pravicového oportunizmu, za prehlbenie socialistického spoločenského vedomia. Aj nakladateľstvo v tomto smere čakajú náročné úlohy. Nakladateľstvo Pravda ako popredná inštitúcia ideologického charakteru sa výrazne zúčastňuje na riešení ideových, teoretických, politických a výchovno-vzdelávacích úloh, ktoré vyplývajú zo záverov a uznesení zjazdu KSS a XIV. zjazdu KSČ. Tieto úlohy sú rozpracované v ideovo-politickej koncepcii edičnej činnosti nakladateľstva do roku 1975, ktorú schválilo Predsedníctvo ÚV KSS. Na jej postupnú realizáciu je sústredené úsilie celého pracovného kolektívu. Postupne budú širokej verejnosti sprístupnené ďalšie základné diela klasikov marxizmu-leninizmu, vydané boli nové kvalitné učebnice z troch základných súčastí, pritom sa značná pozornosť venuje pružnému a pohotovému vydávaniu publikácií, v ktorých sa na vedeckej teoretickej úrovni analyzujú niektoré súčasné smery buržoáznej ideológie, ale aj ideové a politické koncepcie neorevizionizmu a pravicového opor; tunizmu, jeho sociálne, triedne gnozeologické korene. V tejto oblasti a nakladateľstvo dosiahlo už určité pozitívne výsledky. Niektoré publikácie sme vydali v edícii boja proti antikomunizmu ako napr. Pozor, sionizmus od Ivanova, Súčasné buržoázne teórie o splývaní kapitalizmu a socializmu od kolektívu popredných sovietskych autorov, i prácu L. Hrzala Kriticky o demokratickom socializme a Iné. Štúdie z tejto edície sa stretli s nevšedným záujmom u. čitateľov a obrazne povedané v predajniach museli na ne zaviesť přídělový systém. Z tejto oblasti sme, vydali aj ďalšie zaujímavé tituly ako napr. publikáciu Sionizmus — legenda a skutočnosť, O idoloch a ideáloch a iné. SI V súvislosti s plnením záverov februárového pléna ŰV KSČ a ÚV KSS, ktoré zdôraznilo zefektívnenie, komplexné zracionálnenie práce a výroby, veľmi naliehavým sa stáva rozvoj ekonomickej propagandy a ideovo-výchovnej práce vôbec. Iste ste sa touto úlohou zapodievali. Závery februárového pléna ŰV KSČ a ÜV KSS sa hlboko dotýkajú našej práce. I keď v oblasti knižnej kultúry sa v súčasnosti usilujeme o dôslednú dekomercionalizáciu, i v nakladateľstve sa musíme usilovať, aby. sme prácu zracionalizovali a ekonomicky zefektívnili. Je tu veľa priestoru pre iniciatívu. Komplexná racionalizácia však nie; je len praktickým problémom a má i svoje aspekty teoreticko-poznávacieho a výchovnovzdelávacieho, propagandistického charakteru. V tejto oblasti sa naše úsilie sústreďuje na to, aby sme za účasti popredného teoretického aktívu z ekonomickej oblasti postupne vydali zaujímavé a teoreticky podnetné štúdie, ktoré by slúžili rozvíjaniu ekonomickej propagandy medzi širokými masami pracujúcich. ■ Napokon otázka dlhodobej perspektívy. Možno predpokladať, že úlohy a náročnosť vašej vydavateľskej činnosti budú rásť a že sa rozrastie aj nakladateľstvo. Budúcnosť nášho nakladateľstva bude poznamenaná kooperáciou a centralizáciou pri vydávaní spoločenskovednej a politickej literatúry. Opatrenia, ktoré vo februári prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ a ktoré sa postupne realizujú, majú vytvoriť taký priestor, aby vychádzali len diela teoreticky zrelé, na vysokej úrovni vedeckého poznania marxisticko-leninskej ideológie, diela k aktuálnym ideovo-teoretickým problémom. Centrom pozornosti budú predovšetkým publikácie, ktoré na základni marxistickej