Pravda, júl 1972 (LIII/153-178)

1972-07-04 / No. 155

V Strážnici spievali j] V rozprúdenej tohtoročnej folklórnej žatve sa uskutočnil aj medziná­rodný festival v Strážnici. Jeho návštevníci sa po tri dni názorne pre­sviedčali, že folklórne umenie má bohaté zázemie aj dôležité kultúr­ne, spoločenské, internacionálne a politické opodstatnenie. Z piatich programových celkov Stráž­nice 1972 medzi najzaujímavejšie pat­ril blok Úsmevy a slzy, zostavený z re­gionálnych tradícií sliezskeho' folkló­ru. Dôverná odborná znalosť materiá­lu, citová vrelosť k tejto oblasti, ne­konvenčný, komorne ladený autorský a režijný prístup umožnil dr. Jaromí­rovi Gelnarovi priblížiť ľudovú kul­túru Sliezska v žánrové výrazných a umelecký pôsobivých prejavoch. Upú­tali najmä perfektné muziky, archaic­ká melódia pri vynášaní Mařeny, za­ujímavá forma koledy, balada staren­ky F. Patovej, ale aj banícka pieseň, ktorú precítene a s presvedčením za­spieval mladý baník K. Rašík. V programe Korení nejvzácnější po­dujal sa dr. Vítězslav Volavý na ne­ľahkú úlohu ukázať na pódiu pestrosť fariem ľudového humor iz ovaň i a. Au­tor sa šťastne vyhol tzv. ľudovým roz­právačom, čím naznačil, že nebolo je­ho zámerom samoúčelné rozosmievať obecenstvo. Pozornosť upriamil predo­všetkým na bohatý register jemných humorných prvkov v ľudovej piesni, tancoch, pohyboch, úkonoch a v roz­manitých spoločensko-zábavných pre­javoch, v ktorých nechýbala ani sati­rická aktualizácia problémov nášho súčasného života. Program ukázal jed­nu z ciest, po ktorej sa možno uberať pri inscenačnom využívaní tradičného a súčasného ľudového humoru. 0 vysokej úrovni nášho špičkového amatérskeho folklórneho hnutia sa mohli diváci presvedčiť v programe Kvety s láskou pestované. Predstavili sa v ňom víťazi (Úsměv, Vršatec, Bre­zová) a držitelia ďalších cien (Mánes, Hradištěm, Liptov] z Celoštátnej súťa­že amatérskych súborov v Poprade 1971, ktorí vystúpili so svojím najlep­ším repertoárom v samotných celkoch programu. Zámerom režiséra Ing. Šte­fana Nosáľa bolo zvýrazniť rôznoro­dosť folklórneho materiálu, ktorý ama­térske súbory v Čechách, na Morave a Slovensku čerpajú prevažne z regio­nálnych zdrojov, ä zároveň poskytol príležitosť na konfrontáciu súčasného stavu a foriem inscenačných prístu­pov-k štylizovaným folklórnym preja­vom. Divácky nesporne atraktívny a príťažlivý program utrpel miestami zdĺhavosťou, ktorú režisér odškodnil strhujúcim záverom. Myšlienku internacionálneho pria- Novinky z poľskej kinematografie • Režisér Jerzy Stefan Stawiňski na­krútil film Kto veri na bociany, prí­beh mlade] lásky Danky a Filipa (L. Lotocki a M. Kukula). Rodina a pro­stredie, v ktorom žijú, ich nechápe, tak sa rozhodnú prežiť chvíle šťastia sami na opustenom ostrove, kde žijú ako Robinsoni... • V Bialymstoku dali do prevádzky jedenáste polské kino na 70 mm for­máte. O Film Rodinný ži vöt (režisér K. Za­­nusi) bol nominovaný'v kategórii an­glicky nahovorených filmov na Osca­­ra — Cenu americkej filmovej aka­démie. • Sto sovietskych filmov videto v Poľ­sku viac ako 1,7 milióna divákov. Na prvom mieste je Tichý Don (9,7), na ďalších Vojna a mier (4,9), Sadko (3,8), Žeriavy letia (3,8), Osud člove­ka (3,3), Celý svet sa smeje (3,3), Pie­seň tajgy (3,2) atď. • V minulých dňoch sa uskutočnil v Krakowe IX. medzinárodný festival krátkych filmov o Zlatého draka (Grand Prix). Heslo súťaže bolo Naše XX. storočie. Súťažilo sa v kategóriách dokumentárnych, populárno-vedec­­kých, animovaných a iných filmových formách. fšvr) Dvakrát stovka Dolná Krupá má bohatú kultúrnu tra­díciu. Známa je pobytom L. v. Beetho­vena aj tým, že mladosť v obci prežil skladateľ. Gejza Dusík. I prostý ľud však tvoril. Pred viac ako sto rokmi založili v obci dychovú hudbu. MNV využil túto tradíciu a pripravil osla­vy tohto výročia. Nakoniec je to je­den