dialekticko-materialistickej metodológie budú všestranne analyzovať zložité javy späté s vědeckotechnickou revolúciou a jej vzájomnou väzbou s objektívnymi prednosťami socialistického systému, s problémami neustále sa prehlbujúcej vedúcej úlohy robotníckej triedy a jej predvoja komunistickej strany s ďalšími objektívnymi všeobecnými a zákonitosťami rozvoja socializmu v súčasnom, triedne rozdelenom a rozpornom svete. Otázky kládol JOZEF VEĽKÝ Román o problémoch inteligencie Litovskej próze sa v sovietskej literárnej tlači venuje v posledných rokoch veľká a plne zaslúžená pozornosť. Konštatuje sa jej prehĺbená zacielenosf na človeka socialistickej spoločenskej formácie, závažnosť ideovej a mravnej problematiky, ktorú táto próza spracúva, a jej umelecká svojráznosť a výraznosť. Po Kaunaskom románe A. Beläuskasa sa teraz slovenskí čitatelia môžu oboznámiť s ďalším dielom, reprezentujúcim súčasnú litovskú prózu, s románom známeho Mykolasa Sluckisa Adamovo jablko (vyd. Slovenský spisovateľ v edícii SPKK, Bratislava 1972, preklad Vlasta Baštová). Sluckis si v tomto románe všíma jeden deň zo života manželskej dvojice Augustinas Kamanis-Genovajte. Kamanis je vedecký pracovník výskumného ústavu, jeho manželka, bývalá telocvikárka, sa po nešťastnej smrti jedného zo študentov rozhodla zmeniť povolanie a pracuje ako knihovníčka. Spisovatel sa zameriava na otázky života dnešnej litovskej inteligencie. Začleňuje svojich hrdinov do každodennej skutočnosti a dramatizmus ťaží z konfrontovania tejto skutočnosti, prežívanej striedavo Augustinasom a Genovajte, so spomienkami na minulosť, ako sa ony premietajú v mysliach ústredných postáv príbehu. Spomienky, v ktorých sa uplatňuje forma vnútorného monológu, pomáhajú lepšie pochopiť nielen samotné hlavné postavy deja, ale aj ďalšie postavy, najmä nezásadového, konjunkturálneho riaditeľa výskumného ústavu Karaľusa, proti ktorého dvojtvárnosti je namierený pátos Sluckisovej výpovede. Ale spisovateľ — a v tom je sila jeho realistického pohľadu — odsudzuje aj slabosť a nedôslednosť Augustinasa Kamanisa, jeho zhŕňanie majetku (túžba po aute, ktorá mu má kompenzovať nedostatok vyváženosti citu ku Genovajte). Psychika Augustinasa Kamanisa je poznačená jeho minulosťou, nepriazňou — eufemisticky povedané — k otcovi, krutému domácemu tyranovi, osudom jeho brata Algirdasa, ktorý sa počas vojny pridal k fašistom a potom zo strachu pred spravodlivým trestom ušiel za oceán. Pravda, Sluckis jednoznačne naznačuje, že Algirdasovo rozhodnutie sa už v čase vojny stretlo s odporom Augustinasa, že cesty bratov sa už vtedy definitívne rozišli. Preto je spisovateľ na svojho hrdinu prísny, odsudzuje slabosť, ktorú prejavil Augustinas pri presadzovaní svojich správnych, pokrokových vedeckých výsledkov, neuznáva Augustinasove výhovorky pred sebou samým, že musel mlčať kvôli bratovi. Čoraz zjavnejšie sa do popredia dostáva postava Genovajte, celistvej, zemite v stvárnenej osoby, zakotvenej socialistickej súčasnosti. A celkom zákonité je i finále románu: Genovajte sa stáva oporou rozháranému Augustinasovi, zmietajúcemu sa v kolotoči trýznivých myšlienok a udalostí. Výsek jedného dňa nepriniesol v živote Augustinasa Kamanisa akýsi zázračný zvrat, ale azda mu — také sa nanucuje konštatovanie — pomohol výraznejšie pochopiť potrebu odvahy a realistickejšieho pohladu na skutočnosť. Sluckis je autorom