z bodov volebného programu vy­tvárať dobré a kultúrne prostredie na dedine a toto výročie poskytlo jednu z príležitostí. Oslavy boli od 30. VI. do 2. VII. Zišli sa rodáci roztratení po kraji. Na oslavách vystúpilo viac ako 100 muzikantov. Dolnokrupčania priví­tali hostí s tradičnou pohostinnosťou a i obec k tomuto výročiu pekne upra■* vili, pretože sviatok dychovky bol sviatkom celej obce. AUGUSTIN BOHUNICKÝ teťstva a vzájomného poznávania kul­túrnych tradícií vyjadroval program zahraničných súborov Křížem krážem za muzikou, tancem. Neopakovateľný kolorit svojich krajín priniesli tento rok: moldavský súbor VIORIKA, ma­ďarský KALOCSAI NÉPI EGYÜTTES, poľský LUDOWY TEATR ZIEMI POD­­HALAŇSKIEJ, nórsky BONDEUNGDOM­­SLAGET ERVINGEN a cyperský súbor SUSTA. Ich hostiteľom na pódiiu bol vsetínský súbor Jasénka. Režisér Fran­tišek Bonuš si zvolil náročný postup komponovaného programu s večernou a a dennou verziou. Osobnostné, vecné vtipné režisérovo' komentovanie programu miestami rušivo zasahovalo do vystupovania účinkujúcich. Dvadsiaty siedmy ročník strážnic­kého folklórneho festivalu priniesol zaujímavé a vcelku úspešné progra­my, čím potvrdil správnosť terajšieho koncepčného zamerania. JÄN BOTÍK Rumunskú produkciu reprezentoval na FFP film Angel a sedem koní. Takmer legendárny príbeh rozpráva o zaujímavých a dobrodružných dejových epizó­dach o vztahu veliteľa oddielu žoldnierov Mamulova a jeho nemanželského syna Angela. Angel brániac spravodlivosť sa stavia na čelo zbpjníkov á bojuje proti nadvláde zosobnenej Mamulovom. Na fotografii je záber z filmu. NAKLADATEĽSTVO PRAVDA NA CESTE POZITÍVNEJ EDIČNEJ ČINNOSTI Vydávanie angažovanej literatúry Nakladateľstvu Pravda patri uznanie za obsiahlu, záslužnú a ozaj stranícky angažovanú edičnú čin­nosť, funkciu, ktorú od roku 1945 plnilo a opäť plní. No ani toto ideologicky exponované vydavateľstvo neobišli krízové tendencie v 80. rokoch. Ba práve naň sústredili svoju pozornosť revizionistickí a pra­­vicovooportunistickí „obroditelia socializmu“. Ich pričinením došlo k deštruktívnej zmene v jeho vy­davateľskej orientácii. Vyjadroval to napokon aj názov Epocha, pod ktorým niekoľko rokov vystupo­valo. V poslednom období mu opäť prislúcha inicia­tíva a primát medzi všetkými slovenskými vydava­teľstvami pri dôslednom realizovaní;kultúrnej a edič­nej politiky strany. O dosiahnutí pozitívnych výsled­kov, poslaní a úlohách nakladateľstva Pravda v sú­časnosti chceme oboznámiť našich čitateľov rozho­vorom so šéfredaktorom dr. EUGENOM HANISKOM. Požiadali sme ho o odpoveď na naše otázky. ■ V roku 1970 pri príležitosti 25. výročia svojej existencie sa nakla­dateľstvo vrátilo k svojmu pôvod­nému názvu Pravda. Nebol to iste iba formálny akt. Keď Predsedníctvo ÜV KSS rozhodlo, aby sa nakladateľstvo vrátilo k svoj­mu pôvodnému názvu a premenovalo ho z Epochy na Pravdu, vychádzalo z toho, že aj nová ideovo-politická koncepcia edičnej činnosti bude zod­povedať tomuto pôvodnému názvu, a to ako obsahom, tak aj rozsahom a celkovou štruktúrou vydávanej lite­ratúry. Nakladateľstvo Pravda, ktoré zorganizovalo vedenie strany na Slo­vensku hneď po oslobodení Soviet­skou armádou, plnilo veľmi význam­né funkcie v období národnodemo­kratickej revolúcie a jej prerastaní do socialistickej revolúcie. Vychádza­li tu základné diela marxizmu-Ieni­­nizmu, teoretické štúdie a umelecká literatúra, ktorá sa plne angažovala za idey komunizmu a programové ciele strany v boji o moc robotníckej triedy v našom štáte i počas výstav­by základov socialistickej spoločnos­ti. Pôvodným názvom vyjadrujeme našu väzbu na predchádzajúcu revo­lučnú tradíciu komunistického nakla­dateľstva, ktorú chceme ďalej rozví­jať, upevňovať, ale súčasne sa aj jed­noznačne dištancovať od tej časti edičnej činnosti bývalého naklada­teľstva Epocha, ktorá, ako ukázala analýza, objektívne poškodila záujmy a potreby komunistickej strany a so­cialistickej spoločnosti. ■ Nová koncepcia nakladateľstva Pravda je plne odôvodnená. V sú­lade so závermi XIV. zjazdu KSČ i februárového pléna ÚV KSČ a ÜV KSS zabezpečujete vydávanie angažovanej teoretickej literatúry pre stranícky aktív a širokú kul­túrnu verejnosť. Presvedčivo to dokumentujú aj vaše edičné vý­sledky a nesporné úspechy. V uplynulom období vykonali stra­nícke orgány a organizácie rozsiahlu organizátorskú a masovopolitickú prácu medzi pracujúcimi. Možno to okrem iného veľmi názorne doku­mentovať aj na neustálom raste zá­ujmu o politickú a spoločensko-ved­­nú literatúru. Tento záujem, ako ukazujú skúsenosti z minulých ro­kov, je v určitom zmysle baromet­rom, ktorý značne citlivo ukazuje na úroveň ideovo-výchovnej práce stra­ny medzi pracujúcimi. Nebolo ná­hodné, ak v 60. rokoch celková ten­dencia zaznamenávala neustály po­kles vydávanej politickej a spoločen­skovednej literatúry, v čom sa odzr­a kadľovala stagnácia ideovo-výchovnej masovopolitickej práce strany. V poslednom roku však nastal zásad­ný obrat. Aj to dokumentuje zvrat celej strany k leninským zásadám a normám v jej činnosti. Len tak si možno vysvetliť i nesporné úspechy, ktoré nakladateľstvo Pravda dosiah­lo. V minulom roku sme vydali 193 a titulov politickej, spoločenskovednej umeleckej literatúry v náklade vyše 3 miliónov 170 tisíc výtlačkov. Bol to najvyšší objem vydanej pro­dukcie od vzniku nakladateľstva. Značne sa prekročili plánované úlo­hy v rozsahu, zvýšili sa priemerné náklady, čo malo aj pozitívny vplyv na ekonomický výsledok. K 50. výročiu založenia KSČ, po XIV. zjazde KSČ i k predvolebnej kampani vydalo nakladateľstvo viace­ro publikácií, ktoré sa stali zdrojom pri rozvíjaní ideovo-vzdelávacej propagandistickej práce a stretli sa a so značným záujmom v straníckom aktíve i medzi čitateľmi. Niektoré z vydaných publikácií, ako Komunis­tická internacionála, Pravda zostala pravdou od Vasila Biľaka, Čierne na bielom od Miloša Marku, Od revizio­­nizmu k zrade od Mračkovskej a iné boli rozobrané za niekoľko dní a museli byť pre veľký záujem vydané v II. vydaní; napríklad v masovom náklade Protokol z XXIV. zjazdu KSSZ a XIV. zjazdu KSČ. Podľa prehľadu, ktorý máme v nakladateľstve, možno uviesť, že takmer celá produkcia na­kladateľstva z minulého roku sa do­stala do rúk čitateľa. H V súčasnosti strana orientuje celý ideologický a kultúrny front na ofenzívny zápas proti malobur­­žoáznej ideológii, recidívam re­­vizionizmu a pravicového oportu­nizmu, za prehlbenie socialistic­kého spoločenského vedomia. Aj nakladateľstvo v tomto smere ča­kajú náročné úlohy. Nakladateľstvo Pravda ako popred­ná inštitúcia ideologického charak­teru sa výrazne zúčastňuje na rie­šení ideových, teoretických, politic­kých a výchovno-vzdelávacích úloh, ktoré vyplývajú zo záverov a uzne­sení zjazdu KSS a XIV. zjazdu KSČ. Tieto úlohy sú rozpracované v ideo­­vo-politickej koncepcii edičnej čin­nosti nakladateľstva do roku 1975, ktorú schválilo Predsedníctvo ÚV KSS. Na jej postupnú realizáciu je sústredené úsilie celého pracovného kolektívu. Postupne budú širokej ve­rejnosti sprístupnené ďalšie základné diela klasikov marxizmu-leninizmu, vydané boli nové kvalitné učebnice z troch základných súčastí, pritom sa značná pozornosť venuje pružné­mu a pohotovému vydávaniu publi­kácií, v ktorých sa na vedeckej teo­retickej úrovni analyzujú niektoré súčasné smery buržoáznej ideológie, ale aj ideové a politické koncepcie neorevizionizmu a pravicového opor; tunizmu, jeho sociálne, triedne gnozeologické korene. V tejto oblasti a nakladateľstvo dosiahlo už určité po­zitívne výsledky. Niektoré publikácie sme vydali v edícii boja proti anti­komunizmu ako napr. Pozor, sioniz­mus od Ivanova, Súčasné buržoázne teórie o splývaní