viacerých próz, ktoré vzbudili nielen v litovskej, ale zásluhou prekladov z ruštiny (Adamo-. vo jablko, napísané v roku 1966, preložili do ruštiny o tri roky neskôr) v celej sovietskej čitateľskej verejnosti veľký ohlas. Pripomeňme jeho romány Schody do neba a Smäd. Adamovo jablko upútava prienikom do psychiky postáv, úsilím postihnúť smerovanie spoločnosti. Dôležité je, že autor sa usiluje postoje najmä Augustinasa odôvodniť sociálne, že jeho román je výpoveďou o dnešnom dni konkrétnych ľudí, že v ňom cítiť vieru v uplatnenie autentických ľudských hodnôt — či už v pracovnej alebo rodinnej sfére. V roku, keď sa sovietska spoločnosť chystá na oslavy 50. výročia vzniku Zväzu sovietskych . socialistických republík, sa takto môžu slovenskí čitatelia oboznamovať — popri uznávaných a obľúbených dielach ruskej sovietskej literatúry — aj s najpozoruhodnejšími dielami príslušníkov národných literatúr ZSSR. Tieto diela dokazujú rozvetvenosť sovietskeho literárneho diania a sú výrazným svedectvom o závažnosti tém, ktoré spracúvajú sovietski spisovatelia. DUŠAN SLOBODNÍK NAŠA SÚŤAŽ 9NAŠA SÚŤAŽ ® NAŠA SÚŤAŽ ■© NAŠA SPOMIENKY Sadúm na peľasť postele a zrovnävam si myšlienky, ktoré sú také rozhádzané, že nie a nie ich usporiadať. Je to možné, že práve ja? Nesníva so mi? - Tak čo, Jožko, tešíš sa? Otázka ma vracia do skutočnosti. Vidím tváre kamarátov. Všetky sa usmievajú. - Že či, nemôžem uveriť, že práve ja mám ísť zo odmenu do Sovietskeho zväzu. - Veď vús ide viac, len každý z inej jednotky, - potľapkávajú ma po pleciach. - Čo si mal z ruštiny v škole? Keď stretneš peknú dievčinu, budete si ukazovať? - doberajú si ma kamaráti. Usmievcm so a v duchu si nadávam, že som v škole nepozeral lepšie do učebníc ruského jazyka. Do odchodu sú však ešte dva mesiace. Využijem ich. Dal som sa s chuťou do učenia. Dni ubiehali naplnené prácou v tvrdom vojenskom živote. Blížil so ten očakávaný. Veľmi sme so tešili. Veď mladosť je aj túžba poznať neznáme kraje, skonfrontovať to, čo si počul v škole či od ľudí, lebo ja som ich počúval s otvorenými ústami. Teraz budem rozprávať ja. Čo som videl, čo zažil, ako ma prijali v tej veľkej krajine. Nasadli sme do vlaku plní napätia a zvedavosti. Vlak sa hýbe, naberá rýchlosť. Chlapci sa navzájom zoznamujú. Čas ubieha a s ním i cesta. Konečne hranica. Chlapci, presadať! Tu nás čakajú sovietski priateliol Prvé stisky rúk, to známe milé - No, moíodci, zdravstvujtej - a vedú nás k vlaku, ktorý nás, povezie šírou ruskou kraji1 nou. Cesta bude dlhá, treba sa zásobiť pitnou vodou. Je leto a poriadna páľava. Naplnili sme si poľné fľaše... Vlak uháňa, okolo samé polia, na ktorých sa vlní dozrievajúce obilie. Obilie a zasa obilie, more obilia. Kde-tu sa v diaľke zjaví dedinka, ktorá zapadá do prostredia, sťaby ju tam maliar namaľoval... Hodiny ubiehajú v družnom rozhovore a pozorováni krajiny. Slnko pripeká, začal sa hlásiť smäď. N už hasili sme ho plnými dúškami z poľných fliaš. Čoskoro zostali prázdne. A páľava je čoraz väčšia, smäd je ešte nástojčivejší. Čo však robiť? - Ja to už nevydržím, - ozval sa jeden z našich chlapcov. - Nemá tu niekto ešte aspoň za hlt vody? Z našich nemal nik. Iba sovietski priatelia nám núkajú svoje fľaše. Sú ešte skoro plné. Nepochopiteľné. Veď som ich videl, že už niekoľkokrát z nich pili. Vysvetlili nám, že v týchto končinách je voda vzácna a treba s