kapitalizmu a so­cializmu od kolektívu popredných so­vietskych autorov, i prácu L. Hrzala Kriticky o demokratickom socializme a Iné. Štúdie z tejto edície sa stretli s nevšedným záujmom u. čitateľov a obrazne povedané v predajniach mu­seli na ne zaviesť přídělový systém. Z tejto oblasti sme, vydali aj ďalšie zaujímavé tituly ako napr. publiká­ciu Sionizmus — legenda a skutoč­nosť, O idoloch a ideáloch a iné. SI V súvislosti s plnením záverov februárového pléna ŰV KSČ a ÚV KSS, ktoré zdôraznilo zefektívne­nie, komplexné zracionálnenie práce a výroby, veľmi naliehavým sa stáva rozvoj ekonomickej pro­pagandy a ideovo-výchovnej práce vôbec. Iste ste sa touto úlohou zapodievali. Závery februárového pléna ŰV KSČ a ÜV KSS sa hlboko dotýkajú našej práce. I keď v oblasti knižnej kul­túry sa v súčasnosti usilujeme o dô­slednú dekomercionalizáciu, i v na­kladateľstve sa musíme usilovať, aby. sme prácu zracionalizovali a ekono­micky zefektívnili. Je tu veľa priesto­ru pre iniciatívu. Komplexná racio­nalizácia však nie; je len praktickým problémom a má i svoje aspekty teo­­reticko-poznávacieho a výchovno­­vzdelávacieho, propagandistického charakteru. V tejto oblasti sa naše úsilie sústreďuje na to, aby sme za účasti popredného teoretického aktí­vu z ekonomickej oblasti postupne vydali zaujímavé a teoreticky pod­netné štúdie, ktoré by slúžili rozví­janiu ekonomickej propagandy medzi širokými masami pracujúcich. ■ Napokon otázka dlhodobej per­spektívy. Možno predpokladať, že úlohy a náročnosť vašej vydava­teľskej činnosti budú rásť a že sa rozrastie aj nakladateľstvo. Budúcnosť nášho nakladateľstva bude poznamenaná kooperáciou a centralizáciou pri vydávaní spoločen­skovednej a politickej literatúry. Opatrenia, ktoré vo februári prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ a ktoré sa postupne realizujú, majú vytvoriť ta­ký priestor, aby vychádzali len diela teoreticky zrelé, na vysokej úrovni vedeckého poznania marxisticko-le­­ninskej ideológie, diela k aktuálnym ideovo-teoretickým problémom. Cen­trom pozornosti budú predovšetkým publikácie, ktoré na základni mar­xistickej dialekticko-materialistickej metodológie budú všestranne analy­zovať zložité javy späté s vědecko­technickou revolúciou a jej vzájom­nou väzbou s objektívnymi prednos­ťami socialistického systému, s prob­lémami neustále sa prehlbujúcej ve­dúcej úlohy robotníckej triedy a jej predvoja komunistickej strany s ďalšími objektívnymi všeobecnými a zákonitosťami rozvoja socializmu v sú­časnom, triedne rozdelenom a roz­pornom svete. Otázky kládol JOZEF VEĽKÝ Román o problémoch inteligencie Litovskej próze sa v sovietskej literárnej tlači venuje v posledných rokoch veľká a plne zaslúžená pozornosť. Konštatuje sa jej prehĺbená zacielenosf na človeka socialistickej spoločenskej formácie, závažnosť ideovej a mravnej problematiky, ktorú táto próza spracúva, a jej umelecká svojráznosť a výraznosť. Po Kaunaskom románe A. Beläuskasa sa teraz slovenskí čitatelia môžu oboznámiť s ďalším dielom, reprezentujúcim súčasnú litovskú prózu, s románom známeho Mykolasa Slucki­­sa Adamovo jablko (vyd. Slovenský spisovateľ v edícii SPKK, Bratislava 1972, preklad Vlasta Baštová). Sluckis si v tomto románe všíma jeden deň zo života manželskej dvojice Augustinas Kamanis-Genovajte. Kamanis je vedecký pracovník vý­skumného ústavu, jeho man­želka, bývalá telocvikárka, sa po nešťastnej smrti jedného zo študentov rozhodla zme­niť povolanie a pracuje ako knihovníčka. Spisovatel sa zameriava na otázky života dnešnej litov­skej inteligencie. Začleňuje svojich hrdinov do každoden­nej skutočnosti a dramatiz­­mus ťaží z konfrontovania tejto skutočnosti, prežívanej striedavo Augustinasom a Ge­­novajte, so spomienkami na minulosť, ako sa ony premie­tajú v mysliach ústredných postáv príbehu. Spomienky, v ktorých sa uplatňuje forma vnútorného monológu, pomá­hajú lepšie pochopiť nielen samotné hlavné postavy deja, ale aj ďalšie postavy, najmä nezásadového, konjunkturál­neho riaditeľa výskumného ústavu Karaľusa, proti ktoré­ho dvojtvárnosti je namiere­ný pátos Sluckisovej výpove­de. Ale spisovateľ — a v tom je sila jeho realistického po­hľadu — odsudzuje aj sla­bosť a nedôslednosť Augusti­­nasa Kamanisa, jeho zhŕňa­nie majetku (túžba po aute, ktorá mu má kompenzovať nedostatok vyváženosti citu ku Genovajte). Psychika Au­­gustinasa Kamanisa je pozna­čená jeho minulosťou, ne­priazňou — eufemisticky po­vedané — k otcovi, krutému domácemu tyranovi, osudom jeho brata Algirdasa, ktorý sa počas vojny pridal k fašistom a potom zo strachu pred spra­vodlivým trestom ušiel za oceán. Pravda, Sluckis jedno­značne naznačuje, že Algir­­dasovo rozhodnutie sa už v čase vojny stretlo s odporom Augustinasa, že cesty bratov sa už vtedy definitívne ro­zišli. Preto je spisovateľ na svojho hrdinu prísny, odsu­dzuje slabosť, ktorú prejavil Augustinas pri presadzovaní svojich správnych, pokroko­vých vedeckých výsledkov, neuznáva Augustinasove vý­hovorky pred sebou samým, že musel mlčať kvôli bratovi. Čoraz zjavnejšie sa do po­predia dostáva postava Ge­novajte, celistvej, zemite v stvárnenej osoby, zakotvenej socialistickej súčasnosti. A celkom zákonité je i finále románu: Genovajte sa stáva oporou rozháranému Augusti­­nasovi, zmietajúcemu sa v ko­lotoči trýznivých myšlienok a udalostí. Výsek jedného dňa nepri­niesol v živote Augustinasa Kamanisa akýsi zázračný zvrat, ale azda mu — také sa nanucuje konštatovanie — pomohol výraznejšie pocho­piť potrebu odvahy a realis­tickejšieho pohladu na sku­točnosť. Sluckis je autorom viace­rých próz, ktoré vzbudili nie­len v litovskej, ale zásluhou prekladov z ruštiny (Adamo-. vo jablko, napísané v roku 1966, preložili do ruštiny o tri roky neskôr) v celej so­vietskej čitateľskej verejnosti veľký ohlas. Pripomeňme je­ho romány Schody do neba a Smäd. Adamovo jablko upútava prienikom do psychiky postáv, úsilím postihnúť smerovanie spoločnosti. Dôležité je, že au­tor sa usiluje postoje najmä Augustinasa odôvodniť sociál­ne, že jeho román je výpove­ďou o dnešnom dni konkrét­nych ľudí, že v ňom cítiť vie­ru v uplatnenie autentických ľudských hodnôt — či už v pracovnej alebo rodinnej sfé­re. V roku, keď sa sovietska spoločnosť chystá na oslavy 50. výročia vzniku Zväzu so­vietskych . socialistických re­publík, sa takto môžu sloven­skí čitatelia oboznamovať — popri uznávaných a obľúbe­ných dielach ruskej sovietskej literatúry — aj s najpozoru­hodnejšími dielami príslušní­kov národných literatúr ZSSR. Tieto diela dokazujú rozvet­­venosť sovietskeho literárne­ho diania a sú výrazným sve­dectvom o závažnosti tém, ktoré spracúvajú sovietski spisovatelia. DUŠAN SLOBODNÍK NAŠA SÚŤAŽ 9NAŠA SÚŤAŽ ® NAŠA SÚŤAŽ ■© NAŠA SPOMIENKY Sadúm na peľasť postele a zrovnävam si myšlienky, ktoré sú také rozhádzané, že nie a nie ich usporiadať. Je to možné, že práve ja? Nesníva so mi? - Tak čo, Jožko, tešíš sa? Otázka ma vracia do skutočnosti. Vi­dím tváre kamarátov. Všetky sa usmie­vajú. - Že či, nemôžem uveriť, že práve ja mám ísť zo odmenu do Sovietskeho zväzu. - Veď vús ide viac, len každý z inej jednotky, - potľapkávajú ma po ple­ciach. - Čo si mal z ruštiny v škole? Keď stretneš peknú dievčinu, budete si uka­zovať? - doberajú si ma kamaráti. Usmievcm so a v duchu si nadá­vam, že som v škole nepozeral lepšie do učebníc ruského jazyka. Do odcho­du sú však ešte dva mesiace. Využijem ich. Dal som sa s chuťou do učenia. Dni ubiehali naplnené prácou v tvrdom vo­jenskom živote. Blížil so ten očakáva­ný. Veľmi sme so tešili. Veď mladosť je aj túžba poznať neznáme kraje, skonfrontovať to, čo si počul v škole či od ľudí, lebo ja som ich počúval s otvorenými ústami. Teraz budem