ňou rozumne hospodáriť. - Nesmiete piť veľa, čím viac budete pif, tým budete smädnejší. Pery treba vodou navlhčiť, tak vydržíte dlho - povedali. Uvažujem a porovnávam. Aj ich páli slnko a morí smäd, ale delia sa s nami o vodu. Nie, neusmievajte sa. Keby ste pocítil i skutočný smäd a nemali ho čím zahasiť, potom by ste poznali cenu vody i toho, kto vám ju podal. Pozorne sledujeme tváre nových priateľov. Všetci sú mladí, usmiati a oči im žiaria, no len čo sa spomenie vojna, skutočná hrozná vojna, tváre im tvrdnú a oči zaiskria zlobou, obrovskou zlobou, nenávisťou proti tým, ktorí by chceli opäť vyvolať novú hrôzu. IVly sme v ich veku, vojnu poznáme len z rozprávania. A títo tu, čože vedia viac pasia s morom, sú smädní, hladní. Stravu si presne rozdelia, a keď sa minie, zjedia i vojenské čižmy a harmoniku. No -nie sú zúfalí. Stále veria, že ich sovietska vládb zachráni, vyšle pomoc. Chlapci sú vychudnutí ä biedni, ale stále zostávajú ľuďmi, nepodliehajú pudu se- Ubytovali nás spolu so sovietskymi bazáchovy, ako to v podobných prípa- vojakmi. Rozprávame so, besedujeme, býva. Povzbudzujú jeden druhého, pomáhajú si, koľko je v ich silách. Po ^štyridsiatich dňoch prichádza záchrana! Budú žiť! Film sa skončil. V sále zostalo ticho. Nik nevstáva a nenáhli sa preč, iba náš vojak sa kde-tu trocha mrví, ale pod vplyvom prostredia zostáva sedieť. Naši priatelia úplne prežívajú dej filmu. Všetci chcú byť takí ako súdruhovia z filmu. Dej filmu, to je skutočnosť, ktorá pred rokmi ohromila celý svet. Sovietski vojaci sú skromní, svedomití, pracovití, slovom znamenití chlapci. Obdivujem výchovu, ktorá vedela tak hlboko vštepiť do týchto mladých ľudí lásku k vlasti, k strane a jej predstaviteľom. Rozpoviem vám príhodu, pre ktorú som so pred sovietskymi priateľmi veľmi zahanbil. U našich chlapcov, vojakov, býva zvykom kúpiť si, keď už nemajú ďaleko do civilu, krajčírsky meter. Potom odstrihujú denne po centimetri a pozorujú, ako sa im „to" kráti. Už je to „za pár". Ani ja som nebol iný. Vytiahol som raz večer meter a_ strihám. Sergej pozerá a spytuje sa: ČO robíš? Vysvetľujem mu, že už mám zasa o deň vojenčiny menej a že o toľko a toľkh pôjdem domov. Nechápavo krúti hlavou. Nechápe moju radosť. - A ty sa netešíš? - spytujem sa ho. Tvár mu zvážnela a počujem to, čo by som asi nikdy nepovedal. - Keď Malinovskij prikáže, s radosťou zostanem ešte ďalšie štyri roky! Vyrazilo mi to dych a veľmi som sa zahanbil. Veď to povedal chlapec, ktorý má ísť o štýri mesiace do civilu. Je to možné, aby tak miloval svoju vlasť? Pochopil som. Národ, ktorý má takú silnú o oddanú mládež, je neporaziteľný a patrí mu budúcnosť. o nej? V besede sa dozvedáme viac. Voloďa, chlapec s veľkými modrými očami, ktorých pohľad celkom stvrdol, hovorí: - Som sám. Matku trafila guľka, keď sme evakuovali. Zomrela, a mňa nemohli odtrhnúť od jej chladnúceho tela. Tak som sa jej držal a nariekal. Sestra padla v boji o otec tiež. Vychovala ma vlasť. Kto by chcel na ňu siahnuť, beda mul - zatne päste. Pozerám sa dookola. Všetci sú vážni. Myslím si, súcitia s ním, no potom sa dozvedám, že niet medzi nimi ani jedného, ktorý by vo vojne nebol stratil niekoho z najbližších. T^n otca, ten zasa matku, sestru, brata. Preto tá ukrutná odhodlanosť brániť to, za čo ich blízki dali najcennejšie no svete - život. Trávime voľné chvíle v spoločenskom klube. Premietajú