roz­právať ja. Čo som videl, čo zažil, ako ma prijali v tej veľkej krajine. Nasadli sme do vlaku plní napätia a zvedavosti. Vlak sa hýbe, naberá rýchlosť. Chlapci sa navzájom zoznamu­jú. Čas ubieha a s ním i cesta. Koneč­ne hranica. Chlapci, presadať! Tu nás čakajú sovietski priateliol Prvé stisky rúk, to známe milé - No, moíod­­ci, zdravstvujtej - a vedú nás k vlaku, ktorý nás, povezie šírou ruskou kraji1 nou. Cesta bude dlhá, treba sa zásobiť pitnou vodou. Je leto a poriadna pá­ľava. Naplnili sme si poľné fľaše... Vlak uháňa, okolo samé polia, na ktorých sa vlní dozrievajúce obilie. Obilie a zasa obilie, more obilia. Kde-tu sa v diaľke zjaví dedinka, ktorá zapadá do prostredia, sťaby ju tam ma­liar namaľoval... Hodiny ubiehajú v družnom rozhovore a pozorováni krajiny. Slnko pripeká, začal sa hlásiť smäď. N už hasili sme ho plnými dúškami z poľných fliaš. Čoskoro zostali prázd­ne. A páľava je čoraz väčšia, smäd je ešte nástojčivejší. Čo však robiť? - Ja to už nevydržím, - ozval sa jeden z našich chlapcov. - Nemá tu niekto ešte aspoň za hlt vody? Z našich nemal nik. Iba sovietski priatelia nám núkajú svoje fľaše. Sú ešte skoro plné. Nepochopiteľné. Veď som ich videl, že už niekoľkokrát z nich pili. Vysvetlili nám, že v týchto konči­nách je voda vzácna a treba s ňou ro­zumne hospodáriť. - Nesmiete piť veľa, čím viac bu­dete pif, tým budete smädnejší. Pery treba vodou navlhčiť, tak vydržíte dl­ho - povedali. Uvažujem a porovnávam. Aj ich páli slnko a morí smäd, ale delia sa s nami o vodu. Nie, neusmievajte sa. Keby ste pocítil i skutočný smäd a nemali ho čím zahasiť, potom by ste poznali cenu vo­dy i toho, kto vám ju podal. Pozorne sledujeme tváre nových priate­ľov. Všetci sú mladí, usmiati a oči im žiaria, no len čo sa spomenie vojna, skutočná hrozná vojna, tváre im tvrd­nú a oči zaiskria zlobou, obrovskou zlo­bou, nenávisťou proti tým, ktorí by chceli opäť vyvolať novú hrôzu. IVly sme v ich veku, vojnu poznáme len z roz­právania. A títo tu, čože vedia viac pasia s morom, sú smädní, hladní. Stra­vu si presne rozdelia, a keď sa minie, zjedia i vojenské čižmy a harmoniku. No -nie sú zúfalí. Stále veria, že ich sovietska vládb zachráni, vyšle pomoc. Chlapci sú vychudnutí ä biedni, ale stále zostávajú ľuďmi, nepodliehajú pudu se- Ubytovali nás spolu so sovietskymi bazáchovy, ako to v podobných prípa- vojakmi. Rozprávame so, besedujeme, býva. Povzbudzujú jeden druhého, pomáhajú si, koľko je v ich silách. Po ^štyridsiatich dňoch prichádza záchrana! Budú žiť! Film sa skončil. V sále zostalo ticho. Nik nevstáva a nenáhli sa preč, iba náš vojak sa kde-tu trocha mrví, ale pod vplyvom prostredia zostáva sedieť. Naši priatelia úplne prežívajú dej filmu. Všet­ci chcú byť takí ako súdruhovia z fil­mu. Dej filmu, to je skutočnosť, ktorá pred rokmi ohromila celý svet. Sovietski vojaci sú skromní, svedo­mití, pracovití, slovom znamenití chlap­ci. Obdivujem výchovu, ktorá vedela tak hlboko vštepiť do týchto mladých ľudí lásku k vlasti, k strane a jej predstavi­teľom. Rozpoviem vám príhodu, pre ktorú som so pred sovietskymi priateľmi veľ­mi zahanbil. U našich chlapcov, vojakov, býva zvykom kúpiť si, keď už nemajú ďaleko do civilu, krajčírsky meter. Potom od­­strihujú denne po centimetri a pozo­rujú, ako sa im „to" kráti. Už je to „za pár". Ani ja som nebol iný. Vy­tiahol som raz večer meter a_ strihám. Sergej pozerá a spytuje sa: ČO robíš? Vysvetľujem mu, že už mám zasa o deň vojenčiny menej a že o toľko a toľkh pôjdem domov. Nechápavo krúti hla­vou. Nechápe moju radosť. - A ty sa netešíš? - spytujem sa ho. Tvár mu zvážnela a počujem to, čo by som asi nikdy nepovedal. - Keď Malinovskij prikáže, s radosťou zostanem ešte ďal­šie štyri roky! Vyrazilo mi to dych a veľmi som sa zahanbil. Veď to povedal chlapec, ktorý má ísť o štýri mesiace do civilu. Je to možné, aby tak miloval svoju vlasť? Po­chopil som. Národ, ktorý má takú silnú o oddanú mládež, je neporaziteľný a patrí mu budúcnosť. o nej? V besede sa dozvedáme viac. Voloďa, chlapec s veľkými modrými očami, ktorých pohľad celkom stvrdol, hovorí: - Som sám. Matku trafila guľka, keď sme evakuovali. Zomrela, a mňa ne­mohli odtrhnúť od jej chladnúceho tela. Tak som sa jej držal a nariekal. Sestra padla v boji o otec tiež. Vychovala ma vlasť. Kto by chcel na ňu siahnuť, be­da mul - zatne päste. Pozerám sa dookola. Všetci sú váž­ni. Myslím si, súcitia s ním, no potom sa dozvedám, že niet medzi nimi ani jedné­ho, ktorý by vo vojne nebol stratil nie­koho z najbližších. T^n otca, ten zasa matku, sestru, brata. Preto tá ukrut­ná odhodlanosť brániť to, za čo ich blízki dali najcennejšie no svete - ži­vot. Trávime voľné chvíle v spoločenskom klube. Premietajú film. No plátne sa rozvíja dej o štyroch sovietskych vo­jakoch, ktorých pri výkone služby za­hnala búrka na šíre more v bárke. Zä-A ja? Meter som zahodil... Spomienky svojho brata spracovala ŠTEFÁNIA HAJDÚCHOVA, Kostolné, okr. Trenčín Nebýva zvykom, aby sa v historickom jadre veľkých miest niečo stavalo — najmä nie v modernej fazóně. V prípade Univerzitnej knižnice v Bratislave iného východiska nebolo, pretože staré sklady na prísun nových zväzkov už nestačili. Prístavbu však ž ulice nevidieť, centru vôbec neuškodila. Snímka: Tomáš Lindar Haló, spoje? Rozhovor o súčasnosti a budúcnosti automatického telefón­­■ neho styku © Nevyčísliteľné prínosy národnému hospodár­stvu © Ai akcia „Z" pomáha rozvíjať telekomunikácie © K bytovej výstavbe patrí aj telefónny kábel — Haló, spoje? Volá vás Pravda. Ra­di by sme sa dozvedeli niečo bližšie o rozvoji automatického telefónneho styku v Stredoslovenskom kraji. — Príďte, súdruh námestník kraj­ského riaditeľa pôšt a telekomuniká­cií Ing. Gustáv Ďurkov vám potrebné informácie podá. Pozvanie radi prijímame. Súdruho­vi námestníkovi tlmočíme predovšet­kým sťažnosti telefónnych účastníkov a čakateľov na telefóny. Rozhovor však čoskoro prerastá svoj pôvodný rámec a dáva nám možnosť nahliad­nuť do zákulisia a problematiky spo­jovej služby zo širších hľadísk. E KVALITATÍVNY ZLOM — Naším hlavným cieľom je úplná automatizácia ■ telefónneho styku — hovorí Ing. Gustáv Ďurkov. — Kva­litatívny zlom v automatizácii nastal v posledných troch rokoch až pre­kvapivá rýchlym rozvojom automatic­kého medzimestského styku. Zatiaľ čo prvé pokusné automatické spojenie medzi Košicami a Prešovom vybudo­vali roku 1967, veľkorysá realizácia plánu automatizácie začala sa kon­com roku 1969. Prvou zaťažkávacou skúškou boli MS v lyžovaní vo Vyso­kých Tatrách. Odvtedy počet automa­ticky spájaných medzimestských ho­vorov prekročil 50 percent všetkých medzimestských hovorov. Pritom od záčatia automatizácie množstvo me­dzimestských hovorov nevídane rých­lo vzrastá. Za päť rokov je tento vzrast 384-percentný. Dozvedáme sa ešte niekoľko zaují­mavostí z automatizácie telefónneho styku. Do horských hotelov zaviedli napríklad bezdrôtové automatické te­lefóny. Na Krížnu do hotela Kräšová studňa možno volať priamo mestským automatom, pričom hovor prenáša rádiostanica. Automatizácia medzi­mestského spájania si vyžaduje veľké investície. Iba stavba ústrední, ukla­danie káblov v kraji ročne stojí okolo 90 miliónov korún, nehovoriac o de­siatkach, ba stovkách miliónov z cen­trálnych investícii pre tranzitné ve­denie a centrály. PORUCHA N!E JE V APARÁTE Pravda, tento búrlivý rozvoj auto­matického medzimestského styku značne vyčerpáva stavebné kapacity podnikov, ktoré investície uskutoč­ňujú. Ide predovšetkým o stavebné kapacity. Budovy spojových centrál sú atypické stavby, vyžaduje sa pri ich stavbe vyššia svetelnosť, silnejšia podlaha než pri iných stavbách. Pre­fabrikáty tu málo pomôžu, stavebné podniky