film. No plátne sa rozvíja dej o štyroch sovietskych vojakoch, ktorých pri výkone služby zahnala búrka na šíre more v bárke. Zä-A ja? Meter som zahodil... Spomienky svojho brata spracovala ŠTEFÁNIA HAJDÚCHOVA, Kostolné, okr. Trenčín Nebýva zvykom, aby sa v historickom jadre veľkých miest niečo stavalo — najmä nie v modernej fazóně. V prípade Univerzitnej knižnice v Bratislave iného východiska nebolo, pretože staré sklady na prísun nových zväzkov už nestačili. Prístavbu však ž ulice nevidieť, centru vôbec neuškodila. Snímka: Tomáš Lindar Haló, spoje? Rozhovor o súčasnosti a budúcnosti automatického telefón■ neho styku © Nevyčísliteľné prínosy národnému hospodárstvu © Ai akcia „Z" pomáha rozvíjať telekomunikácie © K bytovej výstavbe patrí aj telefónny kábel — Haló, spoje? Volá vás Pravda. Radi by sme sa dozvedeli niečo bližšie o rozvoji automatického telefónneho styku v Stredoslovenskom kraji. — Príďte, súdruh námestník krajského riaditeľa pôšt a telekomunikácií Ing. Gustáv Ďurkov vám potrebné informácie podá. Pozvanie radi prijímame. Súdruhovi námestníkovi tlmočíme predovšetkým sťažnosti telefónnych účastníkov a čakateľov na telefóny. Rozhovor však čoskoro prerastá svoj pôvodný rámec a dáva nám možnosť nahliadnuť do zákulisia a problematiky spojovej služby zo širších hľadísk. E KVALITATÍVNY ZLOM — Naším hlavným cieľom je úplná automatizácia ■ telefónneho styku — hovorí Ing. Gustáv Ďurkov. — Kvalitatívny zlom v automatizácii nastal v posledných troch rokoch až prekvapivá rýchlym rozvojom automatického medzimestského styku. Zatiaľ čo prvé pokusné automatické spojenie medzi Košicami a Prešovom vybudovali roku 1967, veľkorysá realizácia plánu automatizácie začala sa koncom roku 1969. Prvou zaťažkávacou skúškou boli MS v lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Odvtedy počet automaticky spájaných medzimestských hovorov prekročil 50 percent všetkých medzimestských hovorov. Pritom od záčatia automatizácie množstvo medzimestských hovorov nevídane rýchlo vzrastá. Za päť rokov je tento vzrast 384-percentný. Dozvedáme sa ešte niekoľko zaujímavostí z automatizácie telefónneho styku. Do horských hotelov zaviedli napríklad bezdrôtové automatické telefóny. Na Krížnu do hotela Kräšová studňa možno volať priamo mestským automatom, pričom hovor prenáša rádiostanica. Automatizácia medzimestského spájania si vyžaduje veľké investície. Iba stavba ústrední, ukladanie káblov v kraji ročne stojí okolo 90 miliónov korún, nehovoriac o desiatkach, ba stovkách miliónov z centrálnych investícii pre tranzitné vedenie a centrály. PORUCHA N!E JE V APARÁTE Pravda, tento búrlivý rozvoj automatického medzimestského styku značne vyčerpáva stavebné kapacity podnikov, ktoré investície uskutočňujú. Ide predovšetkým o stavebné kapacity. Budovy spojových centrál sú atypické stavby, vyžaduje sa pri ich stavbe vyššia svetelnosť, silnejšia podlaha než pri iných stavbách. Prefabrikáty tu málo pomôžu, stavebné podniky nerady prijímajú takéto stavby. Napríklad stavebná časť fiľakovskej centrály je pomerne malá, štvormiliónová Investícia. Jej dostavba sa však preťahuje už od roku 1968 a závod Pozemných stavieb z Banskej Bystrice nie a nie ju dokončiť. Dvanásf miliónové investície, spojov vo Fiľakove ležia ladom, neyyúžité, — Ak budú Pozemné stavby také dobré, tohto roku sa začne aj stavba budovy v Martine, a to by