nerady prijímajú takéto stavby. Napríklad stavebná časť fiľa­­kovskej centrály je pomerne malá, štvormiliónová Investícia. Jej dostav­ba sa však preťahuje už od roku 1968 a závod Pozemných stavieb z Banskej Bystrice nie a nie ju dokončiť. Dva­­násf miliónové investície, spojov vo Fiľakove ležia ladom, neyyúžité, — Ak budú Pozemné stavby také dobré, tohto roku sa začne aj stavba budovy v Martine, a to by malo vy­riešiť aj problém mnohých čakate­ľov — hovorí námestník riaditeľa. v Tón jeho reči nám však napovedá, že investorsko-dodávateľských vzťa­hoch ešte veľmi závisí od dobrej vô­le dodávateľa. „Poruchy“ v rozvoji telefonizácie teda nie sú vždy zaprí­činené spojmi... H AKÉ SO MOŽNOSTI? Ďalší rozvoj telefonizácie a auto­matizácie telefónneho styku v znač­nej miere závisí aj od pochopenia spoločenského významu spojovej služ­by. Príkladný vzťah k požiadavkám spojov pociťujú pracovnici teleko­munikácii z Priemstavu v Prievidzi. Tento stavebný podnik plní pri stav­be telekomunikačnej budovy v Nová­­koch svoje úlohy vzorne. Podobné s dobré skúsenosti majú súdruhovia aj niektorými národnými výbormi. V mnohých obciach už pochopili, že kultúrnosť života dediny nie je iba vo výstavbe kultúrneho domu, ale na­príklad aj v úrovni poštovej budovy. Dedinské centrály nie sú príliš ná­ročnými stavbami, v rámci akcie Z je možné veľa pre rozvoj telefonizácie urobiť, tak ako to urobili na Orave v obci Rahča alebo v Smrečanoch v okrese Liptovský Mikuláš či v Du­­dinciach. Spoje rady pristúpia na združené investície v obciach, treba len, aby národné výbory o svojich plánoch spojárov informovali. Dozve­dáme sa aj o rekordnej oprave cen­trály v Lučenci, ktorá pred rokmi vyhorela, ale ešte v tom istom roku ju dali do prevádzky. I tento príklad ukazuje, že to ide, ak sa sily spoja a ak je jpochopenie pre vec. Pochopiť závažnosť automatického telefónneho styku nie je ťažké. Prav­da, ekonomický prínos rýchleho sty­ku je nevyčísliteľný. Ale kto by ve­del vyrátať, oká dôležitá' môže byť pre riaditeľa ktoréhokoľvek závodu pri rýchlom rozhodovaní konzultácia s centrom, rozhovor s nadriadeným orgánom? Rýchlosť v takom prípade niekedy znamená ušetrené statisíce i milióny. B UDRŽAŤ súčasné tempo Snahou spojárov v súčasnosti je udržať to tempo v rozvoji, ktoré do­siahli v posledných rokoch. Na stred­nom Slovensku bolo napr. v roku 1965 len 79 000 účastníckych staníc, dnes ich je 140 000 a do konca päť­ročnice s? ich počet zvýši o ďalších 27 000, Súčasne s rozvojom telefoni­zácie rozvíjajú i prenos dát, moderni­zujú existujúce linky, ukladajú ich pod zem, spolu s elektrifikáciou že­lezníc menia uloženie spojových káb­lov, opravujú a udržiavajú staré za­riadenia. Spojové zariadenia majú priemernú životnosť 20 rokov, no nie­ktoré slúžia už aj tridsať práve vďa­ka svedomitej údržbe. Málokto vie, že v súčasnosti v údržbe je najväč­šou ťažkosťou nedostatok telegraf­ných stĺpov. Obyčajných drevených, impregnovaných stĺpov, ktoré sa zda­jú byť tým najbežnejším materiálom. Äno, elektronické zariadenia, reléové prístroje, rádiotelefóny — to máme. Iba zvolenská Bučina prešla — cel­kom správne — na hodnotnejšie spracúvanie dreva a spojári si lámu hlavu, odkiaľ vziať 100 stĺpov na stavbu pri Čiernom Váhu či pre ge-_ nerálne opravy starých liniek. I vy­riešenie. takýchto problémov pomôže udržať súčasné vysoké tempo v mo­dernizácii a rozvoji telefónneho sty­ku. Je množstvo väčších i menších problémov, ktoré treba vyriešiť, aby sa splnil perspektívny plán úplnej automatizácie medzimestského styku a pritom aby spoje vyhoveli aj po­žiadavkám čakateľov na nové prístro­je a linky. Ak súčasné tempo udržia', alebo zrýchlia, dozvieme sa to ľah­ko: nebudeme musieť vyčkávať tak dlho ako dnes na niektoré spojenia, bude menej obsadzovacích tónov v slúchadlách. GEJZA VILÍEK 4. JÜLA 1972 í

Next