malo vyriešiť aj problém mnohých čakateľov — hovorí námestník riaditeľa. v Tón jeho reči nám však napovedá, že investorsko-dodávateľských vzťahoch ešte veľmi závisí od dobrej vôle dodávateľa. „Poruchy“ v rozvoji telefonizácie teda nie sú vždy zapríčinené spojmi... H AKÉ SO MOŽNOSTI? Ďalší rozvoj telefonizácie a automatizácie telefónneho styku v značnej miere závisí aj od pochopenia spoločenského významu spojovej služby. Príkladný vzťah k požiadavkám spojov pociťujú pracovnici telekomunikácii z Priemstavu v Prievidzi. Tento stavebný podnik plní pri stavbe telekomunikačnej budovy v Novákoch svoje úlohy vzorne. Podobné s dobré skúsenosti majú súdruhovia aj niektorými národnými výbormi. V mnohých obciach už pochopili, že kultúrnosť života dediny nie je iba vo výstavbe kultúrneho domu, ale napríklad aj v úrovni poštovej budovy. Dedinské centrály nie sú príliš náročnými stavbami, v rámci akcie Z je možné veľa pre rozvoj telefonizácie urobiť, tak ako to urobili na Orave v obci Rahča alebo v Smrečanoch v okrese Liptovský Mikuláš či v Dudinciach. Spoje rady pristúpia na združené investície v obciach, treba len, aby národné výbory o svojich plánoch spojárov informovali. Dozvedáme sa aj o rekordnej oprave centrály v Lučenci, ktorá pred rokmi vyhorela, ale ešte v tom istom roku ju dali do prevádzky. I tento príklad ukazuje, že to ide, ak sa sily spoja a ak je jpochopenie pre vec. Pochopiť závažnosť automatického telefónneho styku nie je ťažké. Pravda, ekonomický prínos rýchleho styku je nevyčísliteľný. Ale kto by vedel vyrátať, oká dôležitá' môže byť pre riaditeľa ktoréhokoľvek závodu pri rýchlom rozhodovaní konzultácia s centrom, rozhovor s nadriadeným orgánom? Rýchlosť v takom prípade niekedy znamená ušetrené statisíce i milióny. B UDRŽAŤ súčasné tempo Snahou spojárov v súčasnosti je udržať to tempo v rozvoji, ktoré dosiahli v posledných rokoch. Na strednom Slovensku bolo napr. v roku 1965 len 79 000 účastníckych staníc, dnes ich je 140 000 a do konca päťročnice s? ich počet zvýši o ďalších 27 000, Súčasne s rozvojom telefonizácie rozvíjajú i prenos dát, modernizujú existujúce linky, ukladajú ich pod zem, spolu s elektrifikáciou železníc menia uloženie spojových káblov, opravujú a udržiavajú staré zariadenia. Spojové zariadenia majú priemernú životnosť 20 rokov, no niektoré slúžia už aj tridsať práve vďaka svedomitej údržbe. Málokto vie, že v súčasnosti v údržbe je najväčšou ťažkosťou nedostatok telegrafných stĺpov. Obyčajných drevených, impregnovaných stĺpov, ktoré sa zdajú byť tým najbežnejším materiálom. Äno, elektronické zariadenia, reléové prístroje, rádiotelefóny — to máme. Iba zvolenská Bučina prešla — celkom správne — na hodnotnejšie spracúvanie dreva a spojári si lámu hlavu, odkiaľ vziať 100 stĺpov na stavbu pri Čiernom Váhu či pre ge-_ nerálne opravy starých liniek. I vyriešenie. takýchto problémov pomôže udržať súčasné vysoké tempo v modernizácii a rozvoji telefónneho styku. Je množstvo väčších i menších problémov, ktoré treba vyriešiť, aby sa splnil perspektívny plán úplnej automatizácie medzimestského styku a pritom aby spoje vyhoveli aj požiadavkám čakateľov na nové prístroje a linky. Ak súčasné tempo udržia', alebo zrýchlia, dozvieme sa to ľahko: nebudeme musieť vyčkávať tak dlho ako dnes na niektoré spojenia, bude menej obsadzovacích tónov v slúchadlách. GEJZA VILÍEK 4. JÜLA 1972 í